znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 560/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 4   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, ako aj porušenie čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 28 P/145/2009 z 15. júla 2011, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 284/2011 z 30. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2011   doručená   sťažnosť Ing. M.   S. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 6   Európskeho   dohovoru o výkone   práv   detí,   ako   aj   porušenie   čl. 3   ods. 1   a 2,   čl. 14   ods. 2   a   čl. 18   Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 P/145/2009 z 15. júla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 284/2011 z 30. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „V konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len KS Ba) pod spis. zn.   11 CoP 284/11   vo   veci   starostlivosti   súdu   o   maloleté   deti,   prebiehalo   konanie   o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len OS Ba II), č. k. 28 P/145/2009-418 zo dňa 15. 07. 2011.

V uvedenom odvolacom konaní KS Ba rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   k jednotlivým   výrokom   napadnutého   uznesenia   okresného súdu argumentoval takto:

K výroku   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   že   je   oprávnený   stretávať   sa s maloletými   deťmi   od   7.   augusta   2011   od   18.00   h   do   10.   augusta   2011   do   18.00   h nepretržite s tým, že si deti vyzdvihne v mieste bydliska starých rodičov maloletých detí a odovzdá   ich   po   ukončení   styku   v   mieste   bydliska   matky,   uviedol,   že «Pokiaľ   išlo o námietku neumožnenia sťažovateľovi stráviť letnú dovolenku s oboma dcérami bez rizika vyhľadávania   detí   matkou   a   rušenia   ich   pokojného   priebehu   dovolenky,   KS   Ba   sa s tvrdeniami   sťažovateľa   vôbec   nevysporiadal,   resp.   vysporiadal   spôsobom   v rozpore so základným právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). KS Ba totiž iba odcitoval pasáže z uznesenia OS Ba II, avšak bez toho, aby sa vyjadril, čom vidí   dôvod   sťažovateľovi   neumožniť   a   matke   umožniť   stráviť   letnú   dovolenku   s   oboma dcérami bez rizika vyhľadávania detí druhým rodičom a rušenia ich pokojného priebehu dovolenky.   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   navyše   domnieva,   že   je   povinnosťou   KS   Ba   riadne a presvedčivo   odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj   vo   vzťahu   k   jednotlivým   námietkam sťažovateľa   a   tieto   osobitne   vyvrátiť,   zrejme   sa   dopúšťa   príliš   extenzívneho   výkladu uvedeného základného práva. Potom však vyvstáva otázka, prečo aj samotný zákonodarca takúto   povinnosť,   vzťahujúcu   sa   na   všeobecné   súdy   (§ 2   a   § 3   zák.   č. 99/1963   Z.   z.), výslovne zakotvil do právnych predpisov (§ 157 ods. 2 O. s.p.).

Vzhľadom na uvedené nie je možné v podstate nijak napadnúť argumentáciu KS Ba, pretože táto vôbec neexistuje (odvolací súd poznamenáva). Preto si sťažovateľ dovoľuje k tejto právnej otázke uviesť bližšie námietky prešľapov OS Ba II, s ktorými sa napokon KS Ba plne stotožnil.

Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a poukazuje v tejto súvislosti na znalecký posudok vyhotovený v predmetnej veci, a to najmä na v ňom zaznamenaný rozhovor s mal. M. S. dňa 19. 7. 2006, z ktorého jasne vyplýva neochota maloletej bývať trvalo u matky.

Z   dokazovania   vyplynula   jednak   jasná   túžba   maloletej   M.   po   trvalom   pobyte v sťažovateľovej domácnosti a jednak skutočnosť, že matka obe deti v podstate „odkladá“ k starým rodičom. Podľa názoru sťažovateľa je aj v zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy SR a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd zrejmé, že primárnym záujmom dieťaťa je v danom prípade   byť   vychovávané   vlastnými   rodičmi,   čo   ale   matka   nezabezpečuje,   a   KS   Ba poznamenáva,   že   výrok   OS   Ba   II   o   zákaze   styku   sťažovateľa   s   deťmi   od   14. 8. 2011 do 4. 9. 2011   je   len   dočasnou   úpravou   za   účelom   právneho   ošetrenia   sťažovateľom nerealizovaného   styku   s   deťmi   počas   mesiaca   august   2011   spadajúceho   do   obdobia od 14. 8. 2011 do 4. 9. 2011.

Sťažovateľ je toho názoru, že KS Ba bol povinný riadne sa uvedenými námietkami zaoberať a má za to, že prednesené argumenty nebol oprávnený odbiť tým, že vo vzťahu k predmetnému prípadu nedá KS Ba poznamenať, že z obsahu spisu je zrejmé, že rodičia maloletých detí nie sú schopní mimo súdneho konania dospieť k dohode týkajúcej sa styku sťažovateľa s deťmi mimo rámec už súdom určeného styku, ktorý napadnutým uznesením OS Ba II ruší od 26. 8. 2011 do 28. 8. 2011 a ešte sa aj zakazuje. KS Ba ako odvolací súd je podľa názoru sťažovateľa povinný pri preskúmavaní rozhodnutia OS Ba II prihliadať nielen na stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu rozhodnutia.

Sťažovateľ   má   za   potrebné   v   tejto   súvislosti   uviesť,   že   hoci   právne   predpisy upravujúce   konanie   pred   súdmi   ponechávajú   hodnotenie   dôkazov   na   úvahu   súdu,   táto voľnosť nemôže byť absolutizovaná. Inými slovami, súd musí vyhodnotiť dôkazy v súlade so zásadami   logiky   a poznatkami vedy.   Žiada   sa dodať,   že toto   vyhodnotenie musí byť všeobecne   akceptovateľné,   resp.   objektívne,   teda   také,   ku   ktorému   by   dospel   v   zásade „každý“.   Ak   niektorý   súd   pri   vyhodnocovaní   dôkazov   tieto   mantinely   logických   zásad a poznatkov vedy poruší a vyhodnotenie dôkazu má podstatný vplyv na rozhodnutie súdu, bude takéto rozhodnutie arbitrárne bez ohľadu na to, či súd sa zaoberal všetkými aspektmi právneho posúdenia veci, vyhodnotil dôkazy a logicky svoje rozhodnutie odôvodnil. Ak totiž vyhodnotenie   jedného   podstatného   dokazuje   chybné,   stráca   aj   celé   odôvodnenie   svoju oporu v logike a je ako také neudržateľné a arbitrárne...».

K výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, že matka maloletých je oprávnená stráviť s deťmi obdobie od 14. augusta 2011 od 18.00 h do 4. septembra 2011 do 18.00 h nepretržite, uviedol:

«Vo   vzťahu   k   tejto   odvolacej   námietke   sťažovateľa   KS   Ba   síce   poznamenal,   že „rodičia maloletých detí, nie sú schopní mimo súdneho konania dospieť k dohode týkajúcej sa možností matky tráviť letnú dovolenku s deťmi spadajúcu do obdobia, v ktorom má otec súdom určený styk“, no následne uzavrel, že „obe deti majú právo na rešpektovanie toho, aby   mali   pokojné   detstvo,   nezaťažované   vzájomnými   vzťahovými   problémami   rodičov a najmä na to, aby počas letných prázdnin určených na regeneráciu ich síl pred ďalším školským rokom neboli vystavené konfliktom rodičov, súvisiacim s ich neschopnosťou sa o tejto otázke konštruktívne dohodnúť. Tento názor už odôvodnil poukazom na „výchovný“ vplyv rozhodnutia ÚS SR v konaní IV. ÚS 70/2010, ktorý vidí v tom, že v období po rozvode sa stabilizujú vzťahy rodičov tak, aby boli schopní dohody o širšom rozsahu styku rodiča s maloletými deťmi, čo je určite v ich záujme.

Pokiaľ KS Ba uprel argumentácii sťažovateľa racionálny základ, sťažovateľ musí s poľutovaním konštatovať, že aj závery KS Ba oporu v logike nemajú.

KS Ba v časti upravujúcej sťažovateľa s deťmi určil iba minimálny rozsah a pravidlá styku, ktoré ďalej budú podľa jeho predpokladov rozvíjať obaja rodičia dohodou. Naopak možnosť   voľnej   dohody   ohľadne   styku   v   čase   tak   letných,   ako   aj   zimných   a   jarných prázdnin, a to aj na dlhšie obdobie umožní účastníkom lepšie si zorganizovať tento čas pri zabezpečení   aj   prípadných   zájazdov,   ktoré   nemusia   korešpondovať   s   určeným   časovým rozsahom v určení styku rozhodnutím súdu.

Rozhodnutie KS Ba ako IV. ÚS 70/2010 súdu sú v príkrom rozpore s ustanoveniami tak   Ústavy   SR,   ako   aj   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   SR   viazaná.   Všeobecné   súdy dokazovaním,   s   ktorého   výsledkami   sa ÚS v   predchádzajúcom   konaní   veľmi   rýchlo stotožnil, ustálili, že medzi sťažovateľom a navrhovateľkou existujú rozpory a rozsiahle narušenie vzťahov, sťažujúce ich komunikáciu. Zároveň však súdy „výchovne“ odkazujú takto   rozhádaných   účastníkov   na   vzájomnú   dohodu   o   výkone   ich   základných   práv.   Je celkom zrejmé, a z odôvodnenia uznesenia KS Ba táto skutočnosť jasne vyplýva, že takejto dohody rodičia nie sú schopní a minimálne v blízkej dobe ani nebudú schopní. Je teda scestné   a základné   práva   sťažovateľa   popierajúce   také   rozhodnutie,   ktoré   miesto oprávnenia stráviť s maloletými deťmi dlhšie obdobie letných prázdnin nepretržite, túto úpravu styku s deťmi prizná len matke, čím nezabezpečil práva sťažovateľa ako rodiča podieľať sa v najširšej možnej primeranej miere na výchove vlastných detí a upravil styk detí so sťažovateľom iba čiastočne a tým práva jedného z rodičov, priznané v odôvodnení rozsudku, v samotnom uznesení OS Ba II neprizná a upraví ich dostatočne iba matke. Samotné rozhodnutie súdu pritom nemá prednosť pred prípadnou inou dohodou rodičov o styku s deťmi, preto KS Ba nič nebránilo upraviť styk sťažovateľa s maloletými deťmi riadne a v celom rozsahu,   pričom rodičia by sa aj v takom prípade mohli dohodnúť na inej, momentálnym potrebám detí a rodičov vyhovujúcej úprave.

KS   Ba   argumentujúc   „apelovaním“   na   oboch   rodičov   opomína,   že   rozhodnutím OS Ba II, ktoré v podstate aj KS Ba označil za „oklieštené“, iba zasieva medzi rodičmi ďalší pocit krivdy, príp. na druhej strane akejsi nadradenosti, víťazstva. Hoci v danom prípade   ide   o   jednotlivcov   a   nie   národy,   príklady   z   histórie   ukazujú,   že   skrivodlivé rozhodnutie, ktoré jedna strana vníma ako ťažkú krivdu a druhá ako oprávnené víťazstvo nikdy k normalizácii vzťahov neviedlo (napr. viacero mierových zmlúv po 1. svetovej vojne). Rozhodnutie KS Ba je o to zarážajúcejšie, že s obdobnými napätými vzťahmi má bohaté skúsenosti aj práve slovenský národ a štát.

Ako   už   bolo   uvedené,   v   danom   prípade   ide   o   jednotlivcov   a   nie   národy,   preto aj možnosť   nápravy   vzájomných   vzťahov   je   pravdepodobnejšia,   vydanie   a   potvrdenie nespravodlivého,   resp.   jednostranného   uznesenia   však   určite   nie   je   cestou,   ako   k   tejto náprave primäť rodičov v čo najkratšom možnom čase. Pritom je to nielen v ich záujme, ale predovšetkým   v   záujme   maloletých   detí,   ktoré   KS   Ba   napriek   svojim   proklamáciám nerešpektuje.

V   tejto   súvislosti   má   sťažovateľ   za   potrebné   poukázať   na   zásadu   rešpektovanú aj doterajšou   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   a   to   že   pri   rozhodovaní v rodinných   veciach   nie   je   možné   nadraďovať   modely   fungovania   vzťahov   medzi oddelenými   rodičmi   a   maloletými   deťmi,   ktoré   majú   orgány   verejnej   moci   zažité,   nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto modely, akokoľvek   sú   v   mnohých   prípadoch   prínosné   a   použiteľné,   nemôžu   postihovať   situáciu každého   jednotlivého   dieťaťa.   Je   preto   vecou   KS   Ba,   aby   pri   zohľadňovaní   všetkých konkrétnych okolností daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť   vždy   prvoradým   hľadiskom   pri   akejkoľvek   činnosti   týkajúcej   sa   detí,   či   už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi alebo   správnymi   orgánmi,   rozhodli   o   konkrétnej   podobe   najvhodnejšieho   usporiadania vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Na tom nemôže nič zmeniť ani to, že sa rodičia nie sú schopní na takomto usporiadaní sami dohodnúť.

Úpravu styku rodiča a maloletého dieťaťa cez letné prázdniny nie je podľa názoru sťažovateľa   možné   podriadiť   neschopnosti   rodičov   dohodnúť   sa.   Sťažovateľ   je   a   stále zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi, preto jeho snaha o čo možno najširší styk s maloletými deťmi nemôže byť použitá proti nemu. S   poukazom   na   vyššie   ozrejmenú   skutočnosť,   že   výchovný   aspekt   rozhodnutí vydaných   v   danej   veci   OS   Ba   II   ale   i   KS   Ba   je   nulový,   je   potrebné   konštatovať,   že rozhodnutím KS Ba o styku sťažovateľa s deťmi, súd porušil nielen práva sťažovateľa ako rodiča zaručené medzinárodnými zmluvami, ale aj ústavnú rovnosť účastníkov súdneho konania   a   rovnoprávnosť   rodičov   pri   výchove   ich   detí.   KS   Ba   totiž   v   plnej   miere v odôvodnení priznáva právo na výchovu detí obom rodičom, výrokom však upravil iba práva jedného z rodičov nepretržite a druhému z rodičov bez dôvodov, ktoré by mali čo i len najmenšiu oporu v právnych predpisoch, takúto úpravu a ochranu jeho práv odmietol a ruší styk sťažovateľa s maloletými deťmi upravený rozsudkom OS Ba IV a ešte ho aj zakazuje. Ak potom KS Ba napadnuté rozhodnutie nezrušil, dopustil sa pochybenia a porušil základné práva priznané v ústave, Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Listine základných práv a slobôd, Európskom dohovore o výkone práv detí a Dohovore o právach dieťaťa.

Ak potom KS Ba v snahe odôvodniť svoju neudržateľnú úvahu uviedol, že „súd musí o otázke styku rodičov s deťmi počas letných prázdnin opakovane autoritatívne rozhodovať. V tejto súvislosti je treba apelovať v prvom rade na oboch rodičov, aby vyvinuli maximálnu možnú snahu pri riešení tejto otázky, a aby v prvom rade akceptovali záujem a potreby svojich detí, ktoré by mali mať logicky prednosť pred potrebami a záujmami rodičov“, pošliapava   tým   nielen   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   (čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ale aj svoju vlastnú dôstojnosť (hoci   je   to   smutné   konštatovanie).   Vnútroštátne   právo   SR   totiž   neumožňuje   zmenu rozhodnutia   o   styku   rodiča   s   dieťaťom   bez   toho,   aby   sa   podstatne   zmenili   okolnosti (§ 163 ods. 2 O. s. p. a uznes. pléna NS SR zo dňa 23. 6. 1967 č. Pls 4/67, časť 6., publik. v Zbierke I,   str.   266).   Ak teda nedôjde k osobitnej dohode medzi rodičmi,   nedôjde ani k nijakej zmene pomerov, keďže táto dohoda tu nie je (nebola) v čase vydania rozsudku o styku   sťažovateľa   s   deťmi.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   absurdnosť   argumentácie a „apelácie“ KS Ba je na prvý pohľad dostatočne zrejmá. Ak však KS Ba nerešpektuje základy   platného   a   účinného   právneho   poriadku,   musí   sťažovateľ   o   to   viac   apelovať na ÚS SR   ako   najvyššieho   garanta   dodržiavania   ústavnosti   (teda   aj   zákonnosti) a základných práv v SR, aby zabezpečil ochranu jeho základných ústavných a ľudských práv.»

K výroku   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   že   ruší   styk   sťažovateľa s maloletými   deťmi   od   26.   augusta   2011   od   18.00   h   do   28.   augusta   2011   do   18.00   h upravený rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23 C 68/2005 z 2. mája 2007, uviedol:

„Ani   uvedenému   rušeniu   styku   sa   KS   BA,   podobne   ako   zakazovaniu   styku sťažovateľa s maloletými deťmi, riadne nevenoval a v odôvodnení iba dospel k záveru o nevyhnutnosti umožnenia matke stráviť letnú dovolenku bez rizika, pričom sa konkrétnym odvolaním sťažovateľa v rozhodnutí vôbec nezaoberal a nevyporiadal sa ani s ostatnými námietkami.   Je   preto   pozoruhodné,   ak   KS   BA   výslovne   odkazuje   na   odôvodnenie rozhodnutia ÚS SR   IV. ÚS 115/03,   ktorý   k   predmetnej   námietke   neuviedol   ani   slovo. Sťažovateľ má za to, že takéto konanie KS Ba len preukazuje nedostatočné vysporiadanie sa s rozhodnutím OS Ba II, ktoré sťažovateľ namietal pri odvolaní aj pri námietke zverenia oboch maloletých detí do osobnej starostlivosti len jediného z rodičov.

Pritom pokiaľ ide o výrok, ktorým KS Ba potvrdil napadnuté uznesenie OS Ba II, postupom   a   rozhodnutím   KS   Ba   bola   podľa   názoru   sťažovateľa   nepochybne   odňatá možnosť konať pred súdom.

KS   Ba   potvrdenie   uznesenia   OS   Ba   II   odôvodnil   tým,   že   obe   deti   majú   právo na rešpektovanie   toho,   aby   mali   pokojné   detstvo,   nezaťažované   vzájomnými   vzťahovými problémami rodičov a najmä na to, aby počas letných prázdnin určených na regeneráciu ich síl pred ďalším školským rokom neboli vystavené konfliktom rodičov, súvisiacim s ich neschopnosťou sa o tejto otázke konštruktívne dohodnúť.“

Sťažovateľ je toho názoru, že „pri rozhodovaní v rodinných veciach nie je možné nadraďovať modely fungovania vzťahov medzi oddelenými rodičmi a maloletými deťmi, ktoré majú orgány verejnej moci zažité, nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto modely, akokoľvek sú v mnohých prípadoch prínosné a použiteľné,   nemôžu   postihovať   situáciu   každého   jednotlivého   dieťaťa.   Je   preto   vecou všeobecných súdov, aby pri zohľadňovaní všetkých konkrétnych okolností daného prípadu a z   nich   vyplývajúceho   záujmu   dieťaťa,   ktorý   musí   byť   vždy   prvoradým   hľadiskom   pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už uskutočňovanej verejnými nebo súkromnými zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi   alebo   správnymi   orgánmi,   rozhodli   o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Na tom nemôže   nič   zmeniť   ani   to,   že   sa   rodičia   nie   sú   schopní   na   takomto   usporiadaní   sami dohodnúť.

Úpravu styku sťažovateľa a maloletých detí nie je podľa názoru sťažovateľa možné podriadiť   neschopnosti   rodičov   dohodnúť   sa.   Sťažovateľ   je   a   stále   zostáva   rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi, preto jeho snaha o čo možno najčastejší styk s maloletými deťmi nemôže byť použitá proti nemu...“.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený advokátom, nepredložil napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorého zrušenia sa domáha, a značne neprehľadným spôsobom obšírne popísal existujúci skutkový stav, v ktorom (bez vzájomných súvislostí) polemizoval so zisteniami a právnymi názormi vo veci konajúcich súdov.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) je viazaný návrhom na začatie konania. V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti   (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05),   keď   navyše   znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom   na kvalifikované   právne zastúpenie   sťažovateľa   nemá   ústavný   súd   dôvod   spochybňovať.   V petite   sťažnosti   sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí a podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu a krajského súdu. Tvrdenia o porušení iných práv a článkov [čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1,   2   a 4,   čl. 13   ods. 1   písm.   a),   čl. 8   ods. 1   a 2]   dohovoru   napadnutým   uznesením krajského súdu, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu v súlade s jeho doterajšou judikatúrou potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol „o porušení základných práv sťažovateľa garantovaných mu čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa a uznesenie KS Ba zo dňa 30. augusta 2011,   sp. zn.   11 CoP 284/11-470 ako aj   uznesenie   OS Ba   n   zo   dňa 15. 7. 2011,   sp. zn. 28 P/145/2009-418 zrušil a vec vrátil OS Ba II na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

II.1   K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a listiny, práva podľa dohovoru a článkov podľa Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide   o sťažnosť v časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta porušenie označených základných   práv   podľa   ústavy   a listiny,   práv   podľa   dohovoru   a článkov   Európskeho dohovoru   o výkone   práv   detí   a   Dohovoru   o právach   dieťaťa   napadnutým   uznesením okresného súdu, ústavný súd v tomto prípade zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Proti   uvedenému   prvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil, o ktorom rozhodol krajský súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam zaručeným   ústavou   a právam   zaručeným   sťažovateľovi   dohovorom.   Ústavný   súd   preto sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne uznesenie okresného súdu č. k. 28 P/145/2009-418 z 15. júla 2011, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,   ktorým   bolo upravené oprávnenie sťažovateľa   stretávať sa   s jeho maloletými deťmi v čase od 7. augusta 2011 do 10. augusta 2011 nepretržite, oprávnenie matky stráviť s maloletými deťmi obdobie od 14. augusta 2011 do 4. septembra 2011 nepretržite, bol zrušený styk sťažovateľa s maloletými deťmi v období od 26. augusta 2011 do 28. augusta 2011 upravený rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV č. k. 23 C 68/2005-333 z 2. mája 2007,   zakázaný   styk   sťažovateľa   s maloletými   deťmi   v období   od   14.   augusta   2011 do 4. septembra   2011   nepretržite   a vo   zvyšku   bol   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   týmto   zákonom   zákon   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa   § 102   ods. 1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov   medzi   účastníkmi.   Nariadením   predbežného   opatrenia   nezískava   jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

V danom prípade ide o rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Predpokladom   na   záver   o porušení   základných   práv   a slobôd   je   však   iba   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   a okrem   toho   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV. ÚS 82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný   súd   predbežným   opatrením   dočasne   upravuje   pomery   účastníkov   konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv   alebo   slobôd   účastníkov   konania,   lebo   rozhodnutia   o nich   nemusia   zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012, II. ÚS 339/2012).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako iné   rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad,   musí byť vydané príslušným   orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces   (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Krajský   súd   v zmysle   zásad   ustanovených   v   § 212   OSP   preskúmal   napadnuté uznesenie   prvostupňového   súdu   spolu   s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   a zistil,   že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd svoje rozhodnutie v relevantnej časti odôvodnil uvádzajúc, že „Odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah odvolania ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom – odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému   všeobecne   záväznému   právnemu   predpisu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Vo vzťahu k otcom namietanej nedostatočnosti, nepresvedčivosti a neracionálnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd poznamenáva, že súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).   V   danom prípade   prvostupňový   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   stručne rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých pri rozhodovaní o návrhu oboch rodičov na nariadenie predbežného opatrenia vyvodil svoje právne závery a závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie   odvolaním   napadnutého   uznesenia   prvostupňového   súdu   ako   celok   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p.).“.

Pokiaľ   ide   o   inštitút   predbežných   opatrení,   krajský   súd   uviedol,   že „predbežné opatrenia sú predbežnými predovšetkým vtom zmysle, že ich možno nariadiť aj pred začatím konania vo veci samej, sú prípustné aj počas konania vo veci podľa § 102 O. s. p., avšak aj vtedy majú len predbežnú povahu, pretože ich možno nariadiť len pokiaľ nie sú splnené podmienky pre konečné rozhodnutie. Predbežné opatrenia sú predbežnými aj v tom zmysle, že neprejudikujú práva účastníkov ani tretích osôb a svoje opodstatnenie strácajú, keď súd poskytne ohrozeným alebo porušeným právam definitívnu ochranu. Vydanie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva, a aby nebolo vážnejších pochybností   o   potrebe   predbežnej   úpravy.   V   súvislosti   s   rozhodovaním   o   predbežných opatreniach v konaní starostlivosti o mal. deti treba uviesť, že zmyslom právnej úpravy formou   predbežného   opatrenia   v   uvedených   konaniach   je   ochrana   práv   detí   v   prípade konkrétneho   ohrozenia,   kedy   možno   nariadiť   najmä   odovzdať   dieťa   do   starostlivosti druhého rodiča alebo inej osoby (§ 76 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), prípadne určiť výživné v nevyhnutnej miere, ak je výživa dieťaťa vážne ohrozená (§ 76 ods. 1 písm. a/ O. s. p.). V tejto   súvislosti   je   treba   uviesť,   že   zákon   len   demonštratívne   vymenúva,   čo   môže   byť obsahom   predbežného   opatrenia,   keď   druhy   predbežných   opatrení   uvedené   v   ust.   § 75 ods. 1 O. s. p. nie sú konečné a podstatné je to, aby navrhovaná dočasná úprava smerovala k ochrane práv maloletých detí v situáciách, keď sú práva dieťaťa zjavne ohrozené, a to do doby, keď o výchove dieťaťa, ktoré je inštitútom hmotného práva, nebude rozhodnuté podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine.

V zmysle uvedených zákonných ustanovení postupoval v danej veci aj súd prvého stupňa, a so záverom, ku ktorému dospel sa plne stotožnil aj odvolací súd. Podľa názoru odvolacieho súdu na nariadenie predbežného opatrenia mal súd prvého stupňa dostatok skutkových podkladov. V tejto súvislosti najmä vo vzťahu k otcom uvedeným odvolacím námietkam odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní o nariadení predbežného opatrenia sa dokazovanie   nevykonáva,   vychádza   sa   len   z   obsahu   návrhu   a   priložených   dokladov podporujúcich dôvodnosť podaného návrhu, prípadne zo skutkových zistení známych súdu z prebiehajúceho   konania   o   veci   samej.   To,   že   sa   dokazovanie   v   konaní   o   nariadenie predbežného opatrenia nevykonáva, vyjadruje aj forma a obsah rozhodnutia tým, že ide len o dočasnú úpravu pomerov do rozhodnutia vo veci samej, v ktorej súd rozhoduje na základe vykonaného dokazovania a riadneho zistenia skutkového stavu. Vychádzajúc z charakteru inštitútu   predbežného   opatrenia,   ktorý   je   procesným   inštitútom,   dôvody   odvolania   otca potom   nebolo   možné   zohľadniť.   Otázka   zverenia   maloletých   detí   do   striedavej   osobnej starostlivosti   rodičov   je   inštitútom   hmotného   práva,   a   prípadné   návrhy   rodiča   v   tomto smere,   nemôže   konajúci   súd   zohľadňovať   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia. V danej veci je treba uviesť, že i odvolací súd na základe návrhov oboch   rodičov   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   dospel   k   záveru   o   nevyhnutnosti nariadiť predbežné opatrenie, v ktorom je upravený styk oboch maloletých detí s otcom v období nasledujúcom po jeho nariadení, t. j. v období po 15. 7. 2011 do konca letných prázdnin, smerujúci k možnosti umožniť matke stráviť letnú dovolenku s oboma dcérami bez rizika vyhľadávania detí otcom a rušenia ich pokojného priebehu dovolenky. Odvolací súd poznamenáva, že výrok prvostupňového súdu o zákaze styku otca s deťmi od 14. 8. 2011 do 4. 9. 2011 je len dočasnou úpravou (nejedná sa o rozhodovanie súdu podľa otcom cit. ust. § 38 Zákona o rodine) za účelom právneho ošetrenia otcom nerealizovaného styku s deťmi počas mesiaca august 2011 spadajúceho do obdobia od 14. 8. 2011 do 4. 9. 2011.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako aj napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   (ktoré   si   vyžiadal)   dospel   k záveru,   že   ho nemožno   z hľadiska   dodržania   základných   ústavnoprocesných   princípov   považovať   za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Všeobecné   súdy   dôsledne   preskúmali   okolnosti prípadu a citlivo vyhodnocovali jednotlivé dôkazy. Po zvážení všetkých okolností dospel odvolací   súd   k   záveru,   že   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   potrebné   a   rozhodnutie prvostupňového   súdu   bolo   vecne   správne.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého uznesenia   uviedol   dôvody   potvrdenia   uznesenia   okresného   súdu,   preto   odôvodnenie predstavuje dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. V neposlednom rade dospieť k iným právnym záverom, ako dospel krajský súd v napadnutom konaní, by nebolo možné bez vykonania dokazovania, respektíve skúmania skutkového stavu, čo nie je úlohou ústavného súdu. Navyše, ani v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorého predmetom je rozhodovanie o predbežnom opatrení, sa dokazovanie nevykonáva (stačí len osvedčenie istých skutočností pre potreby vydania rozhodnutia, pozn.). Inak by tiež de facto mohlo dôjsť k prejudikovaniu meritórneho rozhodnutia ako takého, a tým by sa nahradila činnosť všeobecného   súdu,   čo   v rámci   konania   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   nie   je žiaduce.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také pochybenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Potvrdenie   prvostupňového   uznesenia, ktorým   bolo   nariadené   predbežné   opatrenie,   však   nemôže   samo   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   navyše   zistil,   že   okresný   súd   medzičasom   rozsudkom   sp. zn. 28 P/145/2009 z 30. augusta 2012 rozhodol v merite veci, v ktorom komplexne upravil styk sťažovateľa s jeho maloletými deťmi.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny. V odôvodnení svojej sťažnosti však neuviedol žiadne konkrétne   dôvody,   ktoré   by   naznačovali   porušenie   či   ohrozenie   tohto   jeho   základného práva. Sťažovateľ nepreukázal také pochybenie odvolacieho súdu, na základe ktorého by sa v dôsledku protiprávneho postupu tohto súdu ocitol v nerovnom postavení v napadnutom konaní.   Tiež   zo   samotného   uznesenia   krajského   súdu   ani   okresného   súdu   nevyplývajú žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver,   že   všeobecné   súdy   vytvorili v predmetnom konaní nerovnaké procesné podmienky pre účastníkov konania. Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že nie je daná taká príčinná súvislosť medzi týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského   súdu,   resp.   postupom,   ktorý   mu   predchádzal,   ktorá   by   naznačovala   možnosť porušenia uvedeného základného práva. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť   čl. 6   ods. 1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia, resp. aj III. ÚS 59/2012, III. ÚS 309/2012). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   odmietnuť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

II.3   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 41   ods. 4   ústavy a podľa čl. 32 ods. 4 listiny a podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa   čl. 41   ods. 4   ústavy   (resp.   čl. 32   ods. 4   listiny)   starostlivosť   o deti   a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 14 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú práva a povinnosti rodičov, a v zodpovedajúcich prípadoch zákonných zástupcov,   usmerňovať   dieťa   pri   výkone   jeho   práva   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   jeho rozvíjajúcim sa schopnostiam.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,   vynaložia   všetko   úsilie   na   to,   aby   sa   uznala   zásada,   že   obaja   rodičia   majú spoločnú   zodpovednosť   za   výchovu   a   vývoj   dieťaťa.   Rodičia   alebo   v   zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.

Podľa čl. 18 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za účelom zaručenia a podpory práv ustanovených týmto Dohovorom poskytujú štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, rodičom   a   zákonným   zástupcom   potrebnú   pomoc   pri   plnení   ich   úlohy   výchovy   detí a zabezpečujú rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb starostlivosti o deti.

Podľa čl. 18 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné opatrenia na to, aby sa zabezpečilo právo detí pracujúcich rodičov využívať služby a zariadenia starostlivosti o deti, ktoré sú pre ne určené.

V súvislosti   s namietaným porušením   označených   základných   práv podľa   ústavy a listiny a článkov Dohovoru o právach dieťaťa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny a práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   právach   dieťaťa),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení   týchto   základných   práv   by   bolo   možné   uvažovať   v   zásade   len   vtedy,   ak   by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny.

Ústavný   súd   takisto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namieta porušenie   čl. 3   ods. 1   a 2,   čl. 14   a   čl. 18   Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   ktoré   obsahujú záväzky štátu týkajúce sa ochrany práv dieťaťa, ktoré samy osobe nemôžu byť predmetom posudzovania v konaní o sťažnosti.

S poukazom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4   K namietanému porušeniu čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí

Ústavný   súd   sa   napokon   musel   vysporiadať   aj   s   námietkou   sťažovateľa,   že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu malo dôjsť k porušeniu čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   viazaný   čl. 127   ods. 1   ústavy   („... vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom...“) konštatuje   nedostatok   svojej   právomoci   konať   o takto vymedzenom predmete konania, pretože Slovenská republika predmetný dokument zatiaľ iba podpísala, ale dosiaľ neratifikovala.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012