znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 56/03-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho prerokoval   sťažnosť S.   G.,   bytom   S.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M. F.,   B.,   vo veci porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   10/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. S. G.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Bratislava III   je   p o v i n n ý   uhradiť S. G. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 8 800 Sk (slovom Osemtisícosemsto slovenských korún) na účet advokáta Mgr. M. F., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2003 doručená sťažnosť S. G., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M.   F.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 10/99.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že 10. februára 1999 podal navrhovateľ B.   p.   S.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   proti   nemu   ako   odporcovi   v predmetnom   konaní okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie peňažnej sumy.

Okresný   súd   vydal   27.   mája 1999 platobný rozkaz, v ktorom   uložil   odporcovi   – sťažovateľovi   zaplatiť   istinu   36   060   Sk   a nahradiť   trovy   konania   vo   výške   2   980   Sk. Sťažovateľ podal proti platobnému rozkazu 10. júna 1999 odpor.

Sťažovateľ uviedol, že v konaní sa ku dňu podania jeho sťažnosti ústavnému súdu uskutočnili   v roku   2000   štyri   pojednávania,   a to   18.   mája,   12.   júna,   11.   septembra a 9. októbra,   pričom   na   poslednom   pojednávaní   navrhovateľ   rozšíril   svoj   návrh   tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť už istinu vo výške 68 636 Sk. Pojednávanie bolo zároveň odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania s tým, že účastníci konania budú na nový termín pojednávania predvolaní.

Po   viacerých   osobných   upozorneniach,   ktoré   adresoval   sťažovateľ   príslušnej sudkyni, keďže od 9. októbra 2000 okresný súd vo veci nekonal, po takmer dvoch rokoch 2. októbra   2002   požiadal   písomne   okresný   súd   o poskytnutie   informácie   o tom,   v akom štádiu   sa   nachádza   predmetné   konanie,   pričom   odpoveď   mu   nebola   ešte   doručená. Od posledného pojednávania uplynulo 28 mesiacov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„V konaní medzi navrhovateľom B. p., m. p. S., a odporcom – sťažovateľom S. G. o zaplatenie   68.636,-   Sk,   č.   k.   6   C   10/99   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   uvedené   v   článku.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky nekonaním Okresného súdu Bratislava III.

Prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava III., aby vo veci vedenej pod č. k. 6 C 10/99 konal tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľovi   S.   G.   priznáva   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   800.000,-   Sk (slovom   osemstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Bratislava   III.   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľ S. G. má právo na náhradu trov konania, ktorú je Okresný súd Bratislava III. povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie uznesením č. k. IV. ÚS 56/03-13 z 27. marca 2003 ústavný súd výzvou zo 4. apríla 2003 požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie ku   konaniu   ústneho   pojednávania podľa   § 30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“). Rovnakú výzvu a v rovnakom termíne na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj sťažovateľovi.

Obaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 10. júla 2003   konštatoval,   že   konanie   začalo   10.   februára   1999   a bez   prieťahov   súd   konal do 9. októbra 2000, keď odročil pojednávanie za účelom znaleckého dokazovania. Okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie až 27. marca 2003, ale v zásade prieťahy v konaní   boli   spôsobené   predovšetkým   skutočnosťami,   ktoré   majú   pôvod   v nadmernej zaťaženosti vybavujúcej sudkyne a celého občianskoprávneho úseku okresného súdu.

III.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov....“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   (II.   ÚS   61/98),   pričom   tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne právoplatným   rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 6 C 10/99 zistil, že v predmetnej veci okresný súd od 10. februára 1999 (keď mu bol doručený návrh na začatie konania) až do odoslania spisu ústavnému súdu vykonal nasledovné úkony.

Dňa   27.   mája   1999   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz.   Dňa   28.   januára   2000 uznesením priznal odporcovi oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku za podaný odpor a v časti   o ustanovení   právneho   zástupcu   žiadosť   zamietol,   17.   apríla   2000   určil   termín pojednávania   na   18.   máj   2000.   Toto   pojednávanie   odročil   na   12.   jún   2000   z dôvodu neprítomnosti navrhovateľa. Dňa 12. júna 2000 okresný súd pojednávanie opätovne odročil na   11.   september   2000   z dôvodu   návrhu   navrhovateľa   za   účelom   zosumarizovania listinných dôkazov. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti navrhovateľa na 9. október 2000, keď navrhovateľ rozšíril petit návrhu. Pojednávanie z 9. októbra 2000 bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Dňa 27. marca 2003 okresný súd vypracoval uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania.

Okrem toho účastníci vo veci vykonali tieto úkony:

Dňa   10.   februára   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   navrhovateľa   proti odporcovi   (sťažovateľovi)   o zaplatenie   36   060   Sk s príslušenstvom. Dňa   10.   júna 1999 doručil odporca odpor proti platobnému rozkazu, 15. júna 1999 odporca doručil okresnému súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 6 C 10/99 podľa troch označených kritérií zistil:

1. Predmetom konania pred okresným súdom je zaplatenie peňažnej sumy z titulu nájomného za užívanie bytu. Ústavný súd po oboznámení sa so spisom okresného súdu konštatuje, že vec ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty zložitosti. V danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej   agendy   na všeobecných súdoch,   podklad pre rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a používaná   právna   úprava.   Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované, rovnako na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Napokon ani okresný súd nenamietol vo svojom vyjadrení skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní   pred   označeným   porušovateľom   práva   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré   by   nasvedčovali   spôsobenie   prieťahov   zo   strany   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa na všetkých   pojednávaniach   zúčastňoval   a v   konaní   bol   aktívny.   Je   však   pravdou, že v dôsledku jeho správania (nepravidelne platil nájomné), navrhovateľ musel v priebehu konania upraviť žalobný návrh, v dôsledku čoho musel okresný súd robiť procesné úkony s tým súvisiace, čo určitým spôsobom vplývalo na predĺženie konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol vo veci nečinný od 15. júna 1999,   keď   odporca   doručil   okresnému   súdu   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu, do 28.   januára   2000,   keď   okresný   súd   rozhodol   o tejto   žiadosti (nečinnosť   viac   ako   7 mesiacov),   a od   9.   októbra   2000,   keď   odročil   pojednávanie   za   účelom   vykonania znaleckého   dokazovania,   do   27.   marca   2003,   keď   vypracoval   uznesenie   o nariadení znaleckého dokazovania (nečinnosť viac ako 29 mesiacov).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   počte   nevybavených   vecí na občianskoprávnom úseku a u konajúcej sudkyne ústavný súd neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka   okresného   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu   za rozhodnutie vo veci. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 10/99 bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   jeho   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie vo výške 800 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil tým, že nekonaním okresného súdu (viac ako dva roky) bolo hrubo porušené základné právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 48 ods. 2 ústavy. Týmto postupom mu bola spôsobená nielen majetková, ale aj   nemajetková   ujma   na   zdraví   a ľudskej   dôstojnosti   a zároveň   bola   umelo   udržiavaná právna neistota medzi navrhovateľom a odporcom (sťažovateľom). Predmet sporu nebol podľa   neho   ničím   výnimočný   a ani   konanie   účastníkov   nespôsobovalo   predlžovanie súdneho konania.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže, avšak   nemusí   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ústavný   súd   vychádzal   pri svojom   rozhodovaní   predovšetkým   z toho,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   výrazne prispel   svojím   správaním   k tomu,   že   spor   vznikol   a tiež   že   sa   neúmerne   predlžoval. Sťažovateľ ako odporca platil nepravidelne zálohové platby za užívanie bytu a služby s tým spojené a poskytované zálohové platby nepredstavovali predpísané zálohy. V dôsledku toho navrhovateľ musel rozšíriť v priebehu konania svoj   žalobný návrh a okresný súd musel rozhodnúť   i o pripustení   zmeny   návrhu.   Ústavný   súd   pripomína,   že   v sporovom   konaní musí   účastník   počítať   s tým,   že   ak   jeho   úkony,   mimosúdne   správanie   sa   a iba   tvrdená a nepreukázaná obrana predĺži konanie, pôjde to v každom prípade na jeho ťarchu (§ 6, § 101 ods. 2, § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy, prikázanie okresnému súdu, aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a úhrada trov konania) sú dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením základného práva.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. F. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 8 800 Sk (slovom Osemtisícosemsto slovenských korún) z dôvodu trov jeho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby priznal vo výške   4   270   Sk   (základom   pre   výpočet   výšky   náhrady   za   úkon   právnej   služby   bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk).

Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dvakrát   náhradu režijného paušálu po 128 Sk § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2003