znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 559/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012 doručená sťažnosť M. D., (v sťažnosti sa uvádza, že do 17. októbra 2011 vystupoval pod menom D. M.), t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 118/2011 na základe obžaloby podanej Krajskou prokuratúrou   v N.   pod   sp.   zn.   Kv   138/2010   väzobne   trestne   stíha   sťažovateľa   spolu s ďalšími osobami pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona a iné.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp/303/2011 z 21. júna 2011 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom lehota väzby mu začala plynúť 21. júna 2011 o 10.00 h. Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby   už   po   prijatí   obžaloby   (27.   októbra   2011);   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 5 T 118/2011   z 27.   októbra   2011   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Tos 68/2011   z 9.   novembra   2011   rozhodol   tak,   že   sťažovateľa,   ako   aj   ďalších obžalovaných   v trestnej   veci   ponecháva   vo   väzbe,   a súčasne   ich   žiadosti   o prepustenie z väzby   na   slobodu   zamietol   a ich „väzbu   nenahradil   žiadnym   zo   zákonných   inštitútov upravených Trestným poriadkom“.

Sťažovateľ 16. apríla 2012 požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodov, „ktoré... cez svojho obhajcu uvádzal v predošlej žiadosti,   ako aj z dôvodov, ktoré ústne doložím do zápisu na pojednávaní...“.

Okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením sp. zn. 5 T 118/2011 zo 4. mája 2012 zamietol a písomný sľub sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 57/2012-2524 z 24. mája 2012 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   svojím   postupom   a uvedeným   uznesením porušil jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Argumentuje pritom tým, že «krajský súd pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby   nepostupoval   podľa...   záverov   ústavného   súdu,   ale   ani   podľa   ustanovenia   §   176 ods. 2 Tr. por., ktoré mu ukladá povinnosť uviesť práve úvahy, na základe akých dospel v danom   prípade   k postupu   podľa   ustanovenia   §   193   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   a preto konkrétne dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu napádaného uznesenia nie je možné z odôvodnenia napádaného uznesenia zistiť...

... uznesenie krajského súdu je nezákonné, neústavné a nepreskúmateľné, keďže nie je možné zistiť, aké konkrétne okolnosti a skutočnosti nasvedčujú všeobecným záverom súdu... Prehnaný formalistický prístup pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, priviedol tak okresný súd ako aj krajský súd k absurdnému záveru, keď na strane jednej výpovede svedkov - poškodených... používa v prejednávanej trestnej veci ako dôveryhodný argument, že skutok sa stal a mal ho v spolupáchateľstve spáchať sťažovateľ, pričom na strane   druhej   vydaným   Uznesením   zo   dňa   07.   mája   2012   o   pribratí   znalca...   nariadil skúmať   dôveryhodnosť   výpovede   svedka   -   poškodeného   z   dôvodov,   že   preukázateľne zavádzal súd vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní...... výpoveď jediného priameho svedka   odporuje   ďalším   objektívnym   zisteniam,   ktoré   s   nimi   nie   sú   v   súlade. Nezanedbateľným faktom tiež zostáva skutočnosť, že hodnovernosť svedka - poškodeného je narušená jeho trestnými stíhaniami...

Z   výsledkov   doposiaľ   vykonaného   dokazovania   vyplýva   množstvo   závažných rozporov   medzi   tvrdeniami   svedka   -   poškodeného   a   nespochybniteľnými   -   objektívnymi dôkazmi   zadokumentovanými   v   spise,   ktoré   majú   za   následok   vážne   spochybnenie obžalobou ustáleného skutkového deja...

Sťažovateľ vedomý si skutočnosti, že aj keď ústavný súd už mnohokrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že nie je súčasťou všeobecnej súdnej sústavy a neprislúcha mu preto vykonávať dohľad nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, uviedol... vážne pochybnosti   o   priebehu   skutkového   deja   preto,   lebo   podľa   jeho   názoru   rozhodnutie krajského súdu o materiálnych podmienkach trvania väzby (skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie nebol spáchaný tak ako je opísaný v obžalobe, nemá znaky trestného činu, neexistujú   dôvody   na   podozrenie,   že   skutok   spáchal   sťažovateľ)   v   jeho   prípade   je v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, s princípom spravodlivosti, je arbitrárne, lebo   ním   tvrdené   dôvody   väzby   sú   v   extrémnom   rozpore   s   kautelami   vyplývajúcimi z ústavného poriadku Slovenskej republiky ako i s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Z odôvodnenia napádaného uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, ako sa krajský súd   s   vyššie   uvedenými   závažnými   skutkovými   zisteniami   spochybňujúcimi   materiálne podmienky väzby... vysporiadal...

1.   Doposiaľ   vykonané   dokazovanie   vo   veci   na   hlavných   pojednávaniach nepreukázalo... naplnenie materiálnych podmienok väzby.

2. Krajský súd vo vydanom uznesení, neosvedčil žiadne významné skutočnosti pre trvanie   väzobných   dôvodov,   pričom   možnosťami   nahradiť   ju   zárukou,   sľubom   alebo peňažnou zárukou sa vôbec nezaoberal a nevyslovil žiadne zákonné ani ústavne konformné závery odôvodňujúce ich zamietnutie. Vydané Uznesenie je založené len na abstraktných úvahách, nie na konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich väzbu.

3.   Vzatím   osoby   sťažovateľa   do   väzby   bez   náležitého   zhodnotenia   primeranej a spravodlivej   rovnováhy   („fair   and   just   balance“)   medzi   záujmami   štátu   a   právom na osobnú slobodu..., sa nerešpektovali právne relevantné princípy a zásady, ktorými sa riadi ESĽP a ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania.

4.  ...   krajský   súd...   rozhodol   v   danej   veci   o   dôvodoch   väzby   arbitrárne,   zjavne neodôvodnene, v rozpore s princípom spravodlivosti...

To sú dôvody, pre ktoré závery krajského súdu o väzbe sťažovateľa treba hodnotiť ako svojvoľné, arbitrárne, porušujúce čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru... Pretože   doposiaľ   vykonané   dokazovanie   vo   veci   nepreukázalo...   naplnenie materiálnych   podmienok   väzby,   sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu o dôvodoch trvania jeho väzby za neústavné, nezákonné a neprimerané.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre právoplatným v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Tos/57/2012- 2524 uznesením z 24. mája 2012 porušil základné právo M. D. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 4 Tos/57/2012-2524 z 24. mája 2012 zrušuje v časti týkajúcej sa M. D. a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 €..., ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Č. s. r. o., so B... do pätnástich dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012 a jeho   uznesením   z 24.   mája   2012,   ktorým   sťažnosť   (okrem   iných   spoluobžalovaných) sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 118/2011 zo 4. mája 2012 zamietol.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

1. K namietanému porušeniu práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na slobodu zaručeného   čl.   5   ods.   1   dohovoru   poznamenáva,   že   sťažovateľ   síce   v petite   sťažnosti nešpecifikuje, ktoré konkrétne právo z katalógu práv tam uvedených mal na mysli, avšak z obsahu   sťažnosti   možno   predpokladať,   že   to   bolo   právo   uvedené   pod písm.   c)   tohto odseku.

V takom prípade je však potrebné poznamenať, že sťažnosťou napádané uznesenie krajského súdu   sp.   zn. 4 Tos 57/2012 z 24.   mája 2012 sa   týka   ďalšieho trvania väzby sťažovateľa   (rozhodovalo   sa   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu).   Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. I. ÚS 352/06, III. ÚS 34/07, III.   ÚS   67/08). Z uvedeného dôvodu   ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta   neodôvodnenosť   a arbitrárnosť   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   4   Tos   57/2012   z 24.   mája   2012,   ktoré   je   podľa   jeho   názoru v extrémnom   rozpore   s obsahom   súdneho   spisu,   a tým   aj s princípom   spravodlivosti. V podstate poukazuje na absenciu uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj na skutočnosť, že krajský súd sa nezaoberal možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:«Obžalovaný M. D., samostatne v odôvodnení sťažnosti uviedol, že sa nachádza už plných 14 mesiacov vo väzbe, takže výrok, že väzbu nemožno považovať za trest môže hovoriť iba ten, ktorý ju nemusí strpieť. Ďalej uviedol, že u neho ako dôvodná obava z pokračovania v trestnej   činnosti vyplýva „podľa   výpovede poškodeného“,   čo zas záver uznesenia naráža na uznesenia od 07.05.2012, čo je neprípustné. Podmienky na útekovú väzbu súd zdôvodnil výpoveďou svedka z hlavného pojednávania J. K., čo zase poukazuje, že súd uvádza jednostranne výklad keď je potrebné odôvodniť väzbu, nakoľko z výpovede tohto a svedka M. B. vyplýva, že on sa skutku nemohol dopustiť, a ktoré výpovede sú ako vzájomne, tak aj v súlade s ostatnými autentickými listinnými dôkazmi v spise. Hrozbu vysokého trestu je možné použiť aj podľa judikatúry Ústavného súdu ako dôvod väzby iba v počiatočnom štádiu prípravného konania. Dôvod na vyhýbanie sa trestnému stíhaniu nemá a ani sa mu vyhýbať nechcel po ukončení vyšetrovania, ktoré bolo subjektívne a skôr by ho pomenoval usvedčovaním ako vyšetrovaním,   aj preto je dôvod jeho tzv.   útekovej väzby stratil svoju podstatu a je neudržateľný. Uviedol, že je naďalej zamestnaný, má veľmi slušný príjem,   byt s družkou,   s ktorou si chce založiť rodinu,   z čoho jasne vychádza,   že chce natrvalo žiť v Slovenskej republike.

Žiadal preto krajský súd, aby jeho sťažnosti vyhovel, zrušil napadnuté uznesenie a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal znova s poukazom na všetko, čo uviedol v sťažnosti,   v   prvom   rade,   aby   zabezpečil   kontradiktórnosť   konania,   aby   sa   súd   vyhol abstraktným   úvahám,   jednostranným   výkladom   a   uvádzaním   fiktívnych   dôvodov   väzby. Nech   súd   prvého   stupňa   rozhodne   objektívne,   nenakláňajúc   sa   ani   jednej   zo   strán v procese.»

Krajský súd zamietnutie sťažnosti sťažovateľa odôvodnil takto: «Nadriadený   súd   v   rámci   svojej   prieskumnej   povinnosti   dospel   k   záveru,   že   súd I. stupňa postupoval správne, v súlade s ustanovením § 79 odsek 3 Trestného poriadku. Zároveň postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie § 72 odsek 2 Trestného poriadku, keď pred rozhodnutím o väzbe boli obžalovaní vypočutí; o čase a mieste výsluchu boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obžalovaní a ich obhajcovia a bolo im umožnené položiť obžalovaným otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Taktiež boli splnené materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby a doteraz zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol spáchaný,   vykazuje   znaky   obzvlášť   závažného   zločinu   a   naďalej   existujú   dôvody   na podozrenie, že skutok spáchali obžalovaní, doteraz vykonané dôkazy nasvedčujú dôvodnosti podozrenia aj v danom štádiu trestného konania, že sa ich mohli dopustiť obžalovaní. V   tejto   súvislosti   poukazuje   krajský   súd   na   vykonané   dôkazy   orgánmi   činnými v trestnom konaní tak, ako ich popísal prokurátor v podanej obžalobe a dôkazy vykonané súdom I. stupňa na hlavných pojednávaniach a to predovšetkým výpoveď poškodeného, výpovede svedkov a listinné dôkazy.

K danému krajský súd navyše dodáva, že si uvedomuje, že „dôvodnosť“ podozrenia, na ktorom sa musí zakladať tak zatknutie obvinenej osoby, ako i následné vzatie do väzby a následné   trvanie   väzby   predstavuje   podstatnú   časť   záruk   proti   svojvoľnému   zatknutiu a väzbe   a   na   dôvodnosť   podozrenia   musia   existovať   skutočnosti   alebo   informácie a následne   v   ďalšom   štádiu   konania   dôkazy,   ktoré   by   presvedčili   objektívneho pozorovateľa, že dotknutá osoba mohla spáchať trestný čin. Dôkazy vykonané v priebehu prípravného konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, o ktoré sa opiera obžaloba podaná krajským prokurátorom a dôkazy vykonané súdom I. stupňa, sú aj podľa názoru krajského súdu dostatočné na to, aby založili „dôvodné podozrenie“ proti obžalovaným. Dôkazy   a skutočnosti,   na   ktoré   poukazujú   obžalovaní,   ktoré   by   mali   spochybňovať predovšetkým hodnovernosť výpovede poškodeného nemôže byť takým dôkazom, ktorý by bez   ďalšieho   automaticky   spochybňoval   dôvodnosť   podozrenia   a   navodil   by   stav,   že skutkové okolnosti tvrdené v obžalobe sú celkom evidentne v rozpore s už zabezpečenými dôkazovými prostriedkami, alebo že by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru, že stíhaný skutok nenapĺňa zákonné znaky trestného činu, pre ktorý bola podaná obžaloba. Navyše s touto skutočnosťou sa v dôvodoch napadnutého uznesenia súd I. stupňa dôsledne vysporiadal a správne poukázal na to, že takéto vyhodnotenie doteraz vykonaných dôkazov by bolo v priamom rozpore s ustanovením § 2 odsek 12 Trestného poriadku, navyše keď   súd   I.   stupňa   overuje   hodnovernosť   výpovede   svedka   ďalšími   aj   obhajobou   a obžalovanými navrhovanými dôkazmi.

Nadriadený súd vyššie uvedeným postupom taktiež dospel k záveru, že súd I. stupňa správne zistil, že u obžalovaných sú dané dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku a u obžalovaného D. aj podľa § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, keďže u obžalovaných naďalej existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by konali spôsobom, ako to predpokladajú vyššie   uvedené   ustanovenia   Trestného   poriadku   a   s   konkrétnymi   skutočnosťami odôvodňujúcimi existenciu týchto dôvodov väzby sa súd I. stupňa dôsledne vysporiadal a na ne poukázal a s týmto sa aj krajský súd ako súd nadriadený v celom rozsahu stotožňuje a na ne poukazuje.

Obžalovaní   sú   dôvodne   podozriví   zo   spáchania   skutku   pomerne   vysokej   miery závažnosti a z okolností, za akých mal byť tento skutok spáchaný, motivácia páchania tohto skutku   a   to   zvyšovania   si   zdroja   svojho   príjmu   páchanou   trestnou   činnosťou   možno odôvodniť obavu, že v prípade prepustenia na slobodu budú pokračovať v trestnej činnosti, z ktorej sú obžalovaní...

Vzhľadom   na   mieru   závažnosti   spáchaného   skutku,   jeho   charakter,   väzba obžalovaných nie je neprimeraným opatrením k povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý   zaň   možno   uložiť   a   s   poukazom   na   absenciu   výnimočných   okolností   prípadu a opätovne závažnosť spáchaného skutku žiadnym z inštitútov na nahradenie väzby nie je možné dosiahnuť predpokladaný účel väzby.

So zreteľom na uvedené považoval krajský súd rozhodnutie súdu I. stupňa za vecne správne a zákonné a preto sťažnosti obžalovaných ako nedôvodné zamietol.»

Pretože krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie okresného súdu a rozhodovanie o väzbe na oboch inštanciách je potrebné chápať ako jeden celok, ústavný súd   považoval za potrebné uviesť aj relevantnú časť   uznesenia   okresného súdu   sp.   zn. 5 T 118/2011 zo 4. mája 2012, v odôvodnení ktorého je uvedené:

„Dňa 16. 04. 2012 obžalovaný M. D. písomne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Svoju žiadosť zdôvodnil tým, že z doterajšieho dokazovania vyplýva, že dôvody väzby u neho už netrvajú.

Obžalovaný M. D. na hlavnom pojednávaní svoju žiadosť doplnil tak, že predložil súdu   písomný   sľub,   že   povedie   riadny   život   bude   dodržiavať   obmedzenia   a povinnosti uložené súdom. Poukázal tiež na to, že poškodenému bola zamietnutá žiadosť o prepustenie z   väzby,   čo   je   paradoxné,   keď   na   jednej   stane   prokuratúra   tvrdí,   že   poškodený   je dôveryhodnou osobou v tomto konaní a na druhej strane prokuratúra ho v inej veci drží vo väzbe. Zotrval na tom, že nemá dôvod páchať trestnú činnosť, nemá na to čas. Pripustil, že je pravdou, že bol mimo územia Slovenskej republiky, ale nemal zákaz vycestovania. Dodal aj, že neopustí Slovenskú republiky, nakoľko si tu s družkou kúpili byt a chce s ňou založiť rodinu.

Obhajca   vo   vzťahu   k   žiadosti   obžalovaného   M.   D.   doplnil,   že   na   základe oboznámených   listín   a   to   cestovného   pasu   D.   M.   a   povolenia   na   pobyt   vyplynulo,   že obžalovaný   po   vznesení   obvinenia   dňa   5.   1.   2011   bol   slobodne   mimo   Schengenského priestoru, po vznesení obvinenia mu boli vydané doklady na povolenie k pobytu a preto dôvod väzby útekovej vo vzťahu k nemu neobstojí.“

Okresný súd v súvislosti s argumentáciou uvedenou v sťažnosti sťažovateľa poukázal na to, že „väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému stíhaniu,   zabránenia   v   marení   objasňovania   dôležitých   skutočností   alebo   zabránenia v pokračovaní trestnej činnosti. Účelom väzby obžalovaného je dočasne zabezpečiť osobu obvinenú z trestného činu pre účely prebiehajúceho trestného konania, ak takejto osobe bolo riadne vznesené obvinenie a existujú konkrétne skutočnosti z ktorých vyplýva dôvodná obava pre niektorý z dôvodov väzby. Väzba nemá sankčnú povahu, nie je trestom a nemá ani výchovné poslanie, jej dĺžka a dôvodnosť je obmedzená zákonom.“.

K žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa okresný súd uviedol:

«Aj   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   obžalovaného   M.   D.   o   prepustenie   z   väzby   a nahradenie   väzby   písomným   sľubom   vzal   súd   do   úvahy   aj   vyjadrenia   a   argumenty obžalovaného a aj jeho obhajcu.

Z obsahu žiadosti obžalovaného M. D. vyplynulo jeho presvedčenie, že vzhľadom na vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní už dôvody väzby u neho nie sú. Súd sa s týmto   presvedčením   obžalovaného   nestotožnil,   pretože   doposiaľ   nebolo   skončené dokazovanie a hodnotenie dôkazov vykoná súd až po vyhlásení dokazovania za skončené, pričom, aby sa súd neopakoval vo svojom rozhodnutí, poukazuje na dôvody uvedené v tomto rozhodnutí v časti I, Ad 1.. Z doposiaľ zadovážených dôkazov vyplynulo, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba sa stal, vykazuje znaky trestného činu a sú tu dôvody na podozrenie, že skutok spáchal aj obžalovaný M. D. Preventívna väzba ako inštitút má preventívno- bezpečnostný charakter v súlade so záujmom spoločnosti na predchádzaní trestnej činnosti. Ani   v   súčasnom   štádiu   konania   nepominula   dôvodná   obava   súdu   z   pokračovania obžalovaného   v   násilnej   trestnej   činnosti,   že   ako   člen   organizovanej   skupiny,   podľa výpovede poškodeného, aj on sa mal podieľať na násilí voči poškodenému tak, aby tento vydal   svoje   osobné   motorové   vozidlo   zn.   Mercedes   v   hodnote   150   000,-   eur.   Ani   u obžalovaného M. D. nebolo možné nahradiť väzbu prijatím písomného sľubu a ani ďalšími nenavrhovanými zákonnými inštitútmi, z rovnakých dôvodov ako u spoluobžalovaných Š. J. a Z. T., a to pre neexistenciu výnimočných okolností.

Podmienky   na   „útekovú“   väzbu   sú   u   obžalovaného   stále   dané   najmä   tým,   že obžalovaný sa vyhýbal pobytom v Českej republike trestnému stíhaniu, čo potvrdil aj svedok J. K. na hlavnom pojednávaní dňa 03. 05. 2012 a nebolo možné zabezpečiť jeho účasť na úkonoch trestného konania, preto bol na neho vydaný Európsky zatýkací rozkaz, na základe ktorého   bol   zadržaný   v   Českej   republike   a   vydaný   do   Slovenskej   republiky   na   trestné stíhanie.   Súd   sa   na   základe   tejto   konkrétnej   skutočnosti   vyplývajúcej   z   konania obžalovaného teda dôvodne domnieva, v kombinácii s hrozbou vysokého trestu za žalovaný trestný čin, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, že obžalovaný by sa pokúsil vyhnúť trestným   dôsledkom   svojho   konania   spôsobom,   ktorým   by   sa   stal   dočasne   alebo   trvalé fyzicky nedostihnuteľným a teda aj nepostihnuteľným.»

V súvislosti   so   spôsobom odôvodnenia   rozhodnutia,   v rámci   ktorého   krajský   súd odkazoval na iné, v tejto trestnej veci vydané prvostupňové rozhodnutie, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   akceptovať   (obsah   predchádzajúceho   rozhodnutia   bol dotknutým   osobám   dostupný   jednak   prostredníctvom   ich   oznámenia   spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu) (podobne napr. II. ÚS 131/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   dodržania   ústavno-procesných   princípov   orgánmi verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode   fyzickej osoby vychádza z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na jeden celok. Preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z relevantných častí citovaných rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy sa otázkam dôvodnosti   ponechania   sťažovateľa   (a ďalších   obžalovaných)   vo   väzbe   dostatočným spôsobom zaoberali. Skúmali tak formálne, ako aj materiálne predpoklady pokračovania jeho väzby a tieto považovali za naplnené. Súdy oboch stupňov mali za preukázané, že skutok, pre ktorý je sťažovateľ (a ďalší obžalovaní) trestne stíhaný, bol spáchaný, tento vykazuje   znaky   trestného   činu   (obzvlášť   závažného   zločinu)   a naďalej   pretrváva podozrenie, že tento skutok mali spáchať obžalovaní, teda aj sťažovateľ. K tomuto záveru tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   dospeli   na   základe   dovtedy   v trestnom   konaní vykonaných dôkazov (výsluchov svedkov, poškodeného a listinných dôkazov).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu obsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú ponechanie sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. sú dôvody na preventívnu väzbu sťažovateľa, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať, ako aj dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. sú dôvody súčasne aj na útekovú väzbu sťažovateľa, t. j. taktiež je dôvodná obava, že by sa sťažovateľ pokúsil vyhnúť trestným dôsledkom svojho konania predovšetkým pobytom mimo Slovenskej republiky, t. j. spôsobom, že by bol trvale fyzicky nedostihnuteľným, a teda aj nepostihnuteľným.

Krajský   súd   rozhodnutie   o neprijatí   žiadneho   z inštitútov   nahradenia   väzby odôvodnil závažnosťou a charakterom spáchaného skutku a hlavne poukázal na absenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré sú Trestným poriadkom (§ 80 ods. 2 a § 81 ods. 1) v takomto   prípade   vyžadované.   Ústavný   súd   toto   rozhodnutie   považuje   za   ústavne akceptovateľné.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je posudzovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľovi dostačujúci obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru aj v súčasnom štádiu trestného   konania   opodstatňujú   dôvod   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm. c) Trestného poriadku, ako aj útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje akceptovateľné dôvody na jeho výrok o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby jedným z inštitútov ustanovených v Trestnom poriadku. Z uvedeného dôvodu ústavný súd hodnotí   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 4 Tos 57/2012   z   24.   mája   2012   za ústavne   udržateľné,   pričom   nie   je   toho   názoru,   že   by   skutkové   alebo   právne   závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s obsahom práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012