znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 565/2013-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti L. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na   prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C/139/2009 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C/690/2002, predtým vedenom pod sp. zn. 13 C/108/1996) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C/139/2009   v období   po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   III. ÚS 183/03   z 28. januára 2004   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/139/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť L. Š. trovy   konania v   sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 565/2013   z 23.   septembra   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   L.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C/139/2009   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“) v období   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku vylúčenom na samostatné konanie, a to protinávrhu sťažovateľa uplatnenom na okresnom súde ešte v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 690/2002.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn.   1 Spr V/445/2013   (doručeným   ústavnému   súdu   29.   októbra   2013),   v   ktorom   sa okrem iného uvádza:

„Po právnej stránke vec nie je zložitá. Po oboznámení sa s obsahom spisu musím však   pripustiť   určitú   zložitosť   veci   po   skutkovej   stránke.   Skutková   stránka   veci   ale nespôsobila zjavne neprimeranú dĺžku konania. Doterajšiu dĺžku konania do značnej miery ovplyvnili procesné úkony účastníkov konania, návrhy na nariadenie predbežných opatrení, návrhy na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, návrhy na ustanovovanie zástupcov   z   radov   advokátov   účastníkom   konania,   návrhy   na   vstup   ďalších   účastníkov do konania, návrhy na rozšírenie žalobného návrhu a pod. Proti rozhodnutiu súdu o týchto návrhoch podali účastníci konania niekoľkokrát odvolanie a spis bol zakaždým predložený krajskému súdu. Súd musel niekoľkokrát vyzývať navrhovateľov na upresnenie žalobného návrhu   a   tiež   na   predloženie   potrebných   dokladov.   Niekoľkokrát   bolo   pojednávanie odročené pre neprítomnosť účastníkov konania alebo ich zástupcov.

Dňa   27. 9. 2013   súd   vo   veci   rozhodol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   dňa 11. 10. 2013 odvolanie žalobca (sťažovateľ).

Dňa 14. 10. 2013 podala odvolanie aj žalovaná v 1. rade.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   (doručeným ústavnému   súdu   18.   novembra   2013),   v ktorom   uviedol: „Pokiaľ   ide   o stanovisko k sťažnosti podané porušovateľom, to len potvrdzuje dôvodnosť podanej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a predloženého   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 13 C 690/2002 ústavný súd zistil v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004 tento priebeh a stav konania:

- 22.   júla   2003   –   okresný   súd   uznesením   pripustil,   aby   do   konania   na   strane navrhovateľa vstúpil S. Š. (navrhovateľ v 2. rade) a na strane odporcu A. Š. (odporkyňa v 2. rade),

- 31. októbra 2003 – Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.   14 Co 153/03   uznesenie   okresného   súdu   v spojení   s opravným   uznesením   zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 5.   januára   2004   –   okresný   súd   uznesením   opätovne   rozhodol   o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a krajský súd následne po podaní odvolania uznesením sp. zn. 14 Co 49/04 zo 17. marca 2004 napadnuté uznesenie okresného súdu v časti potvrdil a vo zvyšnej časti zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 11. júna 2004 – po podaní odvolania proti uzneseniu okresného súdu krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 219/04 z 30. júla 2004 uznesenie okresného súdu v časti potvrdil a v časti zmenil,

- 8.   decembra   2004   –   pojednávanie   vo   veci   bolo   odročené   na neurčito   na   účel ďalšieho dokazovania,

- 10.   mája 2005   –   okresný   súd   uznesením   uložil   sťažovateľovi   v lehote   10   dní spresniť svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia zo 7. apríla 2005,

- 16.   júna   2005   –   okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľa,   aby   odstránil nedostatky podania z 19. mája 2005,

- 26. augusta 2005 – okresný súd uznesením odmietol návrh navrhovateľa v 2. rade na vydanie predbežného opatrenia a vo vzťahu k sťažovateľovi ho zamietol,

- 22.   decembra   2005   –   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   1 Co/390/2005   uznesenie okresného súdu z 26. augusta 2005 zmenil tak, že odporkyni v 1. rade zakázal predmetnú nehnuteľnosť   predať,   darovať   alebo   iným   spôsobom   previesť   na   iného,   čím   návrhu sťažovateľa vyhovel,

- 17. júla 2006 – okresný súd pojednávanie odročil na 11. september 2006 na účel ďalšieho dokazovania,

- 11. septembra 2006 – na pojednávaní bol vypočutý sťažovateľ, pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   s tým,   že   sťažovateľ   bol   zaviazaný   v lehote   30   dní   predložiť okresnému súdu požadované dokumenty,

- 26.   marca   2007   –   nariadené   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   z dôvodu   neúčasti účastníkov konania a bolo odročené na 13. jún 2007; neskôr bolo odročené na 16. júl 2007,

- 16. júla 2007 – na pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ v 2. rade, pojednávanie bolo odročené na 17. október 2007,

- 19. septembra 2007 – okresný súd uznesením ustanovil odporkyni v 1. rade právnu zástupkyňu advokátku JUDr. H.,

- 17.   októbra   2007   –   na   pojednávaní   boli   vypočuté   odporkyne   v 1.   a 2. rade a predvolaný svedok, pojednávanie bolo odročené na 12. december 2007,

- 12.   decembra   2007   –   pojednávanie   sa   uskutočnilo,   účastníci   konania   neúčasť ospravedlnili, pojednávanie bolo odročené na 19. marec 2008, pričom toto pojednávanie sa taktiež neuskutočnilo tak ako pojednávanie nariadené na 25. jún 2008,

- 26.   augusta   2008   –   v dôsledku   úmrtia   odporkyne   v 2. rade   a späťvztia   návrhu navrhovateľa   v 2. rade   z 25.   augusta   2008   okresný   súd   uznesením   z 19. januára   2009 konanie proti odporkyni v 2. rade zastavil (v dôsledku jej úmrtia) a vec v časti týkajúcej sa navrhovateľov v 1. a 2. rade proti odporkyni v 1. rade vylúčil na samostatné konanie,

- 12. apríla 2010 – pojednávanie sa z dôvodu neprítomnosti   účastníkov konania neuskutočnilo   a bolo   odročené   na   28.   jún   2010,   uvedené   pojednávanie   sa   taktiež neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

- 22. novembra 2010 – pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 7. marec 2011,   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   bol   nariadený   ďalší   termín pojednávania na 25. máj 2011,

- 25. mája 2011 – pojednávanie bolo z dôvodu   neprítomnosti   zákonnej sudkyne (urgentné vyšetrenie rodinného príslušníka po úraze) odročené na 18. júl 2011,

- 18.   júla   2011   –   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   na   účel   ďalšieho dokazovania,

- 29.   februára   2012   –   pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   na   neurčito s tým, že po doručení vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa bude rozhodnuté o ďalšom procesnom postupe,

- 28. novembra 2012 – pojednávanie bolo odročené na 21. január 2013. Uvedené pojednávanie sa uskutočnilo s tým, že bolo odročené na 11. február 2013 na účel ďalšieho dokazovania,

- 11. februára 2013 – pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 4. marec 2013 na účel vyhlásenia rozhodnutia,

- 4.   marca   2013   –   okresný   súd   uznesením   rozhodol,   že   bude   pokračovať vo vykonávaní dokazovania, následne pojednávanie odročil na neurčito s tým, že sťažovateľ bude vyzvaný, „aby upresnil niektoré doklady, ktoré sú sporné v tomto konaní a prípadne priložil iné čitateľné fotokópie týchto dokladov“,

- 6. septembra 2013 – pojednávanie bolo odročené na 27. september 2013 na účel vyhlásenia rozhodnutia,

- 27. septembra 2013 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorý bol po písomnom vyhotovení doručený účastníkom konania, sťažovateľ podaním doručeným okresnému   súdu   11.   októbra   2013   podal   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie. Odvolanie proti uvedenému rozsudku podala 14. októbra 2013 aj odporkyňa v 1. rade.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o vzájomnom návrhu sťažovateľa v občianskoprávnej veci   týkajúceho sa nárokov vyplývajúcich z podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnostiam (rodinný dom a pozemok).

Ústavný   súd   v zhode   s už   vysloveným   názorom   v náleze   sp. zn.   III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004, ako aj s názorom predsedu okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti nepovažuje vec za právne zložitú. Určitú mieru skutkovej zložitosti možno pripustiť, avšak na druhej strane touto okolnosťou nemožno ospravedlniť skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo   napriek   nálezu   ústavného   súdu   z 28.   januára   2004,   ktorým   už   bolo   vyslovené porušenie označených práv sťažovateľa, dosiaľ právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom pri   rozhodovaní   o tom,   či   v   napadnutom   konaní   pred   okresným   súdom   mohlo   dôjsť k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004 nezistil na strane sťažovateľa také skutočnosti, ktoré by významným spôsobom   ovplyvnili   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania.   Pokiaľ   predseda   okresného súdu   v súvislosti   s predĺžením   konania   poukazuje   na   procesné   úkony   realizované účastníkmi   konania   (napr.   návrhy   na   nariadenie   predbežných   opatrení,   priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ustanovenie zástupcov z radov advokátov, vstup ďalších účastníkov do konania a pod.), ústavný súd poznamenáva, že ide o štandardný a legitímny postup   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   má za následok predĺženie konania, avšak ho nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa, ale ani na ťarchu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

V období priebehu konania od 7. augusta 2003 do 22. decembra 2005 postupoval okresný súd podľa názoru ústavného súdu neefektívne. V uvedenom období sa okresný súd zaoberal iba rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, pričom až   uznesením   krajského   súdu   z 22. decembra   2005,   teda   asi   po   jeden   a pol   roku,   bolo o predmetnom návrhu definitívne rozhodnuté v prospech sťažovateľa.

Obdobím nečinnosti podľa názoru ústavného súdu je obdobie od 19. januára 2009 (okresný   súd   uznesením   konanie   voči   odporkyni   v 2. rade   zastavil   a vec   v časti   voči odporkyni v 1. rade vylúčil na samostatné konanie) do 22. novembra 2010 (uskutočnilo sa ďalšie pojednávanie).

Aj nasledujúce obdobie až do 29. februára 2012 sa vyznačuje nečinnosťou okresného súdu.   Pojednávania   v tomto   období   nariadené   na   25.   máj   2011   a 18.   júl   2011   sa neuskutočnili.

Napriek   tomu,   že   pojednávanie   uskutočnené   11.   februára   2013   bolo   odročené na 4. marec 2013 na účel vyhlásenia rozsudku, okresný súd rozsudok napokon na tomto pojednávaní   nevyhlásil   a uznesením   rozhodol,   že   bude   pokračovať   vo   vykonávaní dokazovania a vyzve sťažovateľa, „aby upresnil niektoré doklady, ktoré sú sporné v tomto konaní“.   Uvedené   nesvedčí   o efektívnosti   a sústredenosti   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 380/08, I. ÚS 158/2010)

Ani po vyhlásení rozsudku na pojednávaní uskutočnenom 27. septembra 2013 nebolo napadnuté   konanie   právoplatne   skončené.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   odvolal sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   11.   októbra   2013   a 14.   októbra   2013 podala odvolanie aj odporkyňa v 1. rade.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   napriek   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 183/03   z 28. januára   2004,   ktorý   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní už vyslovil, predmetné   konanie   dosiaľ   nebolo   právoplatne   skončené.   Hodnotiac   uvedené   obdobie a berúc do úvahy aj celý doterajší priebeh napadnutého konania, ústavný súd konštatuje, že nečinnosťou   a neefektívnym   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C/139/2009 v období po právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu sťažovateľom označených práv.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   v   záujme   zavŕšenia   ochrany označených   práv   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   6 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že v dôsledku postupu okresného   súdu   v napadnutom   konaní „úplne   stratil   dôveru,   že   v prípade   akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo strany autority, akou by mal byť súd...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 13 C/139/2009, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené napriek tomu, že ústavný súd svojím nálezom sp. zn. III. ÚS 183/03 z 28. januára 2004 už vyslovil porušenie práv označených sťažovateľom, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. R. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,13 €.

Ústavný   súd   podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručené   mu   18. novembra 2013   nevyhodnotil   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013