znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 57/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. U., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 366/07, 15 Co 13/08 z 30. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 9 Co 366/07, 15 Co 13/08 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   uznesením   č. k.   9 Co 366/07-184, 15 Co 13/08   č. 1507221349   zo   dňa   30. 9. 2008   potvrdil   dve   uznesenia   Okresného   súdu Bratislava V,   ktorým   prvostupňový   súd   v   prvom   prípade   čiastočne   vyhovel   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľky a v druhom prípade zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odporcom. V konaní medzi účastníkmi ide o žalobu na určenie práva nájmu k bytu.

Prvým   rozhodnutím   č. k.   12 C 247/08-82   Okresný   súd   Bratislava V   nariadil predbežné opatrenie - uložil odporcovi umožniť navrhovateľke riadne užívanie bytu č. (...) nachádzajúceho   sa   v   bytovom   dome   (...),   pričom   odporcovi   uložil   najmä   povinnosť zabezpečiť navrhovateľke a jej rodinným príslušníkom prístup do bytu ako aj všetky služby spojené s užívaním bytu, a to aj prostredníctvom správcu bytového domu.

Druhým   rozhodnutím   č. k.   12 C   247/07-165   Okresný   súd   Bratislava V   zamietol návrh odporcu na nariadenie predbežného opatrenia,   ktorým sa   odporca   domáhal   voči navrhovateľke uloženia povinnosti mesačne platiť odporcovi peňažnú čiastku Sk 22.654,- titulom úhrady za užívanie predmetného bytu.

Obe rozhodnutia prvostupňového súdu Krajský súd v Bratislave potvrdil, pričom v odôvodnení   uviedol,   že   navrhovateľka   osvedčila   základné   predpoklady   vydania predbežného   opatrenia,   osvedčujúce   pravdepodobnosť   nároku   ako   aj   potrebu   zaistenia budúceho   výkonu   rozhodnutia,   na   rozdiel   od   odporcu,   ktorý   predpoklady   neosvedčil a dôvody uvedené odporcom v odvolaní označil za irelevantné.

Máme   za   to,   že   skutkové   a   právne   závery   napadnutého   rozhodnutia   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu, lebo jeho závery sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom to má za následok porušenie základného práva sťažovateľa.“

K inštitútu predbežného opatrenia v súvislosti s relevantnými ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov podmieňujúcimi podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie v napadnutej veci, sťažovateľka uviedla:

„... súd   okrem   iného   skúma,   či   navrhovateľ   riadne   osvedčil   danosť   práva uplatneného žalobou, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 75 ods. O. s. p. Danosť práva treba zásadne posudzovať s ohľadom na druh uplatneného nároku.   V prípade určenia   práva nájmu   sú   to   skutočnosti, ktoré   by   poukazovali   na   vznik   a   prípadne   podmienky   dohody o nájme k bytu medzi účastníkmi.

Podľa § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú,   alebo   bez   určenia   doby   užívania;   nájomná   zmluva   spravidla   obsahuje   aj   opis príslušenstva   a   opis   stavu   bytu.   Nájomná   zmluva   musí   obsahovať   označenie   predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica.

Podľa § 75 ods. 2 O. s. p. návrh na nariadenie predbežného opatrenia má okrem náležitostí   návrhu   podľa   § 79   ods. 1   obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Pod nájmom chápeme občianskoprávny vzťah, pri ktorom prenajímateľ prenecháva nájomcovi do nájmu byt za odplatu - nájomné, pričom nájomca uhrádza okrem nájomného aj plnenia spojené s užívaním bytu (ide spravidla o náklady na dodávku vody a stočné, dodávku   tepla   a   teplej   úžitkovej   vody,   náklady   na   osvetlenie   spoločných   priestorov a na upratovanie spoločných priestorov v dome, náklady na zimnú službu a podobne).“

Znaky arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu vidí sťažovateľka v tom, že „k vzniku nájmu je nevyhnutná dohoda o tom, že sa jedná o nájom, určenie predmetu nájmu   a   výšku   nájomného.   Navrhovateľka   v   návrhu   neuviedla   žiadne   skutočnosti poukazujúce na vznik dohody o nájme bytu. Práve naopak. V návrhu navrhovateľka uvádza, že   byt   jej   bol   odovzdaný   ako   budúcej   vlastníčke.   Tým   sama   uvádza   skutočnosť,   ktorá vylučuje dohodu o nájme.

Ak   by   súd   aj   vykladal   fakt   odovzdania   a   užívania   bytu   ako   dohodu   o   nájme, navrhovateľka neuviedla nič, čo by súdu nasvedčovalo pravdepodobnosť existencie dohody o ďalšej podstatnej zložke dohody o nájme - výške nájomného. Toto súd nevyhodnotil a jeho právny   záver   o   tom,   že   žalobca   osvedčil   právo   uplatnené   žalobou   je   preto   zjavne neodôvodnený a nesprávny. Ak preto splnenie podmienok dôvodnosti návrhu krajský súd videl v tom, že navrhovateľka v byte býva, považujeme to za neústavnú aplikáciu platnej právnej normy.“.

Okrem   uvedeného   považuje   sťažovateľka   krajským   súdom   potvrdené   predbežné opatrenie   za   neprípustné   v tej   časti, „v   ktorej   ukladá   odporcovi   na   vlastné   náklady zabezpečiť pre navrhovateľa u správcu všetky služby spojené s užívaním bytu. Presahuje totiž rámec samotného základného konania, v ktorom ide o určenie nájmu a nie aj o určenie povinnosti odporcu platiť za navrhovateľa aj plnenia spojené s užívaním bytu (ide spravidla o   náklady   na   dodávku   vody   a   stočné,   dodávku   tepla   a   teplej   úžitkovej   vody,   náklady na osvetlenie   spoločných   priestorov   a   na   upratovanie   spoločných   priestorov   v   dome, náklady   na   zimnú   službu   a   podobne).   Pri   nariadení   predbežného   opatrenia   súd   vôbec neskúmal,   či   navrhovateľka   odporcovi   platí   nájomné   alebo   úhrady   za   služby   spojené s nájmom.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla: «Domnievame sa, že rámec, v ktorom sa aj pri splnení podmienok stanovených zákonom môže predbežné opatrenie pohybovať a akú oblasť života ním možno upraviť, je v zásade daná predmetom uplatneného nároku. Ak je predmetom uplatneného nároku právo nájmu, resp. určenie, že medzi účastníkmi vznikla k určitému   bytu   nájomná   zmluva,   môže   upraviť   povinnosť   strpieť   užívanie   bytu. Pri odplatnosti   nájmu   ako   takého   sa   však   z   tohto   rámca   vymyká   rozhodnutie,   ktorým na jednej   strane   ukladá   „prenajímateľovi“   povinnosť   zabezpečiť   pre   navrhovateľa u správcu   všetky   služby   spojené   s   užívaním   bytu,   teda   vlastne   objednať   a   zaplatiť   ich na vlastné náklady a súčasne na druhej strane odplatu za užívanie, nájom ako aj náklady služieb spojených s užívaním, resp. nájmom bytu svojím rozhodnutím neupravuje. Pri tejto časti   rozhodnutia,   v ktorej   ukladá   odporcovi   na   vlastné   náklady   zabezpečiť   pre navrhovateľa   u   správcu   všetky   služby   spojené   s   užívaním   bytu,   absentuje   aj   akékoľvek odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„1. Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   9 Co 366/07-184,   15 Co 13/08 č. 1507221349 zo dňa 30. 9. 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   9 Co 366/07-184,   15 Co 13/08 č. 1507221349 zo dňa 30. 9. 2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva odškodnenie 1.000,- Euro a náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 160/08).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu v odvolacom konaní a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namieta.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z jej čl. 46 ods. 1 a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (napr. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 366/07, 15 Co 13/08 z 30. septembra 2008, ktorým boli   potvrdené   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava V   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 12 C 247/07-82   z 18. júla   2007   a č. k.   12 C 247/07-165   z 22.   februára   2008   (ďalej aj „napadnuté   uznesenia   okresného   súdu“)   o nariadených   predbežných   opatreniach v konaní o určenie existencie nájomného vzťahu.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že na základe podaného odvolania vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bez nariadenia   odvolacieho   pojednávania   [§ 214   ods. 2   písm. c)   OSP]   a   zistil,   že „obe odvolania neboli podané dôvodne, keďže súd prvého stupňa v obidvoch veciach rozhodol vecne   správne,   vec   správne   posúdil   i   po   právnej   stránke   a   svoje   rozhodnutia   riadnym a dostatočným spôsobom odôvodnil”.

Krajský   súd   v úvode   odôvodnenia   uznesenia   poukázal   na   prijaté   uznesenia okresného súdu vo veci nariadenia predbežných opatrení, pričom v súvislosti s uznesením okresného súdu č. k. 12 C 247/07-82 18. júla 2007 uviedol:

„Napadnutým uznesením zo dňa 18. 7. 2007 súd prvého stupňa podľa § 102 ods. 1, § 76 ods. 1 písm. f/ a   § 76   ods. 3   O. s. p.   vydal predbežné   opatrenie,   ktorým odporcovi až do rozhodnutia vo veci samej uložil povinnosť umožniť navrhovateľke riadne užívanie bytu   č. (...)   nachádzajúceho   sa   na   (...),   v katastrálnom   území   (...),   zapísaného   na   liste vlastníctva č. (...), bytového domu súpisné číslo (...), postaveného na pozemku parcelné číslo (...), druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 924 m2, parcelné číslo (...), druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 934 m2, parcelné číslo (...), druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 168 m2, parcelné číslo (...), druh pozemku zastavané plochy   a   nádvoria   o   výmere   136   m2,   najmä   je   povinný   zabezpečiť   navrhovateľke   a jej rodinným príslušníkom prístup do bytu, ako aj všetky služby spojené s užívaním bytu a to aj prostredníctvom správcu bytového domu.

Vo   zvyšku   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   (išlo   o   vydanie predbežného opatrenia, aby až do rozhodnutia vo veci samej bol odporca povinný bez písomného súhlasu navrhovateľky zdržať sa všetkých zásahov do funkčnosti a prevádzky predmetného   bytu).   Spôsob   svojho   rozhodnutia   odôvodnil   súd   prvého   stupňa   tým,   že v danom   prípade   je   potrebná   dočasná   právna   úprava   medzi   účastníkmi,   keďže navrhovateľka danosť práva osvedčila. Ďalej uviedol, že je zrejmé a nebolo to vyvrátené ani odporcom, že navrhovateľka v predmetnom byte bývala (býva), aj keď právny titul bude predmetom dokazovania vo veci samej. Je tiež nesporné, že medzi účastníkmi sú spory ohľadne užívania bytu, či už z hľadiska finančného alebo realizácie práv týkajúcich sa užívania   bytu.   Podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   je   možné   spravodlivo   žiadať,   aby   sa odporca zdržal konania smerujúceho k obmedzeniu riadneho užívania predmetného bytu a žiadať od neho, aby zabezpečil navrhovateľke a jej rodinným príslušníkom prístup do bytu a   poskytovanie   služieb   patriacich   do   oblasti   prenajímateľa   (vlastníka),   keď   jej   ostatné vlastnícke práva nebudú nariadeným predbežným opatrením nijako narušené a vydaním predbežného   opatrenia   nedôjde   k   nerovnováhe   vo   vzájomných   vzťahoch.   Vo   zvyšku s poukazom na vyššie uvedené súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný zamietol, pretože nie je potrebné a ani účelné zakázať vlastníkovi výkon jeho ostatných vlastníckych práv spočívajúcich v nakladaní so svojim vlastníctvom, t. j. napríklad právom obhospodarovať svoje   vlastníctvo,   zveľaďovať   ho   a   pod.   V   neposlednom   rade   však   aj   plniť   povinnosti vlastníka uložené platnými právnymi predpismi (zabezpečiť revízie, výmeny potrubí, atď.).“

V súvislosti s uznesením okresného súdu č. k. 12 C 247/07-165 z 22. februára 2008 krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol:

„Uznesením zo dňa 22. 2. 2008 zamietol súd prvého stupňa ako nedôvodne podaný návrh, ktorým sa odporca domáhal vydania predbežného opatrenia, ktorým by bola uložená povinnosť   navrhovateľke   platiť   mu   mesačne   pozadu   do   5.   dňa   v   tom   ktorom   mesiaci peňažnú čiastku 22.654,- Sk titulom úhrady za užívanie vyššie označeného bytu, do 15 dní od vykonateľnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   súd   tým,   že   otázka   platenia   mesačnej   úhrady   za užívanie bytu v sume 22.654,- Sk je otázkou, ktorá sa má riešiť návrhom vo veci samej.“

V ďalšej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol: „Podľa   § 76   ods. 1   písm. f/   O. s. p.   predbežným   opatrením   môže   súd   uložiť účastníkovi najmä, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Predbežné opatrenie nie   je   konečné   rozhodnutie   a   jeho   účelom   je   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov. Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by bolo právo účastníka ohrozené. Nariadením predbežného opatrenia navrhovateľ nenadobúda práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. Je však nutné,   aby   boli   osvedčené   aspoň   základné   skutočnosti   potrebné   pre   záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že   je   nebezpečie   bezprostrednej   ujmy.   Navrhovateľom   navrhované   predbežné   opatrenie sleduje   zaistenie   budúceho   výkonu   rozhodnutia.   Okrem   existencie   nároku   musí   však navrhovateľ osvedčiť i to, že bez predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon exekúcie   ohrozený,   pričom   nebezpečie   zmarenia   výkonu   musí   byť   reálne   a   musí   hroziť bezprostredne.   Existencia   dlhu   ešte   sama   osebe   nemôže   byť   dôvodom   pre   nariadenie predbežného opatrenia. Dôvodom môžu byť len skutočnosti, ktoré opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon exekúcie mohol byť zmarený. U dlžníka môže byť dôvodom jeho konanie, ktorého dôsledkom je zníženie majetku, ktorý je možné postihnúť pri výkone exekúcie, alebo ktoré inak podstatnou mierou negatívne ovplyvňuje jeho majetkové pomery.

Navrhovateľka   podaným   návrhom   aspoň   tieto   základné   predpoklady   osvedčila, na rozdiel   od   odporcu,   ktorý   tieto   predpoklady   neosvedčil,   čiže   jeho   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia bol nedôvodný.

Predmetom   prvého   predbežného   opatrenia   (t. j.   návrh   navrhovateľky)   bol   návrh, ktorým   sa   navrhovateľka   domáhala,   aby   súd   predbežným   opatrením   zaviazal   odporcu umožniť jej riadne užívanie bytu, najmä zabezpečiť jej a jej rodinným príslušníkom prístup do bytu a všetky služby pojené s užívaním bytu a to aj prostredníctvom správcu.

Po preskúmaní podaného návrhu a doložených dokladov súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že je potrebná dočasná úprava vzťahov účastníkov, keďže nie je sporné, že v predmetnom byte býva, vedú sa súdne spory ohľadne užívania bytu, vo veci samej sa domáha   navrhovateľka   určenia,   že   je   nájomcom   tohto   bytu.   Preto   je   potrebné   až do skončenia veci samej umožniť odporcom jej bývanie v tomto byte, pričom jeho ďalšie práva ako vlastníka bytu nie sú v žiadnom prípade obmedzené.

Dôvody uvedené odporcom v odvolaní sú právne irelevantné. Odvolanie   odporcu   nie   je   ani   dôvodné   voči   v   poradí   druhému   napadnutému uzneseniu, ktorým bol jeho návrh dôvodne zamietnutý.

Pri   nariaďovaní   predbežného   opatrenia   musí   súd   vziať   vždy   do   úvahy,   že   toto opatrenie   upravuje   pomery   len   predbežne,   alebo   zaisťuje   nároky   dosiaľ   právoplatne nepriznané. Preto môže nariadiť len také predbežné opatrenie, ktoré stačí k dosiahnutiu týchto   účelov   a   nesmie   voliť   predbežné   opatrenie,   ktorým   by   sa   zbytočne   a   nevhodne zasahovalo   do   práv   účastníka.   Vydaním   predbežného   opatrenia   sa   nesmie   predbiehať rozhodnutiu vo veci samej, t. z., že predbežné opatrenie nemôže obsahovať výrok trvalej povahy.

Uloženie povinnosti platenia úhrady za užívanie bytu v sume 22.654,- Sk nemôže byť predmetom tohto konania, ale tohto nároku sa musí domáhať navrhovateľ vo veci samej. Prípadné vzniknutie dlhu na nájomnom - ako už bolo vyššie v dôvodoch tohto uznesenia uvedené   -   nie   je   dôvodom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorú   skutočnosť   si i uvedomuje odporca v odvolaní.

Konanie navrhovateľky, ktoré by podľa odporcu viedlo k zníženiu majetku, nie je preukázané žiadnym vierohodným dôkazom a okrem toho vzhľadom na skutočnosť, že ide o nárok, ktorý sa má uplatniť návrhom vo veci samej, tak tieto okolnosti nie sú ani pre rozhodnutie v predmetnej veci podstatné.“

Na základe uvedeného krajský súd napadnuté uznesenia okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd,   a v spojitosti   s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). V tejto spojitosti treba pripomenúť aj princíp subsidiarity právomoci   ústavného súdu   a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov verejnej moci, ktorých meritórne   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ústavy   preskúmavané. Ak uvedený   princíp   uplatňuje   ústavný   súd   v konaní   o sťažnostiach   smerujúcich   proti postupom a rozhodnutiam vo veci samej, o to viac naň musí prihliadať pri sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam vydaným v konaniach o nariadenie predbežného opatrenia.

Samotný   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   sa   preto spravidla   (čl. 124   ústavy)   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných   opatreniach, keďže nie je súčasťou   sústavy všeobecných   súdov,   a okrem toho   ide   o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným   spôsobom.   Je   taktiež   potrebné   uviesť,   že   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   v týchto   prípadoch   môže   zamerať   výlučne na posúdenie,   či   pri   vydaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   bolo   postupované v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   zásadou   spravodlivého   procesu   a základným právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je názor sťažovateľky, podľa ktorého sa krajský súd v napadnutom uznesení nedostatočne vysporiadal s faktom, že „navrhovateľka v návrhu neuviedla žiadne skutočnosti preukazujúce vznik dohody o nájme bytu“, a teda neosvedčila   predpoklad   úspešnosti   žalobou   uplatneného   nároku.   Za   krajským   súdom neústavnú aplikáciu relevantnej platnej právnej normy považuje sťažovateľka hodnotenie skutočnosti o tom, že „navrhovateľka v byte býva“, z čoho krajský súd odvodil oprávnenosť požiadavky   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   na   základe   ktorého   sťažovateľke   bola uložená povinnosť „zabezpečiť navrhovateľke a jej rodinným príslušníkom prístup do bytu“ vrátane služieb spojených s jeho užívaním.

Sťažovateľka najmä s poukazom na uvedené vyslovila názor: „... máme za to,   že skutkové a právne závery napadnutého rozhodnutia môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného   súdu,   lebo   jeho   závery   sú   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne,   a tak neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom to má za následok porušenie základného práva sťažovateľky.“

S uvedenými argumentmi sťažovateľky sa ústavný súd nestotožnil, naopak, považuje za ústavne akceptovateľné odôvodnenie uznesenia krajského súdu, ktorý zdôraznil, že je potrebná dočasná úprava vzťahov účastníkov konania s tým, že o existencii či neexistencii nájomného   pomeru   k bytu   bude   rozhodnuté   až   v meritórnom   konaní   rovnako   ako o povinnosti platenia úhrady za užívanie bytu.

Ústavný   súd   teda   vychádzajúc   z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 366/07, 15 Co 13/08 z 30. septembra 2008 konštatuje, že krajský súd rovnako ako pred ním okresný súd zvážil podmienky na vydanie predbežných opatrení, pričom nezistil, že by účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho namietaným uznesením neboli zlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom na súdnu ochranu.

Ústavný súd zastáva názor, že toto napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje dostatok   skutkových   a právnych   záverov,   a   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nepostačuje   sama osebe   na prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, za zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy, ústavný súd konštatuje, že uvedený článok ústavy je na napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré nerozhodovali vo veci sťažovateľky podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný a z toho dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu priamej súvislosti   medzi   namietanými   skutočnosťami   a základným   právom,   porušenie   ktorého sťažovateľka namieta.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009