znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 562/2013-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Ladislava   Orosza   v   konaní   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   A., s. r. o.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   M.   H.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   na ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Co/23/2012   a jeho   rozsudkom   z 22.   októbra 2012, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/23/2012 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   1 Co/23/2012   z 22.   októbra   2012 z r u š u j e a vec   m u   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti A., s. r. o.,   P.,   trovy   konania   v sume   275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   advokátky   JUDr.   M.   H.,   P.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/23/2012 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne v úvode sťažnosti uviedla,   že «Podstatou   súdneho   sporu   vedeného   pred   všeobecnými   súdmi,   v ktorom v poslednom stupni rozhodoval práve porušovateľ, je právny titul podnikateľa I. M... (ďalej len   „p.   M.“)   na   náhradu   škody,   ktorý   vyplynul   z existencie   jeho   vzájomných   právnych vzťahov so V., a. s., S. (ďalej len „banka“). Z dôvodu, že sťažovateľ sa neskôr stal právnym nástupcom   p. M.   v predmetnom   súdnom   spore,   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   podáva   už práve on.

Dňa 02. 12. 1991 uzatvoril p.   M.   s bankou Zmluvu o pôžičke podľa   Občianskeho zákonníka, na základe ktorej banka požičala p. M. sumu vo výške 50.602.000,- Kčs. Na zabezpečenie tejto pohľadávky banky v ten istý, t. j. dňa 02. 12. 1991 uzatvoril s bankou aj Záložnú zmluvu č. 2/91 zo dňa 02. 12. 1991 (ďalej len „záložná zmluva“) v zmysle ešte vtedy platného Hospodárskeho zákonníka. Predmetom tejto záložnej zmluvy bolo zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť vo vlastníctve p. M., konkrétne na budovu – Hotel D. č. k. 0103 s pozemkom na parcele č... v kat. území S. Vyvolávacia cena tejto nehnuteľnosti bola vo výške 50.602.000,- Kčs. Predmetné záložné právo k týmto nehnuteľnostiam však právne vzniklo až dňa 26. 05. 1992, t. j. až dňom zápisu tohto záložného práva do vtedy existujúcej evidencie   nehnuteľností   (Krajská   správa   geodézie   a kartografie,   stredisko   geodézie). V danom   prípade   teda   dlžník,   vlastník   nehnuteľnosti   a záložca   je   stále   tá   istá   osoba, t. j. p. M.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na čl. III záložnej zmluvy, ktorý upravoval alternatívy možného postupu V., a. s., B. (ďalej aj „žalovaná“), v prípade, že záložca nebude riadne splácať   poskytnutú   pôžičku,   upriamujúc   pozornosť   na skutočnosť,   že   zmluvné   strany v prípade   výkonu   záložného   práva   počítali   s   možnosťou,   že   záložcovi   sa   obmedzí disponovanie   s jeho   vecou   –   zálohom,   s čím   by   podľa   sťažovateľky „bol   teda   logicky aj právne následne spojený aj prechod opatrovania a správy zálohu na toho, kto s týmto zálohom disponoval“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „celý spor pred všeobecnými súdmi (hmotnoprávny) spočíval v tom, ktorá zo zmluvných strán mala povinnosť sa o vec starať, opatrovať ju a chrániť pred poškodením, či vôbec takúto povinnosť mala, prípadne kedy táto povinnosť vznikla“. V spojitosti s tým uvádza, že tak ona, ako aj jej právny predchodca predložili v konaní celý rad listín (predkladajúc ich zoznam), z ktorých vyplýva, že „vôľa, správanie a postavenie banky, že ona mala právo mať vec u seba, právo dispozície s vecou (a že tieto veci aj banka reálne mala v dispozícii a držbe) a zároveň, že s týmto oprávnením súvisí aj povinnosť   správy   a opatrovania   veci“, a preto   nesúhlasí   s tým,   ako   tieto   skutočnosti posúdil   a vyhodnotil krajský súd.   Okrem iného sa   sťažovateľka odvoláva aj na poistnú zmluvu,   ktorú   V.,   a. s.,   uzatvorila   25.   januára   1994   s P.,   a. s.,   ako   poistený   (ďalej   len „poistná   zmluva“),   argumentujúc   tým,   že „samotná   banka   v čase   podpisovania   tejto poistnej zmluvy si bola vedomá toho, že poistenú vec musela prevziať, pretože inak by ako poistený túto poistnú zmluvu nemohla uzatvoriť“.

Sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd,   ktorý   napadnutým   rozsudkom   potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 6 C 203/2004-82 z 30. septembra 2011, použil na predmetný   skutkový   stav   nesprávny   zákon   [vec   sa   mala   posudzovať   podľa   zákona č. 109/1964   Zb.   Hospodársky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Hospodársky   zákonník“)]   a navyše   sa   nijako   nevysporiadal   so   všetkými   významnými okolnosťami a dôkazmi, na ktoré poukazovala, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré boli podľa   nej „pre   rozhodnutie   meritórne“. V nadväznosti   na   to   označuje   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   ako „nejasné,   neúplné,   miestami   dokonca   vágne“ a tvrdí, „že overenie správnosti výroku je nepreskúmateľné“.

Následne   sťažovateľka   zo   svojho   pohľadu   podrobne   analyzuje   právny   stav   veci, vyslovujúc názor, že „konaním a rozhodnutím porušovateľa tak bolo porušené nielen právo sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   ale   konajúci   súd   svojím   postupom a rozhodnutím   významnou   mierou   zasiahol   aj   do   práva   sťažovateľa   vlastniť   majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR“.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka napokon v ďalšej časti sťažnosti cituje aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podaním   dourčeným   ústavnému   súdu   7.   mája   2013   sťažovateľka   doplnila a zosumarizovala   dôvody   svojej   sťažnosti.   V tomto   podaní   predovšetkým   zdôraznila, „že nepozná   žiaden   typický   alebo   atypický   právny   úkon,   ktorý   by   vznikol   v dôsledku odovzdania hotela ako predmetu záložného práva a znamenal by vznik záväzkového vzťahu. Ide teda o právny názor, ktorý prekrúca, teoreticky legislatívne prakticky spôsob vzniku záväzkov   a zamieňa   ich   so   vznikom   mimozáväzkovej   zodpovednosti.   Vymyslieť   takéto právne   posúdenie   je   svojvoľné,   pretože   nielenže   nemá   oporu   v právnom   poriadku Slovenskej republiky, ale ani v judikatúre všeobecných súdov. Ide o výklad, ktorý ide proti zmyslu úpravy zodpovednosti za škodu.

Takýto   právny   základ   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   je   preto   zjavne zmätočný   a protirečivý   a je   tiež   zistiteľné,   že   oba   súdy,   okresný   aj   porušovateľ   použili právny základ v úplnom rozpore so zisteným skutkovým stavom.“.

Keďže sťažovateľka vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody z porušenia právneho vzťahu vzniknutého na základe záložnej zmluvy uzavretej podľa Hospodárskeho zákonníka, nárok na náhradu škody sa musel podľa nej posudzovať podľa tohto právneho predpisu.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   z napadnutého   rozsudku   (v spojení   s prvostupňovým rozsudkom) nie je vôbec zrejmý právny základ rozhodnutí, a označuje jeho odôvodnenie za „protirečivé a svojvoľné“. Sťažovateľka taktiež argumentuje tým, že „v posudzovanej veci   došlo   ku   základnému   skresleniu   všetkých   výsledkov   dokazovania“, poukazujúc na vyhodnotenie výpovede svedkyne Ing. D. M., ktorá bola podľa nej nielen ignorovaná, ale tiež použitá v rozpore s jej obsahom.

Vzhľadom   na   tieto   dôvody   sťažovateľka   navrhuje,   aby   bola   jej   sťažnosť   prijatá na ďalšie   konanie   a vo   veci   samej   bolo   rozhodnuté   v súlade   s návrhom   na   rozhodnutie (petitom) jej sťažnosti tohto znenia:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo vlastniť   majetok   upravené   v   článku   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na ochranu   majetku   upravené   v   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 sťažovateľa spoločnosti A., s. r. o., postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho spis. zn. 1 Co/23/2012 zo dňa 22. 10. 2012, boli porušené.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   ako   súdu   odvolacieho   č. k.   1 Co/23/2012 zo dňa 22. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Spoločnosti   A.,   s. r. o.,   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   podľa   dodatočného vyčíslenia, ktoré je Krajský súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

K sťažnosti   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   ešte   pre   jej   predbežným prerokovaním predseda senátu 1 Co krajského súdu prípisom z 11. apríla 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Predovšetkým   je   potrebné   zdôrazniť,   že   v priebehu   konania   nebolo   preukázané faktické   ovládanie   veci   –   hotela   D...   zo   strany   žalovaného,   a   taktiež   nemal   žalovaný k predmetnému   hotelu   výhradné   dispozičné   právo.   Okolnosť,   že   žalovaný   ako   záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva, neznamená, že zároveň prevzal zodpovednosť za predmetný hotel.

So všetkými listinnými dôkazmi sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal a to tak s dôkazmi, ktoré boli predložené súdu prvého stupňa, ako aj s dôkazmi predloženými v štádiu odvolacieho konania.

Poistenie predmetného hotela zo strany záložného veriteľa u poisťovacej spoločnosti O., a. s., nemožno hodnotiť ako prevzatie zodpovednosti za predmetný hotel.

Ako bolo vyššie naznačené, nemožno spájať snahu záložného veriteľa – žalovaného predať predmetný hotel ako predmet zálohu s údajným prejavom vôle mať záloh u seba, pretože takéto konanie žalovaného preukázané nebolo.

V závislosti od toho nemohlo dôjsť ani k porušeniu právnej povinnosti na strane žalovaného ako záložného veriteľa, pretože takúto právnu povinnosť starať sa o hotel D. záložný veriteľ na seba neprevzal.

Naopak, v konaní bolo preukázané to, že pôvodný žalobca ukončil podnikateľskú činnosť v predmetnom hoteli, kľúče od hotela nechal u riaditeľky pobočky žalovaného v S. a v ďalšom období starostlivosť o hotel nezabezpečoval.

K ponechaniu kľúčov u riaditeľky pobočky žalovaného v S. došlo 3. 5. 1994, pričom nasledujúceho   dňa,   teda   4. 5. 1994   odovzdal   žalovaný   prostredníctvom   svojich zamestnancov pobočky v S. predmetné kľúče od Hotela D. do úschovy Okresnému súdu Svidník.   To   znamená,   že   z   tejto   okolnosti   nemožno   vyvodzovať   žiadnu   dohodu   medzi pôvodným žalobcom a žalovaným týkajúcu sa prevzatia starostlivosti o predmetný hotel. Práve preto pobočka žalovaného v S. odovzdala kľúče od hotela do súdnej úschovy. Ako bolo už v predchádzajúcich štádiách konania naznačené, a to aj v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v tomto konaní, Dodatok č. 2/93 k Záložnej zmluve č. 2/91   z   24. 6. 1993   dávala   možnosť   záložnému   veriteľovi   nakladať   a   predať   založený majetok,   pričom   účelom   podpisu   bolo   doplnenie   záložnej   zmluvy   práve   v   súvislosti so zakotvením možnosti nakladať so založenou nehnuteľnosťou v smere realizácie záložného práva, avšak ani tento dodatok nezakotvoval povinnosť opatrovania alebo starostlivosti žalobcu o tento záloh, t. j. založený hotel.

Ako   bolo   vyššie   naznačené,   odvolací   súd   doplnil   dokazovanie   oboznámením listinných dôkazov predložených žalobcom za situácie, že nemal dôvod pochybovať, že tieto sa dostali žalobcovi až na základe protokolu z 12. 10. 2011 od pôvodného postupcu S., s. r. o.,   čím   boli   splnené   podmienky   v   zmysle   § 213   ods. 4   O. s. p.   v   nadväznosti na ustanovenie § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p. a bolo možné tieto dôkazy na odvolacom pojednávaní oboznámiť.

Predmetné listinné dôkazy však nepotvrdzujú vznik záväzku na strane žalovaného v podobe starostlivosti a zabezpečovania predmetného hotela zo strany žalovaného. Za týchto okolností treba konštatovať, že ani oboznámenie týchto listinných dôkazov neprinieslo žiadnu zmenu v hodnotení dôkazov vykonaných už predtým na súde prvého stupňa alebo v posúdení eventuálnej zodpovednosti na strane žalovaného.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Uznesením   ústavného   súdu   č. k.   IV. ÚS 562/2013-46   z   23.   septembra   2013   bola sťažnosť   sťažovateľky   prijatá   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   sťažnosti   bol   krajský   súd prípisom   ústavného súdu   z 2.   októbra   2013   vyzvaný   na prípadné   doplnenie   pôvodného vyjadrenia k sťažnosti, túto možnosť však nevyužil.

Dňa   13.   novembra   2013   ústavný   súd   zaslal   právnej   zástupkyni   sťažovateľky vyjadrenie   krajského   súdu   na   zaujatie   stanoviska.   Právna   zástupkyňa   v odpovedi z 27. novembra 2013 na prípis ústavného súdu iba stručne uviedla, že „na svojej sťažnosti zotrváva v plnom rozsahu a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonanom dokazovaní rozhodol v zmysle petitu predmetnej sťažnosti“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky, ako aj krajský súd oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v dôsledku čoho ústavný súd v súlade   s   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m.   I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Co/23/2012 z 22. októbra 2012 došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napadnutým rozsudkom bol potvrdený ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Humenné   č. k.   6 C 203/2004-82   z 30.   septembra   2011,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke sumu 1 132 320,72 € s prísl.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku ústavy je vytvorený rozhodovacou činnosťou ústavného súdu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho občianskych právach a záväzkoch. Podstata a obsah tohto základného práva je, ako sa to dlhodobo judikuje v rozhodovaní ústavného súdu, rovnaká ako podstata a obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

II.1 Relevantné tvrdenia sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu ochranu

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl. 6   ods. 1   dohovoru)   krajským   súdom napadnutým rozsudkom, ku ktorému malo podľa nej dôjsť najmä v dôsledku:

a) nesprávne zvoleného právneho základu na rozhodnutie veci samej; právne vzťahy medzi účastníkmi sporu vznikli uzavretím záložnej zmluvy č. 2/91 z 2. decembra 1991   podľa   ustanovení   Hospodárskeho   zákonníka,   avšak   nároky,   ktoré sťažovateľka uplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, sa už v napadnutom rozsudku   krajského   súdu   posudzovali   napriek   § 763   ods. 1   Obchodného zákonníka podľa Občianskeho zákonníka;

b) neúplného skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej, čo sa malo prejaviť v tom, že tento skutkový základ sa vytvoril v dôsledku toho, že všeobecné súdy nesprávne vyložili obsah výpovede pracovníčky žalovanej, svedkyne Ing. D. M. (riaditeľky   jej   pobočky),   ktorá   potvrdila   výslovným   a nespochybniteľným spôsobom, že žalovaná prevzala od sťažovateľky sporný hotel a snažila sa ho nielen spravovať, ale aj predať, pričom napriek tomu, čo táto svedkyňa uviedla, že krajský súd rovnako ako pred ním prvostupňový súd ustálili, že k odovzdaniu hotela nedošlo.

II.2 Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a námietka nesprávne zvoleného právneho základu rozhodnutia

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve na súdnu   ochranu vykonáva   (čl. 46   ods. 4   ústavy   v spojení s   čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

V nadväznosti   na   takto   všeobecne   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu ochranu ústavný súd uvádza, že do tohto obsahu patrí aj to, aby sa v spore alebo v inej právnej   veci   v konaní   pred   všeobecným   súdom   vytvoril   právny   základ   na   rozhodnutie vo veci   samej   v súlade   s tým, aký   bol   právny   základ   vzťahov,   ktoré   vznikli   medzi účastníkmi sporu.

V tejto spojitosti je z ústavného hľadiska nevyhnutné, aby sa pri vytváraní právneho základu   na   rozhodovanie   vo   veci   samej   dôsledne   aplikovali   aj prechodné   a záverečné ustanovenia právnych predpisov relevantné pre rozhodnutie v danej veci, predovšetkým tie ustanovenia, ktoré upravujú časovú pôsobnosť nových právnych predpisov.

Nerešpektovanie týchto prechodných a záverečných ustanovení (o časovej pôsobnosti nových   právnych   predpisov)   považuje   ústavný   súd   za   ústavne   neakceptovateľný   zásah do právnej istoty   účastníkov zmluvných aj iných právnych vzťahov, ktorí by boli takto pozbavení jedného z dôležitých komponentov právnej istoty – predvídateľnosti dôsledkov ich   právnych   úkonov v spojitosti   s právnou   úpravou   platnou   a účinnou   v čase uskutočňovania týchto právnych úkonov.

V tejto spojitosti ústavný súd poukazuje na to, že z listinných dôkazov predložených v konaní pred ním vyplýva, že právne vzťahy medzi účastníkmi sporu vznikli na základe uzavretia záložnej zmluvy č. 2/91 z 2. decembra 1991 podľa Hospodárskeho zákonníka, ktorý bol zrušený zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (§ 772 bod 3).

Obchodný zákonník však v § 763 ods. 1 skutočne, tak ako to tvrdí sťažovateľka, ustanovoval o svojej časovej pôsobnosti toto: „Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti tohto zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých predo dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi...“

Doterajším predpisom v posudzovanej veci bol Hospodársky zákonník, ktorý v § 145 ods. 1 s nadpisom „Škoda spôsobená porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti“ ustanovoval: „Organizácia, ktorá inej organizácii spôsobila škodu porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti, je povinná škodu nahradiť.“

Napriek   tomu,   že   záložná   zmluva   medzi   účastníkmi   sporu   bola   uzavretá   podľa Hospodárskeho zákonníka, a napriek zneniu § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka sa nárok na náhradu škodu v spore pred všeobecnými súdmi v tejto veci opieral práve o dôsledky z tejto záložnej zmluvy, odvolací súd potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil s tým,   že   právnym   základom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   bol   Občiansky   zákonník. Na použitie   Hospodárskeho   zákonníka   alebo Obchodného   zákonníka   bolo   podľa   názoru odvolacieho súdu potrebné preukázať, že medzi účastníkmi sporu došlo k odovzdaniu hotela žalovanej ako predmetu záložnej zmluvy.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky uvedeným   v jej „odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   že   v predmetnej   veci   je potrebné   vychádzať   z ustanovenia   § 129f   ods. 3,   4   Hospodárskeho   zákonníka   v znení zákona č. 103/1990 Zb., podľa ktorého by žalovaný mal povinnosť starať sa o predmetný hotel ako záložný veriteľ o záloh a pokiaľ túto svoju povinnosť porušil, založil tým nárok na náhradu škody na strane žalobcu.

V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že v priebehu celého rozsiahleho dokazovania na súde prvého stupňa nebolo preukázané prevzatie predmetu zálohu   do   dispozície   žalovaného   na   základe   jasnej   dohody   medzi   účastníkmi,   ktorej obsahom by bol predmetný záväzok na strane žalobcu opatrovať záloh a chrániť ho pred poškodením,   zneužitím   a zničením.   Naopak   v konaní   bolo   preukázané   to,   že   pôvodný žalobca   ukončil   podnikateľskú   činnosť   v predmetnom   hoteli,   kľúče   od   hotela   nechal u riaditeľa   pobočky   žalovaného   v   S.   a v ďalšom   období   starostlivosť   o hotel nezabezpečoval.

K ponechaniu kľúčov u riaditeľky pobočky žalovaného v S. došlo 3. 5. 1994, pričom nasledujúceho   dňa,   dňa   4. 5. 1994   odovzdal   žalovaný   prostredníctvom   svojich zamestnancov pobočky v S. predmetné kľúče od hotela D. do úschovy Okresnému súdu Svidník.   To   znamená,   že   z tejto   okolnosti   nemožno   vyvodzovať   žiadnu   dohodu   medzi pôvodným žalobcom a žalovaným týkajúcu sa prevzatia starostlivosti o predmetný hotel. Práve preto pobočka žalovaného v S. odovzdala kľúče od hotela do súdnej úschovy. K takémuto postupu zo strany pôvodného žalobcu došlo v zmysle vyššie uvedeného v roku 1994, teda za účinnosti Obchodného zákonníka – zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších   predpisov,   ktorý   upravuje   otázku   náhrady   škody   v   § 373   a nasl.,   pričom základným   predpokladom   náhrady   škody   podľa   tohto   zákona   je   porušenie   povinnosti zo záväzkového   vzťahu.   Ako   bolo   vyššie   naznačené,   vznik   záväzkového   vzťahu   medzi účastníkmi   konania,   t. j.   medzi   pôvodným   žalobcom   a žalovaným   v podobe   prevzatia predmetného hotela   a z toho   vyplývajúcej   starostlivosti   o tento hotel počas dokazovania preukázaný nebol.

Za   týchto   okolností   nemožno   posudzovať   nároky   uplatňované   žalobcom   v tomto konaní za nároky, ktoré majú pôvod v pôvodnom obchodnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a správne preto súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, ktoré na právny vzťah účastníkov aplikoval.“.

Takýto výklad a použitie práva v spore účastníkov je podľa názoru ústavného súdu v úplnom   rozpore   so základnými   požiadavkami   právnej   istoty   ako   rozhodujúceho komponentu   právneho   štátu   (čl. 1   ods. 1   ústavy)   vrátane   predvídateľnosti   práva   a   jeho dôsledkov pre právne vzťahy medzi subjektmi práva.

Aplikáciu Hospodárskeho zákonníka podľa názoru ústavného súdu nebolo možné podmieniť tým, čo uviedol odvolací súd, podľa ktorého na jeho použitie bolo nevyhnutné, aby   došlo   k odovzdaniu   sporného   hotela   žalovanej   strane; o takej   podmienenosti   niet zmienky v prechodných   ustanoveniach   Obchodného   zákonníka, ktorým   došlo   k zrušeniu Hospodárskeho zákonníka, a ani v jeho ustanovení o časovej pôsobnosti tohto zákonníka (§ 763 ods. 1 a § 772 bod 3). Takým spôsobom odvolací súd v skutočnosti doplnil právne normy   obsiahnuté   v   § 763   ods. 1   Obchodného   zákonníka,   čím   prekročil   zákonom ustanovené limity uvedených ustanovení, čo je v právnom štáte neprípustné, a v nadväznosti na to došlo k vylúčeniu použitia ustanovení Hospodárskeho zákonníka, na ktorý ustanovenie o časovej pôsobnosti Obchodného zákonníka odkazuje.

II.3 Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a námietka svojvoľného a protirečivého hodnotenia dôkazu

Z predložených   listinných   dôkazov,   ako   aj   z obsahu   odôvodnení   rozsudkov okresného   súdu   a odvolacieho   súdu   ústavný   súd   považoval   za   preukázané,   že   výpoveď svedkyne   Ing.   D.   M.   obsahovala   skutkové   okolnosti,   ktoré   v súhrne   potvrdzovali,   že k odovzdaniu   sporného   hotela žalovanej došlo;   tieto   skutkové   zistenia   však boli súdom prvého stupňa a odvolacím súdom vyhodnotené tak, že k odovzdaniu hotela nedošlo, a preto bolo potrebné v konaní o náhradu škody použiť ako právny základ Občiansky zákonník (§ 415 a § 420).

V odôvodnení   oboch   rozsudkov   však   niet   žiadneho   argumentu,   z akého   dôvodu všeobecné súdy neuverili tejto svedkyni, ktorá vypovedala v pozícii štatutárneho orgánu pobočky žalovanej a zodpovedala za všetky úkony tejto pobočky; navyše, jej výpoveď bola podporená aj odkazom na zápisnicu o odovzdaní hotela. Podľa názoru ústavného súdu táto protirečivosť vyhodnotenia svedeckej výpovede s obsahom tejto výpovede dosahuje taký stupeň svojvoľnosti, ktorý má z hľadiska ochrany základného práva na súdnu ochranu už ústavný význam.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený ani povinný posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných všeobecnými súdmi. Toto obmedzenie však nie je, ako to vyplýva z judikatúry ústavného súdu, absolútne.

Podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 210/08 „Ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred všeobecným súdom za takých okolností, keď právne   závery,   na   ktorých   sú   rozhodnutia   všeobecných   súdov   založené,   výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami, vrátane absencie skutkových zistení.“.

Sám   odvolací   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   právnym   základom rozhodnutia   vo   veci   by   bol   Hospodársky   zákonník   alebo   Obchodný   zákonník,   a nie Občiansky zákonník, len ak by sa preukázalo, že došlo k odovzdaniu hotela.

Z toho jeho záveru teda vyplýva, že protirečivé a svojvoľné vyhodnotenie výpovede svedkyne Ing. D. M. obomi všeobecnými súdmi viedlo k tomu, že tieto súdy prijali právne závery   v spore   o náhradu   škody   v rozpore   s právnym   základom   zmluvných   vzťahov založených medzi sťažovateľkou a žalovanou 2. decembra 1991 uzavretím záložnej zmluvy č. 2/91 podľa Hospodárskeho zákonníka. Zároveň všeobecné súdy takto nevzali do úvahy prechodné ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 763 ods. 1 v spojení s § 772 bodom 3), predovšetkým jednoznačné určenie časovej pôsobnosti Obchodného zákonníka vo vzťahu k zrušenému Hospodárskemu zákonníku.

II.4 Vyhodnotenie   postupu   a napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu z hľadiska   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Ústavný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého odvolací súd v posudzovanej veci (aj v spojitosti s rozsudkom súdu prvého stupňa) vychádzal z takého právneho základu vo veci samej (Občiansky zákonník), ktorý bol v rozpore s právnym základom zmluvných vzťahov   vzniknutých   medzi   účastníkmi   konania   na   základe   záložnej   zmluvy   uzavretej podľa   Hospodárskeho   zákonníka,   ako   aj   v rozpore   s ustanovením   o časovej   pôsobnosti Obchodného zákonníka, ktorým došlo k zrušeniu Hospodárskeho zákonníka (§ 772 bod 3 a § 763 ods. 1).

Tento   nesprávne   vytvorený   právny   základ   na   rozhodovanie   vo   veci   samej   bol podmienený   protirečivým   a svojvoľným   hodnotením   takého   dôkazu,   ktorý   mal nezastupiteľný význam pre vytvorenie skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej.

Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru ústavného súdu preto treba považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zároveň aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný sú rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.5 K   ďalším   námietkam   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru), základného   práva   vlastniť   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva na ochranu   majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vzhľadom na závery uvedené v bode II.4 tohto nálezu ústavný súd už nepovažoval za potrebné rozhodovať o ďalších namietaných porušeniach obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto ďalšie tvrdenia o porušení základného práva na súdnu ochranu by podľa názoru ústavného súdu žiadnym spôsobom neovplyvnili výroky tohto nálezu.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý zároveň zrušil, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu zastáva názor, že sa tým po vrátení veci na ďalšie konanie otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv   účastníkov   konania   pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, t. j. zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov [rovnako napr. IV. ÚS 136/2010, IV. ÚS 302/2010 (bod 4 výroku tohto nálezu)].

II.6 Záväznosť   právneho   názoru   ústavného   súdu   pre   ďalšie   konanie a rozhodovanie krajského súdu

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   rozsudkom   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zrušil   napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), ktorého podstata spočíva v tom, že krajský súd ako odvolací súd musí v danom spore v súlade s judikatúrou ústavného   súdu   zabezpečiť   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru vytvorením právneho základu rozhodnutia vo veci samej v súlade s právnym základom vzťahov   založených   medzi   účastníkmi   záložnou   zmluvou   č. 2/91   z   2.   decembra   1991 a ustanoveniami   Obchodného   zákonníka   o   jeho   časovej   pôsobnosti   vo   vzťahu k Hospodárskemu zákonníku.

III.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Z § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že podmienkou priznania finančného zadosťučinenia je, aby sťažovateľ uviedol rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Keďže sťažovateľka sa priznania finančného zadosťučinenia nedomáhala, ústavný súd o jeho priznaní nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby, ktoré vyčíslila v celkovej sume 5 397,16 €.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov konania pozostávajúcu z odmeny advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti,   písomné   stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013. Celkovo predstavuje priznaná úhrada trov konania sumu 275,94 €.

V   zmysle   § 11   ods. 3   vyhlášky   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon právnej   služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi (II. ÚS 299/04).   Ústavný   súd   vzhľadom   na   to   pri   rozhodovaní   o úhrade   trov   konania nemohol   vychádzať   z hodnoty   veci,   ktorá   je   predmetom   napadnutého   konania,   ako   to požadovala   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   (porovnaj   napr. IV. ÚS 185/09, IV. ÚS 297/09).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014