znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 56/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Bc.   M.   D.   a Ľ.   D.,   obaja   bytom   B.,   ktorou   namietajú porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 1428/2008 a jeho uznesením z 8. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2011   doručená   sťažnosť   Bc.   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a Ľ.   D.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   obaja bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 1428/2008 a jeho uznesením z 8. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi exekučného konania   (v   procesnom   postavení   povinných),   ktoré   začalo   8.   januára   2007   na   návrh oprávneného I., a. s., B. [neskôr v jeho právnom postavení vystupuje jeho právny nástupca Č., a. s., B., pozn., (ďalej len „oprávnený“)], na základe exekučného titulu − notárskej zápisnice č. N 671/2003, Nz 116956/2003 z 9. decembra 2003 spísanej notárom JUDr. I. L., M. Súdna exekútorka JUDr. A. S., L. (ďalej len „súdna exekútorka“), exekúciu o vymoženie sumy 197 503,10 Sk s príslušenstvom vedenú pod sp. zn. Ex 2/2007 vykonáva okrem iného zrážkami zo mzdy (proti sťažovateľovi) a zrážkami z iných príjmov − z dôchodku (proti sťažovateľke).

Sťažovatelia 1. apríla 2011 a 13. apríla 2011 podali okresnému súdu námietky proti príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 17. marca 2011, ktorými namietali, že im bola odopretá možnosť podať proti predmetnému príkazu na začatie exekúcie a exekučnému príkazu opravný prostriedok. Súčasne namietali, že neboli upovedomení o začatí exekúcie, pretože súdna exekútorka ich upovedomila len o spôsobe vykonania exekúcie. Poukázali na § 67 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii   alebo   po   tom,   keď   mu   bolo   doručené   rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa   námietky zamietli.

Okresný   súd   v   exekučnej   veci   sťažovateľov   rozhodol   uznesením sp. zn. 23 Er 1428/2008 z 8. júna 2011 tak, že podanie sťažovateľov označené ako námietky proti príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 17. marca 2011 odmietol.

Sťažovatelia   v sťažnosti   poukazujú   na   to,   že „tomuto   uzneseniu   predchádzalo vydanie viacerých Exekučných príkazov Ex 2/2007 zo dňa 17. 3. 2011, v ktorom prišlo k navýšeniu predbežných trov exekúcie oproti Upovedomeniu o začatí exekúcie Ex 2/2007 zo   dňa   8.   2.   2007...   z   pôvodných   56.280,00   Sk   (1.868,15   €)   na   súčasných   1.868,81   € (zodpovedá   56.299,77   Sk   (označené   ako   trovy   exekúcie)   bez   riadneho   zákonom predpísaného postupu, o ktorom mal právoplatne rozhodnúť príslušný súd...

Dňa 17. 3. 2011 vydal Exekútorsky úrad JUDr. A. S. nasledovné písomnosti, ktoré nám boli doručené:

1. Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zrážkami z iných príjmov dôchodku Ex 2/2007 pre adresáta: Ľ. D...

2. Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zrážkami zo mzdy pre adresáta: M. D...

3. Exekučný príkaz Ex 2/2007 Príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z dôchodku pre adresáta S. − ústredie – Ľ. D...

4. Exekučný príkaz Ex 2/2007 Príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy pre adresáta V. a. s. – M. D...

5. Exekučný príkaz Ex 2/2007 Príkaz na zriadenie záložného práva k nehnuteľnosti pre adresáta: M. D. a Ľ. D...

V rovnakom čase bola vydaná aj písomnosť Ex 2/2007 zo dňa 17. 03. 2011 Príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy určená výlučne pre platiteľa mzdy V. a. s...

V   danom   čase   vydania   exekučných   príkazov   Ex   2/2007   zo   dňa   17.   3.   2011 a vykonávania zrážok zo mzdy od 5. 4. 2011 nebolo vydané OS Malacky žiadne vykonateľné rozhodnutie! Teda ani súdny exekútor nedisponoval žiadnym vykonateľným rozhodnutím OS Malacky k spôsobu vykonávania exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov – dôchodku.“.

Ďalej sťažovatelia argumentujú tým, že «napriek tomu, že súdny exekútor JUDr. A. S.   vydala   všetky   písomnosti   (Exekučné   príkazy,   Upovedomenie   o spôsobe   vykonania exekúcie zrážkami zo mzdy) Ex 2/2007 zo dňa 17. 3. 2011, ktoré nám boli doručené s poučením:   „Proti   tomuto   exekučnému   príkazu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok“   a „Proti tomuto upovedomeniu nie je prípustný opravný prostriedok“ zistili sme nasledovné skutočnosti,   na   základe   ktorých   sme   oslovili   súdneho   exekútora   a v rovnakom   čase   aj príslušný vo veci konajúci súd!

1. Súdny exekútor vydal 17. 3. 2011 písomnosť Ex 2/2007 Príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy určený výlučne pre platiteľa mzdy V. a. s. čím bolo porušené ustanovenie §   66   ods.   1   písm.   a)   zák.   č.   233/1995   Z.   z   v   znení   neskorších   predpisov,   rovnako   aj ustanovenie § 67 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov

2. Zrejme v rovnakom čase bola podobná písomnosť doručená aj pre adresáta S. − ústredie čím bolo porušené ustanovenie § 66 ods. 1 písm. a) zák. č. 233/1995 Z. z v znení neskorších predpisov, rovnako aj ustanovenie § 67 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z v znení neskorších predpisov.».

Sťažovatelia namietajú takýto postup súdnej exekútorky a tvrdia, že „nikdy sme my povinní   neboli   súdnym   exekútorom   upovedomení   o   začatí   exekúcie   zrážkami   zo   mzdy a iných príjmov – dôchodku!

Nikdy   teda   doteraz   neuplynula   lehota   na   vznesenie   námietok,   nikdy   o   týchto námietkach súd právoplatne nerozhodol – napriek tomu súdny exekútor vydal 17. 03. 2011 exekučný príkaz Ex 2/2007, v ktorom sa v bode 3) odvoláva na príkaz na začatie exekúcie! doručený iba platiteľovi dôchodku a doručení iba platiteľovi mzdy...

Nie   je   teda   jasné   kedy   v   tomto   konaní   (v   termíne   vydania   Príkazov   na   začatie exekúcie Ex 2/2007 zo dňa 17. 3. 2011 a vydaním Exekučných príkazov Ex 2/2007 zo dňa 17. 3. 201) uplynula 14 dňová lehota na vznesenie námietok v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 OS Malacky na túto skutočnosť opäť nereagoval.“.

Sťažovatelia   ďalej   uvádzajú,   že «keďže   písomnosť   Príkaz   na   začatie   exekúcie zrážkami zo mzdy a z iných príjmov - dôchodku Ex 2/2007 zo dňa 17. 03. 2011 je už názvom stanovený proces, ktorý tu do stanoveného termínu vydania - doručenia nebol, ale termínom vydania   -   doručenia   vznikol!   Tieto   písomnosti   boli   doručené   iba   platiteľom   mzdy, dôchodku!

Z tohto novovzniknutého procesu vyplývajú aj práva povinných určené v zákone, ktoré nás povinných jednoznačne diskriminovali, tým, že súdny exekútor rozhodol zrejme nad rámec svojej právomoci nad zákon a v písomnostiach Ex 2/2007 zo dňa 17. 3. 2011 Príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov − dôchodku uviedol v poučení pre   platiteľa   mzdy:   „Proti   príkazu   na   začatie   exekúcie   nie   je   prípustný   opravný prostriedok“ a pre istotu nám ani jednému povinnému tieto príkazy na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov dôchodku nedoručil.».

V   súvislosti   s   uvedeným   sťažovatelia   poukazujú   na   nesúlad   medzi   hodnotami určenými ako predbežné trovy exekúcie uvedenými v upovedomení o začatí exekúcie sp. zn. Ex 2/2007 z 8. februára 2007, „kde bola súdnym exekútorom stanovená hodnota bez DPH na sumu: 1.868,15 € (56.280,00 Sk)...

O   výške   tejto   sumy   predbežných   trov   exekúcie   súd   právoplatne   rozhodol v uzneseniach zo dňa 25. 2. 2009. O inej hodnote súd nerozhodol!

Avšak   vo   všetkých   písomnostiach   Ex   2/2007   zo   dňa   17.   3.   2011   je   už   hodnota označená ako trovy exekúcie svojvoľne zvýšená súdnym exekútorom na sumu: 1.868,81 € (56.299,77 Sk)!

Kedy a z akého dôvodu súdny exekútor navýšil trovy exekúcie, keďže ani k tomuto navýšeniu k 17. 3. 2011 neexistovalo právoplatné rozhodnutie súdu nám nie je jasné a nie je táto skutočnosť uvedená ani v Uznesení č. k.: 23 Er 1428/2008-502 zo dňa 8. 6. 2011, vydané sudkyňou JUDr. L. OS M.!

Rovnako nám nie je jasné prečo a z akého dôvodu by sme mali platiť o 0,66 € (19,77 Sk) viac za niečo nevydokladované!

Z   týchto   dôvodov,   keďže   neboli   rešpektované   ustanovenia   zákona   súdnym exekútorom podali sme proti tomuto konaniu súdneho exekútora námietky a naše vyjadrenia nesúhlasu s týmto konaním súdneho exekútora.

Na naše prekvapenie sme sa od zákonnej sudkyne JUDr. L. dozvedeli v Uznesení 23Er 1428/2008-502 zo dňa 8. 6. 2011, že naše podania − námietky odmieta! Odôvodnenie podľa § 66 ods. 1 písm. a) však sudkyňa JUDr. L. neodôvodnila...

Rovnako neodôvodnila ani navýšenie trov exekúcie! Okrem iného sudkyňa JUDr. L. v Uznesení 23Er 1428/2008-502 zo dňa 8. 6. 2011 zámerne neuviedla, že Upovedomenie o začatí exekúcie Ex 2/2007 zo dňa 8. 2. 2007 bolo vydané iba na 2 spôsoby exekúcie, ktoré si zvolil súdny exekútor JUDr. S. a iba o týchto 2- och spôsoboch vykonania exekúcie OS M. rozhodol:

• Aj podľa § 135 ods. 1 Exekučného poriadku − predajom nehnuteľností • Aj podľa § 168 ods. 1 Exekučného poriadku − zriadením exekučného záložného práva...“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov „o   našich   námietkach   voči   tomuto   Upovedomeniu o začatí exekúcie Ex 2/2007 zo dňa 8. 2. 2007 aj podľa § 135 ods. 1 Exekučného poriadku − predajom   nehnuteľností   aj   podľa   §   168   ods.   1   Exekučného   poriadku   −   zriadením exekučného záložného práva! rozhodla sudkyňa JUDr. L. Uznesením 23 Er 1428/2008-252 a Uznesením   23   Er   1428/2008-253   obidve   zo   dňa   25.   2.   2009,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 10. 3. 2009 bez možnosti podania opravného prostriedku napriek exelentným výkonom sudkyne JUDr. L. z oblasti elementárnej matematiky, ktoré sme uvideli vyššie a to vo vydanom Uznesení č. k. 23 Er 1428/2008-252 a v Uznesení č. k. 23 Er 1428/2008-253 zo dňa 25. 2. 2009, ktoré sa bez možnosti opravného prostriedku stalo právoplatným dňa 10. 3. 2009, no nie vykonateľným.“.

Sťažovatelia namietajú, že „keďže doteraz nebolo zo strany OS Malacky vydané žiadne   opravné   uznesenie   ani   k   Uzneseniu   č.   k.   23   Er   1428/2008-252   a   Uzneseniu č. k. 23 Er 1428/2008-253 a rovnako pani sudkyňa nemá záujem splniť si svoju povinnosť, ktorú jej ukladá zákon ani v uznesení č. k. 23 Er 1428/2008-502 a aj po viac ako 50 dňoch od   vydania   uznesenia   č.   k.   23   Er   1428/2008-502   trvá   na   svojských   výpočtoch   a   ňou stanovených   súkromných   pravidiel   pre   výpočty   úrokov,   sčítania   a   porovnávania   čísiel podávame   túto   sťažnosť,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   prípustnosti   vydávania   takýchto Uznesení, ktoré sa okamžite stávajú právoplatné a po prípade aj vykonateľné bez možnosti podania opravných prostriedkov.“.

Podľa názoru sťažovateľov došlo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 1428/2008 a jeho uznesením z 8. júna 2011 k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy (hoci sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú čl. 47 ods. 1   ústavy,   z   ich   tvrdenia,   že „v   tomto   konaní   bola   porušená   aj   zásada   rovnosti účastníkov konania“, zjavne vyplýva, že majú na mysli čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.).

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavný súd žiadajú, aby uviedol:„1. Podľa ktorého zákona sa písomnosti Príkaz o začatí exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov doručujú výlučne do rúk platiteľa mzdy a nie aj do rúk povinného?

2. Podľa ktorého zákona akceptuje sudca Exekučný príkaz odvolávajúci sa Príkaz o začatí exekúcie, ktorý nebol doručený povinným a zrejme ani oprávnenému, resp. proti ktorému nie je možné podať opravný prostriedok?

3.   Podľa   ktorého zákona súd neskúma   a nerieši prečo   súdny exekútor vykonáva zrážky zo mzdy a iných príjmov keď súdny exekútor nedisponuje vykonateľným rozhodnutím súdu o námietkach proti týmto spôsobom exekúcie?

4. Podľa ktorého zákona postupoval súd keď o námietkach povinných o spôsobe vykonania exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov nikdy nerozhodoval?

5.   Podľa   ktorého   zákona   koná   sudca,   ak   sa   v   uznesení   uznáša   na   ním vyselektovaných častiach konania?

6. Podľa ktorého zákona koná sudca, ak povinným napriek jednoznačnej úprave trov konania tvrdí, že trovy sú bezo zmeny?“

Sťažovatelia zároveň na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiadajú, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„Uznesenie č. k.: 23 Er 1428/2008-502 zo dňa 8. 6. 2011 vydané OS Malacky, ktoré sa stalo právoplatné a vykonateľné 16.   6.   2011 zrušil v celom rozsahu a zastavil celé exekučné konanie Ex 2/2007 pre nesprávny procesný postup!

Z   dôvodu   nedodržania   zákonov   SR   a   pre   porušenie   zásady   dodržania   rovnosti účastníkov konania navrhujeme, aby Ústavný súd nariadil vyplatenie nemajetkovej ujmy za poškodzovanie tohto práva povinných na konanie pred nezávislým súdom vo výške 1.000 € /mesačne pre každého jedného povinného zvlášť od doby začatia exekučného konania do doby   vyplatenia   za   každý   jeden   začatý   mesiac!   +   vyplatenie   všetkých   neoprávnene zadržiavaných peňazí + náhradu škôd podľa zákona.“

Okrem uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby im bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská   a závery   sa   v celom   rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   by   právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   ujmu   jedného   z   účastníkov   súdneho konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   (obdobne   III.   ÚS   15/03).   Preto   pri   postupe všeobecných   súdov   treba   dbať   na   to,   aby   zabezpečili   taký   prístup   k   súdnej   ochrane v exekučnom   konaní,   ktorý   nie   je   diskriminačný   bez   primeraných   a   objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje aj pri nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj v exekučnom konaní sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal   objektívne,   vylúčil   vo   svojom   postupe   a pri svojom rozhodovaní svojvôľu, a ak prijme vo veci konečné rozhodnutie, tak toto by malo vychádzať z jeho objektívnych zistení získaných v rámci zákonom predpísaného spôsobu zisťovania skutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 23 Er 1428/2008 a jeho uznesením z 8. júna 2011, ktorým tento súd ich podanie (z 1. apríla 2011 a z 13. apríla 2011) označené ako námietky proti príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 17. marca 2011 odmietol.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľov a k nej pripojených listinných dôkazov, ako aj z informácie získanej z príslušného spisu okresného súdu zistil, že na základe návrhu oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   proti   sťažovateľom   ako   povinným   o   zaplatenie 197 503,10 Sk s príslušenstvom sa 8. januára 2007 začalo exekučné konanie vedené súdnou exekútorkou pod sp. zn. Ex 2/2007. Vykonateľným exekučným titulom, na základe ktorého boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť oprávnenému peňažné plnenie, bola notárska zápisnica č. N 671/2003, Nz 116956/2003 z 9. decembra 2003 spísaná notárom JUDr. I. L., Notársky úrad, M.

Na základe uvedeného exekučného titulu po podaní návrhu oprávneného na exekúciu z 8. januára 2007 a vydaní poverenia na výkon exekúcie (č. 5104 * 013989) Okresným súdom   Bratislava   IV   z   24.   januára   2007   upovedomila   poverená   súdna   exekútorka účastníkov konania o začatí exekúcie upovedomením sp. zn. Ex 2/2007 z 8. februára 2007.

Sťažovatelia   ako   povinní   vzniesli   v   zákonom   ustanovenej   lehote   proti   exekúcii námietky (sťažovateľka 9. marca 2007 a sťažovateľ 12. marca 2007), ktorých podstatou okrem iného bola skutočnosť, že hodnota oprávneným nárokovanej istiny v exekučnom titule nekorešponduje so sumou, ktorú by mali ako povinní zaplatiť.

Okresný súd ako exekučný súd námietky sťažovateľov ako nedôvodné zamietol, a to uznesením   č.   k.   23   Er   1428/2008-252   z   25.   februára   2009   (námietky   sťažovateľa) a uznesením   č.   k.   23   Er   1428/2008-253   z   25.   februára   2009   (námietky   sťažovateľky); označené uznesenia nadobudli právoplatnosť 10. marca 2009.

Upovedomením o spôsobe vykonania exekúcie sp. zn. Ex 2/2007 zo 17. marca 2011 súdna exekútorka upovedomila sťažovateľku ako povinnú, že exekúciu vykoná zrážkami z iných   príjmov   –   dôchodku.   Upovedomením   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   sp.   zn. Ex 2/2007   zo   17.   marca   2011   súdna   exekútorka   rovnako   upovedomila   sťažovateľa   ako povinného,   že   exekúciu   vykoná   zrážkami   zo   mzdy   a   iných   príjmov.   Súčasne   súdna exekútorka v označených upovedomeniach poučila povinných, že voči týmto rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok.

Toho istého dňa, t. j. 17. marca 2011 súdna exekútorka v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 2/2007 vydala príkaz na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy, ktorý doručila obchodnej spoločnosti V., a. s., ako platiteľovi mzdy povinného (ďalej len „platiteľ mzdy“), a tiež   príkaz   na   začatie   exekúcie   zrážkami   z   dôchodku,   ktorý   doručila   S.–   ústrediu, 29. augusta   8,   B.   (ďalej   len   „S.“).   Rovnako   v ten   istý   deň   vydala   exekučný   príkaz   na vykonanie exekúcie zrážkami z dôchodku, ktorý doručila oprávnenému, sťažovateľke ako povinnej a S., a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy, ktorý doručila oprávnenému,   sťažovateľovi   ako   povinnému   a platiteľovi   mzdy   povinného.   Súdna exekútorka   súčasne   vydala   aj   exekučný   príkaz   na   zriadenie   záložného   práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve sťažovateľa vedených na LV č.... v katastrálnom území B.

Dňa 1. apríla 2011 a 13. apríla 2011 podali sťažovatelia okresnému súdu námietky proti príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 17. marca 2011, ktorými namietali, že   im   bola   odopretá   možnosť   podať   proti   predmetnému   príkazu   na   začatie   exekúcie a exekučnému   príkazu   opravný   prostriedok.   Súčasne   namietali,   že   neboli   upovedomení o začatí   exekúcie,   pretože   súdna   exekútorka   ich   upovedomila   len   o   spôsobe   vykonania exekúcie. Poukázali na § 67 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor vydá exekučný   príkaz (príkaz   na vykonanie exekúcie   zrážkami zo   mzdy)   po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli.

Okresný   súd   v   predmetnej   exekučnej   veci   uznesením   sp.   zn.   23   Er   1428/2008 z 8. júna 2011 rozhodol tak, že podanie sťažovateľov označené ako námietky proti príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 17. marca 2011 odmietol; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2011.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   23   Er   1428/2008 z 8. júna 2011 sa okrem iného uvádza, že „zákonom ustanoveným postupom boli vydané upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie v zmysle ustanovenia § 66 ods. 1 písm. a) Exekučného   poriadku,   ktorým   súdna   exekútorka   upovedomila   povinných   v   I.,   II.   rade a oprávneného,   akým   spôsobom   pristúpila   k   výkonu   exekúcie.   Významom   tohto upovedomenia je upovedomiť oprávneného a povinného o spôsobe začatí exekúcie. Proti upovedomeniu o spôsobe vykonania exekúcie nie je prípustný opravný prostriedok, rovnako ako aj proti príkazu na začatie exekúcie, ktorý sa vydáva platiteľovi mzdy povinných, ktorý sleduje zabezpečenie plnenia povinností platiteľa mzdy, ako aj proti exekučnému príkazu, ktorý určuje a zabezpečuje konkrétny spôsob uskutočnenia exekúcie a jeho doručenia má za následok nástup ďalších povinností pre platiteľa mzdy povinných.“.

V nasledujúcej časti odôvodnenia namietaného uznesenia okresný súd na základe svojich skutkových zistení formuloval svoje právne závery, a to takto:

„...   súdna   exekútorka   pri   výkone   exekúcie   postupovala   v   zmysle   zákonných ustanovení, teda jej postupom nebol porušený zákon a povinným v I. a II. rade nebola odopretá možnosť domáhať sa svojich práv v konaní pred exekučným súdom. Tento postup zabezpečila   najmä   doručením   upovedomenia   o   začatí   exekúcie,   kde   povinných   riadne poučila o možnosti podať námietky proti exekúcii a trovám exekúcie v zákonnej lehote. Túto možnosť povinní v I. a II. rade riadne využili, pričom podané námietky proti exekúcii súd zamietol ako nedôvodné...

Povinní v I. a II. rade si mylne vykladajú ustanovenia § 47 Exekučného poriadku, v zmysle   ktorého   môže   povinný   do   14   dní   odo   dňa   doručenia   upovedomenia   o   začatí exekúcie   vzniesť   námietky   proti   exekúcii   podľa   §   50   Exekučného   poriadku.   Zákonné ustanovenie   teda   zakotvuje   inštitút   námietok,   ktoré   povinný   môže   vzniesť   u   súdneho exekútora v zákonnej lehote po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, a nie po doručení upovedomenia   o   spôsobe   vykonania   exekúcie.   O   spôsobe   vykonania   exekúcie   súdny exekútor len v rovine upovedomenia oznamuje povinnému a oprávnenému, akým spôsobom exekúciu   vykonaná.   V   predmetnej   veci   ide   o   vykonanie   exekúcie   zrážkami   zo   mzdy povinných v I. a II. rade, pričom o tomto spôsobe súdna exekútorka riadne upovedomila účastníkov konania a prikázala platiteľovi mzdy, aby odo dňa doručenia príkazu na začatie exekúcie, vykonal zo mzdy povinných určené zrážky a nevyplácal zrazené sumy povinným, pričom tento je súdna exekútorka povinná doručiť do vlastných rúk len platiteľovi mzdy povinných,   ktorí   už   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   boli   riadne   upovedomení.   Povinní strácajú   dňom,   keď   sa   platiteľovi   mzdy   doručí   príkaz   na   začatie   exekúcie,   právo na vyplatenie tejto časti mzdy, ktorá zodpovedá určenej výške zrážok. V otázke exekučného príkazu súd konštatuje, že tento vydá súdna exekútorka po tom, ako jej bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach povinných, ktorým sa námietky zamietli (§ 50 Exekučného poriadku).

V   poučení   predmetného   upovedomenia   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   zrážkami zo mzdy a iných príjmov zo dňa 17. 03. 2011, ako aj v príkaze na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo dňa 17. 03. 2011, súdna exekútorka poskytla povinným v I. a II. rade správne poučenie,   že   proti týmto nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   teda takéto   rozhodnutia opravný prostriedok nepripúšťajú.“

Ďalej okresný súd konštatoval, že „rozhodoval o podaní povinných v I. a II. rade označenom ako námietky proti príkazu na vykonanie exekúcie, aj napriek skutočnosti, že v zmysle zákona na dodatočne uvedené dôvody, ako tie, ktoré boli uplatnené v námietkach proti exekúcii, neprihliada a zákon neustanovuje inštitút námietok proti príkazu na začatie exekúcie.“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že vo veci podania sťažovateľov z 1. júla 2011 označeného ako „Výzva na vydanie opravného uznesenia“ okresný súd prípisom z 1. augusta 2011 sťažovateľom oznámil, že „považuje uznesenie Okresného súdu Malacky, č. k. 23 Er 1428/2008-502 zo dňa 8. 6. 2011 za správne po obsahovej aj formálnej stránke, preto o Vašom podaní nebude rozhodovať.

Súd   Vám   súčasne   oznamuje,   že   súdna   exekútorka   vydala   dňa   08.   02.   2007 Upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré ste riadne prevzali. Súdna exekútorka Vám súčasne poskytla   poučenie   o   Vašich   právach,   teda   o   zákonnej   možnosti   podať proti   vyčísleným predbežným   trovám   exekúcie   námietky   v   lehote   3   dní   od   doručenia   predmetného upovedomenia o začatí exekúcie. Proti vyčísleným trovám exekúcie ste nepodali opravný prostriedok, preto súd vo veci nerozhodoval.

Súdna   exekútorka   vydala   dňa   17.   03.   2011   Upovedomenie   o   spôsobe   vykonania exekúcie,   ktoré   ste   riadne   prevzali   a   súčasne   Vás   upovedomila   o   výške   trov   exekúcie vrátane 20 % DPH.

Súd   pri   rozhodovaní   o   Vašom   podaní   označenom   ako   námietky   proti   príkazu na začatie exekúcie   zrážkami   zo   mzdy   zo   dňa 17.   03.   2011   súčasne   skúmal skutočnosť týkajúcej sa navýšenia vyčíslených trov exekúcie, pričom zistil, že trovy exekúcie uvedené v upovedomení o začatí exekúcie a upovedomení o spôsobe jej vykonania, boli uvedené bezo zmeny s výnimkou uplatňovanej 20 % DPH, nakoľko prišlo k jej zmene z 19 % na 20 %. Ak by však vznikli ďalšie trovy exekúcie prevyšujúce ich predbežné vyčíslenie, súdna exekútorka   vydá   upovedomenie   o   ďalších   trovách   exekúcie,   proti   ktorému   je   prípustný opravný   prostriedok.   Nakoľko   k   navýšeniu   trov   exekúcie   doposiaľ   neprišlo,   súdna exekútorka   upovedomenie   o   ďalších   trovách   nevydala,   teda   nemohli   byť   vznesené   ani námietky proti ďalším trovám exekúcie, súd konštatuje, že Vaše podanie je bezpredmetné. Súčasne Vám oznamujeme, že výška trov exekúcie uvedená v upovedomení o začatí exekúcie   je   predbežným   vyčíslením   týchto   trov.   Skutočné   trovy   exekúcie   bude   súdny exekútor špecifikovať pri ukončení exekučného konania v súlade s Exekučným poriadkom a s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   č.   288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách súdnych   exekútorov.   Ak   počas   vykonávania   exekúcie   vzniknú   ďalšie   trovy   exekúcie, upovedomí   o   nich   exekútor   oprávneného   a   povinného.   V   prípade,   že   predbežné   trovy exekúcie boli vyčíslené vo vyššej výške ako boli skutočne vynaložené, vzniknutý preplatok na trovách   exekúcie   bude   po   vyúčtovaní   vymoženej   pohľadávky   pri   ukončení   exekúcie vrátený v plnej výške povinnému.“.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľov   o   porušení   ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy je tvrdenie, že okresný súd ako exekučný súd sa v napadnutom exekučnom konaní nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s ich podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval. Podľa sťažovateľov spočívajú kľúčové pochybenia okresného súdu najmä v tom, že:

a) okresný   súd odmietnutím   ich   námietok im   uznesením   z 8.   júna 2011 odoprel možnosť   podať   proti   upovedomeniu   súdnej   exekútorky   o   spôsobe   vykonania   exekúcie zrážkami zo mzdy zo 17. marca 2011, jej príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov zo 17. marca 2011 a exekučnému príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov zo 17. marca 2011 opravný prostriedok,

b) okresný súd ignoroval a žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že nikdy neboli súdnou   exekútorkou   upovedomení   o   začatí   exekúcie   zrážkami   zo   mzdy   a   iných príjmov – dôchodku, nikdy teda doteraz neuplynula lehota na vznesenie námietok, nikdy o týchto námietkach súd právoplatne nerozhodol, napriek tomu súdna exekútorka vydala

17. marca exekučný príkaz sp. zn. Ex 2/2007, v ktorom sa odvoláva na príkaz na začatie exekúcie doručený iba platiteľovi dôchodku a platiteľovi mzdy,

c)   došlo   k   navýšeniu   predbežných   trov   exekúcie   oproti   upovedomeniu   o   začatí exekúcie sp. zn. Ex 2/2007 z 8. februára 2007 „z pôvodných 56.280,00 Sk (1.868,15 €) na súčasných 1.868,81 € (zodpovedá 56.299,77 Sk)“ bez riadneho zákonom predpísaného postupu, o ktorom mal právoplatne rozhodnúť príslušný súd; okresný súd túto skutočnosť žiadnym spôsobom neodôvodnil.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzia sťažovatelia v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a   slobôd v konaní   pred   ústavným   súdom   je   poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na sťažovateľoch, aby uviedli konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v ich veci oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré namietajú (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovatelia   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   súvislosti   s   porušením označených   základných   práv   v   predmetnom   exekučnom   konaní   namietali   uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Er 1428/2008 z 8. júna 2011. Žiadali ho zrušiť a celé exekučné konanie vedené pod sp. zn. Ex 2/2007 pre nesprávny procesný postup zastaviť.

Keďže   v   zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľov   porušili   základné   práva   alebo   slobody, ústavný   súd   ďalej   preskúmaval   a   rozhodoval   o   sťažnosti   v   tom   rozsahu,   v   ktorom sťažovatelia namietali uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Er 1428/2008 z 8. júna 2011, ktorým okresný súd ich podanie označené ako námietky proti príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy zo 17. marca 2011 odmietol.

Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   5/00,   III.   ÚS   245/06)   vyplýva,   že   súdna   exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Súdnu exekúciu riadi exekučný súd, ktorý má oprávnenie preskúmavať zákonnosť vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.

Z hľadiska   námietok   uplatnených   sťažovateľmi   sa   ústavný   súd   musel   zaoberať ústavnou akceptovateľnosťou interpretácie relevantných ustanovení Exekučného poriadku okresným súdom ako exekučným súdom.

Podľa § 62 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone. Účelom tohto ustanovenia Exekučného poriadku je zabezpečiť ochranu povinného v exekučnom konaní pred vykonávaním exekúcie nezákonným a nedovoleným spôsobom.

Podľa § 64 Exekučného poriadku spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 167 a § 172).

Podľa § 66 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie

a) upovedomí o začatí exekúcie zrážkami zo mzdy oprávneného a povinného,

b)   prikáže   platiteľovi   mzdy,   aby odo   dňa   doručenia   príkazu   na   začatie   exekúcie zrážkami zo mzdy povinného (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) vykonával zo mzdy povinného určené zrážky a nevyplácal zrazené sumy povinnému.

Podľa § 66 ods. 2 Exekučného poriadku exekútor doručí príkaz na začatie exekúcie platiteľovi mzdy do vlastných rúk.

Podľa   § 67 ods.   1 Exekučného poriadku   exekútor vydá   exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy) po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď mu bolo doručené rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli (§ 50).

Podľa § 67 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný príkaz sa doručí oprávnenému, povinnému a platiteľovi mzdy. Povinnému a platiteľovi mzdy sa doručí do vlastných rúk.

Pre   ústavný   súd   bolo   v danom   prípade   rozhodujúce   zistenie,   že   okresný   súd rozhodujúc   o   podaní   sťažovateľov   označenom   ako   námietky   proti   príkazu   na   začatie exekúcie   zrážkami zo   mzdy   zo 17.   marca   2011 skúmal, či   poverená súdna   exekútorka uskutočnila exekúciu zrážkami zo mzdy (proti sťažovateľovi) a zrážkami z iných príjmov − z dôchodku (proti sťažovateľke) podľa § 66 a nasl. Exekučného poriadku, t. j. či pri výkone exekúcie   uvedeným   spôsobom   nedošlo   k   takej   procesnej   vade,   ktorá   by   mohla   mať negatívny vplyv na správnosť výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy a iných príjmov, resp. k inému porušeniu zákona s takými dôsledkami. Okresný súd následne zákonnosť postupu súdnej exekútorky (týkajúci sa okrem iného najmä doručovania jej rozhodnutí účastníkom exekučného konania) v uvedenej veci právne relevantným spôsobom odôvodnil na základe svojho právneho záveru, podľa ktorého v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na   výkon   exekúcie   zrážkami   zo   mzdy   v   prípade   sťažovateľa   a   z   dôchodku   v   prípade sťažovateľky (postup podľa § 66 a nasl. Exekučného poriadku).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   závery,   na   ktorých   je   založené   namietané uznesenie okresného súdu, nie sú arbitrárne, naopak, sú primeraným spôsobom odôvodnené, a preto ich ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd nezistil prvky arbitrárnosti ani v spôsobe, akým okresný súd vyhodnotil skutočnosť týkajúcu sa navýšenia vyčíslených predbežných trov exekúcie. Z namietaného uznesenia z 8. júna 2011, ako aj z oznámenia okresného súdu k podaniu sťažovateľov z 1. júla 2011 vyplýva, že túto skutočnosť vyhodnocoval v nadväznosti na zmenu zákonnej sadzby DPH, keď uviedol, že „trovy exekúcie uvedené v upovedomení o začatí exekúcie a upovedomení o spôsobe jej vykonania, boli uvedené bezo zmeny s výnimkou uplatňovanej 20 % DPH, nakoľko prišlo k jej zmene z 19 % na 20 %“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   sťažovateľmi označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a postupom okresného súdu pri rozhodovaní v danej veci (uznesením sp. zn. 23 Er 1428/2008 z 8. júna 2011)   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   umožňovala   po   prípadnom   prijatí na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení sťažovateľmi označených základných práv. Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa   názoru   ústavného súdu   v danom   prípade   existuje   aj dôvod   na odmietnutie sťažnosti   z dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci.   Vo   veci   sťažovateľov   totiž   nemožno opomenúť   ani   ďalšiu   podstatnú   skutočnosť,   a   to,   že   výška   trov   exekúcie   uvedená v upovedomení o začatí exekúcie z 8. februára 2007 je len predbežným vyčíslením týchto trov.

Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa   osobitného   právneho   predpisu   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie.   V   rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

Podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku účastník konania môže vzniesť u exekútora do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie. O námietkach rozhoduje súd.

Z príloh pripojených sťažovateľmi k sťažnosti ústavný súd zistil, že proti trovám exekúcie   vyčísleným   súdnou   exekútorkou   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie z 8.februára 2007 sťažovatelia nepodali námietky.

Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku ak počas vykonávania exekúcie vzniknú ďalšie trovy exekúcie, upovedomí o nich exekútor oprávneného a povinného.

Podľa   §   202   ods.   2   Exekučného   poriadku   proti   ďalším   trovám   môže   vzniesť u exekútora účastník konania námietky do   troch dní od doručenia upovedomenia podľa odseku 1. O týchto námietkach rozhoduje súd (§ 45).

Skutočné trovy exekúcie bude súdny exekútor špecifikovať pri ukončení exekučného konania   v   súlade   s   Exekučným   poriadkom   a   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov a o ich výške rozhodne súd.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľmi   namietané   porušenie niektorého zo základných práv a slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môžu   domôcť   využitím   im dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

Judikatúra ústavného súdu tiež stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z   povahy   veci   nemôže   byť iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 214/09).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).   Ak   o   závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Zo sťažnosti a tiež zo zistení ústavného súdu týkajúcich sa namietaného exekučného konania vyplýva, že sťažovatelia   v podaní adresovanom okresnému súd z 1.   júla 2011 označenom   ako „Výzva   na   vydanie   opravného   uznesenia“ v   súvislosti   s   ich tvrdením o existujúcich   procesných   vadách   proti   nim   vedeného   exekučného   konania sp. zn. Ex 2/2007, okresný súd žiadali, aby zastavil exekúciu sp. zn. Ex 2/2007 „v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) EP, al. v zmysle § 57 ods. 4 EP, al. v zmysle § 58 ods. 1 EP“, a to pre nesprávny   procesný   postup   (v zásade   namietali   obdobné   skutočnosti,   ako   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, v ktorej žiadali, aby ústavný súd „zastavil celé exekučné konanie Ex 2/2007“). Z informácie získanej z príslušného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že   okresný   súd   sa   návrhom   sťažovateľov   (povinných)   na   zastavenie   exekúcie   dosiaľ nezaoberal.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§   57   ods.   1 Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi   k   takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne   ustanovený. Z uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o   zastavení   exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy konania. Proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5 Exekučného poriadku).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   právny   prostriedok,   ktorý   im   Exekučný poriadok poskytuje [návrh na zastavenie exekúcie (§ 57 Exekučného poriadku)], využili a okresný   súd   sa   musí   zaoberať   ich   návrhom   na   zastavenie   exekúcie   a   vysporiadať   sa so všetkými ich námietkami, ktoré uplatnili aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu (vrátane rozhodnutia o trovách exekúcie). Navyše v takom prípade proti rozhodnutiu exekučného súdu je prípustné odvolanie a o veci by rozhodoval všeobecný súd ako odvolací súd.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovatelia ako povinní mali a stále majú podľa Exekučného poriadku na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie okresným súdom namietali predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy (ak sa   sťažovatelia   domnievajú, že   voči   nim   vedená   exekúcia   je   neprípustná,   sú   oprávnení podať návrh na jej zastavenie, čo aj využili, ako vyplýva z priložených písomností, pozn.), čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv (IV. ÚS 40/02, IV. ÚS 30/03).

Keďže právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, a pretože v tomto prípade je daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietnuť   aj   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012