znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 56/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti JUDr. I. M., V., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava   v konaniach   o určenie   výživného   a zverení   maloletého   dieťaťa   do   osobnej starostlivosti   matky   a o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   o úprave   práv a povinností   k maloletému   dieťaťu   vedených   pod sp. zn.   28 P 2/07,   za účasti   Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava v konaniach o určenie   výživného   a zverení   maloletého   dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti matky   a o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   o úprave   práv   a povinností k maloletému dieťaťu vedených pod sp. zn. 28 P 2/07   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 28 P 2/07 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. I. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   JUDr.   I.   M. trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 56//08   zo   14.   februára   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   I.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   o určenie   výživného a zverení   maloletého   dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti   matky   a o návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   o úprave   práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu   vedených pod sp. zn. 28 P 2/07.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   10. januára 2007 okresnému súdu návrh na úpravu práv a povinností rodičov k maloletému synovi, ktorého žiadala zveriť do svojej výchovy a zaviazať otca platiť výživné. Dňa 18. júna 2007 podala návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadala   o zverenie   maloletého   syna do svojej   výchovy,   ako   aj   o dočasnú   úpravu   práv   a povinností   k nemu   do   rozhodnutia vo veci samej.

V sťažnosti sťažovateľka požadovala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že „Konaním   Okresného   súdu   v   Trnave   vo   veci   úpravy   práv   a   povinností   rodičov k maloletému   dieťaťu,   vedenej   pod   č. k.   28 P 2/07,   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   má   každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Konaním   Okresného   súdu   v   Trnave   vo   veci   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu vedeného pod č. k. 28 P 2/07, došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Okresnému súdu v Trnave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod číslom 28 P 2/07 konal bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľka sa ďalej domáhala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 251/08 zo 4. marca 2008 doručeným ústavnému súdu 10. marca 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 28 P/2/2007, v rámci ktorého   namieta   sťažovateľka   zbytočné   prieťahy,   je   určenie   výživného   a   zverenie maloletého   dieťaťa   do   starostlivosti   matky,   ako   aj   rozhodnutie   o   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   o   úprave   práv   a   povinností   k   maloletému   dieťaťu.   Z   hľadiska skutkovej a právnej zložitosti vec nie je možné považovať za zložitú, nakoľko takéto konania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov.“

Obsahom vyjadrenia okresného súdu bola aj táto chronológia úkonov okresného súdu a opis jeho doterajšieho priebehu:

«V predmetnom konaní bol dňa 10. 01. 2007 tunajšiemu súdu doručený návrh matky maloletého dieťaťa (ďalej len „sťažovateľky“) na úpravu výživného na maloleté dieťa voči jednému   z   rodičov.   Dňa   19. 01. 2007   zákonná   sudkyňa   Mgr.   Š.   vytýčila   termín pojednávania na deň 15. 02. 2007. Zároveň maloletému ustanovila kolízneho opatrovníka a požiadala   otca   maloletého,   nech   sa   v   lehote   15 dní   písomne   vyjadrí   k   návrhu.   Dňa 07. 02. 2007 bolo súdu doručené oznámenie kolízneho opatrovníka, že sa mu nepodarilo prešetriť pomery v domácností maloletého, ale v prípade potreby tieto pomery dodatočne prešetrí.   Dňa   12. 02. 2007   podala   sťažovateľka   osobne   do   podateľne   tunajšieho   súdu podanie, ktorým upravila petit svojho návrhu.

Na pojednávaní konanom dňa 15. 02. 2007 za prítomnosti sťažovateľky, kolízneho opatrovníka,   ako   aj   právnej   zástupkyne   otca   maloletého   dieťaťa   súd   konanie   odročil na termín   20. 03. 2007.   Na   pojednávaní   konanom   dňa   20. 03. 2007   v   neprítomnosti sťažovateľky bol vypočutý otec maloletého dieťaťa. Na tomto pojednávaní právny zástupca sťažovateľky   predložil   písomné   stanovisko   sťažovateľky   zo   dňa   14. 03. 2007,   v   ktorom opísala   skutočnosti,   ktoré   považovala   za   potrebné   súdu   v   predmetnej   veci   oznámiť a ku ktorému   pripojila   aj   fotokópie   svojich   fotografií   a   uznesenie   zo   dňa   22. 03.2006, z ktorého nie je zrejmé vzhľadom na kvalitu fotokópie, kto ho vydal. Toto pojednávanie súd odročil   na   neurčito   s   tým,   že   kolízny   opatrovník   prešetrí   pomery   v   rodine   maloletého a o zistených   skutočnostiach   predloží   súdu   správu   spolu   so   správou   z   materskej   školy a od detského lekára, pričom rodičia spolu s maloletým dieťaťom navštívia CPPS v T. s tým, že písomná správa bude súdu doručená.

Dňa 26. 03. 2007 bolo tunajšiemu súdu doručené písomné vyjadrenie sťažovateľky k výpovedi otca a jeho právnej zástupkyne na pojednávaní uskutočnenom dňa 20. 03. 2007. Dňa   24. 04. 2007 bolo   doručené   ďalšie   písomné   vyjadrenie   sťažovateľky,   a   to k účtom o prispievaní   na   domácnosť   otcom   maloletého   dieťaťa.   Dňa   30. 04. 2007   sťažovateľka písomne požiadala súd o nariadenie pojednávania v predmetnej veci. Dňa 15. 05. 2007 zákonná sudkyňa dala pokyn zaslať právnej zástupkyni otca maloletého dieťaťa vyjadrenia sťažovateľky. Dňa 16. 05. 2007 kolízny opatrovník doložil k spisovému materiálu správu o prešetrení pomerov v rodine maloletého, ako aj ostatné správy, ktoré boli súdom žiadané. Dňa 11. 06. 2007 podala právna zástupkyňa otca maloletého dieťaťa osobne do podateľne tunajšieho   súdu   podanie,   ktorým   navrhla   v   konaní   ustanoviť   znalca   z   odboru   detskej psychológie.

Následne   dňa   18. 06. 2007   podala   sťažovateľka   osobne   na   tunajšom   súde   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   súd   zveril   maloletého   do   jej   osobnej starostlivosti. Dňa 27. 06. 2007 zákonná sudkyňa požiadala Obvodný úrad v T. o zaslanie ich   spisového   materiálu   č. 489/07,   a   to   vzhľadom   na   tvrdenia   sťažovateľky   obsiahnuté v návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 04. 07. 2007 podala právna zástupkyňa otca   maloletého   dieťaťa   na   tunajšom   súde   písomné   vyjadrenie   k   návrhu   sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 09. 07. 2007 bol súdu doručený spisový materiál č. 489/2007   Obvodného   úradu   v   T.   Dňa   10. 07. 2007   sťažovateľka   doplnila   svoj   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   písomným   podaním   podaným   osobne   do   podateľne tunajšieho súdu a následne dňa 11. 07. 2007 zákonná sudkyňa uznesením č. k. 28 P 2/07- 100   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   rozhodla   a   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   zamietla.   Dňa   07. 08. 2007   bolo   tunajšiemu   súdu   doručené odvolanie   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   o   zamietnutí   predbežného   opatrenia,   ktorého rovnopis   bol   súdom doručený   právnej   zástupkyni   otca,   ako aj   kolíznemu   opatrovníkovi a následne dňa 14. 09. 2007 bol spis týkajúci sa predmetnej veci predložený Krajskému súdu v Trnave. Uznesením č. k. 28 P 2/07-117 zo dňa 28. 09. 2007 Krajský súd v Trnave ako   súd   odvolací   napadnuté   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   tunajšiemu   súdu   na   ďalšie konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 10. 2007.

Dňa 09. 11. 2007 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie právnej zástupkyne otca maloletého dieťaťa s vyjadrením, že trvá na tom, aby súd návrh na predbežné opatrenie zamietol.   Dňa 14. 11. 2007   podali rodičia sťažovateľky osobne na   tunajšom   súde svoje vyjadrenie k predmetnej veci. Dňa 16. 11. 2007 bolo sťažovateľkou osobne do podateľne tunajšieho súdu podané jej vyjadrenie k listu právnej zástupkyne otca maloletého dieťaťa zo dňa 08. 11. 2007.

Dňa   19. 11. 2007   podala   právna   zástupkyňa   otca   maloletého   dieťaťa   osobne na tunajšom súde podanie, ktorým navrhla, aby súd ďalej konal vo veci samotnej, nakoľko neexistencia právoplatného rozhodnutia o predbežnom opatrení nie je prekážkou v konaní. Dňa 27. 11. 2007 bolo doručené podanie JUDr. G., ktorým oznámil, že v ďalšom konaní bude sťažovateľku zastupovať len on, pričom sťažovateľka podľa jeho oznámenia odvolala splnomocnenie   na   zastupovanie   doterajšiemu   právnemu   zástupcovi.   Zároveň   s týmto podaním bolo doručené aj plnomocenstvo pre JUDr. G. Dňa 13. 12. 2007 dala zákonná sudkyňa pokyn, aby bol spis predložený vyššej súdnej úradníčke za účelom vyhotovenia uznesenia o pribratí znalca z odboru detskej psychológie. Tento pokyn však už zrealizovaný nebol, a to z dôvodu, že zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pridelená, prestala k 01. 01. 2008 vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde.

V zmysle dodatku č. 3 zo dňa 31. 01. 2008 k Rozvrhu práce Okresného súdu Trnava na rok 2008 bola vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 28 P 2/2007 náhodným výberom pridelená   JUDr.   L.,   ktorá   dala   dňa   12. 02. 2008   vyhotoviť   uznesenie   o   pribratí   znalca do konania,   a   to   v   lehote   5   dní.   Dňa   14. 02. 2008   príslušná   vyššia   súdna   úradníčka v určenej lehote vypracovala v zmysle pokynu sudkyne uznesenie č. k. 28 P/2/07-147, ktoré zároveň   dala   doručovať   účastníkom   konania.   Ešte   pred   týmto   pridelením   veci   novému zákonnému sudcovi, právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 03. 01. 2008 žiadal, aby súd rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Následne dňa 14. 02. 2008 podal právny zástupca sťažovateľky opätovne podanie, v ktorom poukázal na   skutočnosť,   že o   návrhu na   vydanie   predbežného opatrenia nebolo súdom rozhodnuté.   Zákonná   sudkyňa   JUDr.   L.,   ktorej   bola   vec   pridelená,   následne   dňa 26. 02. 2008 uznesením č. k. 28 P 2/07-155 o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodla (toto uznesenie sa v súčasnosti doručuje účastníkom konania) a zároveň vyzvala sťažovateľku, nech v lehote 5 dní tunajšiemu súdu zašle kópiu vypovedania plnej moci svojmu predchádzajúcemu právnemu zástupcovi.»

Rovnaké   procesné   úkony,   ako   sú   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   zistil aj ústavný súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu.

Právny zástupca sťažovateľky nevyužil možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu,   keď   oznámil,   že „všetko   podstatné   (...)   uviedol   v podanej   ústavnej   sťažnosti“. Obsahom   jeho   podania   doručeného   ústavnému   súdu   20.   marca   2008   bol   aj   súhlas s upustením od ústneho verejného pojednávania pre ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   28 P 2/07   je   rozhodovanie   o   návrhoch na určenie   výživného,   zverenie   maloletého   do   osobnej   starostlivosti   matky,   ako   aj rozhodovanie   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   o úprave   práv   a povinností k maloletému   dieťaťu.   Ústavný   súd   sa   stotožnil   s vyjadrením   okresného   súdu, že „z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti vec nie je možné považovať za zložitú, nakoľko takéto konania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov“. Z hľadiska povahy veci však ide o vec, ktorá si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd vyhodnotil jej postup ako aktívny a súčinnostný, keďže sa   osobne   alebo   v zastúpení   advokátom   riadne   zúčastnila   nariadených   pojednávaní, priebežne   nahliadala   do   spisu   (t. j.   prejavovala   záujem   o   priebeh   konania), a 26. novembra 2007 podala sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu   na   prieťahy   v konaní. Sťažovateľka 12. februára 2007 upravila petit (rozšírila) návrhu a 10. júla 2007 doplnila svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Uvedené úkony sťažovateľky však v zásade negatívne neovplyvnili doterajší priebeh konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci.

Z obsahu súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že vo veci samej sa na okresnom súde uskutočnili dve pojednávania, a to 15. februára 2007 a 20. marca 2007. Okresný súd až do   14. februára 2008,   keď   bolo   vypracované   uznesenie   o   nariadení   znaleckého dokazovania   z   odboru   detskej   psychológie,   už   vo   veci   samej   neurobil   žiadny   úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu sťažovateľkinej právnej veci.

V nasledujúcom období, hlavne po 18. júni 2007, keď bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia, sa všetky procesné úkony okresného súdu týkali iba tohto návrhu, pričom okresný súd ho uznesením sp. zn. 28 P 2/07 z 11. júla 2007   (ďalej   len   „zamietajúce   uznesenie“)   zamietol. Následne   po   podaní   odvolania sťažovateľky   proti   zamietajúcemu   uzneseniu   okresného   súdu   bol   spis   predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Odvolací súd   28.   septembra   2007   zrušil   zamietajúce   uznesenie   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil na ďalšie   konanie.   Ako   dôvod   zrušenia   označil   krajský   súd   neuvedenie   dostatočného skutkového a právneho odôvodnenia zamietajúceho uznesenia. Od vrátenia spisu okresnému súdu   11.   októbra   2007   až   do   26.   februára   2008,   keď   okresný   súd   rozhodol   o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (ktorý sťažovateľka podala 18. júna 2007), nevykonal okresný súd v konaní o vydanie predbežného opatrenia žiaden procesný úkon.

Ústavný súd zastáva názor, že ak bol v okolnostiach daného prípadu okresný súd po podaní   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   nečinný   v konaní   vo   veci   samej, nemožno takýto priebeh konania považovať za efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty   sťažovateľky   (napr.   IV. ÚS 233/04).   Pri   posudzovaní,   či   došlo   k   zbytočným prieťahom v namietanom konaní z hľadiska postupu okresného súdu, vychádzal ústavný súd zo svojej   stabilnej judikatúry, podľa   ktorej rozhodovanie o predbežnom opatrení nie je zákonnou prekážkou v konaní súdu o samotnej veci (II. ÚS 66/02, IV. ÚS 42/04) a úkony urobené   v rámci   konania   o   predbežnom   opatrení   nie   sú   úkonmi   vo   veci   samej,   a teda ústavný súd ich spravidla neberie do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom (III. ÚS 20/02).

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie o predbežnom opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, ktorého odstránenie je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   Preto   obdobie,   v   ktorom   súd   konal   len   o   predbežnom   opatrení,   je   dobou zbytočných prieťahov v konaní vo veci samej (III. ÚS 42/02), čo v okolnostiach prípadu platí aj pokiaľ ide o preskúmavané konanie.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   taktiež   vyslovil,   že   konanie a rozhodovanie   odvolacieho   súdu   o odvolaní   proti   uzneseniu   o vydaní   predbežného opatrenia   nepredstavuje   zákonnú   prekážku   postupu   vo   veci   samej   toho   súdu,   ktorý predbežné opatrenie vydal (II. ÚS 214/02).

Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že okresný súd so zreteľom na povahu veci a jej   špecifickosť   mal   konaniu   vo   veci   starostlivosti   o   maloletého   venovať   zvýšenú pozornosť. Takýto postup v konaniach súdu vo veci starostlivosti o maloletých prikazujú aj viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100, § 101 a § 117 ods. 1).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd vo vyjadrení uvádza, že po vrátení veci z krajského súdu „nebolo (...) rozhodnuté   o   predbežnom   opatrení   v   zákonom   stanovenej   lehote“,   čo   odôvodňuje „odchodom zákonnej sudkyne z tunajšieho súdu“.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02,   I. ÚS 38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl. 48   ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní (vo veci samej, ako aj v konaní o vydanie predbežného opatrenia) vedenom   pod   sp. zn.   28 P 2/07   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 28 P 2/07 konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že nekonanie okresného   súdu   v jej   právnej   veci   malo   dopad   aj   na „rodinné   vzťahy   vyplývajúce z rodičovských   práv   k maloletému   dieťaťu   a   z toho   prameniacej   psychickej   ujme sťažovateľky ako matky (...) z toho, že dieťa nemá zabezpečené stabilné rodinné vzťahy (napr. nevie, kde a v ktorý deň bude, či ho jeho otec nevezme, ak sa mu zachce k sebe...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu a zohľadňujúc najmä povahu veci,   v ktorej   sa   rozhodovalo   o záujmoch   maloletého   dieťaťa,   ako   aj   doterajšiu   dĺžku konania, osobitne dĺžku rozhodovania o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (viac než osem mesiacov), ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   advokátom JUDr. J. G., ktoré si uplatnil v sume 6 732 Sk za dva úkony právnej služby.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   3 176   Sk,   t. j.   spolu   6 352   Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 732 Sk. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v sťažovateľkou vyčíslenej a uplatnenej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008