znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 569/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými značkami: Rvp 5403/2013, Rvp 5404/2013 a Rvp 5405/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 NcC/235/2012 z 11. októbra 2012, a taktor o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 5403/2013,   Rvp 5404/2013   a   Rvp 5405/2013   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5403/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 NcC/235/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej aj „spájajúce uznesenie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,   ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým tvrdí, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“) príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného sťažovateľka poukázala na skutočnosť,   že okresný   súd,   ktorý   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd spájajúcim uznesením rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu   sú   vylúčení   z prerokovania   a rozhodovania   civilných   vecí   (konania   o žalobách o náhradu škody) vedených okresným súdom, tak ako boli označené v ňom; toto uznesenie krajského   súdu   je   preto   podľa   sťažovateľky „...   nesprávne,   zakladajúce   zásah   do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   ods.   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou ... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Krajský   súd   podľa   sťažovateľky   v napadnutých   uzneseniach   označených   v petite jednotlivých sťažností dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom   odmietnuté   pre   nedostatok   jeho   právomoci   na   ich   prerokovanie   a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv   uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej   republiky   na   pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia („40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   spájajúcim   uznesením   spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 14 NcC/235/2012 okrem iného aj veci vedené pod sp. zn.   14 NcC/247/2012,   sp. zn.   14 NcC/248/2012   a   sp. zn.   14 NcC/250/2012   (konania o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu) s ďalšími tam označenými vecami, ktoré však nie sú predmetom tohto prerokovania veci, vylúčil konkrétneho sudcu okresného súdu   a nevylúčil   ostatných   sudcov   okresného   súdu   z prerokúvania   a   rozhodovania   vecí vedených   okresným   súdom   uvedených   pod   konkrétnou   spisovou   značkou   (konania o žalobách o náhradu škody).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   sťažovateľky v konaniach   o   jej   žalobách   o   náhradu   škody   spájajúcim   uznesením   (sp. zn. 14 NcC/235/2012 z 11. októbra 2012, a nie uzneseniami, ktoré sťažovateľka uvádza v petite sťažností   [sp. zn.   14 NcC/250/2012,   sp. zn.   14 NcC/248/2012   a sp. zn.   14 NcC/247/2012 z 11.   októbra   2012   (takéto   uznesenia   krajský   súd   nevydal,   takéto   uznesenia   neexistujú, existuje len uznesenie krajského súdu o spojení vecí, pozn.)].

II.1   K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   § 112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   pod   spisovými   značkami:   Rvp 5312/2013,   Rvp 5313/2013 a Rvp 5314/2013   na   ústavnom   súde   prebiehajú   konania   o sťažnostiach   sťažovateľky doručených taktiež 4. januára 2013, v ktorých namieta porušenie tých istých základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením sp. zn. 14 NcC/235/2012 z 11. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 14 NcC/235/2012 okrem iného aj veci vedené pod sp. zn. 14 NcC/247/2012, sp. zn. 14 NcC/248/2012 a sp. zn. 14 NcC/250/2012 (konania o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu) s ďalšími tam označenými vecami, ktoré však nie sú predmetom tohto prerokovania veci, vylúčil konkrétneho sudcu okresného   súdu   a   nevylúčil   ostatných   sudcov   okresného   súdu   z prerokúvania a rozhodovania   vecí   vedených   okresným   súdom   uvedených   pod   konkrétnou   spisovou značkou (konania o žalobách o náhradu škody).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   spisovými   značkami: Rvp 5312/2012,   Rvp 5313/2012,   Rvp 5314/2012,   ako   aj   pod   spisovými   značkami: Rvp 5403/2013,   Rvp 5404/2013,   Rvp 5405/2013   vystupujú   identickí   účastníci   konania (sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami) a sťažnosti vychádzajú z totožnej právnej argumentácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní vedených pod spisovými značkami: Rvp 5312/2013, Rvp 5313/2013 a Rvp 5314/2013 bráni tomu, aby proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 NcC/235/2012 z 11. októbra 2012 prebiehali pred ústavným   súdom   súbežne   aj ďalšie   konania.   Preto   bolo potrebné   sťažnosti   vedené   pod spisovými značkami: Rvp 5403/2013, Rvp 5404/2013 a Rvp 5405/2013 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013