znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 569/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 68/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2012 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 68/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a pripojeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 68/2012 z 31. mája 2012 vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 15. decembra 2005 a následne doplnenou 13. septembra 2006 a 2. novembra   2006   domáhal „voči   Slovenskej   republike   náhrady   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci“.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 22 C/250/2005-44 z 8. októbra 2007, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Co/189/2008-59 z 22. apríla 2009 tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Potvrdzujúci rozsudok krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   16.   júla   2009   dovolaním   a   v nadväznosti   na   to   ho okresný   súd   uznesením   č. k.   22 C/250/2005-73   vyzval   na   odstránenie   jeho   nedostatkov v určenom   termíne,   a to   konkrétne   na   predloženie   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie v dovolacom konaní.

Na výzvu okresného súdu reagoval sťažovateľ tak, že mu 24. augusta 2009 doručil „žiadosť o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie podľa § 30 O. s. p.“. Na ďalšiu výzvu   okresného   súdu   zo   14.   októbra   2009   sťažovateľ   30.   septembra   2009   predložil „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“ spolu s potvrdením, že je nezamestnaný, a tiež doklady o úhrade nájomného.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 11. februára 2010 doručil okresnému „súdu písomnosť, ktorou žiadal rozhodnúť o žiadosti o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie. Priložil k podaniu uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžnč/13/2009 zo dňa 23. 12. 2009, ktorým NS SR oslobodil sťažovateľa od súdnych poplatkov a ustanovil mu zástupcu.

Uznesením č. k. 22 C/250/2005-91 doručeným sťažovateľovi 24. 02. 2010 Okresný súd Bratislava I nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Sťažovateľ 02. 03. 2010 podal proti uzneseniu č. k. 22 C/250/2005-91 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd Bratislava uznesením č. k. 7 Co 144/2010-104 zo dňa 31. mája 2010 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil.

Proti uzneseniu Krajského súdu Bratislava č. k. 7 Co 144/2010-104 podal sťažovateľ dovolanie.   O dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č. k. 1 Cdo 176/2010 zo dňa 30. novembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľ odmietol.

Sťažovateľ   17. 02. 2011   doručil   Okresnému   súdu   Bratislava   I opätovne   žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a požiadal súd o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 15 Co/189/2008- 59.   Okresný   súd   uznesením   č. k.   22 C/250/2005-122   zo   dňa   20. 04. 2011   nepriznal sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie vo veci dovolania proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 15Co/189/2008-59.

Proti   uzneseniu   č. k.   22 C/250/2005-122   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom rozhodoval   Krajský   súd   Bratislava.   Uznesením   č. k.   9 Co 281/2011-132   zo   dňa 29. septembra   2011   napádané   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovateľ 16. 02. 2012   podal   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   Bratislava   č. k.   9 Co 281/2011-132 dovolanie, v ktorom žiadal napádané zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie na Krajský súd Bratislava.

Dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   Bratislava   č. k. 9 Co 281/2011-132   odmietol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č. k. 1 Cdo/68/2012 zo dňa 31. mája 2012.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza   skutočnosti,   ktoré   z jeho   pohľadu zakladajú jej dôvodnosť, poukazujúc najmä na zmysel a cieľ základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a venuje pozornosť dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojitosti s tým, že túto vadu konania   namietal   v dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   9 Co 281/2011-132 z 29. septembra   2011.   Pokiaľ   právnym   základom,   z ktorého   vychádzal   najvyšší   súd   pri odmietnutí sťažovateľovho dovolania vo veci ustanovenia právneho zástupcu pre dovolacie konanie,   bol   § 243b   ods. 3   OSP v spojení   s   § 218   ods. 1   písm. c)   OSP,   je „zrejmé,   že dovolanie   sťažovateľa   súd   odmietol   z dôvodu   jeho   neprípustnosti,   ustáliac   si   názor,   že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, respektíve z dôvodu, že nezistil žiadnu vadu konania uvedenú v § 237 OSP“.

Odôvodnenie neustanovenia mu zástupcu z radov advokátov nesplnením podmienky oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   založené   podľa   sťažovateľa „na   chybných a hypotetických záveroch je postupom súdu, ktorá je vadou konania podľa § 237 písm. f) O. s. p.   v konečnom   dôsledku   zabraňujúcou   sťažovateľovi   prístup   k prerokovaniu   veci. Bezdôvodné   bránenie   prístupu   k súdnej   moci   je   nepochybne   postupom   súdu,   ktorým meritórne odníma sťažovateľovi možnosť konať pred súdom t. j. možnosť, aby dovolací súd meritórne rozhodol vo veci samej. Z pohľadu procesných podmienok konania je potom taký postup nutné považovať za vadu konania podľa § 237 písm. f) O. s. p.“.

Sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   dovolací   súd   sa „nemôže   uspokojiť   iba s konštatovaním, že nezistil prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) O. s. p. Takýto záver musí riadne a vyčerpávajúco odôvodniť berúc zreteľ na všetky skutočnosti, ktoré   dovolateľ   tvrdí.   Dovolací   súd   vychádza   z vlastnej   hypotézy   dovolacieho   dôvodu. Odvolávajúc sa na obsah dovolania označil za dovolací dôvod sťažovateľovho dovolania nesprávne   právne   posúdenie   veci,   pričom   z obsahu   dovolania   vyplýva   prípustnosť dovolania   podľa   § 237   f)   O. s. p.   a iná   vada   konania   majúca   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci.“.

S poukazom   na   to,   že   obligatórnou   podmienkou   ustanovenia   zástupcu   z radov advokátov je to, že žiadateľovi je priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, sťažovateľ sa podrobne   zaoberá   predpokladmi   na   priznanie   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   podľa § 138   ods. 1   OSP   vo   väzbe   na   konkrétne   okolnosti   jeho   prípadu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že krajský   súd   nebral   do   úvahy   ním   predložené   argumenty   a dôkazy,   nezohľadnil aj predchádzajúce konania, v ktorých mu bolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané, a ignoroval aj závery ústavného súdu vyslovené o princípoch právnej istoty.

V konaní   krajského   súdu   vedenom   pod   sp. zn.   22 C 250/2005   došlo   preto   podľa sťažovateľa   k pochybeniu   vyúsťujúcemu   do   evidentne   účelového   rozhodnutia, „ktorým v konečnom dôsledku odníma sťažovateľovi základné právo na prejednanie jeho veci pred nestranným   a nezávislým   súdom.   Závery   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   v konaní 22 C 250/2005   o neosvedčení   objektívnej   neschopnosti   zabezpečiť   si   právne   zastúpenie z vlastných finančných zdrojov sú vyslovene závermi hypotetickými, bez opory v zákone.“.

K splneniu   podmienky   povinného   právneho   zastúpenia   advokátom   v konaní   pred ústavným súdom sťažovateľ uvádza, že „nedostatok povinného zastúpenia nie je prekážkou, ktorá by bránila prejednaniu tejto ústavnej sťažnosti. V konaní o ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napáda postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorým, nebolo vyhovené jeho žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov,   ide   i výnimočný   prípad, v ktorom   nemožno   striktne   trvať   na   splnení   podmienky   zastúpenia   sťažovateľa   v konaní o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom konania má byť posúdenie porušenia základných práv a slobôd majúcich príčinu v posúdení podmienok pre (ne)ustanovenie zástupcu z radov advokátov.“.

Sťažovateľ   napokon „žiada   v zmysle   § 52   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde o opatrenie, ktorým pozastaví vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Cdo 68/2012 zo dňa 31. mája 2012“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa P. K..., občan Slovenskej republiky na rovnosť práv a neodňateľnosť základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky   a   základné   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu,   postupom   a rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   1 Cdo 68/2012   zo   dňa   31.   mája   2012   boli porušené.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   1 Cdo 68/2012   zo   dňa 31. mája   2012   zrušuje   a   vec   vracia   na   nové   konanie   a   rozhodnutie   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky.“

Ústavný súd v nadväznosti na viazanosť návrhom [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] konštatuje, že za porušovateľa svojich práv, proti ktorému sťažnosť smeruje, sťažovateľ v záhlaví, ako aj v petite svojej sťažnosti výslovne označil najvyšší súd. Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na   začatie   konania   predbežne   prerokuje   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,   či   nie   sú   dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Cdo 68/2012   a jeho   uznesením   z   31.   mája   2012.   Uvedeným   uznesením   najvyšší   súd odmietol   ako   neprípustné   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 9 Co 281/2011-132 z 29. septembra 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 C 250/2005-122   z 20.   apríla   2010,   ktorým   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu zástupcu z radov advokátov. Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia toho, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd   (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m.   II. ÚS 13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z ustanovenia   § 237   OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade dovolací súd v rámci skúmania, či sú splnené procesné podmienky prípustnosti konania, dospel k záveru, že to tak nie je, a preto nebolo možné podrobiť   napadnuté uznesenie   krajského súdu   vecnému preskúmaniu ani zohľadniť eventuálne vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže podľa   záverov najvyššieho   súdu   v danom   prípade   nie je dovolanie   podľa § 239 OSP prípustné a neboli zistené ani namietané vady konania uvedené v § 237 OSP, najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   ako   neprípustné   odmietol   [§ 243b   ods. 4   v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP].

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.)   alebo   potvrdzujúcemu   uzneseniu,   vo   výroku   ktorého   odvolací   súd   vyslovil,   že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia, alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) za území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Navrhovateľom je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie   súdu   prvého   stupňa   (bez   vyslovenia,   že   dovolanie   je   prípustné),   teda   také uznesenie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Vady konania uvedené v tomto zákonnom ustanovení však dovolateľom namietané neboli a ani dovolacím súdom neboli zistené.

Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (§ 241   ods. 2   písm. c/   O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,   pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Cdo 112/2001   uverejnené   v   Zbierke stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod   č. 43/2003 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Cdo 50/2002   uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá   procesnú   vadu   konania   v   zmysle   § 237   O. s. p.   (viď   napríklad   rozhodnutia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Cdo 102/2004,   sp. zn.   2 Cdo 282/2006, sp. zn.   3 Cdo 174/2005   a   sp. zn.   4 Cdo 165/2003).   I   keby   teda   tvrdenia   dovolateľa o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.“

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v preskúmavanom dovolacom konaní nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi a odmietol dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon tento mimoriadny opravný prostriedok nepripúšťa. Najvyšší súd zrozumiteľnou formou uviedol, aké dôvody ho viedli k vydaniu napadnutého uznesenia, toto rozhodnutie nemožno podľa názoru ústavného súdu označiť za svojvoľné ani excesívne a v ňom obsiahnutá interpretácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepredstavuje porušenie princípov spravodlivého procesu. Keďže takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, nemohol použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   znamenať odopretie   prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 68/2012 z 31. mája 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takto riadne odôvodnený záver najvyššieho súdu je potrebné považovať za súčasť nezávislého súdneho rozhodovania, proti ktorému nemá ústavný súd z pozície ústavnosti dôvod vysloviť zásadné výhrady.

Ústavný súd napokon dodáva, že nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (III. ÚS 110/2012).

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho súdu   a   možnosťou   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.

Podľa doterajšej judikatúry má čl. 12 ods. 1 ústavy charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedený článok ústavy preto nemôže plniť poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych   záležitostiach.   Jeho   aplikácia   by   prichádzala   do   úvahy   iba   v   spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave (II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 81/2011,   II. ÚS 123/02,   IV. ÚS 150/03).   Toto   ustanovenie   ústavy   je   vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V konaní o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   by   bolo   možné   vysloviť   jeho   porušenie   len v spojení   s   vyslovením   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd,   a preto, ak ústavný súd nedospel k záveru, že boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 81/2011, IV. ÚS 214/2011).

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012