znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 563/2013-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Piešťany v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 C/144/2009, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Piešťany   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C/144/2009   p o r u š e n é b o l i.

2. P. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť P.   J. trovy   konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 563/2013   z 23.   septembra   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/144/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo   zvyšnej   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   aj   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/64/2011, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie, v ktorom je sťažovateľ v procesnom postavení odporcu, začalo podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 1 750 € z titulu bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa   domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 518/13 (doručeným ústavnému súdu 31. júla 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu 5 C/144/2009 ide o spor skutkovo náročnejší, s potrebou preukazovať výšku bezdôvodného obohatenia odporcu, ktorý užíval nehnuteľnosť   navrhovateľov   bez   právneho   dôvodu,   pričom   v   spore   je   potrebné   ako predbežnú otázku riešiť vlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti.

Pôvodná zákonná sudkyňa vo veci v júli 2010 vytýčila pojednávanie, pričom skôr vo veci nezačala konať z objektívnych dôvodov spočívajúcich v množstve vecí v jej senáte (čo bolo obdobné vo všetkých senátoch) a potreby vybavovať prednostne reštančné veci a starostlivosti o maloleté deti. V ostatných veciach postupovala podľa nápadu. Následne bolo vo veci vykonané dokazovanie na pojednávaniach. Po pridelení veci JUDr. T., táto bola   v   období,   keď   mala   vec   pridelenú,   čo   je   rok   a   pol,   viac   ako   6   mesiacov práceneschopná,   pričom   v   období   práceneschopnosti   presahujúcej   6   týždňov   bola   vec pridelená na obdobie 3 mesiacov inej sudkyni, avšak spolu s ďalšími asi 70 vecami, preto zastupujúca sudkyňa vo veci nestihla urobiť úkon i s ohľadom na dovolenkové obdobie. Sťažovateľ   doposiaľ   súdu   nedoložil   doklady,   ktoré   mal   doložiť   po   poslednom odročení pojednávania zo dňa 10. 10. 2011.“

Okresný súd svoje vyjadrenie k sťažnosti doplnil prípisom doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2013, v ktorom uviedol:

„Vyjadrenie k sťažnosti Spr. 518/13 zo dňa 25. 7. 2013, ktoré Vám bolo doručené dňa   31. 7. 2013,   dopĺňam o úkony   vykonané v konaní   od   predchádzajúceho   vyjadrenia nasledovne:

- dňa   26. 7. 2013   súd   vyzval   navrhovateľa   a   odporcu   na   doloženie   dokladov vyplývajúcich z posledného pojednávania,

- na   výzvu   súdu   reagovala   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   späťvzatím   návrhu v celom rozsahu podaním doručeným súdu 16. 8. 2013,

- dňa 3. 10. 2013 (nakoľko medzičasom sa nachádzal spis na Ústavnom súde SR) bol odporca vyzvaný, aby súdu oznámil, či súhlasí so späťvzatím, pričom zásielku si prevzal dňa 14. 10. 2013 a doposiaľ na výzvu nereagoval.

Po   doručení   vyjadrenia   odporcu   bude   súdom   o   späťvzatí   návrhu   rozhodnuté. Vo zvyšku sa pridržiavam vyjadrenia pod Spr. 518/13 zo dňa 25. 7. 2013.“

K vyjadreniu   okresného súdu,   resp.   jeho doplneniu, sťažovateľ zaujal stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2013), v ktorom okrem iného uviedol:„S vyjadrením predsedníčky Okresného súdu Piešťany nemožno súhlasiť, i keď mi bolo doručené len doplnenie vyjadrenia zo dňa 25. 07. 2013, keďže ani v predošlom štádiu a ani v tomto štádiu konania nie je vec skutkovo ani právne zložitá (ide o bežnú agendu prvostupňových súdov).

Istú   obranu   Okresného   súdu   Piešťany   spočívajúcu   v   poukázaní   na   personálne problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno akceptovať.   I   podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR   (napr.   II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.   Personálne   obsadenie   súdu,   jeho   organizácia,   vysoký   počet   vecí   v   príslušnom oddelení,   ako   i   optimalizácia   súdnictva,   teda   nie   sú   dôvodmi,   pre   ktoré   by   malo   byť ospravedlnené,   tolerované   a   ústavne   udržateľné   porušovanie   základného   práva sťažovateľky podľa   č. 48   ods.   2   Ústavy SR.   Na   veci   nič   nemení   ani vyňatie   okresu   H. z územnej pôsobnosti Okresného súdu Piešťany.

Za   zmienku   stojí   posledná   odrážka   vo   vyjadrení,   a   to   nereagovanie   sťažovateľa na výzvu zo dňa 03. 10. 2013. K tomu je potrebné opäť uviesť, že ide o takmer 90-ročného sťažovateľa, ktorý potreboval čas sa zorientovať v čisto právnej a paragrafovej reči súdu a i napriek tomu nerozumel, prečo súd od neho vyžaduje súhlas. Dňa 08. 11. 2013 bol súdu zaslaný súhlas so späťvzatím a vyjadrenie sťažovateľa o trvaní na jeho protinávrhu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C/144/2009 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Navrhovatelia v 1. a 2. rade podali proti sťažovateľovi návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 1 750 € s prísl. z dôvodu bezdôvodného obohatenia, ktorý bol okresnému súdu doručený 16. apríla 2009. Po podaní sťažnosti sťažovateľa „proti deložácii z domu“ doručenej okresnému súdu 20. apríla 2009 bola vec z registra „Ro“ prevedená do registra „C“ a bola jej pridelená sp. zn. 5 C/144/2009. Po urgencii právnej zástupkyne navrhovateľov zo 14. júla 2010 okresný súd 20. júla 2010 nariadil termín pojednávania na 25. október 2010, ktoré sa z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne neuskutočnilo, avšak sťažovateľ v uvedený deň predložil do súdneho spisu protinávrh, ktorý okresný súd uznesením   z 19.   mája   2011   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Okresný   súd   6.   júna   2011 nariadil   pojednávanie na   24.   august   2011,   na   ktorom   bol   vypočutý   sťažovateľ,   pričom pojednávanie   bolo   odročené   na   10.   október   2011.   Na   tomto   pojednávaní   bol   vypočutý navrhovateľ   v 1.   rade   a opätovne   aj   sťažovateľ,   pričom   pojednávanie bolo   odročené   na neurčito   na   účel   doplnenia   dokazovania.   Ďalšími   úkonmi   okresného   súdu   boli   výzvy z 26. júla 2013 adresované právnej zástupkyni navrhovateľov v 1. a 2. rade a sťažovateľovi, aby   v lehote   10 dní   od   doručenia   výzvy   predložili   podklady   na   rozhodnutie   v zmysle zápisnice o pojednávaní z 10. októbra 2011.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   jeho   ostatným   úkonom   bolo   uznesenie z 15. novembra 2013, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade na späťvzatie návrhu na začatie konania a napadnuté konanie zastavil, pričom sťažovateľ so späťvzatím súhlasil. Vzhľadom na to, že navrhovatelia v 1. a 2. rade podali 28. novembra 2013 proti predmetnému uzneseniu okresného súdu v časti trov konania odvolanie, napadnuté konanie ako celok nie je dosiaľ právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   napadnutého   konania   bolo   rozhodovanie   o vydaní   bezdôvodného obohatenia,   ktoré   mal   sťažovateľ   podľa   názoru   navrhovateľov   získať   tým,   že   bez akejkoľvek   náhrady   a právneho   dôvodu   neoprávnene   užíval   ich   rodinný   dom   a priľahlé pozemky.

Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   stránke   k štandardnej   rozhodovacej   agende všeobecných súdov a podľa názoru ústavného súdu nie je ani skutkovo zložitá.

Argument,   na   ktorý   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   poukázala   predsedníčka okresného súdu, že „ide o spor skutkovo náročnejší“ s tým, že v spore je potrebné „ako predbežnú otázku riešiť vlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti“, nemohol ústavný súd akceptovať, pretože okresný súd otázku vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti v priebehu napadnutého konania neriešil.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že na strane sťažovateľa nezistil také skutočnosti, ktoré by významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.

Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že „sťažovateľ doposiaľ súdu nedoložil doklady, ktoré mal doložiť po poslednom odročení pojednávania 10. 10. 2011“,   ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   skutočnosť   svedčí   predovšetkým o nedostatočnej dôslednosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní, čo je podľa názoru ústavného súdu potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní a zistil, že v doterajšom takmer 4,5-ročnom priebehu bol okresný súd opakovane nečinný v týchto obdobiach:

- od   16.   apríla   2009   (okresnému   súdu   bol   doručený   návrh)   do   20.   júla   2010 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od   20.   júla 2010   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania)   do   6.   júna 2011 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 10. októbra 2011 (uskutočnilo sa pojednávanie) do 26. júla 2013 (okresný súd odoslal výzvy účastníkom konania).

Z uvedeného vyplýva, že nečinnosťou je postihnutý takmer celý doterajší priebeh napadnutého konania.

Argumenty,   ktorými   okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   ospravedlňoval   svoju nečinnosť (množstvo vecí v senáte, potreba vybavovať prednostne reštančné veci, dlhodobá práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne),   ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   poukazujúc na svoju predchádzajúcu judikatúru [napr. II. ÚS 311/06, IV. ÚS 436/2013 (nadväzujúcu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva)], podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na   súde,   ktorý   fyzická   (alebo   právnická)   osoba   požiadala   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/144/2009 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že okresný súd uznesením z 15. novembra 2013 napadnuté konanie na návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade zastavil.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   7 000   € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal   najmä   na   to,   že „neodôvodnené prieťahy, ktorými sa konanie nezmyselne predĺžilo“, viedli k porušeniu označených práv, a teda nebol odstránený stav právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu celkovú dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C/144/2009 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. D. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Podanie   právneho   zástupcu   doručené   ústavnému   súdu   18. novembra   2013 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013