znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 567/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. C., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 T 248/1996, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 248/1996   p o r u š e n é   b o l i.

2. L. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. H. trovy konania v sume 496,69 €   (slovom   štyristodeväťdesiatšesť   eur   a šesťdesiatdeväť   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. J. C., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 567/2013   z 23.   septembra   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   L. H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 248/1996 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe obžaloby podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) 19. augusta 1996 je proti sťažovateľovi   a spol.   okresným   súdom   v tejto   veci   vedené   trestné   konanie   pod   sp. zn. 7 T 248/1996, ktoré nebolo ani po viac ako 17 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že po podaní obžaloby „Okresný súd Trnava   nariadil   na deň   10. 10. 1996   prvé   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na dobu neurčitú. Ďalšie hlavné pojednávanie bolo Okresným súdom nariadené na deň 05. 06. 1997, potom ešte v roku 1997 súd stanovil hlavné pojednávanie osemkrát. V roku 1998 boli stanovené súdom 5x termíny hlavných pojednávaní, v roku 1999 boli stanovené súdom 8x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2000 boli stanovené súdom 9x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2001 boli stanovené súdom 7x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2002 boli stanovené súdom 2x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2003 boli stanovené súdom 4x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2004 boli stanovené súdom 3x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2005 boli stanovené súdom 3x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2006 a v roku 2007 nebol stanovený súdom ani jeden termín, v roku 2008 boli stanovené súdom 3x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2009 boli stanovené súdom 3x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2010 nebol stanovený súdom ani jeden termín, v roku 2011 boli stanovené súdom 2x termíny hlavných pojednávaní, v roku 2012 boli   stanovené   súdom   7x   termíny   hlavných   pojednávaní,   pričom   na   poslednom   dňa 02. 10. 2012   Okresný   súd   Trnava   vypočul   oboch   obžalovaných,   teda   aj   sťažovateľa a rozhodol uznesením podľa § 219 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. tak, že hlavné pojednávanie sa vykoná znovu a nariadil toto vykonať dňa 04. 12. 2012. Stanovené termíny boli   z   časti   zrušené   samotným   súdom   ešte   pred   stanoveným   termínom   telegrafom, telefonicky   a   pod.,   z   časti   boli   pojednávania   zrušené   pre   neprítomnosť   obžalovaných (pôvodne   boli   štyria   od   prijatia   uznesenia   súdu   o   vylúčení   dvoch   obžalovaných   dňa 10. 04. 2006 sú dvaja), obhajcov (sú dvaja), ale predovšetkým svedkov. K uvedenému treba poukázať,   že   na   návrh   obhajcu   spoluobvineného   P.   H.   Okresný   súd   Trnava   dňa 07. 12. 2009 rozhodol podľa § 231 ods. 1, § 223 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku   účinného   do   31. 12. 2005   tak,   že   zastavil   trestné   stíhanie   voči   sťažovateľovi a druhému   obžalovanému.   Po   podanej   sťažnosti   Okresnej   prokuratúry   Trnava   zo   dňa 27. 01. 2010 Krajský súd v Trnave dňa 16. 11. 2010 rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 09. 12. 2009 v celom rozsahu zrušil a vec súdu prvého stupňa vrátil, aby znovu o nej konal a rozhodol. K uvedenému treba poukázať aj na smutné udalosti, ktoré sa udiali počas osemnásťročného priebehu tohto trestného konania a to jednak na úmrtie dvoch   advokátov   obhajujúcich   sťažovateľa,   na   úmrtie   svedkov   a   najmä   dvoch,   ktorých svedectvo je v tejto trestnej veci obzvlášť závažné.“.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to, «že   dňa   04. 10. 2012   spoluobžalovaný   P.   H. prostredníctvom svojho obhajcu podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod č. k.: 7 T 248/1996, vedené pod č. k.: II. ÚS 8/2013. Po zákonnom   dokazovaní   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   dňa   18. 04. 2013   rozhodol a vydal nález, v ktorom konštatoval, že základné právo P. H. zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod č. k.: 7 T 248/1996 porušené bolo. Zároveň Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal Okresnému súdu Trnava v trestnej veci vedenej pod č. k.: 7 T 248/1996 „konať vo veci bez zbytočných prieťahov“.

Od vydania Nálezu č. k.: II. ÚS 8/2013 uplynulo šesť mesiacov a Okresný súd Trnava v   trestnej   veci   sťažovateľa   nekoná,   nenariadil   hlavné   pojednávanie,   pričom   lustráciou na webovej stránke súdu je zistiteľné, že termín pojednávania nie je nariadený.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   L. H....   zaručené   v   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod č. k.: 7 T/248/1996 porušené bolo.

Okresnému súdu Trnava prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.:. 7 T/248/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   L. H.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   19.000 €,   ktoré   je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. L. H.   priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   podľa   vyčíslenia   jeho právneho zástupcu, ktorú je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. C... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   výziev   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania,   okresný   súd   prípisom   sp. zn.   1 Spr V/719/2013   z 23.   októbra   2013   a právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2013.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla:

„Obžaloba bola podaná 19. 8. 1996 na obžalovaných P. H., L. H., M. Č., R. E. Obžaloba obsahuje 14 skutkov. V samotnej obžalobe boli navrhnuté výsluchy 32 svedkov a prečítanie ostatných výpovedí svedkov a poškodených, z čoho vyplýva, že ide o skutkovo a teda i právne zložitú vec.

Veci   bola   pridelená   spisová   značka   7 T 248/1996   a   vec   bola   pridelená   sudkyni Mgr. A. M., ktorá vo veci vytýčila termín neverejného zasadnutia na 25. 9. 1996, kde sa rozhodovalo   o   žiadosti   sťažovateľa   na   prepustenie   z   väzby.   Žiadosť   bola   zamietnutá a vo veci   bolo   vytýčené   hlavné   pojednávanie   na   10.   10.   1996.   Na   tomto   pojednávaní sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   predsedníčky   senátu   a   spis   bol   predložený na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozhodol dňa 24. 10. 1996, že predsedníčka senátu nie je vylúčená z vykonávania úkonov.

Po   odchode   sudkyne   z   Okresného   súdu   Trnava   bola   vec   pridelená   18.   3.   1997 na prejednanie sudkyni JUDr. K. S., ktorá vo veci vytýčila mnohé pojednávania, ktoré boli odročované pre neprítomnosť sťažovateľa a ostatných obžalovaných.

Z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti sudkyne JUDr. K. S. bola vec dňa 18. 1. 2006 pridelená na konanie sudcovi JUDr. M. Ž., ktorý vo veci nariadil hlavné pojednávanie na 30. 3. 2006.

Uznesením zo dňa 7. 12. 2009 súd trestné stíhanie vo veci zastavil. V odôvodnení tohto uznesenia sa nachádza presný výpočet termínov hlavných pojednávaní (25), na ktoré sa obžalovaní nedostavovali a nemohlo byť vykonané dokazovanie, termíny boli zrušené alebo odročené, s výnimkou dvoch prípadov, z dôvodov na strane obžalovaných alebo ich obhajcov. Trestné stíhanie trvá neúmerne dlhú dobu. Od spáchania skutkov, ktoré sa im kladú za vinu, uplynula doba 14 rokov a viac a vykonanie dokazovania by sa zrejme minulo cieľom, preto súd trestné konanie proti obžalovaným zastavil ako neprípustné.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť okresný prokurátor a Krajský súd v Trnave zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil, aby o nej znovu konal a rozhodol. Podľa tohto rozhodnutia nemožno prihliadať na nečinnosť súdu z dôvodov objektívnych ako na rozhodujúcu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala zastavenie trestného stíhania, pretože by to odporovalo účelu trestného poriadku. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vo veci   bolo   nariadených   množstvo   hlavných   pojednávaní,   ktoré   boli   zmarené   prevažne   z dôvodov na strane obžalovaných prípadne ich obhajcov. Zastavenie trestného stíhania by bolo uprednostnením práv páchateľov pred ich obeťami. Spis bol vrátený na okresný súd 30. 11. 2010.

Na hlavné pojednávanie 2. 6. 2011 sa opätovne nedostavil spoluobžalovaný P. H. Počas dlhodobej práceneschopnosti sudcu JUDr. Ž. bola vec 1. 8. 2011 pridelená na prejednanie   sudkyni   JUDr.   S.   a   po   ukončení   práceneschopnosti   bola   vec   vrátená 21. 11. 2011 JUDr. Ž.

JUDr. Ž. vo veci nariadil opätovne hlavné pojednávanie na 2. 2. 2012, na ktoré bol spoluobžalovaný P. H. predvedený, avšak sťažovateľ sa ospravedlnil pre zlý zdravotný stav s tým,   že   potvrdenie   o   tom   doručí   dodatočne   (do   spisu   nebolo   doručené   žiadne) a pojednávanie   bolo   odročené   na   6. 3. 2012,   na   ktoré   sa   sťažovateľ   dostavil a spoluobžalovaný P.   H. bol   opätovne   predvedený,   avšak   nedostavil   sa   obhajca spoluobžalovaného   JUDr.   J.   C.   z   dôvodu,   že   si   do   diára   nesprávne   zaznačil   dátum pojednávania. Na ďalší termín hlavného pojednávania, určený na 5. 4. 2012, sa JUDr. J. C. ospravedlnil a žiadal odročiť hlavné pojednávanie z dôvodu kolízie pojednávaní. Z tohto dôvodu bol zmenený termín hlavného pojednávania na 26. 7. 2012. Aj toto pojednávanie muselo   byť   odročené   z   dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   na   deň   2.   10.   2012.   Toto pojednávanie bolo po výsluchu obžalovaných odročené na deň 4. 12. 2012 z dôvodu, že sa nedostavili   poškodení.   Hlavné   pojednávanie   dňa   4.   12.   2012   bolo   po   výsluchu obžalovaných odročené na neurčito z dôvodu predloženia spisu na Ústavný súd SR. Dňa   21.   1.   2013   bol   spis   vrátený   z   Ústavného   súdu   SR   na   okresný   súd   a   dňa 24. 1. 2013   sudca   vyžiadal   od   obžalovaných   a   ich   zástupcov,   ako   aj   od   Okresnej prokuratúry Trnava návrhy na vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní s poukazom na uplynutie   dlhej   doby   od   podania   obžaloby.   Okresná   prokuratúra   dňa   13.   2.   2013 oznámila, že navrhuje vypočuť oboch obžalovaných z prípravného konania a aktualizovať správy   a   odpisy   z   registra   trestov.   Za   súhlasu   obžalovaných   čítaním   bude   súhlasiť   aj s prečítaním svedeckých výpovedí svedkov a poškodených z prípravného konania.

Ostatní účastníci konania žiadne návrhy nepredložili. Dňa 21. 5. 2013 súd vyžiadal od Mestského súdu v P. rozhodnutie 95 K/33/1996 zo dňa   25.   7.   2005,   ktorým   bol   konkurz   na   majetok   jedného   z   poškodených   zrušený po splnení rozvrhového uznesenia.

Dňa 27. 5. 2013 súd vyžiadal od JUDr. V. B., ako právneho nástupcu poškodeného podniku M....o, s. p., správu, či prevzal pohľadávku poškodeného, či bola uhradená a v akej výške. Keďže súd, ani JUDr. B. na výzvu nereagoval, dňa 13. 9. 2013 im bola zaslaná opätovná výzva, na ktorú opätovne nik neodpovedal.“

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedla:„Keďže spis 7 T 248/1996 bol na Ústavný súd SR predložený,   predpokladám,   že Ústavný súd SR zistil, že na termíny hlavných pojednávaní sa sťažovateľ dostavoval iba v prípadoch, keď bol predvedený eskortou a jeho spoluobžalovaný sa dostavoval iba vtedy, keď sa nachádzal vo väzbe alebo vo výkone trestu v tejto prejednávanej veci alebo v iných veciach. Taktiež niekoľko termínov hlavných pojednávaní bolo zrušených alebo odročených z dôvodu neprítomnosti advokáta sťažovateľa a advokátov ostatných obžalovaných. Z tohto dôvodu   považujem   sťažnosť   L. H.   za   absolútne   nedôvodnú.   Z   týchto   dôvodov   taktiež považujem za absolútne neprimerané, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie...

Prieťahy,   ktoré   boli   spôsobené   súdom,   boli   spôsobené   z   dôvodu   dlhodobej práceneschopnosti zákonných sudcov, odchodom sudkyne zo súdu a tiež z dôvodu odchodu ďalšej zákonnej sudkyne na materskú dovolenku, prečo dochádzalo k zmenám zákonných sudcov, avšak až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, k potrebe naštudovania spisu novým sudcom.

Zároveň upozorňujem na skutočnosť, že Okresný súd Trnava ešte v r. 2009 zastavil trestné stíhanie práve z dôvodov, že konanie trvá už niekoľko rokov, avšak Krajský súd v Trnave toto rozhodnutie zrušil a prikázal Okresnému súdu Trnava vo veci ďalej konať a rozhodnúť, a keďže Okresný súd Trnava je viazaný právnym názorom vysloveným v tomto konaní odvolacím súdom, musí vo veci ďalej konať. Vzhľadom na veľmi dlhý čas, ktorý uplynul od skutkov, ktoré sú obžalovaným kladené za vinu, a vzhľadom na nespoluprácu obžalovaných, ako aj poškodených, je konanie a rozhodnutie vo veci veľmi skomplikované. To   sú   tiež dôvody,   prečo   som toho názoru,   že Okresný súd Trnava   nie je zodpovedný za vznik prieťahov v tomto konaní. Na tomto svojom názore zotrvávam, nakoľko súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí v tejto veci a musí vo veci ďalej   konať   a   vykonávať   dokazovanie,   ktoré   je   vzhľadom   na   dlhú   dobu   trvania   sporu obtiažne. Názor Krajského súdu v Trnave, vyjadrený v rozhodnutí v tejto veci, je úplne odlišný   od   názoru   Ústavného   súdu   SR,   vyjadreného   v   Náleze   II. ÚS 8/2013-49   zo   dňa 18. 4. 2013.

Taktiež zotrvávam na svojom názore, že nedostatočné obsadenie tunajšieho súdu v predchádzajúcich rokoch malo vplyv na mimoriadnu zaťaženosť sudcov a teda aj vplyv na rýchlosť a plynulosť konania.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu k sťažnosti okrem iného poukázal na to, že:

«Trestné   stíhanie   proti   sťažovateľovi   začalo   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného úradu PZ SR Trnava sp. zn. VP-389/94 zo dňa 24. 11. 1994 a po ukončení vyšetrovania podal   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Trnava   dňa   19. 08. 1996   obžalobu   voči sťažovateľovi na Okresný súd Trnava, medzi obžalovanými bol tiež P. H. z P. Históriu tejto trestnej   veci   chronologicky   spolu   na   18-tich   stranách   rozpisuje   Nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 04. 2013 sp. zn. II. ÚS 8/2013-49. Sťažovateľ si dovoľuje poukázať   opätovne   na   skutočnosť,   že   II.   Senát   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky rozhodol   a   vydal   nález,   v   ktorom   konštatoval,   že   základné   právo   spoluobžalovaného sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   č. k.: 7 T/248/1996   porušené   bolo.   Zároveň   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikázal Okresnému súdu Trnava v trestnej veci vedenej pod č. k.: 7 T/248/1996 „konať vo veci bez zbytočných prieťahov“, k tomu treba dodať, že Okresný súd Trnava nekoná bez zbytočných prieťahov. V stanovisku predsedníčky tohto súdu možno čítať, že sťažovateľ sa dostavoval na   hlavné   pojednávanie   len   keď   bol   predvedený   eskortou,   spoluobžalovaný   len   keď   sa nachádzal vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Sťažovateľ nepopiera, že pani predsedníčka   nemá   sčasti   pravdu,   pretože   zo   spisu   je   čitateľná   účasť   na   hlavnom pojednávaní, keď sťažovateľa predviedla eskorta. Sťažovateľ sa však pýta koľkokrát sa táto situácia   vyskytla   v   priebehu   prejednávanej   trestnej   veci   za   osemnásť   rokov   počítajúc od podania   obžaloby,   bol   to   len   sťažovateľ,   ktorý   osemnásťročné   prieťahy   zapríčinil? Rovnako   platí   aj   u   spoluobžalovaného   P.   H.   V   stanovisku   Okresného   súdu   Trnava   je poukázané   na   advokátov,   ktorí   mali   zapríčiniť   zrušenie   niekoľko   termínov   hlavného pojednávania.

Trestnou činnosťou, ktorá je kladená za vinu sťažovateľovi a spoluobvinenému ešte z rokov 1991-1992 mali byť poškodené m. i. aj vtedajšie štátne podniky.   Ako je zrejmé z vyjadrenia Okresného súdu Trnava, tento žiada jedného z poškodených o súčinnosť v roku 2013. Z uvedeného, predovšetkým však z celého postupu súdu v trestnej veci sťažovateľa, rokmi   potvrdeného postupu sa javí zrejmý záver,   že postupom Okresného súdu Trnava v trestnej   veci   vedenej   pod   č. k.:   7 T/248/1996   nebolo   porušené   len   základné   právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale taktiež tieto práva zaručené ústavou a dohovorom postupom tohto súdu voči poškodeným porušené boli.

Som toho názoru, že úlohou obhajcu v trestnom konaní je predovšetkým zabezpečiť pre svojho klienta a to či už ho zastupuje na základe plnej moci alebo ex offo, zákonný a spravodlivý proces. Opakujem, počas trvania tejto trestnej veci zomreli dvaja obhajcovia sťažovateľa. K tvrdeniam pani predsedníčky Okresného súdu Trnava mi nedá nenapísať, že toto vyjadrenie považujem za jednostranné. Áno, aj na strane obžalovaných boli absencie na hlavných pojednávaniach, ale za 18 rokov od podania obžaloby sa v živote vyskytnú rôzne situácie, ktoré nedovolia, alebo zabránia splneniu si povinnosti. Nech mi je dovolené opakovať, je spravodlivé odo mňa vyžadovať 100 % a dochvíľne plnenie si „pracovných úloh“, keď už dvadsať (20) rokov nedostávam odmenu za prácu. Trestnoprávne predpisy dávajú dostatočnú právomoc súdom, aby konali bez zbytočných prieťahov a ak sa vyskytnú obštrukcie, či vyhýbanie sa konaniu na súdoch u účastníkov, súd má zákonné možnosti vykonať   kroky,   aby   zabránil   takémuto   konaniu   a bez zbytočných   prieťahov   spravodlivo a zákonne rozhodol.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Obdobne v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zakotvené právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Toto základné právo bolo postupom Okresného súdu Trnava voči sťažovateľovi bez pochyby porušené, preto podľa môjho názoru tvrdenie Okresného súdu Trnava vo vyjadrení zo   dňa   23. 10. 2013   o   absolútne   nedôvodnej   sťažnosti   je   neprijateľné   pre   rozhodnutie o porušení tohto práva. Dovolím si vyjadriť svoj názor, že tvrdenie zo strany súdu, keď uvádza niekoľko zmarených hlavných pojednávaní sťažovateľom, resp. spoluobžalovaným a tiež ich obhajcami za neetické zo strany súdu, rovnako aj o dostavovaní sa sťažovateľa resp.   spoluobžalovaného   na   hlavné   pojednávania.   Treba   pripomenúť,   že   od   spáchania skutkov, ktoré obžaloba kladie za vinu obom obžalovaným, prešlo viac ako dvadsaťjeden rokov a, ako som už uviedol, počas tejto doby zomreli dva kolegovia advokáti (aj pre ich úmrtie bolo odročené hlavné pojednávanie), zomreli niektorí dôležití svedkovia a trestné konanie   sa   podľa   § 219   ods. 2   Trestného   poriadku   účinného   do   31. 12. 2005   začína od začiatku.

Sťažovateľ má právo na spravodlivý proces v primeranej dobe, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadrenie Okresného súdu Trnava zo dňa 23. 10. 2013 nebral do úvahy, pretože je jednostranné a podľa tohto vyjadrenia za prieťahy môže len a len   sťažovateľ,   spoluobžalovaný   a   obhajcovia   sťažovateľa,   nie   však   súd.   Sťažovateľ po prečítaní vyjadrení k svojej sťažnosti podpísanej predsedníčkou Okresného súdu Trnava pani JUDr. D. V. zastáva názor, že osoba, ktorá koncipovala vyjadrenia za Okresný súd Trnava z dôsledne nečítala Nález Ústavného sudu Slovenskej republiky č. k.: II. ÚS 8/2013- 49 zo dňa 18. 04. 2013.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 T 248/1996 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Prokurátor okresnej prokuratúry 9. augusta 1996 zaslal okresnému súdu obžalobu sp. zn. 2 Pv 1694/94 pre trestný čin   podvodu   podľa   § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona a pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na sťažovateľa, pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona a trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona na obvineného P. H. (ďalej len „spoluobžalovaný 1“) a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona na obvinených M. Č. (ďalej len „spoluobžalovaný 2“) a R. E. (ďalej len „spoluobžalovaný 3“).

Okresný súd 16. septembra 1996 nariadil prvé hlavné pojednávanie na 10. október 1996 a súčasne nariadil aj neverejné zasadnutie na 25. september 1996 na prerokovanie žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením č. k. 7 T 248/96-706 z 25.   septembra   1996   žiadosť   o prepustenie   z väzby   zamietol.   Sťažovateľ   proti predmetnému   uzneseniu   podal   sťažnosť.   Na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom 10. októbra 1996 sťažovateľ vzniesol aj námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 6 Nt/11/96 z 24. októbra 1996 rozhodol, že zákonná sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokovania   a rozhodnutia   predmetnej   veci.   Krajský   súd v Bratislave   uznesením   sp. zn.   6 To/308/96   zamietol   aj   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu o neprepustení z väzby.

Sťažovateľ   31.   januára   1997   opätovne   žiadal   o prepustenie   z väzby   a súčasne ponúkol svoj písomný sľub, avšak okresný súd ju uznesením z 18. februára 1997 zamietol a písomný sľub neprijal.

Okresný súd rovnako zamietol opakovanú žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Po podaní sťažnosti bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorý   uznesením   sp. zn.   3 To/136/97   z 29.   apríla   1997   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol. V nasledujúcom období sa uskutočnili hlavné pojednávania 5. júna 1997, 19. júna 1997, 15. júla 1997, pričom 13. augusta 1997 okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na 14.   august   1997   z dôvodu   hospitalizácie   spoluobžalovaného 1.   Pre   neprítomnosť spoluobžalovaného 1 sa neuskutočnilo ani hlavné pojednávanie nariadené na 16. september 1997.   Hlavné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   až   28.   októbra   1997,   na   ktorom   bol   okrem svedka vypočutý aj sťažovateľ, pričom okresný súd na pojednávaní zamietol aj žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 To/341/97 z 25. novembra 1997 opätovne zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o neprepustení z väzby.

Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   16.   december   1997   bolo   odročené   z dôvodu sťažovateľom uplatnenej námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni, pričom krajský súd uznesením   sp. zn.   3 Nt/22/97   z 20.   januára   1998   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je vylúčená z prerokovania a rozhodovania v predmetnej trestnej veci.

Okresný   súd   29.   januára   1998   spracoval   návrh   na   predĺženie   väzby   sťažovateľa a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   Ntv II-6/98   rozhodol   o predĺžení jeho väzby do 31. augusta 1998.

Po   opakovanom   zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a ustanovení   nového obhajcu sťažovateľovi sa uskutočnili hlavné pojednávania 12. mája 1998 a 14. mája 1998 a krajský súd uznesením sp. zn. 3 To/130/98 z 23. júna 1998 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o neprepustení z väzby.

Okresným   súdom   nariadené   pojednávania   na   23.   júl   1998   a 6.   august   1998   sa neuskutočnili   a boli   zrušené.   Na   pojednávanie   nariadené   na   6.   august   1998   napriek uvedenému boli políciou predvedení predvolaní svedkovia. Ďalšie hlavné pojednávanie sa uskutočnilo až 29. septembra 1998, na ktorom sťažovateľ opätovne žiadal o prepustenie z väzby a uplatnil námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, pričom ani jeden z uvedených úkonov nepriniesol sťažovateľovi úspech.

Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   21.   január   1999   bolo   bez   ďalšieho   (t.   j.   bez vypočutia   siedmich   zo   14   predvolaných   svedkov,   pozn.)   odročené   na   26.   január   1999, pričom sťažovateľ okrem žiadosti o prepustenie z väzby uplatnil aj námietku zaujatosti proti celému   okresnému   súdu.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 Nt/2/99   z 23.   februára   1999 rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   nie   je   vylúčená   z prerokovania a rozhodovania v danej veci.

Hlavné   pojednávania   nariadené   na   13.   apríl   1999,   24.   máj   1999,   22.   jún   1999, 4. november   1999   a 30.   november   1999   sa   neuskutočnili   z dôvodu   neprítomnosti spoluobžalovaného 1,   ktorý   bol   27.   decembra   1999   zatknutý,   v súvislosti   s čím   podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením z 18. januára 2000 zamietol.

Hlavné pojednávania nariadené na 1. február 2000, 24. február 2000, 30. marec 2000 a 4. máj 2000 sa neuskutočnili z dôvodu neúčasti spoluobžalovaných.

Ďalšie hlavné pojednávania nariadené na 1. jún 2000, 13. júl 2000, 17. august 2000, 5. október 2000, 28. október 2000 a 25. január 2001 sa neuskutočnili z dôvodov na strane okresného súdu (neprítomnosť prísediacej, práceneschopnosť zákonnej sudkyne).

Hlavné pojednávania nariadené na 15. marec 2001, 19. apríl 2001 a 14. jún 2001 sa neuskutočnili   pre   neprítomnosť   spoluobžalovaných,   pričom   na   pojednávanie   nariadené na 14. jún 2001 mal byť políciou predvedený sťažovateľ, ale nebol doma zastihnutý.Na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 23. augusta 2001 okresný súd uznesením rozhodol o prepustení spoluobžalovaného 1 z väzby a prijal jeho písomný sľub.

Ďalšie dve hlavné pojednávania nariadené na 9. október 2001 a 16. november 2001 z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   (porucha   auta)   a z dôvodu   neprítomnosti   zákonnej sudkyne (práceneschopnosť) sa neuskutočnili.

Termín hlavného pojednávania nariadeného na 5. február 2002 musel byť zrušený z dôvodu   vopred   nahlásenej   práceneschopnosti   spoluobžalovaného 1.   Keďže   hlavného pojednávania   nariadeného   na   11.   júl   2002   sa   nezúčastnili   spoluobžalovaní,   pričom spoluobžalovaný 1 nebol predvedený, lebo sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska, okresný súd   oznámil,   že   na   sťažovateľa   a spoluobžalovaného 1   bude   vydaný   zatykač,   čo   bolo realizované 14. novembra 2002.

Hlavné pojednávania nariadené na 28. apríl 2003, 4. september 2003, 13. január 2004 a 13.   máj   2004   sa   z dôvodu   neprítomnosti   spoluobžalovaného 1   neuskutočnili.   Hlavné pojednávania nariadené v období od 13. mája 2004 do 22. septembra 2009 sa neuskutočnili z dôvodu neúčasti sťažovateľa, spoluobžalovaných, resp. ich obhajcov, pričom uznesením z 12.   apríla   2006   okresný   súd   rozhodol,   že   trestná   vec   spoluobžalovaného 2 a spoluobžalovaného 3 sa vylučuje z predmetného konania na samostatné trestné konanie.Okresný súd 3. decembra 2009 nariadil na 7. december 2009 neverejné zasadnutie, na ktorom trestné stíhanie proti sťažovateľovi a spol. zastavil podľa § 231 ods. 1, § 223 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005. Proti uvedenému uzneseniu podal 28. januára 2010 sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry. Okresný súd predmetný súdny spis predložil krajskému súdu 17. júna 2010, pričom krajský súd spis okresného súdu vrátil ako predložený predčasne z dôvodu jeho nekompletnosti.Po opätovnom predložení spisu (10. novembra 2010) krajský súd uznesením sp. zn. 3 To/136/2010 zo 16. novembra 2010 uznesenie okresného súdu zo 7. decembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd po vrátení spisu z krajského súdu vykonal procesné úkony (šetrenie pobytu, správa o zdravotnom stave) a 14. apríla 2011 nariadil termín hlavného pojednávania na 2. jún 2011, na ktorom zistil, že spoluobžalovaný 1 nastúpil na výkon trestu odňatia slobody   v súvislosti   s iným   trestným   konaním,   a preto   hlavné   pojednávanie   odročil na 20. september 2011. Uvedený termín následne zrušil (zmeny v rozvrhu práce) a určil nový termín hlavného pojednávania na 2. február 2012.

Sťažovateľ 2. februára 2012 ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní zhoršením   svojho   zdravotného   stavu   a okresný   súd   zmenil   pôvodný   termín   hlavného pojednávania na 6. marec 2012 a neskôr na 5. apríl 2012. Z dôvodu kolízie pojednávaní právneho   zástupcu   spoluobžalovaného 1   okresný   súd   nariadil   nový   termín   hlavného pojednávania na 10. máj 2012, ktoré sa z dôvodu „neodkladných záležitostí súvisiacich s výkonom nariadenej pohotovosti“ neuskutočnilo a bol nariadený nový termín na 26. júl 2012.Z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľa (zdravotné dôvody) bolo hlavné pojednávanie odročené na 2. október 2012. Toto pojednávanie sa uskutočnilo s tým, že na nasledujúce hlavné pojednávanie (4. decembra 2012) okresný súd predvolá poškodených. Hlavné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   bez   ďalšieho   dôvodu   odročené   na   neurčito na účel predloženia súdneho spisu ústavnému súdu.

Súdny spis bol z ústavného súdu vrátený 21. januára 2013 a okresný súd následne 24. januára 2013 vyžiadal od sťažovateľa, spoluobžalovaného 1, ich obhajcov a od okresnej prokuratúry   návrhy   na   vykonanie   dôkazov   na   hlavnom   pojednávaní   s poukazom na uplynutie dlhej doby od podania obžaloby.

V priebehu mája 2013 okresný súd opakovane vykonal aj procesné úkony vo vzťahu k poškodeným a 28. októbra 2013 predložil súdny spis ústavnému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (II. ÚS 61/98),   pričom   k naplneniu   práva   na súdnu   ochranu v rozhodovaní   o veci   samej dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02) alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I. ÚS 70/98,   II. ÚS 813/00)   zohľadňuje tri základné   kritériá,   ktorými   sú   povaha   konania,   teda   právna   a   faktická   zložitosť   veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, prekročenie ktorej by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).

Povahou konania treba rozumieť nielen jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Čo sa týka významu veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trvania trestného konania sa posudzuje prísnejšie ako doba trvania konania v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd v zhode s názorom vysloveným v náleze   sp. zn.   II. ÚS 8/2013   z 18.   apríla   2013   konštatuje,   že   predmetnú   vec   možno po právnej a skutkovej stránke hodnotiť ako štandardnú, nevykazujúcu črty mimoriadnej zložitosti.   Ústavný súd   ďalej   v nadväznosti   na vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu poznamenáva,   že   nemožno   kvalifikovať   za   faktickú   zložitosť   veci   zabezpečovanie prítomnosti   obžalovaných   na   hlavných   pojednávaniach,   pretože   okresný   súd   v uvedenej súvislosti   nevyužíval   dostatočne   zákonné   procesné   prostriedky,   ktoré   mal   k dispozícii, a najmä touto skutočnosťou nemožno ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku trestného konania, ktoré pred okresným súdom prebieha už viac ako 17 rokov.

2. Pokiaľ ide o kritérium správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ má výrazný podiel na predĺžení konania.

Zo   sťažnosti   a najmä   z predloženého   súdneho   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ, ale aj jeho právny zástupca sa v priebehu viac ako 17 rokov trvajúceho konania viackrát nezúčastnili nariadených hlavných pojednávaní. Napríklad na hlavné pojednávanie nariadené na 9. október 2001 sa sťažovateľ dostavil až po jeho skončení, keď uviedol ako dôvod neúčasti poruchu auta. Na ďalšie hlavné pojednávanie nariadené na 14. jún 2001 sa sťažovateľ nedostavil, pričom mal byť predvedený, ale v mieste bydliska nebol zastihnutý. Dôvodom   neúčasti   na   niektorých   nariadených   hlavných   pojednávaniach   bola aj sťažovateľova práceneschopnosť v období od 30. marca 2006 do 7. septembra 2007.Na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s predĺžením napadnutého konania je potrebné pripísať aj skutočnosť, že neúspešne namietal zaujatosť zákonnej sudkyne (10. októbra 1996 a 16.   decembra   1997),   v súvislosti   s čím   bolo   potrebné   predkladať   súdny   spis na rozhodnutie   krajskému   súdu.   V jednom   prípade   sťažovateľ   neúspešne   namietal aj zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu (21. januára 1999).

V súvislosti   s posudzovaním   podielu   sťažovateľa   na   spomalení   priebehu napadnutého konania je potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľ po podaní obžaloby okresnému súdu (19. augusta 1996) v období do októbra 1998 uplatnil spolu až 8 žiadostí o prepustenie   z väzby,   ktoré   okresný   súd   vo   všetkých   prípadoch   zamietol,   a po   podaní sťažností proti uzneseniam okresného súdu bolo potrebné súdny spis predkladať krajskému súdu   na   rozhodnutie,   čo   tiež   nepochybne   malo   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého konania.

Podiel sťažovateľa, ale aj spoluobžalovaného 1 na spomalení priebehu napadnutého konania je nespochybniteľný, avšak na druhej strane v žiadnom prípade nezbavuje okresný súd zodpovednosti za stav napadnutého konania, v ktorom sa nachádza v čase rozhodovania o tejto sťažnosti.

3. Napokon ústavný súd hodnotil aj samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní, konštatujúc, že skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po   viac   ako   17   rokoch   od   jeho   začatia,   je   sama   osebe   z ústavnoprávneho   hľadiska neakceptovateľná.   Vzhľadom   na   to   nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebné   detailne vyhodnocovať   konkrétne   obdobia   nečinnosti   ani   neefektívnosť   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní. Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné na niektoré skutočnosti konkrétne poukázať.

V niektorých prípadoch sa nariadené hlavné pojednávania neuskutočnili, resp. boli odročené   z dôvodov   na   strane   okresného   súdu   (napr.   okresný   súd   1.   júna   2000   zrušil nariadený termín na 15. jún 2000 pre účasť zákonnej sudkyne na školení, 13. júla 2000 pre neprítomnosť   prísediacej,   17.   augusta   2000   prísediaca   oznámila   neprítomnosť   pre zaneprázdnenosť,   4.   októbra   2000   okresný   súd   zrušil   nariadené   pojednávanie   pre práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne,   20.   novembra   2000   tak   urobil „pre   neprítomnosť predsedníčky   senátu“,   24.   novembra   2000   to   bolo   pre   práceneschopnosť   prísediacej, 17. februára   2003   prísediaca   oznámila,   že   sa   hlavného   pojednávania   nemôže   zúčastniť z rodinných   dôvodov,   12.   mája   2009   sa   hlavné   pojednávanie   neuskutočnilo   pre neprítomnosť prísediaceho).

V predchádzajúcej   časti   odôvodnenia   tohto   nálezu   už   bolo   uvedené,   že v počiatočnom   štádiu   napadnutého   konania   sa   okresný   súd   v   zásade   zaoberal   iba posudzovaním   a rozhodovaním   o   opakovaných   žiadostiach   sťažovateľa   o prepustenie z väzby,   pričom   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   už   v minulosti   konštatoval   (napr. II. ÚS 8/2013), že rozhodovanie o väzbe nie je konaním vo veci samej, preto nemôže viesť k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, a preto rozhodovanie o týchto otázkach nemôže byť prekážkou postupu na konanie vo veci samej, t. j. rozhodovania o vine a treste.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   aj   na   neefektívnosť   a nesústredenosť   v postupe okresného súdu, keď po podaní sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry (28. januára 2010) proti uzneseniu okresného súdu zo 7. decembra 2009, ktorým bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi a spol. zastavené, krajský súd vrátil spis okresného súdu ako predčasne predložený z dôvodu jeho nekompletnosti. Predmetný spis bol krajskému súdu opätovne predložený   10.   novembra   2010,   pričom   uvedeným   postupom   tiež   došlo   k predĺženiu konania o približne 7 mesiacov.

O neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní svedčí aj skutočnosť, že   okresný   súd   v doterajšom   priebehu   nariadil   termín   hlavného   pojednávania   vo   veci až 49-krát, avšak v prevažnej miere bez toho, aby pred nariadením pojednávaní vykonal náležité   šetrenie,   napr.   o pobyte   sťažovateľa   a spol.,   resp.   o možnostiach   zabezpečiť prítomnosť obhajcov obžalovaných a tiež členov senátu, teda bez náležitej predprípravy zameranej   na   zisťovanie   skutočností   relevantných   na   riadne   uskutočnenie   hlavného pojednávania. Podľa § 247 ods. 5 Trestného poriadku (pred 1. januárom 2006 podľa § 198 ods. 3 Trestného poriadku)   „Pri nariadení hlavného pojednávania urobí predseda   senátu všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie jeho riadneho priebehu a na to, aby vec bolo možné prerokovať a rozhodnúť bez jeho odročenia.“. Keďže okresný súd takto dôsledne nepostupoval,   musel   nariadené   hlavné   pojednávania   odročovať,   čím   došlo   k predĺženiu priebehu napadnutého konania.

Napokon   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   potrebné   v súvislosti   s ústavne neakceptovateľnou doterajšou dĺžkou napadnutého konania pripísať na ťarchu okresného súdu aj skutočnosť, že okresný súd svojím uznesením zo 7. decembra 2009 trestné konanie vo veci zastavil, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že „V danom prípade ide teda o extrémny prípad, na ktorý možno aplikovať článok 6 Dohovoru, pretože trestné stíhanie trvá neúmerne dlhú dobu. Preto súd z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 Tr. poriadku trestné konanie proti obžalovaným zastavil ako neprípustné.“.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 To 136/2010   zo   16.   novembra   2010   (ďalej   aj „zrušujúce uznesenie“) po podaní odvolania podľa § 149 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   v celom   rozsahu   zrušil   a vec   mu vrátil,   aby   o nej znovu konal a rozhodol. V odôvodnení uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:„V prejednávanej veci bola obžaloba na obžalovaných podaná na súde 1. stupňa dňa 19. 08. 1996. Od podania obžaloby uplynula doba viac ako 14 rokov. Z tohto pohľadu by sa mohlo   jednať   o   extrémny   prípad,   avšak   len   v   prípade,   keby   prieťahy   v   konaní   boli spôsobené   prevažne   na   strane   súdu.   V   prejednávanej   veci   však,   ako   vyplýva   z obsahu spisového materiálu aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia, bolo vo veci nariadených množstvo   hlavných   pojednávaní,   ktoré   boli   zmarené   prevažné   z   dôvodov   na   strane obžalovaných,   prípadne   ich   obhajcov.   V   tomto   smere   potom   nemožno   prihliadať na nečinnosť súdu z dôvodov objektívnych (uvádzaných aj v odôvodnení uznesenia) ako na rozhodujúcu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala zastavenie trestného stíhania, pretože by to odporovalo účelu Trestného poriadku.

Za takejto situácie zastavenie trestného stíhania preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, by bolo uprednostnením práv páchateľov pred ich obeťami.“

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení krajského súdu a vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nemôže prisvedčiť tvrdeniu okresného súdu uvedenému v jeho vyjadrení k sťažnosti o tom, že „Názor Krajského súdu v Trnave vyjadrený   v rozhodnutí   o tejto   veci   je   úplne   odlišný   od   názoru   Ústavného   súdu   SR, vyjadreného v Náleze II. ÚS 8/2013-49 zo dňa 18. 4. 2013.“.

Ústavný súd vzhľadom na z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľnú doterajšiu dĺžku namietaného konania nemohol kvalifikovať ako relevantné ani argumenty okresného súdu   uvedené   vo   vyjadrení   k sťažnosti   a   odôvodňujúce   nečinnosť   a neefektívnosť   jeho postupu poukazovaním na práceneschopnosť zákonných sudcov, odchod zákonnej sudkyne na materskú dovolenku a v dôsledku toho nutnosť naštudovania spisu novým sudcom.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   opakovane   vyslovil   názor,   že nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 T 248/1996   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. II. ÚS 8/2013 z 18. apríla 2013 (m. m. IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 19 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď okrem iného uviedol:

„Všetky stresujúce udalosti vyplývajúce z dĺžky rozhodovania o jeho vine, či nevine zapríčinili jeho nižšiu psychickú odolnosť, náklonnosť k nervozite, k zvýšenej obezite a s tým súvisiacej cukrovke a vysokému tlaku, čo ho fyzicky vyčerpáva tak, že jeho organizmus menej odolný voči chorobám, samozrejmosťou je k tonuto prirátaný vek sťažovateľa, keď v roku 1991 mal 35 rokov a teraz v roku 2013 má už 57 rokov. Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu, najmä na bezdôvodnú nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu,   považuje   sťažovateľ   navrhované   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   19 000   € za primerané.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 T 248/1996 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä nie zanedbateľný podiel sťažovateľa na predĺžení konania, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   J.   C.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   130,16   €,   t. j.   spolu 390,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 413,91 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii   pre   DPH)],   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 496,69 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013