znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 56/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2007 v senáte zloženom   z predsedu   senátu   Jána   Lubyho, zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. P. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   42 C   32/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   P. V.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   P.   V.   trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 56/07-8 z 12. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. P. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/92.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 8. januára 1992 právna predchodkyňa sťažovateľa   A.   M.   V.   podala   okresnému   súdu   žalobu   na   vydanie   nehnuteľnosti   podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov proti žalovanému - Správa budov, š. p., K. Konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 42 C 32/92. Sťažovateľ sa   stal účastníkom tohto súdneho konania na strane žalobcu na základe   právneho   nástupníctva   po pôvodnej   žalobkyni, matke A.   M. V.,   ktorá   zomrela

15. februára 1996. Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom z 18. novembra 1999, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd”) uznesením z 30. novembra 2000 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd svojím uznesením z 21. júna 2002 konanie vo veci prerušil do   právoplatného   skončenia   dedičského   konania   po   poručiteľke   A.   M.   V.   vedeného Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. D 446/96. Sťažovateľ poukázal na to, že okresný súd nepostupoval správne, keď konanie z uvedeného dôvodu prerušil, pretože už pred   prerušením   konania   konal   so   sťažovateľom   ako   s právnym   nástupcom   zomrelej žalobkyne skoro 6 rokov. Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uviedol, že okresný súd pokračoval   v konaní   na   nepripravených   súdnych   pojednávaniach   až   8. februára   2005 a následne 5. mája 2005, 10. mája 2005, 26. júla 2006 a 11. septembra 2006, pričom vo veci nerozhodol.

Sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu 13. decembra   2006,   pretože „...   pojednávania   súdu   neboli   riadne   pripravené   a vec sťažovateľa   nebola   rozhodnutá   ani   po   15   rokoch   od   podania   žaloby...“. Do   podania sťažnosti ústavnému súdu 16. januára 2007 sťažovateľovi nebola doručená odpoveď na ním podanú sťažnosť.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/92 porušené, prikáže okresnému súdu v uvedenom konaní konať bez zbytočných prieťahov, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a nárok na úhradu trov konania.

Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodnil   poukazom   na   neefektívnosť   súdneho   konania   vyplývajúcu   z nepripravených pojednávaní a na právnu neistotu prameniacu z dĺžky súdneho konania.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 19. januára 2007,   v ktorom   uviedol,   že   vo   veci   súdneho   konania   bolo   nariadené   pojednávanie   na 18. január   2007,   ktoré   sa   neuskutočnilo   a bolo   odročené   na   iný   termín   zamestnancom okresného súdu z dôvodu odcestovania sudkyne na schôdzu Združenia sudcov Slovenska. Sťažovateľ   uviedol,   že   takýto   postup   okresného   súdu   považuje   za   postup   odporujúci Občianskemu súdnemu poriadku (ďalej len „OSP“), neetický a nehospodárny.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľa   podaním   sp.   zn. Spr 2324/98 z 11. mája 2007 vyjadril okresný súd, ktorý okrem iného uviedol, že ide o vec skutkovo a právne náročnú, podrobne uviedol jednotlivé úkony okresného súdu vo veci, poukázal na vykonanie rozsiahleho dokazovania vrátane znaleckého, na vznesené námietky zaujatosti sudcov okresného súdu, na prerušenie súdneho konania za účelom zisťovania stavu   dedičského   konania   po   právnej   predchodkyni   sťažovateľa,   na   úkony   sťažovateľa v konaní. Okresný súd ponechal na úvahu ústavného súdu posúdenie, či v danom prípade došlo k porušeniu sťažovateľom namietaných základných práv. V závere svojho vyjadrenia predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho pojednávania v tejto veci v konaní pred ústavným súdom.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k stanovisku okresného súdu podaním z 18. mája 2007, v ktorom nesúhlasila s hodnotením predmetu konania ako skutkovo a právne zložitého a uviedla „...práva môjho mandanta, ktoré   som   podanou   ústavnou   sťažnosťou   namietala   sú   postupom   súdu   sústavne porušované...“. Poukázala na to, že listinné dôkazy predložené predchádzajúcim právnym zástupcom sťažovateľa v konaní preukazujú ním uplatnené nároky, pričom žalovaný ani po 16 rokoch od začatia konania nepredložil žiadny dôkaz na potvrdenie opaku. Okresný súd sa nevyporiadal s okruhom účastníkov na strane žalovaných a ich právnym zastúpením. Právna zástupkyňa   sťažovateľky   ďalej   namietala   nedôvodnosť   prerušenia   súdneho   konania   do skončenia   dedičského   konania po   pôvodnej   žalobkyni. Poukázala na nesprávny   preklad pozemkovoknižnej   vložky   nachádzajúcej   sa   v súdnom   spise   do   slovenského   jazyka a nesprávny   postup   vo   vzťahu   k úkonom   smerujúcim   k zisťovaniu   rasového   pôvodu pôvodnej žalobkyne. Podaním z 26. apríla 2007 právna zástupkyňa sťažovateľa oznámila ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/92.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na to,   aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (I. ÚS 10/98, IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   (1)   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, pričom za súčasť tohto kritéria sa považuje aj   povaha   prerokúvanej   veci,   (2)   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   (3)   postup samotného súdu.

1. Kritérium zložitosti veci

Predmetom posudzovaného konania okresného súdu je rozhodovanie o reštitučnom nároku sťažovateľa na vydanie nehnuteľnosti. Konanie o reštitučných nárokoch je možné posúdiť ako konanie zložité po právnej a faktickej stránke vzhľadom na rozsah listinných dôkazov, ktoré je potrebné zadovážiť k posúdeniu oprávnenosti uplatnených nárokov, ako aj posúdeniu aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 354/04). Táto zložitosť veci však nemôže byť dôvodom na trvanie súdneho konania od roku 1992 bez jeho právoplatného skončenia. Osobitne je neodôvodnená takáto dĺžka súdneho konania vzhľadom   na   etický   rozmer   reštitúcie,   účelom   ktorej   je   umožnenie   nápravy   krívd spôsobených   zo   strany   štátnej   moci.   Tento   účel   reštitúcie   v sebe   zahŕňa   aj   nutnosť prioritného posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov.

2. Kritérium správania sťažovateľa ako účastníka súdneho konania

Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka preskúmavaného konania ústavný súd   zistil   čiastočné   pričinenie   sťažovateľa   na   doterajšej   dĺžke   posudzovaného   súdneho konania.   Uvedené   spočívalo   najmä v zastúpení   sťažovateľa   zástupcom   bez   právnického vzdelania, a tým zapríčinenými opakovanými nekvalifikovanými podaniami vo veci samej zo strany tohto zástupcu.

Sťažovateľ   podal   26.   augusta   2002   námietku   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom okresného súdu aj Krajského súdu v Košiciach. O uvedenej námietke rozhodoval Krajský súd v Košiciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky v období prerušenia súdneho konania pred okresným súdom, a preto táto, aj keď nedôvodná námietka, nemohla ovplyvniť vznik prieťahov v tomto súdnom konaní. K predĺženiu súdneho konania prispela druhá námietka zaujatosti   uplatnená   sťažovateľom   21. februára   2006,   ktorá   bola   predložená   okresným súdom na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach 11. mája 2006 a následne vrátená 6. júla 2006 bez meritórneho rozhodnutia s odôvodnením, že ide o opakovanú námietku, o ktorej nie je potrebné rozhodovať.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ svojím správaním neprispel k predĺženiu konania.

3. Kritérium postup samotného súdu

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v preskúmavanom konaní. Z obsahu predloženého   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   doterajší   priebeh   konania   je   poznačený neefektívnosťou   a nesústredenosťou   postupu   okresného   súdu,   ktorý   nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Neefektívnosť postupu okresného súdu je zjavná zo skutočnosti, že prvé rozhodnutie vo veci samej odvolací súd zrušil uznesením z 30. novembra 2000 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.   Dôvodom   na   zrušenie   rozhodnutia   bol   nedostatočne   zistený   skutkový   stav a nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov.

Podľa zistenia ústavného súdu je v konaní nariadené ďalšie pojednávanie na 3. júl 2007.

Vo vzťahu k napadnutému konaniu ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že od sťažovateľa nemožno oprávnene žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši   jeho   nárok   na   vydanie   nehnuteľnosti   vyplývajúci   z   reštitučného   zákona,   a   teda rozhodnutie   má   pre   neho   mimoriadny   význam,   takú   neprimerane   dlhú   dobu   (konanie v súčasnosti prebieha už viac ako 15 rokov).

Už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   ústavný   súd   poukázal   na   to, že o neefektívnosti procesných úkonov okresného súdu svedčí skutočnosť, keď meritórny rozsudok je odvolacím súdom zrušený z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (napr. IV. ÚS 400/04, IV. ÚS 82/05), a súčasne hodnotil neprimerane dlhý priebeh konania ako neprijateľný z ústavnoprávneho hľadiska (napr. IV. ÚS 260/04).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 C 32/92 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   V zmysle   ods. 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva alebo slobody boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom,   vyslovil porušenie týchto práv (bod 1 výroku rozhodnutia).

Ústavný   súd   zároveň   okresnému   súdu   v označenom   konaní   prikázal   konať   bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku rozhodnutia).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk s poukazom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   predmet   konania,   doterajšiu   dĺžku   konania   pred okresným   súdom,   ktorá   presahuje   15   rokov,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   150 000 Sk   sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. D.   S. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 970 Sk a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola   priznaná   v celkovej   sume   6 296 Sk.   Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§ 31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.