znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 56/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 6 S 90/2007 z 25. septembra 2008 a postupom Daňového úradu Košice I a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn.   6 S 90/2007   z 25.   septembra   2008   a   postupom   Daňového   úradu   Košice I (ďalej aj „daňový úrad“ alebo „správca dane“).

Zo sťažnosti   a z pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v dňoch 20. až 22. decembra 2006 podal ako daňový subjekt 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad Košice V. Správca dane prípisom sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM z 19.   februára   2007   sťažovateľovi   oznámil,   že   vzhľadom   na   osobitnú   povahu   prípadov požiadal   v zmysle   ustanovenia   § 30a   ods. 3   zákona   č. 511/1992   Zb.   o správe   daní a poplatkov   a   o   zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán, pričom však neuviedol, dokedy nadriadený orgán lehotu na rozhodnutie predĺžil. Sťažovateľ   podal   proti   takémuto   nesprávnemu   postupu   námietku   z   5.   marca   2007   a 7. marca   2007   zaslal   správcovi   dane   sťažnosť   na   nesprávny   a nezákonný   postup   jeho zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní zákonných procesných lehôt. Túto sťažnosť správca dane postúpil 12. marca 2007 oddeleniu petícií a sťažností Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“).

Dňa   19.   marca   2007   bolo   sťažovateľovi   doručených   17   odpovedí   správcu   dane, v ktorých bolo uvedené, že nebude vo veciach jeho podaní z 20. až 22. decembra 2006 rozhodovať.   Toho   istého   dňa   podal   sťažovateľ   správcovi   dane   podanie   označené   ako „Žiadosť   o vydanie   rozhodnutí   a dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie rozhodnutí a odstránenie nečinnosti správcu dane – DÚ Košice V“, v ktorom sa domáhal, aby   bolo   vo   všetkých   začatých   konaniach   rozhodnuté.   Na   túto   žiadosť   odpovedal sťažovateľovi   už   Daňový   úrad   Košice I   ako   nový   miestne   príslušný   správca   dane (ktorému bola   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   z 28. februára   2007   delegovaná miestna príslušnosť   na   správu   daní   daňového   subjektu   -   sťažovateľa)   prípisom   sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17. apríla 2007, z ktorého podľa tvrdenia sťažovateľa vyplýva, že „tento správca dane podľa jeho názoru nemôže vydať žiadne rozhodnutie“.

Prípisom   daňového   riaditeľstva   sp. zn.   I/132/1951-45197/07/Str.   (Sť. č. 29/2007) zo 6. júna 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že po prešetrení jeho sťažnosti doručenej 12. marca 2007 bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán včas   požiadal   o predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie   vo všetkých   24   začatých   konaniach. Neuvedenie termínu predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona.

Podľa sťažovateľa „dňa 22. februára 2007“ bolo daňovému riaditeľstvu doručené sťažovateľovo podanie označené ako „Sťažnosť – nerešpektovanie povinností rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“. Dňa   20. apríla   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva, z ktorého sa dozvedel, že správca dane požiadal listom z 11. januára 2007 nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie a nadriadený orgán listom z 26. januára 2007 lehotu predĺžil.

Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ námietky proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. V. P.,..., pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 tejto námietke nevyhovelo, potvrdilo však, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené.

Ďalšie   sťažovateľovo   podanie   z 22.   mája   2007,   v ktorom   namietal   porušenie povinnosti správcu dane rozhodnúť v 24 začatých konaniach, bolo sťažovateľovi vrátené prípisom   z 28.   mája   2007   z dôvodu,   že   sťažnosť   podal   súdny   exekútor,   ktorého   treba považovať za orgán verejnej správy.

Prípisom   daňového   riaditeľstva   sp. zn.   I/132/5172-41745/07/Fabi   (Sť. č. 40/07) zo 14. júna 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že jeho sťažnosť z 5. marca 2007 považuje za   neopodstatnenú.   Z tohto   prípisu   sa   sťažovateľ   prvýkrát   dozvedel,   že   vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007, avšak napriek tomu v 18 začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená.

Dňa 8. augusta 2007 podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu na začatie konania proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy.   Uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   6 S 90/2007 z 25. septembra 2008 (doručeným 28. októbra 2008) bola žaloba zamietnutá. Sťažovateľ tvrdí,   že   označeným   uznesením   došlo   k   porušeniu   jeho   označeného   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ poukazuje na to, že správca dane je v začatom daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Sťažovateľ tvrdí, že vyčerpal prostriedky, použitie ktorých umožňuje osobitný predpis, avšak napriek tomu sa nedomohol nápravy. Postup správcu dane svedčí podľa sťažovateľa o jeho snahe vyhnúť sa povinnosti rozhodnúť v začatých daňových konaniach. Sťažovateľ považuje za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania   boli   doručené   správcovi   dane,   pričom   § 20   zákona   o správe   daní   nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie ukončené oznámením. Napokon poukazuje na to, že ani správca dane pôvodne nespochybňoval svoju povinnosť rozhodnúť o jeho podaniach, keďže požiadal nadriadený   orgán   o predĺženie   lehoty   na   rozhodnutie.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s názorom vysloveným v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky začatia   daňového   konania,   pričom   nie každé   podanie   daňového   subjektu   je   spôsobilé na začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je podľa sťažovateľa v rozpore s § 20   zákona   o správe   daní,   podľa   ktorého   je   konanie   začaté   dňom,   keď   sa   podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 9/2007 zo dňa 25. 9. 2008 a postupom Daňového úradu Košice I porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 S 90/2007 zo dňa 25. 9. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v Košiciach aj Daňovému úradu Košice I pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa. Daňový úrad Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   postupom   Daňového   úradu   Košice I,   sám sťažovateľ uznáva, že ochrany proti namietanej nečinnosti tohto orgánu sa mohol domáhať v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku pred všeobecným súdom.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

V konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 S 90/2007 sa sťažovateľ návrhom zo   7.   augusta   2007   domáhal   uloženia   povinnosti   odporcovi   rozhodnúť   v lehote   dvoch mesiacov   odo   dňa   doručenia   uznesenia   súdu   o jeho   podaní   zo   14.   decembra   2006 doručenom   21.   decembra   2006   Daňovému   úradu   Košice V   ako   miestne   príslušnému správcovi dane v čase doručenia tohto podania. Krajský súd uznesením z 25. septembra 2008, ktorým návrh sťažovateľa zamietol, uviedol:

„Návrhom   na   začatie   konania   splnenia,   resp.   nesplnenia   procesných   podmienok nezákonne začatého daňového konania, ktorému predchádzalo nezákonné uloženie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február - december 2001 o otázke spôsobilosti byť daňovým subjektom (platiteľom DPH), a zároveň účastníkom konania sa navrhovateľ domáhal, aby odporca   zastavil   daňové   kontroly   podľa   § 25   ods. 1   písm. c)   alebo f)   alebo   vydal rozhodnutie   podľa   § 30   ods. 1   zákona   č. 511/1992   Zb.   o   priznaní,   resp.   nepriznaní postavenia exekútora o spôsobilosti byť účastníkom konania. V čase podania tohto návrhu však   odporca   daňovú   kontrolu   nevykonával,   pretože   tá   bola   ukončená   31. 10. 2006 a vo vyrubovacom konaní, ktoré nasledovalo po ukončení daňových kontrol, boli vydané správcom   dane   platobné   výmery.   V   čase   podania   návrhu   dňa   21. 12. 2006   sa   už uskutočňovalo   odvolacie   konanie   na   odvolacom   orgáne.   Za   tejto   situácie   podanie predmetného návrhu nie je možné považovať za také podanie, ktoré by malo za následok začatie konania podľa § 20 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia pre konanie je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo navrhuje. Bez ohľadu na to, že navrhovateľ označil svoje podanie ako návrh na začatie konania, s poukazom na citované ustanovenie je toto   podanie   potrebné   posúdiť   ako   odvolanie   proti   platobným   výmerom   z   3. 11. 2007, pretože navrhovateľ požaduje preskúmanie, či bol postup správcu v rámci daňovej kontroly a vyrubovacie konanie v súlade so zákonom a žiada zrušiť platobné výmery. V čase podania návrhu   však   už   prebiehalo   odvolacie   konanie   začaté   na   základe   predchádzajúceho odvolania   navrhovateľa   z   8. 12. 2006   a   dôvody   odvolania,   ktoré   doplnil   podaním z 11. 1. 2007, sa prekrývajú s obsahom podania zo 14. 12. 2006.

Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že odporca nebol nečinný, ak o návrhu navrhovateľa zo dňa 14. 12. 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3. 2007.

Súd preto podľa § 250t ods. 3 O. s. p. návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Neúspešnému   navrhovateľovi   súd   právo   na   náhradu   trov   konania   nepriznal a odporcovi toto právo zo zákona neprináleží (§ 250t ods. 4 O. s. p.).“

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas sťažovateľa   s rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý považoval postup správcu dane za správny.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   rozsiahlo a zrozumiteľne   opísal   zistený   skutkový   stav,   z ktorého   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa podaním zo   14.   decembra   2006   domáhal   vydania   rozhodnutia   o nesplnení   procesných podmienok   daňových   kontrol,   ktoré   predchádzali   vyrubovaciemu   konaniu,   v ktorom   už správca dane vydal rozhodnutia (platobné výmery). V čase doručenia podania sťažovateľa zo   14.   decembra   2006   prebiehali   odvolacie   konania   na   základe   odvolaní   podaných sťažovateľom, predmetom ktorých bolo posúdenie rozhodnutí správcu dane aj z hľadiska sťažovateľom namietaných procesných vád. V čase rozhodovania krajského súdu v tomto konaní teda prebiehal súdny prieskum rozhodnutí daňových orgánov.

Z uvedeného   vyplýva   jednoznačný   právny   záver   krajského   súdu,   že   za   daných podmienok namietaný postup správcu dane nemožno označiť ako nečinnosť, a preto návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietol (obdobne napr. IV. ÚS 36/09). Tento záver krajského súdu ústavný súd nepovažuje ani za svojvoľný, ani za arbitrárny, a preto dospel k záveru, že vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   označeným rozhodnutím   krajského   súdu   a základným   právom   zaručeným   v čl. 46   ods. 1   ústavy, porušenie   ktorého   sťažovateľ   namietal.   Takúto   príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať rozhodnutie   súdu   (ktoré   nie   je   arbitrárne   a   neodôvodnené),   v   ktorom   bol   rešpektovaný skutkový a právny stav v čase rozhodnutia súdu, ani nespokojnosť sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu. V tejto spojitosti ústavný súd zdôrazňuje, že súdnou ochranou nie je   len   ochrana   poskytnutá   podľa   subjektívneho   presvedčenia   sťažovateľa   (obdobne IV. ÚS 287/04).   Aj   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   vo   zvyšnej   časti   odmietol   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009