znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 562/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. T., R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru V. vo veci vedenej   pod   sp. zn.   ČVS: ORP-1454/VM-DS-2011,   ako   aj   postupom   Okresného   súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/309/2012 v súvislosti s vydaním príkazu na preskúmanie jeho duševného stavu z 20. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená   sťažnosť   A.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“) postupom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   V.   (ďalej   len „obvodné   oddelenie“) vo   veci   vedenej pod   sp. zn.   ČVS: ORP-1454/VM-DS-2011,   ako aj postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/309/2012 v súvislosti s vydaním príkazu na preskúmanie jeho duševného stavu z 20. februára 2012 (ďalej len „príkaz na preskúmanie duševného stavu“).

Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v petite sťažnosti označených základných práv obvodným oddelením opísal relevantný skutkový stav uvádzajúc, že: „Dňa 25. 11. 2011 bolo povereným príslušníkom policajného zboru V. začaté trestné stíhanie v bode č. 1 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona   a   v   bode   č. 2   pre   prečin   nebezpečného   vyhrážania   podľa   § 360   ods. 1,   ods. 2 písm. b) Tr. zákona, v zmysle ust. § 199 ods. 1, Tr. poriadku.

Dňa 20. 12. 2011 mi bolo podľa § 206 ods. 1, Tr. poriadku vznesené obvinenie, v bode 6.1 za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a v bode č. 2 za prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Toto ustanovenie § 206 Tr. por. vychádza z ústavnej zásady, že nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý upravuje zákon (čl. 17 ods. 2 ústavy a § 2 ods. 1, Tr. por.). Vznesenie obvinenia je dôležitým procesným   úkonom,   ktorým   sa   proti   určitej   osobe   začína   trestné   stíhanie   za   konkrétny skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje procesné postavenie v trestnom konaní ako   obvineného.   Od   tohto   momentu   možno   proti   tejto   osobe   použiť   prostriedky,   ktoré poskytuje   Trestný   poriadok   proti   obvinenému.   Na   druhej   strane   si   táto   osoba   môže uplatňovať   práva,   ktoré   jej   prislúchajú   ako   obvinenému.   Osoba   sa   stáva   obvineným vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, a nie až okamihom jeho oznámenia. Povinnosťou policajta   je   po   vydaní   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   toto   uznesenie   ihneď   oznámiť obvinenému   a   doručiť   ho   do   48   hodín   prokurátorovi.   Napriek   týmto   zákonným ustanoveniam Tr. poriadku mi poverený príslušník PZ neoznámil túto závažnú skutočnosť a v   rozpore   s   mojim   procesným   postavením   ma   2   dni   po   vznesení   obvinenia   vypočul v procesnom postavení svedka t. j. dňa 22. 12. 2011 o 14.30 hod. Ani po tomto mojom nezákonnom výsluchu mi nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia avšak aj napriek tomu boli so mnou vykonávané procesné úkony ktoré zákon spája jedine s obvineným.“ K namietanému   postupu   okresného   súdu   v súvislosti   s vydaním   príkazu na preskúmanie duševného stavu sťažovateľ uvádza, že „20. 02. 2012 vydal Mgr. R. N., sudca   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Dunajská   Streda,   na   základe   žiadosti povereného   príslušníka   policajného   zboru   V.,   príkaz   na   preskúmanie   môjho   duševného stavu v zmysle ust. § 148 ods. 2 Tr. poriadku s poukazom na ust. čl. 17 ods. 7 Ústavy SR a to napriek tomu, že zákon pripúšťa vykonať takýto procesný úkon a takéto obmedzenie osobnej slobody jedine s obvineným čo som v tom čase nebol a navyše v rozpore so záväznými pokynmi prokurátorky OP DS zo dňa 31. 01. 2012 som nebol stále vypočutý v procesnom postavení obvineného čím boli závažným spôsobom porušené moje práva v dôsledku čoho som sa nemohol účelne brániť spôsobom, ktorý mi to zákon umožňuje“.

Napokon sťažovateľ uviedol,   že 24.   mája 2012 mu „bola   policajtmi Obvodného oddelenia policajného zboru v R. na základe dožiadania povereného príslušníka Obvodného oddelenia   policajného   zboru   V.,   obmedzená   moja   osobná   sloboda,   následne   som   bol odvezený do Psychiatrickej liečebne... a tu som bol hospitalizovaný za účelom preskúmania môjho duševného stavu. V uvedenom zariadení mi boli odopreté akékoľvek práva a bol som tu   proti   svojej   vôli   3   dni   bez   akejkoľvek možnosti informovať   o tejto   skutočnosti   moju rodinu,   podotýkam   v   tom   čase   stále   v procesnom   postavení   svedka.   V   zmysle   príkazu na preskúmanie duševného stavu som sa mal podrobiť ambulantnému vyšetreniu duševného stavu čo v praxi trvá len pár hodín a nie 3 dni. Až po príchode mojej matky p. R. B. som bol z tejto liečebne prepustený.“.

Vzhľadom   na   to,   že   poverený   príslušník   obvodného   oddelenia   sťažovateľovi nedoručil uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: ORP-1454/VM-DS-2011, „hoci... bol dva dni po tom v rozpore s týmto Uznesením vypočúvaný stále v procesnom postavení svedka“, a zároveň okresný súd „neskúmal či sú splnené zákonné podmienky na vydanie príkazu   na   prešetrenie   môjho   duševného   stavu,   nakoľko   takýto   príkaz   je   sudca   pre prípravné konanie oprávnený vydať jedine voči obvinenému, čo ja som v tom čase nebol“, je   sťažovateľ   toho   názoru,   že „boli   tým   porušené... [jeho] základné   práva   a   slobody upravené v čl. 17, ods. 2, 6, Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie základného práva (slobody)   považujem   to,   že   som   bol   v   rozpore   z   Uznesením   Obvodného   oddelenia policajného zboru V. dva dni po jeho vydaní vypočutý v procesnom postavení svedka avšak boli   voči   mne   uplatňované   ustanovenia   Tr.   poriadku,   ktoré   zákon   spája   výlučne   len s obvineným no aj napriek tomu mi neboli priznané procesné práva obvineného v dôsledku čoho   som   sa   nemohol   obvineniam   účelne   a   hlavne   zákonne   brániť.   Navyše   som   bol nezákonne pozbavený osobnej slobody, ktorú mi garantuje čl. 17. ods. 2, Ústavy SR a proti svojej vôli nezákonne po dobu troch dní držaný v Psychiatrickej liečebni...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sťažnosť ústavnému súdu podal z dôvodu, že „o ochrane... označeného základného práva (slobody) nerozhoduje iný súd“, a ďalej poukazuje   na   to,   že „pri   uplatnení   ochrany   základného   práva...   využil   všetky   právne prostriedky (Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, Žiadosť o preskúmanie postupu policajta, Žiadosť o prešetrenie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti), ktoré... právne predpisy na... [jeho] ochranu poskytujú“, a tým „splnil podmienku... v § 53 ods. 1 zákona... č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky...

Zákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov)   na   podanie   sťažnosti...   dodržal,   pretože od nezákonného obmedzenia... [jeho] osobnej slobody a následného vyšetrenia duševného stavu do dňa podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   A.   B...   na   osobnú   slobodu   upravené   v   čl. 17   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia policajného zboru V. vedenom pod sp. zn.   ORP-1454/VM-DS-2011   a   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní vedenom pod sp. zn. Tp/309/2012, bolo porušené.

2. Konaním Obvodného oddelenia policajného zboru V. a postupom Okresného súdu Dunajská Streda došlo k porušeniu základných práv a slobôd A. B... zaručených v čl. 17 ods. 2, 6 Ústavy Slovenskej republiky.

3. A. B... priznáva finančné zadosťučinenie 3.000,- €..., ktoré sú Obvodné oddelenie policajného   zboru   V.   a   Okresný   súd   Dunajská   Streda   povinní   A.   B.   vyplatiť   solidárne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   A.   B...   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   323,48   €   (slovom tristodvadsaťtri EUR 48 centov), ktoré sú povinní zaplatiť solidárne Obvodné oddelenie policajného zboru V. a Okresný súd Dunajská Streda na účet advokáta...“

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenie obvodného oddelenia aj okresného súdu k sťažnosti, pričom umožnil sťažovateľovi zaujať k nim   stanovisko   (sťažovateľ túto   možnosť   nevyužil).   Zaslané   vyjadrenia   neobsahovali žiadne informácie, ktoré by mali význam pre rozhodnutie ústavného súdu v tejto veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa   čl. 17   ods. 6   ústavy   zákon   ustanoví,   v ktorých   prípadoch   možno   prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.

II.1   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv postupom obvodného oddelenia

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 6 ústavy postupom   obvodného   oddelenia   najmä v súvislosti   s neoznámením,   že bolo proti   nemu vznesené obvinenie, taktiež tým, že bol vypočutý v procesnom postavení svedka dva dni potom,   ako   bolo   proti   nemu   vznesené   obvinenie,   a napokon   nedoručením   uznesenia o vznesení obvinenia ku dňu podania sťažnosti.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať materiálnou stránku veci, je vždy povinný   preskúmať   procesné   náležitosti   sťažnosti.   Z toho   vyplýva,   že   iba   v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a predpoklady, sa ňou môže   ústavný   súd   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Jedným   zo   základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima ratio – inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   iba   vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „využil všetky právne prostriedky (Sťažnosť proti uzneseniu   o   vznesení   obvinenia,   Žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta,   Žiadosť o prešetrenie postupu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti), ktoré... právne predpisy na... [jeho] ochranu   poskytujú.   Tým...   splnil   podmienku   ustanovenú   v   § 53   ods. 1   zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“. Zároveň k sťažnosti pripojil aj fotokópiu podania označeného ako „Žiadosť o preskúmanie postupu povereného príslušníka PZ“ zo 6. júla 2012 adresovanú Okresnej prokuratúre D. (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“).   Jej   obsahom   je   v zásade   totožná   argumentácia   ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, čo sa týka namietaného postupu obvodného oddelenia v súvislosti s nedoručením uznesenia o vznesení obvinenia, jeho výsluchom ako svedka dva dni po vznesení obvinenia, ako aj jeho umiestnením v zdravotníckom zariadení z dôvodu preskúmania jeho duševného stavu.

Ustanovenie § 210 Trestného poriadku upravuje okrem iného aj práva obvineného kedykoľvek   v priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať   prokurátora, aby bol   preskúmaný   postup   policajta,   najmä   aby   boli   odstránené   prieťahy   alebo   iné nedostatky   vo   vyšetrovaní   alebo   v skrátenom   vyšetrovaní.   Žiadosť   obvineného   môže bezpochyby smerovať aj proti takým nedostatkom vo vyšetrovaní, ktoré spočívajú v tvrdení, že policajt nepostupoval v okolnostiach daného prípadu v súlade so zákonom.

Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť   preskúmať   a o výsledku   žiadateľa   upovedomiť.   Ak   prokurátor   zistí   v postupe policajta nedostatky, môže ich odstrániť sám alebo dať na to pokyn policajtovi.

Podľa   § 230   ods. 1   Trestného   poriadku   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku je prokurátor pri výkone tohto dozoru okrem iného oprávnený

a) dávať   záväzné   pokyny   na   postup   podľa   § 197,   vyšetrovanie   a   skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu,

b) vyžadovať od   policajta   spisy,   dokumenty,   materiály   a   správy   o   stave   konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,

c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci;   pritom   postupuje   podľa   tohto   zákona;   proti   takémuto   rozhodnutiu   prokurátora   je prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi   a   určovať   lehotu   na   ich   doplnenie;   o   vrátení   veci   upovedomí   obvineného a poškodeného,

e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

f) odňať   vec   policajtovi   a   prikázať   ju   inému,   a   to   aj   miestne   nepríslušnému policajtovi,   alebo   urobiť   opatrenie,   aby   vec   bola   prikázaná   inému   policajtovi   alebo policajtom.

Z obsahu   sťažnosti   a   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   požiadal okresnú prokuratúru o „preskúmanie postupu povereného príslušníka PZ“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   citované   ustanovenia   Trestného   poriadku   predstavujú v prípade sťažovateľa právne prostriedky nápravy, ktorými sa môže domáhať preskúmania zákonnosti   postupu obvodného   oddelenia   v predmetnej   veci,   pokiaľ   sa   s jeho   postupom nestotožnil.   Žiadosť   o preskúmanie   postupu   policajta   zakladá   povinnosť   prokurátora aj nadriadeného prokurátora   sa   nimi zaoberať,   vybaviť ich   a spôsob   vybavenia oznámiť žiadateľovi, a tak dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc prokurátora záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v namietanej veci, ak by dospel k záveru, že označený postup obvodného oddelenia bol v rozpore so zákonom.

V danom prípade sťažovateľ predtým, ako podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, postupoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a obrátil sa na   príslušnú   prokuratúru   (pričom   postup   okresnej   prokuratúry   v sťažnosti   nenamieta, pozn.), avšak nevyčkal na vybavenie svojej žiadosti okresnou prokuratúrou, v kompetencii ktorej   bolo,   aby   preskúmala   ním   napádané   pochybenia   obvodného   oddelenia   a prijala účinné opatrenia.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   vychádzať   z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (m. m.   IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o ňom   príslušným   orgánom   (napr.   II. ÚS 63/2011,   III. ÚS 150/2012, IV. ÚS 209/2012).

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy, ktorý   by   bolo   možné   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii, ale sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (IV. ÚS 21/02).

Preto,   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ   využil   všetky   jemu   dostupné   právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich   uplatnením úspešný,   môže sa   uchádzať o ochranu tohto   základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných práv neprípustná, a preto ju z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a čl. 127 ods. 1 ústavy) bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou v nej uvedených   námietok   (teda   možným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   postupom obvodného oddelenia).

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   neušlo   jeho   pozornosti,   že   sťažovateľ   v petite sťažnosti   označil   ako   porušovateľa   svojich   základných   práv   obvodné   oddelenie,   avšak namietaný zásah bol realizovaný Obvodným oddelením Policajného zboru R., proti ktorému sťažnosť nesmeruje.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m. m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,   IV. ÚS 287/2011),   keď   navyše   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

V nadväznosti na to ústavný súd uvádza, že z popisu skutkového stavu a z písomných dokladov predložených sťažovateľom vyplýva, že o namietanom porušení v petite sťažnosti označených práv by sa dalo uvažovať len v súvislosti s postupom Obvodného oddelenia policajného zboru R.

II.2   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv postupom okresného súdu

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 6 ústavy   postupom   okresného   súdu   v súvislosti   s vydaním   príkazu   na   preskúmanie   jeho duševného   stavu.   Proti   okresnému   súdu   namieta,   že   vydal   príkaz   na   preskúmanie   jeho duševného stavu podľa § 148 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na čl. 17 ods. 7 ústavy bez toho, aby si overil, či sťažovateľovi bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, pričom sťažovateľ od jeho doručenia odvíja svoje postavenie ako obvineného argumentujúc, že vyšetriť duševný stav podľa citovaných ustanovení možno iba u obvineného.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého, ako už bolo uvedené, nikoho nemožno stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon, ústavný   súd   uvádza,   že   postupom   okresného   súdu   v súvislosti   s vydaním   príkazu na vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa   nenaznačuje   možnosť   dospieť   k záveru o porušení   označeného   základného   práva.   Predmetný   príkaz   okresného   súdu   vydaný v zmysle   § 148   ods. 2   Trestného   zákona   sa   totiž   mohol   vzťahovať   iba   na   ambulantné vyšetrenie sťažovateľa (teda na vyšetrenie bez obmedzenia osobnej slobody), a nie na jeho pozorovanie v zdravotníckom ústave. Z § 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku je zrejmé, že na vyšetrenie   duševného   stavu   v zdravotníckom   ústave   sa   vyžaduje   rozhodnutie   formou uznesenia,   ktoré   vydá   príslušný   súd,   resp.   sudca   pre   prípravné   konanie   na   návrh prokurátora, pričom proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Sťažovateľ je taktiež toho názoru, že namietaným postupom okresného súdu došlo aj k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 6   ústavy,   podľa   ktorého   zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotnej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý   o tom   rozhodne   do   piatich   dní.   Predmetný   článok   odkazuje   na   zákon,   ktorým   je v tomto prípade Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), a to konkrétne na konanie o prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotníckej starostlivosti podľa § 191a – § 191g.   Napadnutý   postup   okresného   súdu   sa   netýkal   konania   upraveného   v   § 191a   – § 191g OSP. Okresný súd vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa (ako už bolo uvedené) podľa § 148 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na čl. 17 ods. 7 ústavy, podľa ktorého skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   z uvedených   dôvodov   neexistuje   taká   príčinná súvislosť medzi napadnutým postupom okresného súdu a základnými právami podľa čl. 17 ods. 2 a 6 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa   nezaoberal   z   dôvodu,   že   rozhodovanie   o   nich   je   podmienené   vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012