znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 560/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P/63/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená   sťažnosť   V. Š.   (ďalej   len „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „otec“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P/63/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Matka maloletých detí podala dňa 14. 02. 2012 na Okresný súd Malacky návrh na zvýšenie   určenej   vyživovacej   povinnosti   otca   (v   tomto   konaní   sťažovateľa)   voči maloletým deťom: T. Š..., A. Š... a P. Š... Matka vo svojom návrhu žiadala zvýšiť výživné pre každé z maloletých detí zo sumy 99,58 € na sumu 220 €.

Dňa 04. 07. 2012 sa uskutočnilo na Okresnom súde Malacky 1. pojednávanie vo veci. Po vypočutí účastníkov konania zákonná sudkyňa odročila pojednávanie na neurčito z dôvodu jej nástupu na materskú dovolenku.

Ďalšie   konanie   sa   uskutočnilo   dňa   27. 05. 2013,   t. j.   za   10   mesiacov   a   23   dní od posledného pojednávania.

Okresný   súd   Malacky   ukončil   predmetné   konanie   na   1.   stupni   dňa   11. 07. 2013 vydaním rozsudku č. 9 P/63/2012-90. Citovaným rozsudkom určil vyživovaciu povinnosť otca počnúc februárom 2012 voči mal. T. v sume 140 €, voči mal. A. v sume 140 € a voči mal. P. v sume 120 €. Zároveň zaviazal otca splácať zaostalé výživné za obdobie február 2012 až júl 2013 na mal. T. v sume 720 € (v splátkach po 60 €), na mal. A. v sume 720 € (v splátkach po 60 €) a na mal. P. v sume 360 € (v splátkach po 30 €), všetky splátky sú splatné spolu s bežným výživným.

Súd   nezobral   do   úvahy   okolnosť,   že   matka   absolútne   nevyvíjala   žiadne   úsilie o nájdenie si zamestnania, od narodenia svojich detí nikde a nikdy nepracovala, celý svoj život   nebola   zamestnaná.   Jediný   zdroj   príjmov   poberá   od   otca   svojich   detí   –   teda z výživného a z rodinných prídavkov poberajúcich na deti. Čo je však zo zákona neprípustné – z poberaného výživného si matka uhrádza aj náklady na svoju osobu, na čo nemá právo, nakoľko účel výživného je zákonom presne určený a špecifikovaný a môže sa použiť len na výživu maloletého dieťaťa. Týmto spôsobom vlastne oberá svoje deti o poberané výživné a ukracuje ich o výživné, nakoľko si sama nevie zadovážiť žiadny príjem. Pritom matka má objektívne reálne možnosti nájsť si primerané zamestnanie, vychádzajúc z jej subjektívnych vlastností, keďže je mentálne a duševne zdravá, fyzicky zdatná, je v relatívne mladom veku (34   rokov),   a   neobmedzuje   ju   ani   vek   jej   detí   ani   ich   zdravotný   stav   (sú   už   relatívne samostatné a zdravé) – neznemožňuje jej cestovať za prácou aj do iného miesta, prípadne pracovať na nočné zmeny.

Súd   rovnako   nezobral   do   úvahy   ani   okolnosť,   že   prípadné   zvýšenie   doteraz stanovenej vyživovacej povinnosti otca by sa nepriaznivo odrazilo na životnej úrovni jeho ďalších   dvoch   maloletých   detí,   ktoré   otec   vychováva   so   svojou   družkou,   teda   zákonnú zásadu,   aby   sa   nevytvárali   neprípustné   rozdiely   v   životnej   úrovni   mal.   detí   otca pochádzajúcich   z   prvého   manželstva   a   dvoch   ďalších   mal.   detí,   ktoré   otec   vychováva s terajšou družkou.

Na základe cit. rozsudku je otec počnúc nasledujúcim mesiacom (podľa zákonnej úpravy) povinný mesačne platiť na 3 mal. deti spolu so zaostalým výživným celkovú sumu 550 €, čím sa jeho rodina, ale najmä dve maloleté deti, ktoré vychováva s družkou, ocitnú v krajne nepriaznivej sociálnej situácii.

Otec sa voči rozsudku neodvolal, nakoľko si mieni čestne plniť zákonnú vyživovaciu povinnosť voči svojím maloletým deťom, hoci aj na úkor svojej krajne nepriaznivej sociálnej situácie. Nie je si však istý, či to nepocítia aj jeho maloleté deti, ktoré vychováva so svojou družkou.“

Sťažovateľ zdôraznil, že „Likvidačné pre otca je najmä rozhodnutie súdu týkajúce sa úhrady zaostalého výživného za obdobie 17 mesiacov v celkovej sume 1.800 € (t. j. odo dňa podania návrhu matky do dňa vydania rozsudku), aj napriek povoleniu zo strany súdu ho splácať v splátkach.

Ak by súdne konanie na prvom stupni prebehlo bez prieťahov, zaostalé výživné by nepredstavovalo pre otca takú citeľnú ujmu, ako tomu je teraz.

Otec (sťažovateľ), aby mohol uhradiť súdom stanovenú vyživovaciu povinnosť, je teraz nútený si zobrať bezúčelový úver, čoho dôsledkom bude navýšenie istiny o úroky, poplatky spojené s úverom a úverové poistné.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ poukázal na to,   že „Vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ za to, že namietaným postupom, ktorým je nečinnosť Okresného súdu Malacky najmä odo dňa 04. 07. 2012 do 27. 05. 2013, t. j. v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P/63/2012 došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo V. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P/63/2012 porušené bolo.

2. V. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.500,- € (slovom dvetisícpäťsto eur),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Malacky   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem   toho   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   aj   úhradu   trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistenia   ústavného   súdu,   ale aj   zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 9 P/63/2012 bolo právoplatne skončené 31. júla 2013, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu z 11. júla 2013.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 9. augusta 2013, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené, a preto k namietanému porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať a právna neistota sťažovateľa už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013