znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 56/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   januára   2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť S. B., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 117/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 230/2012 a jeho uznesením zo 7. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013 doručená sťažnosť S. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 117/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 230/2012 a jeho uznesením zo 7. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 117/2010-35 zo   14.   apríla   2011   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vyslovenie   neplatnosti   okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré uplatnil jeho zamestnávateľ – Stredná odborná škola Senica, V. Paulíny − Tótha 31, Senica (ďalej len „odporca“), listom z 30. júna 2010.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   9 Co 177/2011 zo 7. februára 2012 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ dovolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   namietaným   uznesením sp. zn. 5 Cdo 230/2012 zo 7. marca 2013 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   odôvodnenie   namietaného   uznesenia najvyššieho súdu, pričom uvádza:

«... v   petite   dovolania   dovolateľ   žiada   iné   skutočnosti,   nie   zrušenie   rozsudku odvolacieho súdu a jeho vrátenie na ďalšie konanie. V posledných dvoch vetách odseku, vyslovuje   namietanie   účelového   vynechania   rozhodujúcich   skutočností   odvolania a rozoberania   skutkových   a   právnych   vecí   navrhovateľom,   no   ich   nepopisuje   i   keď   sú v konaní kľúčové, z dôvodu len jemu známeho.

... najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru „dovolanie smeruje   proti   rozhodnutiu   voči   ktorému   takýto   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný“, a v tom je presne zmysel či účel neumožniť prístup k spravodlivosti a týmto limitovať právo na spravodlivé súdne konanie.

Následne   podáva   výklad   ustanovenia   § 238   O.   s.   p.,   ktorým   ale   dovolateľ neodôvodnil prípustnosť dovolania a tento nenamietal.»

Sťažovateľ tiež poukazuje na výklad § 214 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   uskutočnil   najvyšší   súd,   nesúhlasí   s   jeho   závermi,   pričom s poukazom na svoje odvolanie a dovolanie uvádza:

„... odvolací   súd   nemohol   meritórne   rozhodnúť   bez   pojednávania,   mal   na   účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať alebo zopakovať dôkazy. To predovšetkým súvisí   s   tým,   že   navrhovateľovi   ako   účastníkovi   konania   nebolo   umožnené   sa   vyjadriť k vykonanému dokazovaniu.

Aj keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje pojednávanie a   koná   sa   v   neprítomnosti   účastníkov   konania,   rozsudok   sa   musí   vyhlásiť   verejne. To predpokladá   aj   povinnosť   všeobecného   súdu   o   tomto   konaní   upovedomiť   účastníkov konania. Vedome a úmyselne či svojvoľne sa to nestalo, preukazuje to neexistujúci listinný dôkaz v spise.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«... dovolací súd považuje námietku dovoľateľa účelového vynechania rozhodujúcich skutočností z odvolania za nedôvodnú, pričom i keď sú výslovne napísané, zdôvodnené a preukázané v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 30. mája 2011, sťažovateľ dáva do pozornosti najmä str. 2..., prakticky celú stranu 3, a v dovolaní to isté v častiach fakty a právo, sú i najvyšším súdom opomenuté. Sú to kľúčové argumenty pre rozhodovanie (nie bezvýznamné), vyžadujúce špecifickú odpoveď práve na ne. Zostali sporné doteraz, ktoré   dovolací   súd   odôvodnil   na   str.   10   posledná   veta,   citujem   „... nezaoberal sa napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej   správnosti“. Ide o porušenie základnej zásady spravodlivého súdneho konania, teda práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.»

K   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   a   aplikácii   §   219   OSP sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„I takémuto vydaniu rozhodnutia musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), v ktorom je zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a   oprávnených   záujmov účastníkov. Medzi   ne   patrí   už   skôr   spomínané   právo   vyjadrovať   sa   k   tvrdeným   skutočnostiam, navrhovať   dôkazy   na   ich   vyvrátenie   a   vyjadrovať   sa   i   k   právnym   dôsledkom   z   nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého   stupňa,   ale   aj   v   odvolacom   konaní.   Sťažovateľovi   realizácia   týchto   práv v odvolacom konaní bola znemožnená, stotožnenie so záverom súdu prvého stupňa založil na   právnych   záveroch   vychádzajúcich   zo   skutočností   s   ktorými   sa   prvostupňový   súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a/alebo zaoberal nedbanlivo a účelovo.“

K posúdeniu prekážky res iudicata najvyšším súdom sťažovateľ uvádza:

«Prekážka „res iudicata“ rozoberajúca dovolacím súdom... je jeho účelovou alebo úmyselne chybnou interpretáciou,   nakoľko   v dovolaní najmä   v časti   právo   prvý odsek, je jednoznačne napísané, že sa vedie konanie o ukončení pracovného pomeru pod sp. zn. 5 C   105/2002   podľa   ustanovenia   §   79   ods.   1   Zákonníka   práce   ku   dňu   9.   júna   2010, ktoré doteraz nie je právoplatne skončené. Je dovolacím súdom popísané ako právoplatne rozhodnuté, pre posúdenie k ustanoveniu § 83 O. s. p. je kľúčové.»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   konštatuje,   že „[rozhodnutie]...   o   trovách   konania, dovolací súd zdôvodňuje s poukazom na § 239 ods. 3 O. s. p. ich neprípustnosť k dovolaniu, i keď výrok o trovách konania má dovolací súd preskúmať podľa § 242 ods. 1 a 2 O. s. p. Ten v prvej vete odseku 1 hovorí o preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. V tom je ďalšia účelovosť a úmysel škodiť.

Sťažovateľovi   nebolo   umožnené   sa   žiadnym   spôsobom   vyjadriť   k   stanovisku právneho zástupcu odporcu... zo dňa 24. 6. 2011, a to k odvolaniu navrhovateľa, pretože okresný súd túto povinnosť úmyselne a/alebo svojvoľne nesplnil.“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   formuluje   petit   svojej   sťažnosti   takto:„... Zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   5   Cdo   230/2012 zo dňa 7. marca 2013.

... Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom všeobecných súdov v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4 C 117/2010 porušené bolo.

... Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5.500,- eur.

... Okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   zamestnávateľom,   doručené sťažovateľovi 6. júla 2010 je neplatné.

... Priznáva   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume   655,- eur   a   trovy   právneho zastúpenia advokátom pred ústavným súdom.

... Odstupuje   spis   príslušnej   prokuratúre   pre   Krivú   svedeckú   výpoveď   predsedu odborovej organizácie na škole..., pre nepravdivé listinné dôkazy, Zápisnica z prerokovania s odbormi 30. júna 2010, podpismi potvrdzujúcich členov výboru, včítane riaditeľa školy... a jeho zástupcu...

... Taktiež   posúdi   mieru   zodpovednosti   zo   zneužitia   právomoci   verejného činiteľa falšovaním listín 9 Co/177/2011-79 v spise pod č. 50, a listiny v spise pod č. 87 a 98.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tak, že ide o „dovŕšenie ochrany porušeného základného práva, vyžadujúce vyšší stupeň ochrany, nie iba vyslovenie porušenia či iného príkazu na ďalšie konanie, predovšetkým pre morálnu   škodu,   spočívajúcu   v   psychickej   traume,   strese,   úzkosti   a   frustrácii s nenávratným poškodením zdravia. Tie sú napočítavané už dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty, justičnej svojvôlí, intenzity a výšky atakov.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 117/2010

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 117/2010.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 117/2010 meritórne rozhodol rozsudkom zo 14. apríla 2011. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku okresného súdu podal   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9 Co 177/2011 zo 7. februára 2012.   Predmetom   odvolacieho   konania   bolo   preskúmanie   namietaného rozsudku   okresného   súdu,   rovnako   tak   aj   postupu   okresného   súdu,   ktorý   predchádzal vydaniu   tohto   rozsudku.   Takto   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať postup okresného súdu v namietanom konaní z dôvodu, že ho preskúmal, prípadne mohol preskúmať krajský súd na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (napr. I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd   o   namietaných   zásahoch   do   týchto   práv   alebo   slobôd   rozhoduje   len   v   prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2013.

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia zo 7. marca 2013,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   poukázal   na   podmienky   prípustnosti dovolania podľa § 236 a § 238 OSP. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„V   danej   veci   rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky   rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné   a   nejde   ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.“

Následne   najvyšší   súd   skúmal,   či   dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   OSP, pričom sa zaoberal osobitne tým, či nie je splnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„K odňatiu možnosti konať pred súdom... malo podľa názoru navrhovateľa dôjsť tým, že odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávam odvolací súd v zásade   nemusí   nariadiť   pojednávanie.   Odvolací   súd   však   vždy   môže   nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   dospel   k   právnemu   záveru,   že   tým, že odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1,   2   O.   s.   p.,   nebola   navrhovateľovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   v   zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných   mu   v   občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia   ochrany   jeho   práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia,   nie   je   možné   považovať   postup   súdu   v   súlade   s   príslušnými   procesnými ustanoveniami.   Nedošlo   preto   k   závadnému   procesnému   postupu   súdu,   ktorým   by   sa navrhovateľovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“

Najvyšší   súd   považoval   za   nedôvodnú   námietku   sťažovateľa,   že   krajský   súd ako odvolací súd účelovo vynechal rozhodujúce skutočnosti z jeho odvolania. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   citoval   relevantnú   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva, judikatúru ústavného súdu a poukázal na § 157 ods. 2 OSP upravujúci obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu. Rovnako tak citoval § 219 ods. 2 OSP a poukázal na možnosť a podmienky vypracovania skráteného odôvodnenia rozhodnutia odvolacím   súdom.   Aplikáciou   uvedených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a príslušnej judikatúry najvyšší súd dospel k týmto právnym záverom:

„Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá by bola   popretím ich   účelu,   podstaty a zmyslu.   Súd   prvého   stupňa primerane   vysvetlil, z akých dôvodov považoval okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi listom zo dňa 30. júna 2010 za platné.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. skonštatoval   správnosť   skutkových   a   právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,   pre   ktoré   toto   rozhodnutie   potvrdil.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať za svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   odvolací   súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   celok   s   poukazom   na   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať   to,   že   odvolací   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa   predstáv navrhovateľa.“

Ku skutkovým námietkam sťažovateľa v dovolaní najvyšší súd konštatoval:«Pokiaľ   ide   o námietku navrhovateľa   spochybňujúcu   úplnosť zistenia   skutkového stavu veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p, dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných [§ 241 ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.] a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.»

K námietke sťažovateľa, že v prerokúvanom prípade existovala prekážka právoplatne rozhodnutej veci, najvyšší súd uviedol:

„Dovolateľ v dovolaní tiež namieta,   že súdy rozhodli v rozpore s § 83 O.   s.   p. o tej istej veci, o ktorej sa viedlo konanie pod sp. zn. 5 C 105/2002.

V danej veci nejde o vadu podľa § 237 písm. d) O. s. p. (res iudicata), nakoľko konania   vedené na Okresnom   súde   Senica pod sp.   zn.   5 C 105/2012 a 4 C 117/2010 sa navzájom odlišujú svojím predmetom. Kým predmetom konania vedeného na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5 C 105/2004 bol návrh na určenie neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 30. mája 2002, v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4 C 117/2010 súd rozhodoval o určení neplatnosti okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   dané   navrhovateľovi   odporcom   listom   zo   dňa   30.   júna 2010.“

K ďalším námietkam sťažovateľa uvedeným v dovolaní najvyšší súd uviedol:„Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b), c) O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Z dovolania navrhovateľa vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti týkajúcej   sa   výroku   o   trovách   odvolacieho   konania.   Prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto časti treba posudzovať podľa § 239 O. s. p., a nie podľa § 238 O. s. p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O. s. p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade   nezmení   rozhodnutie   o   trovách   konania svoju   procesnú povahu,   a preto   z hľadiska   prípustnosti   dovolania   treba   na   neho   hľadieť   ako   na   uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia podľa názoru ústavného súdu náležite a dostatočne vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa. Dospel k záveru, že nie   je   daná   prípustnosť   dovolania   podľa   §   238   OSP,   skúmal   prípustnosť   dovolania predovšetkým   podľa   §   237   písm.   d)   a   f)   OSP   –   konštatoval,   že   nie   je   daná   prekážka právoplatne rozhodnutej veci a krajský súd tým, že rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 OSP a svoj rozsudok odôvodnil skrátenou formou v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP,   neodňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Ku   skutkovým   námietkam uviedol, že tieto v dovolacom konaní nemožno uplatniť a námietka nesprávneho právneho posúdenia nezakladá samostatný dovolací dôvod. Vzhľadom na neprípustnosť dovolania podľa   §   238   OSP   nepreskúmaval   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z   hľadiska   jeho vecnej správnosti.

Ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nie je založený na svojvoľnej interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [najmä § 157 ods. 2, § 214 ods. 1 a 2, § 219 ods. 1 a 2 a § 237 písm. d) a f)].   Najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   uviedol   argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobom odôvodňuje jeho závery – o neprípustnosti dovolania podľa § 238 OSP a o tom, že nie sú naplnené dovolacie dôvody podľa § 237 písm. d) a f) OSP s tým, že sa dostatočne vysporiadal aj s ďalšími dovolacími námietkami sťažovateľa.

Postup   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   v namietanom   konaní   a   jeho uznesenie   zo   7.   marca   2013   je   založené   na   zásadách,   ktorými   je „ovládané“   konanie o dovolaní – dovolací súd nie je súdom skutkovým, preto nepreskúmava skutkové námietky (§ 243a ods. 2 OSP), a namietať nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP] možno len vtedy, ak je dovolanie inak prípustné (§ 238 a § 239 OSP).

K námietke prekážky právoplatne rozhodnutej veci je potrebné uviesť, že z rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 117/2010-35 zo 14. apríla 2011, z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co/177/2011 zo 7. februára 2012 a tiež z listu odporcu z 30. júna 2010 označeného ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod   sp.   zn.   5 C 105/2002   rozhodoval   o   neplatnosti   výpovede,   ktorú   dal   odporca sťažovateľovi   listom   z   30.   mája   2002.   Predmetné   konanie   bolo   skončené   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 275/2009 z 24. februára 2010, ktorý v časti o neplatnosti výpovede nadobudol právoplatnosť 14. mája 2010. Uvedené konanie nie je právoplatne skončené   v   časti   o   náhradu   mzdy   sťažovateľa.   Sťažovateľ   v   dovolaní a   aj v   sťažnosti argumentoval   tým,   že   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   5   C   105/2002 sa domáhal skončenia pracovného pomeru „podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce ku dňu 9. júna 2010, ktoré doteraz nie je právoplatne rozhodnuté...“. Sťažovateľ uvedené tvrdenie v sťažnosti nijako nepreukazuje a jeho pravdivosť nevyplýva ani z príslušných častí odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 14. apríla 2011 a ani z rozsudku krajského súdu   zo 7. februára   2012,   ako   ani   z   iných   dokumentov   predložených   ako   prílohy   k sťažnosti.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   závery   najvyššieho   súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2013.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý predovšetkým dospel k záveru, že postupom krajského súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, a tiež k záveru, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 7. marca 2013   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

3. K ďalším návrhom sťažovateľa

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších nárokoch sťažovateľa.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie   o   neplatnosti   okamžitého   skončenia pracovného pomeru patrí do právomoci všeobecných súdov (§ 7 ods. 1 OSP). Posúdenie prípadnej   trestnoprávnej   zodpovednosti   za   spáchanie   trestných   činov   a   vyšetrovanie trestných činov patrí do právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   tiež   navrhuje,   aby   ústavný   súd   odstúpil „spis   príslušnej   prokuratúre pre Krivú svedeckú výpoveď predsedu odborovej organizácie na škole..., pre nepravdivé listinné   dôkazy,   Zápisnica   z   prerokovania   s   odbormi   30.   júna   2010,   podpismi potvrdzujúcich členov výboru, včítane riaditeľa školy... a jeho zástupcu...“.

Túto časť petitu považuje ústavný súd za nejednoznačnú a nevykonateľnú – nie je napr. zrejmé, aký spis žiada sťažovateľ postúpiť príslušnej prokuratúre, preto ústavný súd odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (návrhom na úhradu trov konania a na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014