znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 57/05-26

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. P. M., bytom M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 911/99, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 911/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C 911/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. P. M. trovy právneho zastúpenia v   sume   3 103,50   Sk   (slovom   tritisícstotri   slovenských   korún   a päťdesiat   halierov) na účet advokáta JUDr. J. K., M., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 57/05 z 2. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 911/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 3. januára 1997 okresnému súdu žalobu, v ktorej uplatnil nárok na zaplatenie finančnej čiastky s príslušenstvom z titulu provízie.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 3514/04 doručeným ústavnému súdu 3. mája 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Súd konal vo veci, aj keď nestanovil termín pojednávania. (...) Len o kratších časových intervaloch možno hovoriť ako o takých, kedy súd nekonal.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 911/99 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 7. januára 1997   bola   okresnému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľa   o   zaplatenie finančnej čiastky s príslušenstvom, smerujúca proti „školskému majetku S. Ž.“,

- výzvou zo 16. januára 1997 požiadal okresný súd sťažovateľa o predloženie plnej moci právneho zástupcu a ďalších listinných dôkazov,

- okresný súd platobným rozkazom sp. zn. 1 Rob 507/97 zo 14. marca 1997 zaviazal žalovaného zaplatiť žalovanú sumu sťažovateľovi,

- 7. apríla 1997   bol   okresnému   súdu   doručený   odpor   proti   platobnému   rozkazu zo 14. marca 1997,

- 14. júla 1997 okresný súd vyzval Krajský úrad v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby predložil zriaďovaciu listinu žalovaného,

- 8. augusta 1997   postúpil   okresný   súd   predmetnú   vec   krajskému   súdu   ako   súdu vecne príslušnému,

- krajský súd z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci predložil   24. júna 01998 spis na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- najvyšší   súd   uznesením   z 11. novembra 1998   rozhodol,   že   na   konanie   v prvom stupni je vecne príslušný okresný súd a spis bol okresnému súdu postúpený krajským súdom 24. februára 1999,

- 7. augusta 2000   okresný   súd   dal   pokyn   na   zistenie,   ktorá   právna   zástupkyňa relevantne zastupuje žalovaného,

- uznesením zo 4. júla 2001 vyzval okresný súd žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor proti platobnému rozkazu,

- pojednávanie   uskutočnené   11. septembra 2001   bolo   odročené   na   13. september 2001 za účelom vyhlásenia rozsudku,

- okresný súd rozsudkom z 13. septembra 2001 žalobu zamietol,

- 8. novembra 2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti rozsudku,

- uznesením   z 23. novembra 2001   vyzval   okresný   súd   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie,

- 19. februára 2002 predložil okresný súd spis s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu,

- na pojednávaní uskutočnenom 3. októbra 2002 krajský súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec 8. januára 2003 vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 23. septembra 2003 vyzval okresný súd sťažovateľa, aby v lehote 15 dní oznámil, „... o aký druh právnickej osoby ide na strane odporcu“,

- 6. októbra 2003   vyzval   okresný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   mu v lehote 15 dní oznámil mená a adresy svedkov, ktorých navrhuje vypočuť,

- sťažovateľ   21. apríla 2004   a   opakovane   12. júla 2004   a   7. februára 2005   žiadal, resp. urgoval okresný súd o nariadenie pojednávania vo veci,

- 14. februára 2005 bol okresnému súdu doručený sťažovateľov návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

- 28. februára 2005   okresný   súd   uznesením   vydal   predbežné   opatrenie   a súčasne nariadil termín pojednávania na 19. apríl 2005,

- právna zástupkyňa žalovaného podaním doručeným okresnému súdu 9. marca 2005 oznámila, že zriaďovateľ rozhodol   o zrušení   žalovaného s účinnosťou   od 1. apríla 2005, v dôsledku čoho zaniká aj jej oprávnenie na jeho zastupovanie,

- 16. marca 2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   žalovaného   proti nariadeniu predbežného opatrenia,

- pojednávanie uskutočnené 19. apríla 2005 bez účasti odporcu, resp. jeho zástupcu bolo odročené na 14. jún 2005 „... za účelom rozhodnutia o ďalšom procesnom postupe“,

- okresný   súd   20. apríla 2005   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   vyzval zriaďovateľa odporcu, aby v lehote 3 dní oznámil, kto sa stal právnym nástupcom zrušeného subjektu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú a právnu), na základe ktorej by sa malo   preskúmavané konanie   vyhodnotiť   ako   zložité.   Spory   týkajúce   sa   uplatňovania finančných nárokov z občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov tvoria súčasť bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom existuje aj dostatok na tieto veci sa vzťahujúcej štandardnej judikatúry. Na eventuálnu zložitosť veci nepoukázal vo svojom vyjadrení ani okresný súd.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania (v postavení žalobcu) v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť zohľadnené na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd vec hodnotil, bol postup okresného súdu v konaní.

V počiatočnej etape konania došlo k jeho spomaleniu v dôsledku toho, že okresný súd s poukazom na „§ 9 ods. 3 písm. c), bod 2 O. s. p. podľa § 104a ods. 2 O. s. p.“ vec postúpil krajskému súdu ako súdu vecne príslušnému. Ten s postúpením veci nesúhlasil a spis   8. augusta   1997   predložil   na rozhodnutie najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd svojím uznesením z 11. novembra 1998 rozhodol, že na konanie v prvom stupni je vecne príslušný okresný súd, na základe čoho sa po vyše roku a pol vec vrátila na rozhodovanie okresnému súdu.   V dôsledku   uvedeného   postupu   došlo   k spomaleniu   priebehu   konania   (zbytočným prieťahom)   v období od   8. augusta 1997 do   24. februára 1999,   aj keď postup   okresného súdu bol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (IV. ÚS 22/02).

V priebehu posudzovaného konania, ktoré trvá od podania žaloby viac ako 8 rokov, ústavný   súd   zistil   niekoľko   období,   keď   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   došlo k prieťahom v konaní:

- od 18. júna 1999 (okresný súd zaslal sťažovateľovi odpor proti platobnému rozkazu na   vyjadrenie)   do   7. augusta 2000   (okresný   súd   vydal   pokyn   na   zistenie   relevantného právneho zástupcu žalovaného), t. j v trvaní viac ako 13 mesiacov;

- od 8. augusta 2000   do   4. júla 2001   (okresný   súd   zaslal   žalovanému   výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za odpor), t. j. v trvaní takmer 11 mesiacov;

- od 8. januára 2003 (okresnému súdu bolo doručené uznesenie odvolacieho súdu, ktorým   bol   zrušený   jeho   meritórny   rozsudok)   do   23. septembra 2003   (okresný   súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil „o aký druh právnickej osoby ide na strane odporcu“), t. j. v trvaní viac ako 8 mesiacov;

- od   6. októbra 2003   (okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa o nahlásenie adries svedkov) do 28. februára 2005 (okresný súd uznesením vydal predbežné opatrenie a nariadil termín pojednávania), t. j. v trvaní viac ako 16 mesiacov.

V uvedených obdobiach okresný súd nevykonal žiadne iné úkony a celková doba jeho nečinnosti je viac ako 4 roky.

V súlade s uvedeným nemohol ústavný súd akceptovať konštatovanie z vyjadrenia okresného súdu, že „Len o kratších časových intervaloch možno hovoriť ako o takých, kedy súd nekonal“.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   13 C 911/99,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu (napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   toho   nedomáhal),   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (čl. 127 ods. 2 ústavy).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 911/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   60 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J. K. Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   v zmysle   § 11   ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) v sume 3 103,50 Sk vrátane DPH je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa § 11 ods. 2 vyhlášky   a tejto   vyhláške   neodporuje.   Preto   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi sťažovateľa úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005