znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 56/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. E. L., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. S., K., ktorou namietala porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/03, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. E. L na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice   I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. E. L. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing. E. L.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. Sz., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 56/05 z 2. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. E. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 127/03.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 2403/03 doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2005, ktorého obsahom je nasledujúca chronológia úkonov okresného súdu:

„Žaloba   o   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   bola   doručená   súdu 31. 3. 2003.

Sťažovateľka v konaní vystupuje na procesnej strane žalobkyne. Dňa 4. 4. 2003 bola žaloba doručená na vyjadrenie žalovanému. Dňa 9. 4. 2003 doručila žalobkyňa súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia. Súd   uznesením   č. k.   16 C 127/03-17   zo   dňa   7. 5. 2003   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podala 21. 5. 2003 odvolanie žalobkyňa. Dňa 28. 5. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 17 Co 148/03-35 zo dňa 23. 6. 2003 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V   zmysle   pokynov   krajského   súdu   súd   doplnil   dokazovanie   vo   veci   vydania predbežného opatrenia a 6. 8. 2003 vo veci opätovne rozhodol. Dňa 21. 8. 2003 podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu 16 C 127/03-50.

Dňa 16. 9. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č. k.   17 Co   281/03-75   zo   dňa   6. 10. 2003 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Toto uznesenie bolo doručované právnym zástupcom účastníkov 6. 11. 2003. Od 6. 11. 2003 až doposiaľ súd vo veci žiaden úkon neurobil.

Tento stav zapríčinila dlhodobá práceneschopnosť vybavujúcej sudkyne JUDr. V., a to od 9. 1. 2004 do 28. 6. 2004.

Dňa 15. 10. 2004 bol spis pridelený na vybavenie sudkyni JUDr. V. a doposiaľ sa podľa poradia nedostal na termín pojednávania.“

V závere vyjadrenia okresný súd konštatuje, „že k porušeniu práva sťažovateľky na prejednanie veci   bez zbytočných prieťahov   došlo,   ale   podľa   platnej   právnej   úpravy nebolo možné pre práceneschopnosť odňať vec zákonnej sudkyni. Až odchodom sudkyne na materskú dovolenku bola vec pridelená na vybavenie inému sudcovi.

Konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru právne nie je zložité. Náročná je skutková stránka veci.

V konaní sa nevyskytli žiadne prekážky, ktoré by odôvodňovali postup súdu podľa ust. § 107 a nasl. O. s. p.

Účastníci konania k prieťahom konania svojím správaním neprispeli.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   13.   apríla   2005   nariadil   termín pojednávania na 18. máj 2005.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   26. apríla 2005   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila k stanovisku okresného súdu, v ktorom uviedla, že:

«Obsah vyjadrenia Okresného súdu Košice I (ďalej súdu) považujem za korektný pokiaľ sa súd vyjadruje k faktom vyplývajúcim aj z k ústavnej sťažnosti pripojených príloh a pokiaľ   súd   uznáva,   že   „k   porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov došlo...“, že konanie o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru právne nie je zložité, „že v konaní sa nevyskytli žiadne prekážky...“ a že „Účastníci konania k prieťahom konania svojím správaním neprispeli.“

Pokiaľ však ide o obranu súdu v pasáži, kde uvádza „... ale podľa platnej právnej úpravy nebolo možné pre práceneschopnosť odňať vec zákonnej sudkyni. Až odchodom na materskú dovolenku bola vec pridelená na vybavenie inému sudcovi.“, tak zastávam názor, že to v žiadnom prípade nemožno pripočítať na ťarchu sťažovateľky, pretože ak štát ani za posledných uplynulých dvanásť rokov nedokázal vyriešiť v platnej právnej úprave (O. s. p.) postup súdov tak aby aj v takých prípadoch ako je dlhodobá práceneschopnosť sudcu bola zachovaná plynulosť v súdnom konaní, tak jedine štát (súd) musí niesť za tento s ústavou SR (čl. 48 ods. 2) a najmä s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1) nesúladný postup, plný podiel svojej zodpovednosti.

Preto   zhrnúc neefektívny, následne nesprávny   (contra   lege   artis)   postup   súdu v konaní o žalobe sťažovateľky v období od podania žaloby (31. marca 2003) do prvého rozhodnutia odvolacieho súdu o vydanom nezákonnom rozhodnutí súdu (6. augusta 2003), paralélnu   nečinnosť súdu   o   žalobe   sťažovateľky   o   neplatnosť   skončenia   pracovného pomeru okamžitým zrušením a o náhradu mzdy počas obdobia konania súdu o návrhu sťažovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia   do   jeho   právoplatného   skončenia (6. novembra 2003)   a   následnú absolútnu   nečinnosť   súdu do   podania   vyjadrenia   súdu ústavnému   súdu   (13. apríla 2005)   s   poukazom   na   konkrétne okolnosti prípadu,   najmä na to,   že   v pracovnoprávnom spore   sťažovateľky   ide   o   vyriešenie   existenčnej   otázky sťažovateľky,   s   poukazom   na   to,   že   ide   o   spor   dotýkajúci   sa   aj   základných   práv mal. dieťaťa na rodinnú výchovu, v ktorom spore súd ani do dvoch rokov neurčil termín na prejednanie veci, napriek písomnému prísľubu predsedu súdu v jeho liste ešte zo dňa 26. mája 2003 a napriek viacnásobným prosbopisom sťažovateľky (podania sťažovateľky z 1. apríla 2003   a   z   30. júna 2003)   sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy   zavinené   súdom z 23. júla 2003 s ohľadom na to, že sťažovateľka nezapríčinila svojím správaním žiadny prieťah v konaní a na nie zložité súdne konanie, navrhujem, aby ústavný súd rozhodol v zmysle návrhu nálezu uvedeného v petite ústavnej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu.   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd pripomína, že sťažovateľka v sťažnosti nenamietala konanie okresného súdu v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ale namietala, že okresný súd „nekonal o žalobe žalobkyne vôbec“ (t. j. vo veci samej).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že od podania žaloby 31. marca 2003, okrem pokynu okresného súdu zo 4. apríla 2003 na doručenie žaloby na vyjadrenie žalovanému, okresný   súd   celú   svoju   činnosť   zameral   iba   na rozhodovanie   o nariadení   predbežného opatrenia   (9. apríla 2003   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia),   pričom   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Dňa 13. apríla 2005 okresný súd po doručení výzvy ústavného súdu   na   vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti   nariadil   termín   pojednávania   na   18. máj 2005. Za týchto okolností ústavný súd nepovažoval za potrebné analyzovať postup súdu podľa citovaných kritérií, za postačujúce považoval v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 177/03) nečinnosť okresného súdu v trvaní dvoch rokov.

Je   nesporné,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je integrálnou   súčasťou   rozhodovania   vo   veci   samej,   no   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej judikatúre už konštatoval (napr. IV. ÚS 205/04), že „rozhodnutie o predbežnom opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, ktorého odstránenie je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, lebo tu „ide o ochranu predbežnú a dočasnú a samotné uznesenie je rozhodnutím nemeritórnym“.

Podľa ďalšej konštantnej judikatúry ústavného súdu obdobie, v ktorom súd konal len o predbežnom   opatrení,   je   dobou   zbytočných   prieťahov   v konaní   vo veci   samej (m. m. III. ÚS 42/02).   Úkony   okresného   súdu   v rámci   konania   o predbežnom   opatrení nie sú   úkonmi   urobenými   vo   veci   samej,   a teda   ústavný   súd   ich   spravidla   neberie do úvahy pri riešení   otázky,   či   v konaní   vo   veci   samej   došlo   k zbytočným   prieťahom (m. m. III. ÚS 20/02)

Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu uvedenú v jeho vyjadrení z 13. apríla 2005, že „... podľa platnej právnej úpravy nebolo možné pre práceneschopnosť odňať   vec   zákonnej   sudkyni.   Až   odchodom   sudkyne   na   materskú   dovolenku   bola   vec pridelená na vybavenie inému sudcovi“ a poukazuje na ustanovenie § 2 ods. 3 a 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné súdy a krajské súdy, podľa ktorého môže predseda súdu opatrením v súlade s určeným   zastupovaním   v rozvrhu   práce   v prípade   náhlej   prekážky   brániacej   sudcovi vykonať jednotlivé úkony v konaní nimi poveriť iného sudcu. Preto ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom.

Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že sťažovateľka sa   žiadnym spôsobom nepričinila o taký stav konania, aký bol zistený ústavným súdom.

Pretože ústavný súd zistil   porušenie sťažovateľkiných označených práv,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia vo svojej veci.

III.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk, ktoré žiada priznať z dôvodu, že „jej právna istota v to, či jej pracovný pomer u jej zamestnávateľa bude trvať alebo nebude trvať, je porušená nekonaním   OS,   a to   už   po   dobu   skoro   2   rokov,   čo   je   v pracovnoprávnej   veci   (...) neprimerane dlhá doba“, ďalej uvádza, že „v dôsledku uvedeného nemá (...) primeraný príjem   neprimerane   dlhú   dobu   a z toho   vyplývajúcu   nedostatočne   zabezpečenú   výživu svojich   vlastných   troch   detí   (...)   a jedného   dieťaťa   zvereného   predbežne   do   pestúnskej starostlivosti (...)“, a na záver poukazuje na to, „že v spojitosti so sporom je významná otázka rozhodnutia súdu o tom, či jej na základe pracovnej zmluvy zverené dieťa mal. F. bude v jej starostlivosti ako profesionálneho rodiča naďalej alebo nebude (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 127/03, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj to, že z hľadiska povahy   veci   ide   o konanie   mimoriadne   citlivé,   pretože   stav   neistoty   ohľadne   trvania pracovného   pomeru   závažne   ovplyvňuje   zabezpečovanie   životných   potrieb   účastníka konania, prípadne aj jeho rodiny (m. m. II. ÚS 32/02), ústavný súd považoval priznanie sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. Sz. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti   a jej   podanie)   v   súlade   s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), za každý úkon v sume po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Za podanie právnej zástupkyne sťažovateľky z 26. apríla 2005, ktorým sa vyjadrila k stanovisku   okresného   súdu,   ústavný   súd   so   zreteľom   na   jeho   obsah   (absencia ústavnoprávneho charakteru) odmenu nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2005