znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 57/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   S.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   MEZ SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, M., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., K, vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   rozhodnutím Krajského súdu   v Košiciach   sp.   zn. 2 S 141/02 zo 16. decembra 2002, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť Ing. J. S., správcu konkurznej podstaty úpadcu MEZ SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, M.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   24. januára 2003 doručená sťažnosť Ing. J. S., správcu konkurznej podstaty úpadcu MEZ SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., K., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 141/02 zo 16. decembra 2002.

Sťažovateľ uviedol, že 31. júla 2002 podal krajskému súdu žalobu proti rozhodnutiu a postupu   Katastrálneho   úradu   v   K.   č.   k.   Xo   10/2002/B   z 15.   júla   2002,   ktorým   bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutie Správy katastra v M. č. X-86/2001 zo 16. apríla 2002 a jeho odvolanie zamietnuté.

Citovaným uznesením rozhodol krajský súd tak, že konanie zastavil. Toto uznesenie odôvodnil   tým,   že   žaloba   smerovala   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť   predmetom súdneho preskúmavania.

Týmto postupom bolo sťažovateľovi podľa jeho názoru odňaté právo na súdnu a inú právnu ochranu a zároveň mu bolo znemožnené konať na súde v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy.   Ďalej sťažovateľ   poukazuje na   to,   že   „Jednak   príloha   A   Občianskeho   súdneho poriadku   (OSP)   nepozná   takýto   prípad   vylúčenia   možnosti   sa   domáhať   súdneho preskúmavania a jednak proti rozhodnutiu o zastavení konania nie je možný riadny, ale ani mimoriadny opravný prostriedok [§ 243f, ods.   2,   písm.   b) v spojitosti s § 250j, ods.   4 OSP]“.

Nadväzne na uvedené sa sťažovateľ odvoláva na rozhodnutia všeobecných súdov, o ktoré opiera svoj vyššie citovaný právny názor, a preto sa nemôže stotožniť s postupom krajského súdu v označenej veci, „ak zastavenie konania zdôvodňoval ustanoveniami OSP, že   rozhodnutím   Katastrálneho   úradu   v K.   sa   nerozhodovalo   o   právach   a povinnostiach fyzických a právnických osôb“.

Sťažovateľ   napokon   uzaviera   svoju   argumentáciu   tým,   že „V prípade   sporného vlastníckeho   práva   môže   rozhodnúť   o tom,   kto   je   vlastníkom   nehnuteľnosti   výlučne všeobecný súd, teda nie orgán správy katastra nehnuteľnosti opravou chyby, nakoľko zápis vlastníckeho práva na liste vlastníctva je hodnoverný, kým sa nepreukáže opak“.

Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a podanie sťažnosti ústavnému súdu okrem iného zdôvodnil tým, že rozhodnutiu súdu o zastavení konania nie je prípustný riadny, ale ani mimoriadny opravný prostriedok. Na základe toho sa zrejme nazdával, že v súlade s § 53 zákona o ústavnom súde vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd však tento názor nezdieľa.

Na   základe   informácie   krajského   súdu   z   25.   marca   2003   ústavný   súd   zistil, že rozhodnutie, ktorého neústavnosť sťažovateľ v tomto konaní namieta, mu bolo doručené 3. januára 2003 a týmto dňom nadobudlo právoplatnosť.

Zákonom   č.   424/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 424/2002 Z. z.), došlo s účinnosťou od 1. januára 2003 k novelizácii § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v tom zmysle, že pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov „súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné“.

Podľa § 355 OSP prvej vety „Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon i pre konania začaté pred jeho účinnosťou“.

Pokiaľ ide o konanie, ktorého ústavnosť sa posudzuje na základe tejto sťažnosti, nie je v novele OSP vykonanej zákonom č. 424/2002 Z. z. uvedené inak.

Vzhľadom na to vychádza ústavný súd z vyššie citovaného ustanovenia § 355 OSP upravujúceho   časovú   pôsobnosť   tohto   zákona   a konštatuje,   že   označené   uznesenie krajského súdu bolo možné po 1. januári 2003 napadnúť odvolaním.

Citované ustanovenie OSP zakotvuje časovú pôsobnosť v civilnom procese, ktorá sa riadi   zásadou,   že   procesné   normy   nadobúdajú   túto   pôsobnosť   dňom   svojej   účinnosti. Problematiku   začatých   a neskončených   konaní,   ako   aj   účinky   vykonaných   procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia (§ 355 až § 372 OSP). Platí základné pravidlo, podľa ktorého ak zákon neustanovuje inak, platí nový zákon aj v konaniach, ktoré boli začaté pred jeho   účinnosťou.   Právne   účinky   už   urobených   procesných   úkonov   však   zostávajú zachované.   Uvedené   pravidlo   vyjadruje   tradičnú   zásadu   procesného   práva   o časových medziach procesných zákonov.

Z vyššie citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu chrániť základné práva s slobody je daná len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   názoru   ústavného súdu   mal sťažovateľ   so   zreteľom   na deň,   keď mu bolo doručené   napadnuté   rozhodnutie   (3.   januára   2003),   účinný   právny   prostriedok   ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorý mu umožňoval platný právny poriadok Slovenskej republiky, a to odvolanie proti označenému rozhodnutiu podľa § 250d ods. 3 OSP, no napriek tomu sa rozhodol požiadať o ochranu svojho základného práva ústavný súd.

Ústavný súd si je vedomý, že na napadnutom uznesení došlo k vyznačeniu doložky právoplatnosti a že toto uznesenie obsahuje aj poučenie, podľa ktorého proti nemu nie je prípustný   opravný   prostriedok.   Dňa   1.   januára   2003   sa   však   zmenil   právny   stav a v dôsledku   toho   bol   príslušný   súd   povinný   postupovať   pri   vyznačení   doložky právoplatnosti podľa ustanovení zákona č. 424/2002 Z. z.

Nesplnenie   tejto   povinnosti   príslušným   súdom   však   nebránilo sťažovateľovi,   aby využil   zákonnú   možnosť   podať   proti   označenému   rozhodnutiu   odvolanie,   čo   mu s účinnosťou od 1. januára 2003 umožňovalo ustanovenie § 250d ods. 3 OSP. K tomu však nedošlo.   Z toho   dôvodu   je   právomoc   ústavného   súdu   v takomto   prípade   so   zreteľom na čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za potrebné poukázať na ustanovenie § 246c OSP, podľa ktorého sa pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v piatej časti tohto zákona,   použijú   ustanovenia   prvej,   tretej   a štvrtej   časti   tohto   zákona.   V spojení   s tým pripomína ústavný súd ustanovenie § 204 ods. 2 OSP, podľa ktorého je odvolanie podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí pätnásťdňovej lehoty preto, že sa odvolateľ spravoval nesprávnym poučením   súdu   o odvolaní. Ak   rozhodnutie   neobsahuje poučenie o odvolaní alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného rozhodnutia vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv.   Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o tejto   časti   návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2003