znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 559/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátkou   JUDr.   P.   R.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er/135/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   spol.   s r. o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   spol.   s r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er/135/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť proti postupu Okresného súdu Bratislave III v právnej veci sťažovateľa ako oprávneného proti povinnému 1/ Ž..., a. s., a 2/ Ž..., a. s., vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava III   pod   spis.   zn.:   36 Er/135/2013,   ktorým   došlo postupom,   resp.   nekonaním   Okresného   súdu   Bratislava III   pri   prejednávaní   uvedenej právnej   veci   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a   práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)...

Sťažovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému 1/ a povinnému 2/ na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach.

V   uvedenom   exekučnom   konaní   exekučný   súd   poveril   JUDr.   M.   Z.   vykonaním exekúcie, pričom povinný 1/ a povinný 2/ podali námietky proti exekúcii. Námietky proti exekúcii   povinného   1/   boli   exekučnému   súdu   doručené   dňa   14. 03. 2013   a námietky povinného 2/ boli exekučnému súdu doručené dňa 12. 03. 2013.

O týchto námietkach proti exekúcii aj napriek uplynutiu zákonnej lehoty exekučný súd nerozhodol.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 4 Obdo 23/2013 zo dňa 30. 04. 2013 bola odložená vykonateľnosť exekučného titulu a na základe tohto Uznesenia Najvyšší súd povolil odklad exekúcie, a to Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. 07. 2013.

Uznesením   Ústavného   súdu   SR   spis.   zn.   III. ÚS 330/2013   zo   dňa   18. 07. 2013, Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   inter   alia   rozhodol   tak,   že   odložil   vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. 04. 2013, ktorým Najvyšší súd SR odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach spis. zn.   2 Cob/173/2012-545   z   20. 12. 2013 (správne   má   byť   20.   12.   2012,   pozn.) až   do rozhodnutia o dovolaní žalovaných 2/ až 4/.»

Sťažovateľka ďalej poukázala aj na to, že „Dňa 17. 06. 2013 sťažovateľ (zastúpený advokátom)   podal   predsedovi   súdu   ako   orgánu   poverenému   vybavovaním   sťažnosti sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. V podanej sťažnosti sťažovateľ namietal postup súdu,   ktorým   súd   porušuje   právo   účastníkov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   keďže   o námietkach   povinných   proti   exekúcii   nebolo   rozhodnuté   v   zákonnej lehote. V odpovedi na sťažnosť zo dňa 22. 07. 2013 predseda Okresného súdu Bratislava III uviedol, že vyhodnotil sťažnosť ako nedôvodnú, keďže podľa názoru predsedu Okresného súdu Bratislava III bola na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu odložená vykonateľnosť exekučného titulu, a preto exekučný súd nemusí rešpektovať zákonnú lehotu.“.

Sťažovateľka   napokon   vyjadrila   tento   názor: «Máme   za   to,   že   Okresný   súd Bratislava III konajúc ako všeobecný súd v predmetnej veci je povinný konať a v zákonnej lehote rozhodnúť o námietkach povinného, a to bez ohľadu na to, či bol povolený odklad exekúcie alebo nie.

V   ustanovení   § 50   ods. 2   Zákona   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   je   ustanovená   zákonná   lehota,   v   ktorej   je exekučný súd povinný rozhodnúť o námietkach proti exekúcii:

„Námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr do piatich dní od   ich   doručenia   účastníkom.   O   námietkach   proti   exekúcii   rozhodne   súd   najneskôr do 60 dní od ich doručenia.“

Jedná sa o zákonnú lehotu, ktorú je exekučný súd povinný dôsledne rešpektovať. Táto zákonná lehota nebola dodržaná, pričom v čase plynutia tejto zákonnej lehoty sa   nemohlo   predikovať   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   odložení vykonateľnosti.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa L., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   nekonaním   Okresného   súdu   Bratislava III   vo   veci   vedenej   pod   spis. zn.: 36 Er/135/2013 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   spis. zn.: 36 Er/135/2013 konal bez zbytočných prieťahov.“

Okrem   toho   sťažovateľka   navrhuje,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov,   a   podľa   čl. 6   ods. 1   prvej   vety   dohovoru   aby   bola   jeho   vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er/135/2013 boli porušené jej základné právo garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   36 Er/135/2013,   ústavný   súd,   vychádzajúc   z obsahu sťažnosti, konštatuje, že sťažovateľka namieta porušenie týchto práv výlučne v súvislosti s rozhodovaním   okresného súdu   o uplatnených námietkach   povinných   v 1. rade a 2. rade proti exekúcii doručených exekučnému súdu 12. marca 2013 a 14. marca 2013.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   čo   platí   aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietne (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vychádzal   okrem   iného aj z odpovede predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 2064/2013 z 22. júla 2013 na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní, v ktorej okrem iného uviedol:

„Zo   spisu   som   zistil,   že   dňa   12. 03. 2013   boli   doručené   do   súdneho   spisu 36 Er 135/2013   námietky   povinného   v   2. rade   a   dňa   14. 03. 2013   námietky   povinného v 1. rade.   Súd   zabezpečoval   vyjadrenie   k   námietkam   a   tieto   boli   súdu   doručené   dňa 21. 03. 2013.   V   námietkach   povinného   v   2. rade   doručeným   súdu   dňa   12. 03. 2013   bol zároveň i návrh na odklad exekúcie. K tomuto návrhu ste sa vyjadrili dňa 15. 04. 2013. Dňa 24. 04. 2013   bol   súdu   doručený   návrh   povinného   v   1. rade   na   zastavenie   exekúcie, ku ktorému ste sa vyjadrili dňa 25. 04. 2013. Prípisom súdu zo dňa 14. 06. 2013 súd žiadal povinného   v   1.   a   2. rade   na   doloženie   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach 2 Cob 173/2012, ktorý bol súdu doručený dňa 09. 07. 2013. Následne súd uznesením zo dňa 09. 07. 2013 povolil odklad exekúcie, a to do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (správne má byť „Krajského súdu v Košiciach“, pozn.) č. k. 2Cob 173/2012 zo dňa 20. 12. 2012.“

Z citovanej   odpovede   predsedu   okresného   súdu   na   sťažnosť   sťažovateľky na prieťahy   v napadnutom   konaní   je   zrejmé,   že   okresný   súd   v súvislosti   s podanými námietkami proti exekúcii nebol nečinný, ale vykonával procesné úkony vrátane uznesenia z 9. júla 2013, ktorým povolil odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/173/2012-545 z 20. decembra 2012.

Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že ústavný súd svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 330/2013 z 18.   júla   2013   rozhodol,   že   odkladá   vykonateľnosť   uznesenia najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 Obdo 23/2013   z 30.   apríla   2013,   ktorým   bolo   rozhodnuté o odklade   vykonateľnosti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   2 Cob/173/2012-545 z 20. decembra   2012   až   do   rozhodnutia   o dovolaní   žalovaných   v II.,   III.   a vo   IV. rade (odklad vykonateľnosti predmetného rozsudku krajského súdu nebol podľa odôvodnenia označeného uznesenia ústavného súdu v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 23/2013 z 30. apríla 2013 riadne odôvodnený, pozn.).

Pokiaľ sťažovateľka svoje námietky, ktorými odôvodňovala porušenie označených práv,   opiera   výlučne   o skutočnosť,   že   v danej   veci   nebola   dodržaná   lehota   ustanovená v § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého o námietkach proti exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý   v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu.   Pri   posúdení,   či   došlo   k porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada,   ale   ich   nedodržanie   nemusí   automaticky   znamenať   porušenie   uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   I. ÚS 63/00). Ak je   na   jednej   strane   všeobecný   súd   viazaný   v zákone   ustanovenými   lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie   základných   zásad   civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom realizácie širšieho základného práva, a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných   zmluvách   o ľudských   právach,   ktoré   majú   prednosť   pred   zákonom (čl. 154c   ods. 1   ústavy).   V tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   právo   na   spravodlivý   proces   nemožno   stavať   proti   sebe   ani   ich   od   seba oddeľovať.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (m. m. PL. ÚS 25/01).

Tiež   z judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ustanovuje   rýchlosť súdnych konaní so súčasným ustanovením všeobecnejšieho princípu – riadneho výkonu spravodlivosti (napr. Süßmann c. Nemecko, rozsudok zo 16. septembra 1996, § 57), resp. že požiadavka   na   prejednanie   a rozhodnutie   veci   „v   primeranej   lehote“   tvorí   jeden z osobitných   aspektov   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v čl. 6   ods. 1   dohovoru (napr. Sovtransavto Holding c. Ukrajina, rozsudok z 25. júla 2002, § 83). Aj ESĽP uznal, že nerešpektovanie lehoty ustanovenej zákonom samo osebe neporušuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Wiesinger c. Rakúsko, rozsudok z 30. októbra 1991, § 60), môže byť však faktorom pri hodnotení, či sa konanie skončilo v primeranej lehote. Podľa ESĽP primeranosť dĺžky konania   musí   byť   posudzovaná   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu,   berúc   do   úvahy kritériá uvedené v jeho judikatúre, a to najmä zložitosť veci, správanie sťažovateľa a postup orgánov prerokúvajúcich vec, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa (napr. Jóri c. Slovenská republika, rozsudok z 9. novembra 2000, § 51). Uvedené kritériá ESĽP teda neaplikuje   mechanicky,   ale   pragmaticky   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu (PL. ÚS 25/01).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   nemohol   opomenúť v neposlednom rade aj to, že v exekučnom konaní platí zásada zákazu návratu do pôvodného stavu (restitutio in integrum). V prípade, že by došlo k vykonaniu exekúcie, hoci by sa neskôr ukázalo, že exekúcia nemala byť vykonaná, nemožno už vykonaný exekučný úkon zrušiť.

Vzhľadom na všetky okolnosti veci, berúc do úvahy doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ako aj doterajší postup okresného súdu, ústavný súd uzavrel, že v konaní vedenom okresným   súdom   vo   veci   sp. zn. 36 Er/135/2013   nemožno namietaný postup   z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru do dňa predbežného prerokovania sťažnosti kvalifikovať ako taký, ktorý by nadobudol charakter zbytočných prieťahov a mohol by odôvodňovať vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky v konaní vo veci samej. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby sťažovateľka   po   splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   v tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom alebo by činnosť okresného súdu bola neefektívna, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013