znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 568/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti R.,   s. r. o.,   Ulica   A. Hlinku 28, Čadca,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Milanom   Rojčekom,   Bottova   7,   Žilina,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20,   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3 v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 184/2012 z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“ v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   v spojení   s namietaným   porušením   čl. 12   ods. 1   a 4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   9 Co 184/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa určovacou žalobou podanou 16. septembra 2010 Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči žalovanej (ako obdarovanej) vyslovenia, že darovacia zmluva z 28. marca 2008, ktorou na   ňu   jej   dcéra   (ako   darkyňa)   previedla   ½   rodinného   domu   vrátane   príslušenstva,   je neplatná. Sťažovateľka uviedla, že k podaniu žaloby prikročila z dôvodu, že jej „dlžníčka, úmyselne   aj   s pomocou   svojej   matky,   previedla   nehnuteľnosti,   z ktorých   by   mohli   byť uspokojené“ jej pohľadávky.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   14 C 113/2010-72   zo   14.   marca   2012   (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) žalobe sťažovateľky vyhovel, avšak v časti trov konania jej nepriznal   ich   náhradu.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   v časti   týkajúcej   sa   nepriznania náhrady trov konania odôvodnil poukazom na § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   považoval   okresný   súd   to,   že   žalovaná   je starobnou dôchodkyňou a jej jediným príjmom je starobný dôchodok v sume 230 €, pričom z tohto   príjmu   sama   dobrovoľne   uhrádza   súdnemu   exekútorovi   platby   za   svoju   dcéru, z ktorých   je   uspokojovaná   pohľadávka   sťažovateľky.   Okresný   súd   pri   rozhodovaní o trovách konania zohľadnil aj to, akým spôsobom by sa dotklo priznanie trov konania sťažovateľke   žalovanej   a akým   sťažovateľky,   dospejúc   k záveru,   že   priznanie   trov   by značným spôsobom zasiahlo žalovanú, ktorá je prestárlou osobou, nemá okrem starobného dôchodku   v sume   230   €   iný   príjem   a navyše   zo   svojho   dôchodku   takmer   ¾   spláca na pohľadávku sťažovateľky. Okresný súd poukázal aj na to, že sťažovateľka je právnickou osobou, a preto nebude až takým závažným spôsobom v prípade nepriznania trov dotknutá. Proti prvostupňovému rozsudku v časti týkajúcej sa nepriznania trov konania podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 184/2012 z 28. júna 2012 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu takmer identickú s tou, ako bola obsiahnutá v jej odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, nestotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého uznesenia a poukazujúc na to, že skutočnosť, „že žalovaná dobrovoľne spláca dlhy   za   svoju   dcéru   je   jej   slobodným   rozhodnutím   nie   jej   povinnosťou   a   preto   táto skutočnosť nemôže mať vplyv na nepriznanie trov konania sťažovateľovi. Žalovaná po celý čas mala vedomosť o dlhoch svojej dcéry, osobne sa spolu so svojou dcérou po celý čas zúčastňovala   na   predchádzajúcich   pojednávaniach,   a   po   tom,   čo   jej   dcéra   porušila dohodnutý splátkový kalendár a po podaní návrhoch na súd, previedla táto dlžníčka, aby sa vyhla   splneniu   svojho   dlhu   voči   sťažovateľovi,   na   svoju   matku   –   žalovanú   1/2-icu nehnuteľností   s   cieľom   vyhnúť   sa   uspokojenia   pohľadávky   žalovaného.   Sťažovateľovi nezostávala iná možnosť, len podať žalobu na súd, keď jeho pôvodná dlžníčka nemala už žiaden majetok, teda vznik sporu zapríčinila svojim postojom výlučne žalovaná a jej dcéra. Po podaní žaloby na súd sťažovateľ ústretovo niekoľkokrát opätovne poskytol na žiadosť žalovanej dostatočný časový priestor na splatenie dlhu stým, že ak dôjde k uspokojeniu jeho pohľadávky,   zoberie svoj návrh späť. Súd viac krát prerušil konanie a na pojednávaní v januári 2012 bola žalovanej a jej dcére daná posledná možnosť na splatenie dlhu, avšak bezvýsledne. Žalovaná i jej dcéra účelovo zavádzali nielen sťažovateľa ale aj súd.“.

Podľa   sťažovateľky „Nepriznanie   trov   konania   žalobcovi   len   preto,   že   žalovaná spláca zo svojho dôchodku dcérine dlhy preto nie je na mieste. Sťažovateľ do dnešného dňa nemá zaplatenú svoju pohľadávku z roku 2008, vynaložil v konaniach nemalé finančné prostriedky   či   už   týkajúce   sa   zaplatenia   súdneho   poplatku,   ktorý   sťažovateľ   uhradil do štátneho rozpočtu, trov právneho zastúpenia a ich nepriznanie vedie k jeho ďalšiemu finančnému   zaťaženiu,   pričom   žalovaná,   ktorá   spoločne   so   svojou   dcérou   všetky   spory zapríčinila, nie je povinná znášať žiadne trovy konania. Máme preto za to, že pokiaľ sú si účastníci   rovní   v   právach   aj   povinnostiach,   súd   nepriznaním   trov   túto   ústavnú   zásadu porušil a nadmerne zaťažil navrhovateľa (porušenie čl. 12 ods. 1, 4, čl. 47 ods. 3. Ústavy

SR) Okrem toho uvádzame, že žalovaná je aj po rozhodnutí súdu ešte stále polovičnou podielovou spoluvlastníckou nehnuteľnosti č. s. 808 s prísl., pozemkov v kat. úz. S., avšak súd   túto   skutočnosť   nevyhodnotil,   nezaoberal   sa   ňou   a   ani   relevantným   spôsobom nezisťoval,   či   žalovaná   nemá   aj   iný   majetok.   Uspokojil   sa   iba   s   jej   výpoveďou   bez náležitého ďalšieho zisťovania stavu majetku. Súdy tak prvostupňový ako i odvolací riadne nezdôvodnili   takýto   svoj   postup   a   absentuje   aj   skutočnosť,   že   súdy   vôbec   neskúmali majetkové, osobné a iné pomery účastníka. Máme to za to, že závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   v spojení   čl. 12   ods. 1   a 4   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   boli namietaným uznesením v časti týkajúcej sa potvrdenia prvostupňového rozsudku vo výroku o náhrade   trov   konania   porušené,   a zároveň   aby   bolo   namietané   uznesenie   zrušené. Sťažovateľka sa napokon taktiež domáha priznania úhrady trov konania v sume 269,58 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd podľa   ústavy   alebo ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcej   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 184/2012 z 28. júna 201 je odlišný právny názor sťažovateľky na výklad a aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,   uviedol   skutočnosti   a   dôkazy   pri   prvom   úkone,   ktorý   mu   patril;   to   neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu (v spojení   s odôvodnením   prvostupňového   rozsudku)   vyúsťujúceho   do   výroku,   ktorým potvrdil   prvostupňový   rozsudok   v časti,   v ktorej   jej   nepriznal   náhradu   trov   konania, považujúc závery, ku ktorým krajský súd dospel, za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnú neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 120/2011, IV. ÚS 226/2011).

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

Pri   výklade   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd už v minulosti uviedol, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05, IV. ÚS 226/2011, II. ÚS 360/2012).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí zásadne   medzi   hlavné   výsadné   oblasti   pôsobnosti   všeobecných   súdov   a ako   také   je prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto problematika   by   mohla   nadobudnúť   ústavnoprávny   rozmer   iba   v prípade   závažného vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

V súlade s čl. 51 ods. 1 ústavy sa práva na súdnu ochranu a v jeho rámci na náhradu trov súdneho konania možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie, t. j. v danom prípade Občiansky súdny poriadok. Jeho § 150 ods. 1 umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak podľa zákona patrí. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia však môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza   ani   exemplifikatívne,   čo   však   neznamená,   že   tým   vytvára   priestor na neobmedzenú a ničím neohraničenú voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, je podľa stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov potrebné prihliadať   na   osobné,   zárobkové,   majetkové   a   iné   pomery   účastníkov,   procesný   postoj účastníkov   na   obidvoch   stranách   sporu,   okolnosti,   ktoré   viedli   k   súdnemu   uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,   ktorá   jej   nepriznanie   úspešnému   účastníkovi   pripúšťa   len   ako   výnimku zo všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok   sporového   konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Ustanovenie   § 150   ods. 1   OSP   obsahuje určité   osobitné   „moderačné   oprávnenie“ všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom, ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa   vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 14 C 113/2010-72 zo 14. marca 2012 v časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní náhrady trov konania a v odôvodnení namietaného uznesenia, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok v odvolaním napadnutej časti, v podstatnom uviedol:

„Okolnosti na strane účastníkov konania považoval odvolací súd v tomto prípade za dôvody hodné osobitného zreteľa pre použitie ust. § 150 ods. 1 O. s. p., keď jediným príjmom odporkyne je starobný dôchodok vo výške 230,-eur, navrhovateľ je právnickou osobou, ktorej, tak ako to konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, nemôže znášanie trov spôsobiť vážnejšie existenčné problémy. Už v týchto okolnostiach je potrebné vidieť dôvody hodné osobitného zreteľa bez ohľadu na to, či odporkyňa zo svojho nízkeho príjmu uhrádza i pohľadávky svojej dcéry. Bola to práve dcéra odporkyne, ktorá sa prevodom nehnuteľnosti chcela vyhnúť splateniu dlhov, a preto ani táto okolnosť nemôže byť na ťarchu odporkyne pri úvahe o náhrade trov prvostupňového konania.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi prípadne nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V danej   veci   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   ako   na   dôvody   hodné   osobitného zreteľa prihliadol krajský súd (rovnako ako pred ním okresný súd) v prvom rade na sociálne pomery žalovanej, a pokiaľ ide o sťažovateľku (žalobkyňu), prihliadol na jej postavenie s tým, že vyvíja podnikateľskú činnosť ako právnická osoba – obchodná spoločnosť, a preto jej znášanie trov konania nemôže spôsobiť existenčné problémy. Krajský súd poukázal aj na to, že hlavnou aktérkou sporného prevodu nehnuteľnosti bola dcéra žalovanej, ktorá tak urobila so zámerom vyhnúť sa exekúcii, čo nemožno pripísať na vrub žalovanej.

Tieto   dôvody   viedli   krajský   súd   k potvrdeniu   prvostupňového   rozsudku   v časti týkajúcej sa jeho výroku o náhrade trov konania na základe aplikácie § 150 ods. 1 OSP, ktorým nepriznal úspešnej sťažovateľke právo na náhradu trov konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   uznesení   sp. zn.   9 Co 184/2012 z 28. júna 2012 síce stručne, ale dostatočne odôvodnil, ktoré okolnosti na strane žalovanej, ako aj sťažovateľky považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k názoru, že skutkové a právne závery krajského súdu v napadnutom uznesení nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné alebo vybočujúce z rámca   uvedeného zákonného ustanovenia.   Ústavný   súd   preto nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať tieto závery a nahrádzať ich vlastnými. Ústavný súd nezistil, že by postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 184/2012 z 28. júna 2012 v časti týkajúcej sa jeho rozhodnutia o potvrdení prvostupňového rozsudku v časti týkajúcej sa   nepriznania   trov   konania   sťažovateľke   boli   svojvoľné.   Právny   záver   krajského   súdu považuje   ústavný   súd   za   ústavne   udržateľný,   a   preto   nemá   dôvod   ho   prehodnocovať, prípadne nahrádzať svojím vlastným.

Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie   je   ani   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka konania.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   viackrát   konštatoval,   že   postup   súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť per se ako   nezákonný   (I. ÚS 8/96,   I. ÚS 6/97)   napriek   tomu,   že   nespĺňa   očakávania účastníka   konania. Z   týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva podľa čl. 20 ústavy napadnutým uznesením

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ústavy ústavný súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým nepochybne patrí aj právo zaručené v čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.   z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   možnosť porušenia čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   v danom   prípade   dôjsť   ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutým   uznesením   a základným   právom   podľa   čl. 20   ústavy,   ktorá   by   zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým uznesením

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   napadnutým   uznesením,   ústavný   súd   poznamenáva,   že sťažovateľka   svoje   tvrdenie   v   podstate   odvodzuje   od   zásahu   do   jej   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutie krajského súdu nespĺňalo požiadavky   obsiahnuté   čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by napadnutým uznesením mohlo byť dotknuté základné právo sťažovateľky podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy. Aj   v tejto časti   je teda   sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená,   čo   bolo   dôvodom   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súd už pri jej predbežnom prerokovaní.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podstatná   časť   námietok,   ktorými   sťažovateľka odôvodňuje tvrdenie o porušení čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým uznesením, je v zásade totožná   s   námietkami,   ktoré   uplatnila   vo   vzťahu   k tvrdeniu   o porušení   svojich   v petite sťažnosti označených práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj opakovane prezentovaný právny názor,   že   ústavné   direktívy   obsiahnuté   v čl. 12 ústavy   nemôžu   byť   zásadne   priamo samostatne aplikovateľné v rámci individuálnej ochrany základných práv a slobôd. Zásady vyjadrené   v   uvedenom   článku   ústavy   majú   univerzálny   charakter,   preto   ich   aplikácia neprichádza do úvahy bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu orgánu verejnej   moci   na   základné   právo   alebo slobodu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby (obdobne   napr.   I. ÚS 34/96,   I. ÚS 8/97).   Preto,   pokiaľ   ústavný   súd   nevysloví   zároveň porušenie niektorého základného práva alebo slobody, nemôže vysloviť porušenie ani čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy.

Vzhľadom na to ústavný súd napokon odmietol sťažnosť aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky (zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať   jej   úhradu   trov   konania)   nezaoberal   z   dôvodu,   že   rozhodovanie   o   nich   je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k   čomu   v   tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012