znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 561/2013-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   v konaní   o sťažnosti   V.   J.,   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr. Juraja   Baláža,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv   podľa   čl. 5   ods. 1 a 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 54/2012 z 15. novembra 2012, za účasti Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva V. J. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl. 5   ods. 1   a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn. 6 Tpo 54/2012 z 15. novembra 2012   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tpo 54/2012 z 15. novembra 2012 z r u š u j e.

3. V. J. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   331,12   €   (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov), ktoré mu   j e   p o v i n n ý   vyplatiť Krajský súd v Trnave na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 561/2013-21 z 23. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   na   osobnú   slobodu   a na   vzatie do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17   ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 54/2012 z 15. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 10/1999 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Sťažovateľ   podal   12.   októbra   2012   Okresnému   súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“), v   ktorej   uviedol,   že   jeho   väzba   v predmetnej   veci   je   podľa   jeho   názoru   v   rozpore so zákonom, a taktiež poukázal na to, že je vo väzbe už 10 rokov.

Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že dôvody väzby trvajú naďalej, pretože je daná obava, že sťažovateľ ako cudzinec ujde, aby sa vyhol trestnému stíhaniu, prípadne trestu, ktorý mu hrozí. Sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, z ktorého nie sú zrejmé konkrétne skutočnosti preukazujúce existenciu dôvodu na ďalšie trvanie   jeho   väzby,   ani   to,   či   sa   krajský   súd   zaoberal   skúmaním,   či   jeho   väzba   trvá nevyhnutnú dobu s ohľadom na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako desať   rokov.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   uznesenie   ústavného   súdu   č. k. III. ÚS 314/2012-26,   podľa   ktorého   na   skutkové   okolnosti,   ktoré   mali   byť   dôvodom na uvalenie útekovej väzby v danom trestnom konaní, možno prihliadať len v počiatočnom štádiu konania, a preto namieta, že tieto okolnosti už nemohli byť dostatočné na ďalšie trvanie   jeho   väzby   po uplynutí   deviatich   mesiacov.   Uviedol,   že   neschopnosť   orgánov činných v trestnom konaní pri obstarávaní dôkazov nemôže byť dávaná na ťarchu jemu s odôvodnením zložitosti prípadu pre veľký časový odstup od skutku. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom krajského súdu o neprijateľnosti jeho argumentácie, že v prípade prepustenia z   väzby   je vylúčená   možnosť   jeho úteku   vzhľadom   na   rozhodnutie   o administratívnom vyhostení,   na   základe   ktorého   by   bol   okamžite   zadržaný   a   umiestnený   do   Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Krajský súd odmietol tento argument s odôvodnením, že uvedený postup nie je inštitútom nahrádzajúcim väzbu.

Sťažovateľ namieta aj účelovosť jeho trestného stíhania za skutok, o ktorom bolo vedené vyšetrovanie ešte v roku 1999 so záverom, že boli zistené okolnosti vylučujúce protiprávnosť, pretože „k usmrteniu M. Ž. došlo konaním neznámej osoby, ktoré konanie napĺňa pojmové znaky nutnej obrany podľa § 13 Tr. zákona“. Obvinenie sťažovateľa má byť založené na výpovediach svedkov, ktorí mali tieto skutočnosti oznámiť orgánom polície ešte v roku 2006, pričom orgány činné v trestnom konaní uviedli, že sa ich dozvedeli mesiac pred   prepustením   sťažovateľa   z   predchádzajúcej   väzby.   Sťažovateľ   preto   považuje vznesenie   obvinenia   za   účelové   a   poukazuje   na   časovú   súvislosť   medzi   vznesením obvinenia a prepustením z väzby v inom konaní na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   vo   väzbe   sa nachádza nepretržite už vyše 10 rokov, pretože po prepustení z väzby bol opätovne a ihneď vzatý do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení ako zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Týmto postupom sa sťažovateľ v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzal vo väzbe súvisle už 10 rokov a 4 mesiace.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: 6 Tpo 54/2012 uznesením z 15. 11. 2012 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   6 Tpo 54/2012   z   15.   11.   2012   sa   v   plnom rozsahu zrušuje...

Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trnave   povinný   vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej   výške   331,12   Eur...   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   v súlade   s ustanovením   § 29   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   vyzval 7. októbra 2013 predsedu krajského súdu, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril. Vo vyjadrení z 18. októbra 2013 predseda krajského súdu uviedol:

„V kontexte prijatej sťažnosti podanej V. Y. poukazujem na nález ÚS SR pod sp. zn. I ÚS 47/2013 z 29. 5. 2013, ktorým bolo vyslovené porušenie sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu pod sp. zn. 5 Tpo/36/2012 z 11. 9. 2012, ktorý nález rešpektujeme.

V súvislosti   s   dotknutým   (namietaným)   uznesením   tunajšieho   krajského   súdu   pod sp. zn. 6 Tpo/54/2012 z 15. 11. 2012, zastávam súčasne stanovisko, že v čase rozhodovania tunajšieho odvolacieho súdu v konkrétnom rozhodnutí (vo veci sp. zn. 6 Tpo/54/2012 zo dňa 15. 11. 2012), bolo postupované v súlade so zákonom.

V tejto   súvislosti   poukazujem   na   uznesenie   Ústavného   súdu   SR   pod   č. k. III. ÚS 314/2012-26 z 3. 7. 2012 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 8. 2012), ktorým tento (Ústavný súd SR) odmietol predchádzajúcu ústavnú sťažnosť V. Y. smerujúcu do dôvodov jeho väzobného stíhania, ako zjavne neopodstatnenú. V predmetnom uznesení okrem iného ústavný   súd   konštatoval,   že   v   rôznych   trestných   veciach   obvineného   V. Y.   trvá   väzba kumulatívne   dlhú   dobu.   S   prihliadnutím   na   špecifiká   (preskúmavaného   prípadu) predchádzajúce uznesenie krajského súdu sa javí byť ešte ako ústavne udržateľné s tým, že uplynutím krátkej doby sa bude väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbou vysokého trestu a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom zoslabovať. Dotknuté uznesenie tunajšieho súdu pod sp. zn. 6 Tpo/54/2012 z 15. 11. 2012 bolo vydané cca 3 mesiace po právoplatnosti predchádzajúceho citovaného uznesenia ústavného súdu (č. k. III. ÚS 314/2012-26 z 3. 7. 2012).; Zo samotného odôvodnenia tohto (uznesenia tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 6Tpo/54/2012 zo dňa 15. 11. 2012, je zrejmé, že sa odvolací   súd   v   rámci   preskúmavania   sťažnosti   podanej   V.   Y.   zaoberal   príslušnými zákonnými   kritériami   v   smere   materiálnych   atribútov   v   podobe   nie   bezdôvodného realizovaného trestného stíhania vedeného voči obvinenému v priamej väzbe na dôvodnú hrozbu zo zmarenia účelu trestného konania v prípade prepustenia V. Y. z väzby, ktorá hrozba bola zrejmá jednak zo skutočnosti, že je stíhaný za spáchanie závažnej trestnej činnosti s hrozbou vysokého trestu ako aj s ohľadom na skutočnosť, že sa jedná o cudzieho štátneho príslušníka.

Vo   väzbe   s   dôvodmi   nachádzajúcimi   sa   v   uznesení ÚS SR   III.   ÚS   314/2012-26 z 3. 7. 2012 s ohľadom na krátke časové obdobie (cca 3 mesiace) od právoplatnosti tohto (uznesenia ÚS SR) a vydanie napadnutého uznesenia (6 Tpo/54/2012 z 15. 11. 2012), mám za to, že predmetné uznesenie Krajského súdu v Trnave z hľadiska preskúmavania dôvodov väzby   u   obvineného   V.   Y.   bolo   súladné   s ústavnými,   resp.   zákonnými   princípmi nenarušujúcimi základné práva osoby obvinenej na osobnú slobodu a bezpečnosť resp. nenarušujúcimi čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Predseda   krajského   súdu   preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa nevyhovel.

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním z 31. októbra 2013, v ktorom okrem iného uviedol, že „sa v plnom rozsahu pridržiava písomne podanej sťažnosti, okrem odseku 2 v časti, v ktorej... pôvodne navrhoval nariadenie prepustenia V. J. z väzby, nakoľko bol V. Y. už prepustený z väzby rozhodnutím Krajského súdu v Trnave pod č. k. : 5 Tpo 39/2013-105“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa   čl. 124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústava v čl. 17 zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z čl. 5 dohovoru. V prípade   oboch   ustanovení   ide   o ochranu   osobnej   slobody   a o určenie   jasných   limitov pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej slobody.

Obsahom   označených   čl. 17   ústavy,   ako   aj   čl. 5   dohovoru   týkajúcich   sa   práva na osobnú slobodu je tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený   počas   konania   (napr.   III. ÚS 7/00,   III. ÚS 255/03,   III. ÚS 199/05),   pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu vyplýva, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru nie sú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy   zahŕňa   aj   práva   vyplývajúce   z   čl. 5   dohovoru   (pozri   napr.   III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03,   III. ÚS 7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného   porušenia   čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však   konať   ako   všeobecný   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v súvislosti so zamietnutím žiadosti o prepustenie z väzby v trestnom konaní, v ktorom je obvinený z trestného činu vraždy formou účastníctva ako organizátor   podľa   § 10   ods. 1   písm. a)   a   § 219   ods. 1   a 2   písm. f)   Trestného   zákona za skutok   usmrtenia   M. Ž.   Do väzby   bol   vzatý   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 0 Tp 12/2012   z 24.   februára   2012   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 5 To 10/2012 z 13. marca 2012 s tým, že lehota väzby začala plynúť 22. februára 2012 o 15.40 h, od času, keď bol sťažovateľ zadržaný bezprostredne po prepustení z väzby v inej trestnej veci na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012. Obvinenie za trestný čin vraždy poškodeného M. Ž. bolo sťažovateľovi vznesené uznesením z 21. februára 2012.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodu   podľa   § 71   ods. 1   písm. a)   Trestného poriadku,   ktorý   krajský   súd   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ „je   dôvodne   podozrivý zo spáchania   trestného   činu   vraždy   ako   organizátor   podľa   § 10   ods. 1   písm. a/,   § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f/ Tr. zák., pri ktorom v prípade uznania viny hrozí uloženie trestu odňatia slobody najmenej 12 rokov. Ide teda o hrozbu vysokým trestom a naviac v osobe obvineného   ide o cudzieho štátneho príslušníka,   ktorý by   mohol   ujsť,   a tak   sa   vyhýbať trestnému stíhaniu.“.

Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   o vzatí   do   väzby   sťažnosťou   ústavnému   súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012 tak, že ju odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Ústavný   súd   v odôvodnení   označeného   uznesenia konštatoval, že:

„na   skutkové   okolnosti,   ktoré   podľa   názoru   krajského   súdu   mali   byť   dôvodom na uvalenie útekovej väzby, možno prihliadať len v začiatočnom štádiu trestného konania“ a „napadnuté uznesenie krajského súdu sa javí ešte ako ústavne udržateľné, ale uplynutím krátkej   doby   sa   bude   tento   väzobný   dôvod   podložený   len   obavou   z úteku   pred   hrozbu vysokého   trestu   a odkazom   na   to,   že   sťažovateľ   je   cudzím   štátnym   príslušníkom, zoslabovať“.

Sťažovateľ podal 25. júla 2012 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú okresný   súd   zamietol   uznesením   sp. zn. Tp 59/2012   zo   17.   augusta   2012.   Krajský   súd zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   zamietajúcemu   rozhodnutiu uznesením sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012.

Sťažovateľ podal aj proti tomuto zamietajúcemu uzneseniu krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 z 5. júna 2013 tak, že vyslovil, že označeným uznesením krajského súdu boli porušené základné práva   sťažovateľa   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy   a jeho   práva   podľa   čl. 5   ods. 1   a   4 dohovoru,   a v nadväznosti   na to zrušil   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v tomto   náleze   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nachádza vo väzbe vo viacerých súbežne či následne vedených konaniach už viac ako desať rokov, a aj v kontexte týchto osobitých okolností dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu nie je   presvedčivo   odôvodnené,   keď   krajský   súd   považoval   za   dôvod   pre   ďalšiu   väzbu sťažovateľa kombináciu faktov, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, (ii) je cudzincom, (iii) že hrozí vysoký trest, a tým, že (iv) vec je v štádiu prípravného konania s možnou potrebou vykonať procesné úkony za účasti sťažovateľa. Ústavný súd poukázal aj na   tú   skutočnosť,   že   medzi   uznesením   krajského   súdu   z 13.   marca   2012,   ktoré   bolo preskúmavané v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 314/2012, a uznesením krajského súdu z 11. septembra 2012, ktoré bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. I. ÚS 47/2013, uplynula doba pol roka, pričom skutkové okolnosti odôvodňujúce väzobný dôvod, na ktoré poukázal krajský súd, sa nezmenili, resp. nepristúpil žiadny relevantný dôvod na podporu ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Uznesenie   krajského   súdu,   v súvislosti   s ktorým   sťažovateľ   namieta   porušenie svojich   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru v tomto konaní, bolo vydané 15. novembra 2012 (t. j. po viac ako 2 mesiacoch od ústavným súdom   neskôr   zrušeného   uznesenia)   a   krajský   súd   ním   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby.   V danom   čase   sa   trestná   vec   sťažovateľa   nachádzala   v štádiu prípravného konania a väzba sťažovateľa v tomto konaní trvala 9 mesiacov na základe jej predĺženia do 22. februára 2013 uznesením okresného súdu z 23. augusta 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012. Aj ostatne označené rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol sťažnosťou, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením   sp. zn.   III. ÚS 352/2013   z 28.   augusta   2013   tak,   že   ju   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že dôvody pre ďalšiu väzbu sťažovateľa   stále   trvajú,   keď   uviedol,   že „útekové   dôvody   väzby   u   obvineného   V.   J. pretrvávajú   aj   v   aktuálnom   štádiu   trestného   stíhania.   Tieto   (dôvody   väzby)   sú   pritom podporené   jednak   formálno-procesnými   podmienkami   v   podobe   vydaného   uznesenia o trestnom stíhaní obvineného, ako aj v podobe materiálnych podmienok, ktoré majú svoj základ v tom, že vedené trestné stíhanie nie je realizované na nedôvodnom základe, pričom vzhľadom na charakter šetrenej trestnej činnosti pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia   na   slobodu   by   obvinený   mohol   mariť   dôvodne   ďalší   priebeh   šetrenia   veci pobytom na neznámom mieste, resp. tým, že ujde, ktorá obava je zvýraznená skutočnosťou, že sa jedná o cudzieho štátneho príslušníka. Samotný argument obvineného prezentovaný v tom smere, že v prípade prepustenia na slobodu by bol umiestnený do útvaru policajného zaistenia   pre   cudzincov   Medveďov,   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nevytvára   reálnu záruku v tom, že by nedošlo k zmareniu ďalších úkonov trestného stíhania.“.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ústavy stabilne uvádza, že ústavné záruky osobnej   slobody   jednotlivca   sa   v   prípade   väzby   len   odkazom   na zákonnú   úpravu nevyčerpávajú. V materiálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   času ustanovenému zákonom“. Z čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z   neho,   musí   úvaha   súdu   o   existencii   zákonom   ustanovených   dôvodov   a   času   väzby v konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi   princípom   a výnimkou. Výnimočnosti   tohto   prostriedku   musí   zodpovedať   aj   jeho   čas   použitia   tak,   aby   väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby   možno   totiž   v   konkrétnom   prípade   ospravedlniť,   len   ak   existujú   jasné   náznaky skutočného   verejného   záujmu,   ktoré   napriek   prezumpcii   neviny   prevažujú   nad   právom obvineného na osobnú slobodu (I. ÚS 165/02).

Ústavný   súd   konštantne   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená   na preskúmanie   procesných   a hmotných   podmienok,   ktoré   sú   podstatné   pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65 a už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť   s   poukazom na kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj prepustiť   osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo   4. 12. 1979,   séria   A,   č. 34,   bod 31).   Táto   povinnosť   zahŕňa   aj   preskúmanie odôvodnenosti   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   na   základe   ktorého   došlo k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,   rozsudok   z 26.   7.   2001,   bod 94). Odôvodnenosť   podozrenia   predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného   vnútroštátneho   práva   napĺňa   skutkovú   podstatu   trestného   činu   (rozhodnutie Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide (rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001).

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   účelového   vznesenia   obvinenia v čase, keď bol prepustený z väzby v inom konaní, sa ústavný súd už vyjadril v uznesení sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi uvedenými v tomto uznesení, a preto nepovažuje za potrebné sa k tejto námietke opätovne vyjadrovať. Ústavný súd sa v tomto konaní   zameral   na   posúdenie,   či   sa   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   zaoberal námietkou sťažovateľa o neodôvodnenosti jeho obvinenia.

Krajský   súd   konštatoval,   že   dôkazy   zabezpečené   v trestnom   konaní   ku   dňu   jeho rozhodovania   neoslabili   zásadným   spôsobom   podozrenie,   že   sa   sťažovateľ   dopustil trestného   činu   vraždy.   Z trestného   spisu   vo   veci   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že na sťažovateľa bola v tejto veci podaná obžaloba a okresný súd vedie o nej konanie pod sp. zn. 2 T 5/2013. Ústavný súd preto považuje základnú materiálnu podmienku väzobného trestného   stíhania   sťažovateľa,   a to dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, za splnenú.

Z legálnej definície dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva, že hrozba vysokého trestu a absencia väzby obvineného na určité miesto (nemá   stále bydlisko)   sú   okolnosťami,   ktoré   legitímne   odôvodňujú obavu,   že obvinený môže ujsť v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

Obdobne   tak   ESĽP   považuje   závažnosť   obvinenia   a s tým   súvisiacu   hrozbu vysokého   trestu   za   relevantný   faktor   pri   posudzovaní   nebezpečenstva   úteku   alebo pokračovania v trestnej činnosti. Súčasne však zdôrazňuje, že závažnosť obvinenia sama osebe nemôže ospravedlňovať dlhú dobu väzby (Ilijkov v. Bulharsko, rozsudok z 26. 7. 2011, body 80 a 81).

V prípade   sťažovateľa   nebola   hrozba   vysokým   trestom   (trestná   sadzba   12   až   15 rokov   odňatia   slobody)   jedinou   okolnosťou,   ktorou   krajský   súd   odôvodnil   existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ďalšou bola skutočnosť, že sťažovateľ je cudzinec, ktorý nemá v Slovenskej republiky povolený trvalý ani tolerovaný pobyt, čo v kombinácii so závažnosťou obvinenia podľa názoru krajského súdu odôvodnilo nevyhnutnosť väzby sťažovateľa pre dosiahnutie účelu trestného konania ako legitímneho verejného záujmu, ktorý prevážil nad právom sťažovateľa na osobnú slobodu.

Uznesenie krajského súdu neobsahuje ďalšie okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa alebo trestnej veci, ktoré by boli relevantné pri posúdení dôvodu   ďalšieho trvania jeho väzby. Úlohou ústavného súdu nie je zisťovať, či takéto ďalšie okolnosti existujú/existovali v   čase   rozhodovania   krajského   súdu,   pretože   ústavný   súd   nemôže   dopĺňať   rozhodnutie krajského   súdu,   ktorý   v tomto   prípade   disponoval   právomocou   rozhodnúť   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd môže vychádzať len z obsahu napadnutého uznesenia.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   neskúmal,   či   s prihliadnutím na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako 10 rokov možno jeho väzbu odôvodnenú obavou z úteku pred hrozbou vysokého trestu a poukazom na cudziu štátnu príslušnosť   považovať za   nevyhnutnú. Sťažovateľ   kladie   dôraz   na celkovú   dobu,   ktorú dosiaľ strávil vo väzbe.

Sťažovateľ bol prvýkrát vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 36/02 z 27. júna 2002 s tým, že väzba začala plynúť 25. júna 2002 o 13.45 h. Do väzby   bol   vzatý   v konaní   vedenom   pre   podozrenie   z trestného   činu   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1, 4 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona. V ďalšom období bol sťažovateľ postupne obvinený z viacerých rôznych trestných činov a v týchto konaniach bol buď súčasne alebo následne vzatý do väzby. Dôvody väzby boli osobitne skúmané v každom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že celková doba, ktorú sťažovateľ   dosiaľ   strávil   vo   väzbe,   sama   osebe   relativizuje existenciu   dôvodu   ďalšieho trvania jeho väzby. Dôvody väzby je potrebné skúmať vo vzťahu ku každému konaniu samostatne.   Je   tiež   potrebné   podotknúť,   že   sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   o dosiaľ vykonanej väzbe nezohľadňuje dobu pripadajúcu na právoplatne uložený a vykonaný trest odňatia slobody.

Na   druhej   strane   nemožno   špecifickú   okolnosť   dlhého   obdobia   väzby   v rôznych konaniach opomínať ako irelevantnú a je potrebné ju zohľadniť v kontexte stavu a výsledku trestných konaní, na dosiahnutie účelu ktorých boli väzby sťažovateľa nariadené. Ústavný súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol   dosiaľ   právoplatne   odsúdený   jedenkrát,   a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 72/2009 z 12. apríla 2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 74/2010 z 13. júla 2010 za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov. Sťažovateľ trest vykonal 13. júla 2010. V ďalšom právoplatne   skončenom   súdnom   konaní   bol   sťažovateľ   oslobodený   spod   obžaloby   pre trestný   čin   vraždy   spolupáchateľstvom   podľa   § 9   ods. 2   a   § 219   ods. 1   a 2   písm. a) Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 T 106/09 z 21. júla 2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla 2013. V tomto kontexte sa ďalšia   väzba   sťažovateľa   (bez   pristúpenia   iných   okolností)   legitimizovaná   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   nejaví   ako   nevyhnutný   prostriedok   na   dosiahnutie   účelu trestného konania.

Sumarizujúc   všetky   uvedené   okolnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   bolo   vydané   viac   ako   dva   mesiace   potom,   ako   krajský   súd rozhodol   v tom   istom   trestnom   konaní   o väzbe   sťažovateľa   uznesením   z 11.   septembra 2012, ktoré ústavný súd zrušil nálezom sp. zn. I. ÚS 47/2013 v nadväznosti na záver, že ďalšia väzba sťažovateľa na základe dôvodov uvedených v predmetnom uznesení nie je v súlade s jeho základným právom podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 1   a 4   dohovoru.   Krajský   súd   neuviedol   v napadnutom   uznesení   ďalšie,   t. j.   iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali trvanie dôvodu útekovej väzby, resp. by odôvodňovali existenciu iného väzobného dôvodu.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu v súvislosti   s dôvodmi   trvania   väzby   sťažovateľa   bolo   porušené   jeho   základné   právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo   sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

a) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal...,

b) vrátiť vec na ďalšie konanie,

c) zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, alebo

d)   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil,   obnovil   stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu). Je   všeobecne   známou   skutočnosťou,   že   potom,   ako   ústavný   súd   nálezom   sp. zn. I. ÚS 47/2013   z 5.   júna   2013   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn.   5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, krajský súd rozhodol 17. septembra 2013 o prepustení sťažovateľa z väzby a sťažovateľ bol následne vyhostený na Ukrajinu. Z tohto dôvodu sa už javí ako neúčelné, aby ústavný súd vrátil vec krajskému súdu na ďalšie   konanie.   V   súčasnosti   už   totiž   nemožno,   a ani   nie   je   ani   racionálne   skúmať dôvodnosť   trvania   väzby   sťažovateľa   so   spätnou   účinnosťou,   teda   za   dobu   minulú (II. ÚS 116/2011).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd   nálezom   sp. zn.   I. ÚS 47/2013   z 5.   júna   2013   nevyhovel   návrhu sťažovateľa   na   priznanie   finančného   zadosťučinia   s odôvodnením,   že   nie   je   účelné   ani vhodné, keďže vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov   konania   považoval   v okolnostiach   danej   veci   za   dostačujúce.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ   bol   po   doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu   prepustený   z väzby   uznesením krajského   súdu,   ústavný   súd   nezistil   dôvody   na   to,   aby   v tejto   veci   rozhodol   o nároku na priznanie   finančného   zadosťučinenia   inak,   ako   už   bolo   predtým   rozhodnuté   vo   veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 47/2013. Z uvedeného dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   Advokátskou kanceláriou Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, s. r. o., Záhradnícka 68, Bratislava. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   prepisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,12 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014