znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 565/2012-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 12029/2012,   sp. zn.   Rvp 12030/2012   a sp. zn.   Rvp 12031/2012,   ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 4683/2008 a uznesením z 20. októbra 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 180/2008 a uznesením z 10. októbra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 3651/2008 a uznesením z 11. októbra 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 CoE 22/2012   a uznesením   z 24.   apríla   2012,   v   konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 21/2011 a uznesením z 13. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 24/2011 a uznesením zo 7. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12029/2012, sp. zn.   Rvp 12030/2012   a sp. zn.   Rvp 12031/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12029/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. augusta 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), vedené pod sp. zn. Rvp 12029/2012, sp. zn. Rvp 12030/2012 a sp. zn. Rvp 12031/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Er 4683/2008   a uznesením   z   20.   októbra   2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 180/2008 a uznesením z 10. októbra 2011 a v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 Er 3651/2008   a uznesením   z   11.   októbra   2011   (ďalej   spolu   len „napadnuté   uznesenia“),   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 22/2012 a uznesením z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 21/2011 a uznesením z 13. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.   21 CoE 24/2011   a uznesením   zo 7.   júna   2012   (ďalej   spolu   len   „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu, prípadne na spísanie notárskej zápisnice, ktorá obsahovala   okrem   iných   náležitostí   súhlas   povinnej   osoby   s jej   vykonateľnosťou. Vzhľadom   na   omeškanie   dlžníkov   a   návrh   sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažnej   pohľadávky   a   uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke   pohľadávku   spoločne   s   príslušenstvom.   Z   dôvodu   nesplnenia   povinností zo strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávok aj s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcií   na   podklade   exekučných   titulov   (rozsudky Stáleho   rozhodcovského   súdu   a   notárske   zápisnice,   pozn.).   Prvostupňový   súd   poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia prvostupňového súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu,   ale   aj   právo na spravodlivé   súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom   rozhodovala   na   základe   správneho   a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv   v   rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie   neprimerané“,   je   nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu   brániť   v   uplatňovaní   práva   podať   žalobu   alebo   podať   akýkoľvek   iný   opravný prostriedok,   najmä   vyžadovať   od   spotrebiteľa,   aby   riešil   spory   neupravené   právnymi ustanoveniami   výhradne   arbitrážou,   nevhodne   obmedzovať   prístup   k   dôkazom   alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej okrem iného uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru «vyplýva niečo úplne iné: „... zbavení spotřebitele práva podať žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů [...];“.

Vzhľadom   na   požiadavky   jednotnej   aplikácie   a   jednotnej   interpretácie   úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách   a   vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel   zákonodarcu   a   cieľ   samotného   predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť   posúdiť   exekučné   konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v   rámci spotrebiteľských   zmlúv   komplexne   tak,   aby   účastníkov   konania   zbavilo   právnej   neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za   to,   že   všeobecný   súd   mal   na   základe   § 109   ods. 1   písm.   c)   OSP   a   čl. 267   zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa sťažovateľky súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť   neprípustnosť   exekúcie   začatej   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako exekučného titulu.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   týchto sťažností   rozhodol   nálezom, v ktorom   vysloví porušenie jej v sťažnostiach   označených základných práv a článkov podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ktoré zruší a veci vráti na ďalšie konania, a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažností   zistil,   že   k   sťažnostiam sťažovateľky nie sú priložené kópie rozhodnutí okresného súdu ani krajského súdu, ktoré týmito sťažnosťami napáda.

Z   § 50   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva   povinnosť   sťažovateľky   priložiť k sťažnostiam kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené základné práva a slobody.

Sťažovateľka bola už v súvislosti rozhodovaním o jej viacerých predchádzajúcich sťažnostiach   viackrát   upozornená   na   povinnosť   vyplývajúcu   jej   z   § 50   ods. 2   zákona o ústavnom   súde.   Sťažovateľka   je   navyše   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o   advokácii a o zmene a doplnení zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   povinný   dôsledne   využívať   všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti (právneho zástupcu) advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie, ak sú   na to   splnené zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr.   II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Za daných okolností už samotná skutočnosť, že sťažovateľka nepredložila k svojim sťažnostiam aj kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené základné práva a články podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, zakladala   bez   ďalšieho   možnosť   odmietnuť   jej   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí.   Ústavný   súd napriek   tomu   sťažovateľku   prípisom   z 9. októbra   2012   vyzval,   aby   doplnila   sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, a zároveň ju upozornil na možnosť odmietnutia jej sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí v prípade, ak na výzvu ústavného súdu v určenej lehote nezareaguje a sťažnosti nedoplní.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným ústavnému súdu 25. októbra 2012, v ktorom požiadala ústavný súd o predĺženie lehoty na doručenie kópií týchto rozhodnutí. Vzhľadom na už uvedený ústretový postoj (poskytnutú možnosť doplniť   sťažnosti   o chýbajúce   náležitosti   v určenej   lehote)   ústavný   súd   nepovažoval za potrebné   predlžovať   sťažovateľke,   zastúpenej   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, lehotu na doplnenie sťažností a prípisom z 30. októbra 2012 jej oznámil, že sťažnosti sú už pripravené na ich predbežné prerokovanie, ktoré sa uskutoční v najbližších dňoch, a preto ju opätovne   upozornil,   že   ak   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti   požadovaným spôsobom   nedoplní,   ústavný   súd   ich   môže   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 12029/2012,   sp. zn.   Rvp 12030/2012   a sp. zn.   Rvp 12031/2012   a   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   rozhodol   ústavný   súd   o spojení   sťažností   na   spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho   napadnuté   uznesenia   vydané   v   týchto   konaniach,   ktorými   okresný   súd   exekúcie vedené   týmto   súdom   vyhlásil   za   neprípustné   a následne   ich   zastavil   podľa   príslušných ustanoví   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému postupu okresného súdu a jeho napadnutým uzneseniam odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.3   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a   čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež   k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   krajského   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka napriek predchádzajúcej výzve ústavného súdu   (obsahujúcej   aj poučenie o možnosti   odmietnuť sťažnosti   pre nesplnenie zákonom predpísaných   náležitostí)   nedoplnila   v určenej   lehote   a ani   do   dňa   predbežného prerokovania sťažností svoje sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení krajského súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd odmietol sťažnosti v tejto časti už pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosti   v celom   rozsahu,   bolo   už   bez   právneho dôvodu, aby sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky v nich uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012