znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 567/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C/47/2012, sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012 doručená   sťažnosť   M.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C/47/2012, sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že v konaní vedenom okresným súdom pod   sp. zn. 7 C/47/2012   sa   domáhal „podľa   ustanovení   zákona č. 514/2003 Z. z.“ proti žalovanej Slovenskej   republike   –   Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky, náhrady „nemajetkovej ujmy vo výške 800 000.- € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 26. 09. 2012 do   zaplatenia“. Uplatnený   nárok   odvodzoval   sťažovateľ   z toho,   že „V   trestnej   veci 1 T/78/2008 došlo k dvom nesprávnym úradným postupom, a to keď prokurátorka Z. S. konala   voči   poškodenému   napriek   preklúzii   práva   trestnej   zodpovednosti   prečinu zanedbania   povinnej   výživy   a   zániku   vyživovacej   povinnosti   zo   zákona,   a   že   táto prokurátorka súdu nepredniesla obžalobu na prvom pojednávaní pred súdom. Zo zápisnice o výsluchu predvedeného poškodeného zo dňa 04. 04. 2008 vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia z trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 2 Trestného zákona ČVS: OÚV-23/PU-1997 zo dňa 02. 02. 1997 poškodený osobne obdržal pred výsluchom dňa   04. 04. 208,   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   si   podal.   Podľa   názoru   navrhovateľa právo   prokurátorky   na   obžalobu   už   bolo   premlčané   a   prekludovavané,   pričom   orgány štátnej moci – polícia a prokuratúra rozhodli na príkaz sudcu JUDr. I. H. z OS Považská Bystrica   o zatknutí,   kedy   orgány   štátnej   moci   zisťovali   jeho   pobyt,   polícia   M.   o   ňom vytvorila dezinformácie, že jeho pobyt nie je známy, a vedeli, že býva v maringotke na ul... v M. Od roku 2005 bol registrovaný úradom práce. Sudca OS Považská Bystrica na neho dokonca pre uvádzaný trestný čin napriek prezumpcii neviny vydal mediálny zatykač a začal pátranie prostredníctvom televízie..., ktoré aj skutočne bolo odvysielané občanom SR. Následne m. polícia poškodeného navrhovateľa zatkla a obmedzila   na osobnej slobode od 03. 04. 2008 od 17.00 hod. do 04. 04. 2008 do 14.10 hod., držali ho v cele s putami na rukách   ako   nebezpečného   zločinca,   správali sa k nemu   arogantne,   v   policajnom doprovode bol prevezený na súd do P., kde ho v budove súdu držali v železnej klietke, celú dobu   mal   na   rukách   putá,   bol hladný,   nemohol   telefonovať,   bol   psychicky   ponížený. Po prejednaní veci pred sudcom ho prepustili a nechali ísť do M. na vlastné náklady. Musel znášať negatívne reakcie okolia, a stále je im vystavovaný. Stratil možnosť zamestnať sa a získať stály príjem.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ „rovnako   žaloval   na   OS   v Považskej Bystrici Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvo vnútra SR (konanie č. 4 C/39/2012, vec   je   neukončená   v odvolacom   konaní)   a v zastúpení   Ministerstvo   spravodlivosti   SR (konanie č. 10 C/50/2012, vec je v konaní I. stupňového súdu)“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   poukazuje   sťažovateľ   na   to,   že „Už   skôr,   v   konaní 8 C/68/2010   (žalobca   M.   N.   c/a   JUDr.   I.   H.,   sudca   OS   Považská   Bystrica,   o ochranu osobnosti   s   prísl.)   na   Okresnom   súde   Považská   Bystrica   boli   uznesením   KS v Trenčíne sp. zn. 4 NcC/12/2010 zo dňa 03. 05. 2010 z prejednávania a rozhodovania vylúčení všetci sudcovia tohoto súdu. Vec bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie OS Bánovce nad Bebravou.

Vo   všetkých   konaniach   o   námietke   zaujatosti   konajúceho   súdu   rozhodol KS v Trenčíne   záverom   tak,   že   vylúčil   iba   sudcu   OS   Považská   Bystrica   JUDr.   I.   H. Predchádzajúce   uznesenie   nadriadeného   súdu   o   vylúčení   sudcov   prvostupňového   súdu ostalo   v   platnosti.   Vo   veci   konal   a   koná   zaujatý   a   vylúčený   súd.   Veci   7 C/47/2012 a 4 C/39/2012 vylúčený a zaujatý súd aj rozhodol.

Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci   (o   ktorý   ide   v   prípade   konkrétneho   záujmu   sudcu   na   určitom   spôsobe   skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade priateľského,   resp.   nepriateľského   vzťahu   sudcu   k   účastníkovi   konania)   integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu (čl. 46 Ústavy) predstavuje inštitút   vylúčenia   sudcu   z   rozhodovania.   Jedným   z   dôvodov,   ktorý   umožňuje   prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, je dôvod spočívajúci v tom, že by hrozilo riziko, že vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Jeden spočíva v rýdzo osobnom presvedčení určitého sudcu v danej   veci   (tzv.   subjektívny   test   zaujatosti)   a   vyjadruje   vnútorný   psychický   vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňujúci vzťah sudcu k predmetu konania, jeho účastníkom) a je o nej schopný vypovedať jedine sám sudca.

Samotná povaha okolnosti (podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za sudcu koná štát – SR, predmet   konania   je   zhodný,   t. j,   konanie   a   rozhodovanie   sudcu   JUDr.   I.   H.   v tr. veci 1 T/78/2008,   účastníci   konania   zhodní),   vyvoláva   pochybnosti   o   nezaujatosti   už   skôr vylúčených   sudcov   OS   v   Považskej   Bystrici.   Všetci   sudcovia   konajúceho   súdu   už   skôr vyjadrili svoj subjektívny test zaujatosti a o ňom nadriadený súd v Trenčíne právoplatne aj rozhodol z dôvodu kolegiality, priateľstva k sudcovi JUDr. I. H. To, že v napadnutom konaní bol vylúčený už iba sudca JUDr. I. H., na ich subjektívnom teste zaujatosti podľa názoru sťažovateľa už nič nemení.“.

V nadväznosti   na uvedené sťažovateľ   navrhuje,   aby ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol: „1./   Základné   ústavné   práva   sťažovateľa   N.   M.   na   konanie   a rozhodovanie   OS v Považskej   Bystrici   podľa   čl. 46   Ústavy   SR   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   v konaniach č. 7 C/47/2012, 10 C/50/2012 a 4 C/39/2012 boli porušené.

2./ Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie vo výške 15 000.-€ za zásah do základného ústavného práva sťažovateľa.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   advokáta   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z dôvodu finančnej tiesne.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   v súčinnosti   s okresným súdom   zistil,   že právna vec sťažovateľa vedená   pod   sp. zn. 7 C/47/2012 nie je ku   dňu predbežného   prerokovania   sťažnosti   právoplatne   skončená.   Na   základe   odvolania sťažovateľa proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu rozhodol vo veci Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 13. septembra 2012 tak, že rozhodnutie okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   V súčasnosti   prebieha   ešte   v tejto   veci administratívna agenda.

Ani ďalšie dve konania vedené pod sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012 nie sú podľa informácie občianskoprávnej kancelárie okresného súdu dosiaľ právoplatne skončené. Vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C/50/2012 sťažovateľ proti zamietajúcemu prvostupňovému rozsudku do dňa predbežného prerokovania sťažnosti odvolanie nepodal a vo veci vedenej pod   sp. zn.   4 C/39/2012   napadol   sťažovateľ   prvostupňový   rozsudok,   ktorým   bola   jeho žaloba   zamietnutá,   odvolaním,   na   základe   čoho   bol   predmetný   spis   3.   októbra   2012 predložený krajskému súdu na rozhodnutie, ktorý dosiaľ o odvolaní sťažovateľ nerozhodol.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   7 C/47/2012,   sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012.

II.1   K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/47/2012

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak osobitný   právny   predpis   zakladá   právomoc   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, je právomoc ústavného súdu vylúčená.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad ustanovených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k dispozícii   v poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   nemôže   dôjsť   tak,   že   by   z konania   o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje.

V danom prípade bol oprávnený podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   o odvolaní   proti   zamietajúcemu   rozsudku   okresného   súdu   v právnej   veci sťažovateľa a jemu predchádzajúcemu postupu rozhodnúť krajský súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom z 13. septembra 2012 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil. Sťažovateľ teda využil možnosť podania riadneho opravného prostriedku   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   a jeho   vydaniu   predchádzajúcemu   postupu,   o ktorom   bolo rozhodnuté v odvolacom konaní.

Keďže   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   proti namietanému postupu okresného súdu v označenom konaní vylučuje právomoc ústavného súdu   preskúmavať   postup   okresného   súdu,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2   K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 10 C/50/2012 a sp. zn. 4 C/39/2012

Proti   namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C/50/2012   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   odvolanie,   o   ktorom   by   bol   oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Do predbežného prerokovania tejto sťažnosti tak však neurobil, z čoho v nadväznosti na už spomínaný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Rovnaký záver možno urobiť aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa smerujúcej proti postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/39/2012,   v ktorom   síce sťažovateľ   napadol   zamietajúci   prvostupňový   rozsudok   a jeho   vydaniu   predchádzajúci postup   odvolaním,   o ktorom   však   dosiaľ   krajský   súd,   ktorému   bol   spis   predložený 3. októbra   2912,   nerozhodol.   Preto   je potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   pred   rozhodnutím krajského   súdu   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   považovať   za   podanú   predčasne. Keďže   právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o namietanom   postupe   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/39/2012   na   základe   odvolania   sťažovateľa   vylučuje právomoc ústavného súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Po zistení nedostatku právomoci v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať,   či   sú   splnené ďalšie   procesné   podmienky.   Tomuto   postupu   totiž   bráni zistený nedostatok   neodstrániteľnej   procesnej   prekážky   spočívajúci   v   nedostatku   právomoci ústavného súdu (podobne PL. ÚS 3/98).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012