znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 56/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 262/2007 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2008 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   rovnosť   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 262/2007 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2008.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 Cb 106/2001 v procesnom postavení   žalobcu.   Sťažovateľ   uviedol,   že   z jemu   neznámych   dôvodov   bola   jeho   vec postupne pridelená trom sudcom a v poradí tretí sudca na jedinom pojednávaní konanom 27. februára 2007 žalobu zamietol. Podľa sťažovateľa došlo týmto postupom k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   požiadal   v priebehu   konania   okresný   súd   o ustanovenie   opatrovníka z dôvodu   jeho zdravotného postihnutia,   úplnej obojstrannej   hluchoty. Okresný   súd   jeho žiadosti   vyhovel.   Podaním   z   28.   januára   2007   sťažovateľ   požiadal,   aby   bol   priebeh pojednávania zaznamenávaný pomocou počítača s duálnym monitorom alebo inak písomne. Sudca na pojednávaní najskôr diktoval do diktafónu, po upozornení sťažovateľa zabezpečil na protokoláciu zapisovateľku a písací stroj. Podľa názoru sťažovateľa ani týmto postupom, keď si mohol prečítať obsah zápisnice, neboli zabezpečené jeho základné práva, pretože sudca oboznamoval obsah spisu tak, že ho čítal, čo sťažovateľ nemohol počuť, pričom v zápisnici   je   zaznamenané,   že   boli   oboznámené   listinné   dôkazy   bez   toho,   aby   boli označené a uvedený ich obsah. Sťažovateľ uviedol, že jeho spôsobilosť zrozumiteľne sa vyjadrovať   nie   je   obmedzená,   a preto   nebol   správny   postup   okresného   súdu,   keď   mu ustanovil opatrovníka podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ale sudca mal podľa § 117 Občianskeho súdneho poriadku zvážiť, či nie je na mieste vykonať iné vhodné opatrenia na splnenie účelu pojednávania tak, aby bola zabezpečená rovnosť účastníkov v konaní.  

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   27.   februára   2007   podal   sťažovateľ   odvolanie. Sťažovateľ   uviedol,   že   neexistuje   žiadne   publikované   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré by riešilo otázku odňatia možnosti konať   pred   súdom,   ak   je   účastník   konania   hluchý,   nedokáže   odčítať   z pier,   neovláda posunkovú reč, dokáže sa však zrozumiteľne vyjadrovať, a preto svoje odvolanie odôvodnil inými   skutočnosťami.   V priebehu   odvolacieho   konania   mal   už   k dispozícii   rozhodnutie Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   9   Co   100/2007   z   25.   januára   2008,   ktorým   zrušil rozhodnutie   Okresného   súdu   Humenné   č.   k.   9   C   120/2006-122   z 25.   septembra   2007 o ustanovení   zástupcu   z radov   advokátov.   Okrem   tohto   rozhodnutia   sťažovateľ   ešte podaním zo 4. novembra 2007 namietal proti ustanoveniu právneho zástupcu v odvolacom konaní, a preto mal podľa jeho názoru krajský súd posúdiť podanie zo 4. novembra 2007 ako späťvzatie žiadosti o jeho ustanovenie a najneskôr na pojednávaní konanom 9. apríla 2008 uznesenie o ustanovení právneho zástupcu zrušiť. Nedošlo by tak k obmedzeniu jeho práv, ktoré má spočívať v tom, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo sťažovateľovi doručené až na jeho žiadosť na pojednávaní, ako aj v tom, že krajský súd udelil slovo na začiatku   pojednávania   právnemu   zástupcovi   a až na   námietku   sťažovateľa   predsedníčka senátu zaprotokolovala, že sťažovateľ súhlasí s ustanovením právneho zástupcu len v tom rozsahu, že bude verifikovať priebeh pojednávania, ale vo veci samej sa sťažovateľ bude zastupovať sám.

Priebeh pojednávania na odvolacom súde bol zaznamenávaný tak, že ho sťažovateľ mohol   sledovať   na   svojom   monitore.   K porušeniu   jeho   práv   však   malo   dôjsť   tým,   že sudkyňa   spravodajkyňa   predniesla   správu,   ktorá   nebola   v zápisnici   zaznamenaná, a sťažovateľ tak nemal možnosť presvedčiť sa, čo a v akom rozsahu bolo oboznámené z obsahu   spisu,   pričom   žalovaná   strana   túto   možnosť   mala.   Odôvodnenie   predsedníčky senátu, že účastníci konania majú rozsudok a odvolanie k dispozícii, a preto nie je potrebné obsah správy protokolovať, považuje sťažovateľ za porušenie svojich práv. Odvolací súd sa mal dopustiť porušenia práv sťažovateľa aj tým, že neprotokoloval jeho prednes týkajúci sa práva na podanie dovolania s tým, že v sťažovateľom uvádzaných skutočnostiach nevidel okolnosti zásadného právneho významu. Sťažovateľ mal záujem na tom, aby sa najvyšší súd zaoberal otázkou, „či je odňatím práva účasti na pojednávaní skutočnosť, ak úplne hluchý účastník   neovládajúci   posunkovú   reč,   neovládajúci   odčítanie   z úst   inej   osoby,   nemá možnosť   pomocou   monitora   (tak   to   bolo   na   prvostupňovom   súde)   či   neprotokolovaním aspoň zásadných skutočností z podanej správy odvolacieho súdu oboznámiť sa so stavom veci a dôkazmi“. Sťažovateľ je presvedčený, že ide o otázku zásadného právneho významu, pretože   dosiaľ   bola   vyriešená   iba   Krajským   súdom   v Prešove   vo   vzťahu   k postupu Okresného   súdu   Humenné v inej   jeho veci.   Vo   vzťahu   k rozhodnutiu   najvyššieho   súdu o dovolaní sp. zn. 4 Obdo 35/2008 z 29. októbra 2009, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že   sťažovateľ   proti   postupu   krajského   súdu   neprotestoval   a   nežiadal   doplniť   zápisnicu o jeho prednes k dovolaniu, sťažovateľ uviedol, že „porušenie práv garantovaných ústavou nie je povinný dokazovať pred všeobecným súdom a súd sám z úradnej moci musí zákony a ústavu rešpektovať“.  

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   došlo k porušeniu jeho práv zaručených ústavou a dohovorom, pretože nemal možnosť oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim v rovnakom rozsahu ako žalovaný, pričom toto porušenie nenapravil ani najvyšší súd, ktorého uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 26.   novembra   2009.   V rámci   všeobecného   súdnictva   teda   vyčerpal   všetky   možnosti dosiahnuť nápravu a zachovaná je aj lehota na podanie sťažnosti.

Preto   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 262/2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Cob   262/2007   z   9.   apríla   2008,   ako   aj   rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 Cb 106/2001 z 27. februára 2007 a aby prikázal okresnému súdu opäť vo veci konať. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd uložil krajskému súdu zaplatiť mu finančné zadosťučinenie 5 000 €, ako aj uhradiť trovy jeho právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti okrem pripojenia splnomocnenia na zastupovanie   sťažovateľa   advokátom   v konaní   pred   ústavným   súdom,   sťažovateľ   však požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov   pre   toto   konanie,   a preto uvedený nedostatok nie je dôvodom na odmietnutie sťažnosti. Ústavný súd vychádzajúc zo znenia   petitu,   ktorým   je   v konaní   viazaný   a ktorým   sťažovateľ   obmedzil   rozsah preskúmania namietaného porušenia jeho základných práv na rozhodnutie krajského súdu o jeho odvolaní, ústavný súd v prvom rade skúmal, či má právomoc rozhodovať o porušení označených základných práv sťažovateľa, teda či v systéme všeobecných súdov neexistoval taký súd, ktorý bol príslušný preskúmať sťažovateľom namietané pochybenia súdov nižších stupňov a v prípade zistenia namietaných vád konania svojím rozhodnutím zjednať nápravu.

Sťažovateľ na ochranu svojich práv podal dovolanie, v ktorom tvrdil, že postupom prvostupňového aj odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho procesných práv, ktoré mali za následok   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom.   Najvyšší   súd   najskôr   skúmal,   či sťažovateľom uvádzané skutočnosti sú dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.

f) Občianskeho súdneho poriadku. Po preskúmaní chronologického postupu obidvoch súdov dospel   k záveru,   že   prvostupňový   ani   odvolací   súd   neodňali   sťažovateľovi   svojím procesným   postupom   možnosť   konať   pred   súdom,   a preto   nejde   o dovolanie   prípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom najvyšší súd nezistil ani iný dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého existenciu je povinný vždy skúmať, na základe čoho dovolanie odmietol uznesením sp. zn. 4 Obdo 35/2008 z 29. októbra 2009, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.  

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatoval, že podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V prípade, ak dovolanie nie je prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená   prípustnosť   sťažnosti,   nemôže   byť   každý   v zákone   predvídaný   opravný prostriedok,   ale   iba   taký,   po   podaní   ktorého   sa   rozvinú   procesné   vzťahy   v príslušnom konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 77/06).

Ak   je   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (II. ÚS 103/09 v uznesení uvedená judikatúra).  

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno podať sťažnosť v lehote dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   dôjsť   k namietanému   porušeniu základného práva.

V danej   veci   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 13 Cob 262/2007 z 9. apríla 2008 začala plynúť právoplatnosťou tohto rozhodnutia   (19.   júna 2008).   Sťažovateľ podal   sťažnosť   na poštovú   prepravu   18. januára 2010, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pretože zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto lehoty (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04), ústavný súd sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

Pokiaľ by sťažovateľ namietal, že až doručením rozhodnutia najvyššieho súdu sa mohol dozvedieť, že dovolanie v jeho veci nie je prípustné, zatiaľ mu však uplynula lehota na podanie sťažnosti, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa mohol domáhať podľa čl. 127 ústavy ochrany svojich práv podaním sťažnosti aj proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo   spôsobilé   zasiahnuť   do   jeho   práv   vzhľadom   na   totožnosť   skutkových   okolností, ktorými sťažovateľ odôvodnil   porušenie svojich   práv, ktoré sa   zhodujú s dôvodmi   jeho dovolania (§ 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku) a dôvodom prípustnosti dovolania   (§   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ktorého   splnenie   bolo predmetom   posúdenia   najvyššieho   súdu.   Pretože   tak   neurobil,   ústavný   súd   nemohol skúmať,   či   spôsob   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím o odmietnutí dovolania sp. zn. 4 Obdo 35/2008 z 29. októbra 2009 je v súlade s ústavou zaručenými základnými právami sťažovateľa. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo spôsobilé zasiahnuť do základných práv sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010