znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 561/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoPr/3/2012-799 z 20. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. A. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 16 CoPr/3/2012-799 z 20. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z vyžiadaného   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   spoločníkom, konateľom   a zároveň   aj   zamestnancom   (generálnym   riaditeľom)   obchodnej   spoločnosti F., spol.   s r. o.   (ďalej   len   „obchodná   spoločnosť“   alebo   „zamestnávateľ“),   ktorá   bola odporkyňou v konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod   sp. zn.   15 C/124/2005   a v odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom   pod   sp. zn. 16 CoPr/3/2012.   Na   valnom   zhromaždení   spoločníkov   uvedenej   obchodnej   spoločnosti konanom   10.   júna   2005   bol   sťažovateľ   odvolaný   z pozície   konateľa   a zároveň   mu   bol zakázaný   vstup   do   priestorov   zamestnávateľa,   ako   aj   disponovanie   s jeho   majetkom. Následne   bola   sťažovateľovi   8.   júla   2005   doručená   aj   písomnosť   obsahujúca   okamžité skončenie jeho pracovného pomeru, čo bolo odôvodnené dvanástimi prípadmi, keď mal neoprávnene   nakladať   s prostriedkami   zamestnávateľa,   vedome   porušovať   zmluvy a vykonávať konkurenčnú činnosť – vlastnú podnikateľskú činnosť v neprospech svojho zamestnávateľa.

Sťažovateľ sa návrhom podaným 24. augusta 2005 domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, a zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu mzdy.

Okresný   súd   čiastočným   rozsudkom   č. k.   15 C 124/05-354   z 31.   októbra   2008 rozhodol tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa je neplatné. Svoje rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené po uplynutí na to ustanovenej zákonnej prekluzívnej lehoty, a zároveň tým, že z právneho   úkonu,   ktorým   malo   dôjsť   k okamžitému   skončeniu   pracovného   pomeru, nemalo   byť   zreteľné,   aké   povinnosti   zamestnanca,   odlišné   od   povinností   štatutárneho orgánu mal sťažovateľ porušiť.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   13 Co/14/2009-381   z 13.   februára   2009   označený prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa krajského súdu mal okresný súd okrem iného prihliadnuť na závery judikatúry Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č. R 64/1973,   podľa   ktorej   je na začatie   plynutia   lehoty   rozhodujúcej   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru podstatný   čas,   kedy   sa   o skutočnosti   odôvodňujúcej   takéto   skončenie   dozvie   iný zamestnanec, ktorý je nadriadený zamestnancovi, o ktorého pracovný pomer ide.

Okresný súd medzitímnym rozsudkom č. k. 15 C 124/05-497 z 12. novembra 2009 opätovne   návrhu   sťažovateľa   vyhovel   a určil,   že   okamžité   skončenie   jeho   pracovného pomeru   je   neplatné.   Svoj   názor   odôvodnil   rozlíšením   medzi   právnym   postavením sťažovateľa ako zamestnanca – generálneho riaditeľa – na jednej strane a konateľa na strane druhej, konštatujúc, že práva a povinnosti z týchto pozícií sa neprelínajú. Z toho malo podľa názoru okresného súdu vyplývať, že úkony, ktoré sú sťažovateľovi kladené za vinu, mohol uskutočniť iba v rámci svojej činnosti ako konateľ, a nie ako zamestnanec. Jeho konanie tak malo byť posudzované podľa obchodnoprávnych predpisov a nie podľa pracovnoprávnych predpisov.   V otázke   začatia   plynutia   lehoty   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru dospel   okresný   súd   k názoru,   že   v deň,   kedy   sa   o nich   dozvedel   konateľ   spoločnosti (t. j. sťažovateľ), sa o nich dozvedela aj samotná obchodná spoločnosť.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   13 Co/17/2010-527   z 3.   februára   2010   rozsudok okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   znovu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   poukázal na svoj názor, vyslovený už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, podľa ktorého získala obchodná spoločnosť ako zamestnávateľ vedomosť o činnosti sťažovateľa až dňom konania valného   zhromaždenia,   teda   10.   júna   2005.   Okresný   súd   si   mal   zároveň   podľa   názoru krajského   súdu   zistiť   skutočnú   pracovnú   náplň   sťažovateľa   ako   generálneho   riaditeľa, keďže z prvostupňového rozsudku nepriamo vyplýva, že generálny riaditeľ nevykonával v tejto   funkcii   nič,   iba   poberal   plat.   Poukázal   aj   na   to,   že   dôkazné   bremeno   je na sťažovateľovi ako navrhovateľovi, a ten musí preukázať, že skutku, ktorý mu bol valným zhromaždením obchodnej spoločnosti pripisovaný za vinu, sa mal dopustiť v rámci výkonu funkcie konateľa, a nie generálneho riaditeľa, resp. že skutok sa vôbec nestal.

Okresný súd následne rozsudkom č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011 rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Zohľadnil závery uvedeného uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ   podľa   okresného   súdu   nepreukázal,   že   by   sa   skutkov,   ktoré   boli zamestnávateľom   označené   ako   dôvod   okamžitého   skončenia   jeho   pracovného   pomeru, nedopustil ako generálny riaditeľ. Osobitne sťažovateľ nepreukázal podľa názoru okresného súdu   ani   to,   že   by   oprávnenie   nakladať s finančnými   prostriedkami   nevyplývalo z jeho pozície ako generálneho riaditeľa. Zároveň v odôvodnení rozsudku č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011 okresný súd poukazoval na to, že hoci aj len jeden z dvanástich dôvodov vymedzených   v okamžitom   skončení   pracovného   pomeru   by   postačoval   na   jeho   účinné skončenie, a osobitne aj na to, že sťažovateľ mal vykonávať konkurenčnú činnosť na ujmu zamestnávateľa. Sťažovateľ napadol označený rozsudok v zákonnej lehote odvolaním.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdený v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku vôbec nezohľadnil rozdiely medzi postavením konateľa – štatutárneho orgánu a zamestnanca – generálneho riaditeľa,   a vyvodil   preto   nesprávny   záver   o plynutí   lehoty   na   okamžité   skončenie pracovného pomeru.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu preto sťažovateľ podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že ním došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych   záverov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

1. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval ako prvú možnosť porušenia procesných práv a ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1   a nasl.   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V   obsahu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   jemu   porovnateľného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   tak   niet   odlišností,   a preto namietané porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (m. m. III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako krajský súd v napadnutom rozsudku vyložil a aplikoval § 68 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom   v relevantnom   čase,   podľa   ktorého   môže   zamestnávateľ   okamžite   skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo   dňa, keď sa o dôvode   na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti obšírne, ale všeobecným spôsobom popísal postavenie spoločníka, konateľa a riaditeľa ako zamestnanca v obchodnej spoločnosti. Konkrétne však namieta,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku „vôbec   nezaoberal   postavením a pôsobnosťou   spoločníka   a štatutárneho   orgánu   v spoločnosti...   ako   aj   ich   postavením vo vzťahu k zamestnaneckému pomeru... pozabudol... pri posudzovaní veci na postavenie žalobcu   ako...   konateľa...   tvrdené   porušenie   pracovnoprávnych   povinností   bolo   súčasne známe   žalobcovi (sťažovateľovi,   pozn.) ako   zamestnancovi...   ale   súčasne   aj   ako štatutárnemu   orgánu...   teda   zamestnávateľovi“. Z toho   sťažovateľ   odvodzuje,   že od momentu,   keď   sa   porušenie   pracovnoprávnych   povinností   (samotným   sťažovateľom) stalo známe jemu samému, sa stalo známe aj jeho zamestnávateľovi a okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa tak nebolo urobené v zákonom ustanovenej prekluzívnej   lehote   a vzhľadom   na   to   malo   byť   kvalifikované   všeobecnými   súdmi   ako neplatné. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mal porušiť jeho právo na spravodlivý proces,   keďže   takto   predmetnú   normu nevykladal a   na „zistený skutkový   stav   nepoužil ústavne súladne interpretovanú, platnú a účinnú právnu normu“.

Ústavný   súd   nespochybňuje   tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že   krajský   súd   sa v odôvodnení napadnutého rozsudku (okrem časti rekapitulujúcej doterajší priebeh konania) výslovne nezmieňuje o sťažovateľom namietanej okolnosti – význame rozlišovania medzi postavením   sťažovateľa   ako   generálneho   riaditeľa   a zároveň   ako   konateľa   obchodnej spoločnosti,   a v spojitosti   s tým   ani o   dôsledku   tohto   rozlišovania   na ustálenie začiatku plynutia prekluzívnej lehoty na okamžité skončenie pracovného pomeru. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku plne stotožnil s názorom vyjadreným v rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011 a osobitne sa vysporiadal s otázkami, ktoré podľa jeho názoru neboli predmetom posudzovania okresným súdom. V napadnutom rozsudku krajského   súdu   bola   teda   okrem   iného   potvrdená   aj úvaha okresného   súdu   o   námietke márneho   uplynutia   prekluzívnej   lehoty   na   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   ako správna. Ústavný súd v tejto súvislosti musel prihliadnuť aj na to, že uvedená námietka sťažovateľa   už   bola   predmetom   posudzovania   v predchádzajúcich   fázach   konania   pred všeobecnými súdmi v troch rozsudkoch okresného súdu a v dvoch zrušujúcich uzneseniach krajského   súdu,   ktorý   v tejto   otázke   navyše   vyslovil   svoj   záväzný   právny   názor odvolávajúci sa okrem iného aj na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   pritom   neuviedol   žiadnu   konkrétnu   okolnosť,   ktorá   by   nasvedčovala tomu,   že   by   záver   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   úvahu prvostupňového   súdu   pridržiavajúceho   sa   právneho názoru   krajského   súdu   vysloveného v predchádzajúcom   zrušujúcom   uznesení   krajského   súdu   č. k.   13 Co/17/2010-527 z 3. februára 2010 o tom, kedy sa zamestnávateľ – obchodná spoločnosť dozvie o konaní svojho   generálneho   riaditeľa,   ktorý   je   zároveň   aj   jej   konateľom,   mal   byť   považovaný za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, alebo že by popieral účel a význam aplikovanej právnej   normy.   Sťažovateľ   namietal   iba   to,   že   takáto   úvaha   v napadnutom   rozsudku krajského súdu absentuje.

Podľa   názoru   ústavného súdu   takýto   výklad predmetných   ustanovení   pracovného práva o okamžitom skončení pracovného pomeru s generálnym riaditeľom, ktorý je zároveň aj   konateľom,   je   logický   a   nepopierajúci   účel   a   význam   aplikovanej   právnej   normy. Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v uznesení   č. k. 13 Co/14/2009-381 z 13. februára 2009 (prvé zrušujúce uznesenie krajského súdu), ktorý bol prevzatý potvrdeným rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011, a preto je smerodajný aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, podľa ktorého je pre určenie začiatku plynutia lehôt na okamžité skončenie pracovného pomeru potrebné,   aby   sa   o porušení   pracovnej   disciplíny   dozvedela   aj   iná   osoba,   ako   je   sám porušovateľ   (konateľ   a generálny   riaditeľ   v jednej   osobe),   ktorá   by   bola   v jemu nadriadenom alebo v prípade existencie viacerých konateľov aj v jemu rovnom postavení. V opačnom   prípade   by   sa   totiž   mohlo   obchodnej   spoločnosti   znemožniť   vyvodzovať konzekvencie za nekalé konanie smerujúce proti jej záujmom.

Navyše, podľa názoru ústavného súdu nebol nepriaznivý výsledok pre sťažovateľa spôsobený tým, že by krajský súd (a pred ním okresný súd) nezohľadnil rozdiel medzi postavením sťažovateľa ako generálneho riaditeľa a zároveň ako konateľa tak, ako to tvrdí vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ.   Práve   naopak,   z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu (v spojitosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011)   vyplýva,   že   negatívny   výsledok   pre   sťažovateľa   bol   vyvolaný   tým,   že   on   sám neuniesol   dôkazné   bremeno   priamo   vyplývajúce   z tohto   rozdelenia   funkcií.   Aj   z toho možno   vyvodiť,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   (v   spojitosti   s   potvrdeným rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 124/05-764 z 27. októbra 2011) rozdelenie funkcií sťažovateľa ako konateľa a zároveň ako generálneho riaditeľa skutočne zohľadnil a vyvodil z tohto rozlišovania závery aj pre posudzovanie dôkazného bremena, ktorého neunesenie v konečnom   dôsledku   viedlo   k výroku   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu nekonvenujúceho názorom sťažovateľa.

Okrem toho, v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   ústavný   súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné)   a v akom   štádiu   súdneho   konania   je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   (v   spojení s potvrdeným   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   15 C 124/05-764   z 27.   októbra   2011) primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za nepreskúmateľný alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení vyplývajúcich aj z predchádzajúceho   priebehu   konania, ktoré   ústavný   súd vzhľadom   na svoje ústavné postavenie   a   ústavnú   funkciu   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať. Ústavný   súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. Okrem námietok uvedených vo vzťahu k tvrdeniu o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktorými by námietku porušenia základného práva podľa uvedeného článku ústavy podporil.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 326/07).

Vzhľadom na to je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto ju ústavný súd z toho dôvodu v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   o   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. novembra 2012