znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 564/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 11972/2012,   Rvp 11973/2012,   Rvp 11974/2012,   Rvp 11975/2012,   Rvp 11976/2012, Rvp 11977/2012,   Rvp 11978/2012,   Rvp 11979/2012,   Rvp 11980/2012,   Rvp 11981/2012, Rvp 11982/2012,   Rvp 11983/2012,   Rvp 11984/2012,   Rvp 11985/2012,   Rvp 11986/2012, Rvp 11987/2012 a sp. zn. Rvp 11988/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv:

- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod sp. zn. 21 Er/47/2010   a uznesením   z   28. decembra 2011,   sp. zn.   13 Er/846/2010   a uznesením z 15. decembra 2011,   sp. zn.   22 Er/156/2004   a uznesením   z 1. decembra 2011,   sp. zn. 9 Er/1126/2009   a uznesením   z   29. decembra 2011,   sp. zn.   10 Er/223/2009   a uznesením z 2. decembra 2011,   sp. zn.   21 Er/182/2010   a uznesením   z 19. decembra 2011,   sp. zn. 21 Er/353/2010   a uznesením   z 28. decembra 2011,   sp. zn.   10 Er/137/2009   a uznesením z 2. decembra 2011,   sp. zn.   6 Er/931/2010   a uznesením   zo   14. decembra 2011,   sp. zn. 17 Er/490/2010   a uznesením   z   30. decembra 2011,   sp. zn.   22 Er/642/2005   a uznesením zo 14. decembra 2011,   sp. zn.   21 Er/137/2010   a uznesením   z   23. decembra 2011,   sp. zn. 5 Er/888/2010   a uznesením   z   13. decembra 2011,   sp. zn.   6 Er/773/2007   a uznesením z 2. februára   2012,   sp. zn.   8 Er/842/2010   a uznesením   z 15. decembra 2011,   sp. zn. 9 Er/325/2006   a uznesením   z 23. septembra 2011 a sp. zn. 14 Er/1192/2010   a uznesením z 13. decembra 2011,

- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   konaniach   vedených   pod   sp. zn.:   2 CoE/173/2012   a uznesením z 30. mája 2012,   sp. zn.   2 CoE/118/2012   a uznesením   z   30. mája 2012,   sp. zn. 2 CoE/185/2012   a uznesením   z   30. mája 2012,   sp. zn.   1 CoE/138/2012   a uznesením z 30. mája 2012,   sp. zn.   14 CoE/154/2012   a uznesením   z 21. mája 2012,   sp. zn. 13 CoE/87/2012   a uznesením   z   28. júna 2012,   sp. zn.   1 CoE/264/2012   a uznesením z 30. mája 2012,   sp. zn.   2 CoE/221/2012   a uznesením   z   30. mája 2012,   sp. zn. 17 CoE/82/2012   a uznesením   z   31. mája 2012,   sp. zn.   16   CoE/85/2012   a uznesením z 31. mája 2012,   sp. zn.   1 CoE/185/2012   a uznesením   z   22. mája 2012,   sp. zn. 15 CoE/53/2012   a uznesením   z   31. mája 2012,   sp. zn.   2 CoE/149/2012   a uznesením z 30. apríla   2012,   sp. zn.   16 CoE/166/2012   a uznesením   z   19. júna 2012,   sp. zn. 14 CoE/142/2012   a uznesením   zo   16.   apríla   2012,   sp. zn.   17 CoE/74/2012   a uznesením z 31. mája 2012 a sp. zn. 13 CoE/92/2012 a uznesením z 29. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11972/2012, Rvp 11973/2012,   Rvp 11974/2012,   Rvp 11975/2012,   Rvp 11976/2012,   Rvp 11977/2012, Rvp 11978/2012,   Rvp 11979/2012,   Rvp 11980/2012,   Rvp 11981/2012,   Rvp 11982/2012, Rvp 11983/2012,   Rvp 11984/2012,   Rvp 11985/2012,   Rvp 11986/2012,   Rvp 11987/2012 a sp. zn.   Rvp 11988/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn. Rvp 11972/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. augusta 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   vedené   pod   sp. zn. Rvp 11972/2012,   Rvp 11973/2012, Rvp 11974/2012,   Rvp 11975/2012,   Rvp 11976/2012,   Rvp 11977/2012,   Rvp 11978/2012, Rvp 11979/2012,   Rvp 11980/2012,   Rvp 11981/2012,   Rvp 11982/2012,   Rvp 11983/2012, Rvp 11984/2012,   Rvp 11985/2012,   Rvp 11986/2012,   Rvp 11987/2012   a sp. zn. Rvp 11988/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv:

- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „prvostupňový   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   21 Er/47/2010   a uznesením z 28. decembra 2011,   sp. zn.   13 Er/846/2010   a uznesením   z   15. decembra 2011,   sp. zn. 22 Er/156/2004   a uznesením   z   1. decembra 2011,   sp. zn.   9 Er/1126/2009   a uznesením z 29. decembra 2011,   sp. zn.   10 Er/223/2009   a uznesením   z 2. decembra 2011,   sp. zn. 21 Er/182/2010   a uznesením   z   19. decembra 2011,   sp. zn. 21 Er/353/2010   a uznesením z 28. decembra 2011,   sp. zn.   10 Er/137/2009   a uznesením   z 2. decembra 2011,   sp. zn. 6 Er/931/2010   a uznesením   zo 14. decembra 2011,   sp. zn.   17 Er/490/2010   a uznesením z 30. decembra 2011,   sp. zn.   22 Er/642/2005   a uznesením   zo 14. decembra   2011,   sp. zn. 21 Er/137/2010   a uznesením   z 23. decembra 2011,   sp. zn.   5 Er/888/2010   a uznesením z 13. decembra 2011,   sp. zn.   6 Er/773/2007   a uznesením   z 2. februára 2012,   sp. zn. 8 Er/842/2010   a uznesením   z 15. decembra 2011,   sp. zn.   9 Er/325/2006   a uznesením z 23. septembra 2011   a   sp. zn.   14 Er/1192/2010   a uznesením   z 13. decembra 2011   (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“),

- podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE/173/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE/118/2012 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 2 CoE/185/2012 a uznesením z   30. mája 2012,   sp. zn.   1 CoE/138/2012   a uznesením   z   30. mája 2012,   sp. zn. 14 CoE/154/2012   a uznesením   z   21. mája 2012,   sp. zn.   13 CoE/87/2012   a uznesením z 28. júna 2012,   sp. zn.   1 CoE/264/2012   a uznesením   z   30. mája 2012,   sp. zn. 2 CoE/221/2012   a uznesením   z   30. mája 2012,   sp. zn.   17 CoE/82/2012   a uznesením z 31. mája 2012,   sp. zn.   16 CoE/85/2012   a uznesením   z   31. mája 2012,   sp. zn. 1 CoE/185/2012   a uznesením   z   22. mája 2012,   sp. zn.   15 CoE/53/2012   a uznesením z 31. mája 2012,   sp. zn.   2 CoE/149/2012   a uznesením   z   30.   apríla   2012,   sp. zn. 16 CoE/166/2012   a uznesením   z   19. júna 2012,   sp. zn.   14 CoE/142/2012   a uznesením zo 16. apríla   2012,   sp. zn.   17 CoE/74/2012   a uznesením   z   31. mája 2012   a   sp. zn. 13 CoE/92/2012 a uznesením 29. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu, prípadne na spísanie notárskej zápisnice, ktorá obsahovala   okrem   iných   náležitostí   súhlas   povinnej   osoby   s jej   vykonateľnosťou. Vzhľadom   na   omeškanie   dlžníkov   a   návrh   sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažnej   pohľadávky   a   uložil dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávok   aj   s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudky Stáleho rozhodcovského   súdu   a   notárske   zápisnice,   pozn.).   Prvostupňový   súd   poveril   súdneho exekútora   vykonaním   exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich   vykonávania   následne   ex   offo exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich, resp. ich iba zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   prvostupňového   súdu   potvrdené   napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu,   ale   aj   právo na spravodlivé   súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom   rozhodovala   na   základe   správneho   a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.

V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že (vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 11974/2012, sp. zn. 11982/2012 a sp. zn. Rvp 11987/2012 sťažovateľka uplatnila inú argumentáciu, ktorá však nemá zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej): «Na rozdiel od   všeobecného   súdu   máme   za   to,   že   tvrdenie   „Smernica   Rady   (Európskej   únie) č. 93/13/EHS   z   5. 4. 1993   považuje   riešenie   sporov   zo   spotrebiteľských   zmlúv v rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie   neprimerané“,   je   nepreukázanou   domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky   veriteľa   exekučným   súdom).   Je   pravdou,   že   podľa   prílohy   smernice   Rady 93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu   brániť   v   uplatňovaní   práva   podať   žalobu   alebo   podať   akýkoľvek   iný   opravný prostriedok,   najmä   vyžadovať   od   spotrebiteľa,   aby   riešil   spory   neupravené   právnymi ustanoveniami   výhradne   arbitrážou,   nevhodne   obmedzovať   prístup   k   dôkazom   alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej okrem iného uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru «vyplýva niečo úplne iné“: „... zbavení spotřebitele práva podať žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů [...];“.

Vzhľadom   na   požiadavky   jednotnej   aplikácie   a   jednotnej   interpretácie   úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách   a   vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel   zákonodarcu   a   cieľ   samotného   predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť   posúdiť   exekučné   konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v   rámci spotrebiteľských   zmlúv   komplexne   tak,   aby   účastníkov   konania   zbavilo   právnej   neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za   to,   že   všeobecný   súd   mal   na   základe   § 109   ods. 1   písm.   c)   OSP   a   čl. 267   zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa sťažovateľky súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť   neprípustnosť   exekúcie   začatej   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako exekučného titulu.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   týchto sťažností   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v sťažnostiach   označených základných práv a článkov podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ktoré zruší a veci vráti na ďalšie konania, a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažností   zistil,   že   k   sťažnostiam sťažovateľky nie sú priložené kópie rozhodnutí okresného súdu ani krajského súdu, ktoré týmito sťažnosťami napáda.

Z   § 50   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva   povinnosť   sťažovateľky   priložiť k sťažnostiam kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené základné práva a slobody.

Sťažovateľka bola už v súvislosti rozhodovaním o jej viacerých predchádzajúcich sťažnostiach   viackrát   upozornená   na   povinnosť   vyplývajúcu   jej   z   § 50   ods. 2   zákona o ústavnom   súde.   Sťažovateľka   je   navyše   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o   advokácii a o zmene a doplnení zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   povinný   dôsledne   využívať   všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti (právneho zástupcu) advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie, ak sú   na to   splnené zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr.   II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Za daných okolností už samotná skutočnosť, že sťažovateľka nepredložila k svojim sťažnostiam aj kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené základné práva a články podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, zakladala   bez   ďalšieho   možnosť   odmietnuť   jej   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z   dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí.   Ústavný   súd napriek   tomu   sťažovateľku   prípisom   z 9. októbra   2012   vyzval,   aby   doplnila   sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, a zároveň ju upozornil na možnosť odmietnutia jej sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí v prípade, ak na výzvu ústavného súdu v určenej lehote nezareaguje a sťažnosti nedoplní.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu reagovala podaním doručeným ústavnému súdu 25. októbra 2012, v ktorom požiadala ústavný súd o predĺženie lehoty na doručenie kópií týchto rozhodnutí. Vzhľadom na už uvedený ústretový postoj (poskytnutú možnosť doplniť   sťažnosti   o chýbajúce   náležitosti   v určenej   lehote)   ústavný   súd   nepovažoval za potrebné   predlžovať   sťažovateľke,   zastúpenej   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, lehotu na doplnenie sťažností a prípisom z 30. októbra 2012 jej oznámil, že sťažnosti sú už pripravené na ich predbežné prerokovanie, ktoré sa uskutoční v najbližších dňoch, a preto ju opätovne   upozornil,   že   ak   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti   požadovaným spôsobom   nedoplní,   ústavný   súd   ich   môže   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 11972/2012,   Rvp 11973/2012,   Rvp 11974/2012,   Rvp 11975/2012,   Rvp 11976/2012, Rvp 11977/2012,   Rvp 11978/2012,   Rvp 11979/2012,   Rvp 11980/2012,   Rvp 11981/2012, Rvp 11982/2012,   Rvp 11983/2012,   Rvp 11984/2012,   Rvp 11985/2012,   Rvp 11986/2012, Rvp 11987/2012 a sp. zn. Rvp 11988/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho   napadnuté   uznesenia   vydané   v   týchto   konaniach,   ktorými   okresný   súd   exekúcie vedené   týmto   súdom   vyhlásil   za   neprípustné   a následne   ich   zastavil   podľa   príslušných ustanoví   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému postupu okresného súdu a jeho napadnutým uzneseniam odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.3   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a   čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka napriek predchádzajúcej výzve ústavného súdu   (obsahujúcej   aj poučenie o možnosti   odmietnuť sťažnosti   pre nesplnenie zákonom predpísaných   náležitostí)   nedoplnila   v určenej   lehote   a ani   do   dňa   predbežného prerokovania sťažností svoje sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení krajského súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd odmietol sťažnosti v tejto časti už pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   v celom   rozsahu   namietaného   porušenia označených   práv,   bolo   už   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   ďalšími návrhmi sťažovateľky v nich uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012