znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 558/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/11/2012 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/11/2012 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že predmetom konania pred krajským   súdom   bolo   preskúmavanie zákonnosti   postupu   Správy   katastra   T.   (ďalej   len „správa   katastra“)   vo   vzťahu   k zápisom   vlastníckeho   práva   k   súboru   nehnuteľností (niekoľko desiatok pozemkov o výmere dosahujúcej 10 000 m2 spolu so stavbou označenou ako národná kultúrna pamiatka), ktoré pôvodne patrili obchodnej spoločnosti L..., s. r. o. (ďalej aj „obchodná spoločnosť“). Obchodná spoločnosť, v mene ktorej konal opatrovník jej nezvestného konateľa, previedla nehnuteľnosti na právneho predchodcu sťažovateľa P. Ž. a (ďalej len „právny predchodca sťažovateľa“), pričom uvedený prevod sa uskutočnil bez schválenia   tohto   úkonu realizovaného opatrovníkom   súdom   v zmysle § 28   Občianskeho zákonníka. Vklad vlastníckeho práva právneho predchodcu sťažovateľa bol napriek tomu správou katastra rozhodnutím č. V 1055/09 z 3. apríla 2009 povolený. Proti predmetnému rozhodnutiu správy katastra prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) podal 4. augusta 2009 protest s odôvodnením, že kúpna zmluva je neplatná, keďže opatrovník zastupujúci štatutárny orgán obchodnej spoločnosti nemal na právny úkon súhlas súdu v zmysle § 28 Občianskeho zákonníka a správa katastra si mala tento súhlas súdu od navrhovateľa vyžiadať.

Katastrálny   úrad   v Trnave   (ďalej   len   „katastrálny   úrad“)   protestu   prokurátora vyhovel   a rozhodnutím   č. Vo 3/2009   z 30.   septembra   2009 rozhodnutie   správy   katastra č. V 1055/09 z 3. apríla 2009 o povolení vkladu vlastníckeho práva právneho predchodcu sťažovateľa do katastra nehnuteľností zrušil.

Proti   predmetnému   rozhodnutiu   katastrálneho   úradu   sa   právny   predchodca sťažovateľa odvolal a Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky konajúci ako odvolací orgán   zmenil uvedené rozhodnutie tak, že protestu prokurátora nevyhovel a rozhodnutie   správy   katastra   o   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností potvrdil.

Okresná   prokuratúra   podala   proti   predmetnému   rozhodnutiu   odvolacieho   orgánu, ktorým sa protestu prokuratúry nevyhovelo, žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti. Krajský súd   rozsudkom   žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   podala   Krajská prokuratúra v Trnave odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   rozsudkom   sp. zn.   1 Sžr/46/2011   zo 17.   januára   2012   rozhodol,   že   odvolanie   je dôvodné, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   (nedostatok   súhlasu   súdu   s právnym   úkonom opatrovníka), a preto rozhodnutie správy katastra č. V 1055/09 z 3. apríla 2009 (ktorým bol povolený   vklad vlastníckeho   práva   v prospech   právneho   predchodcu   sťažovateľa) zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Následne   Okresný   súd   Trnava   rozsudkom   sp. zn.   27 C/153/2010   zo 16.   februára 2012 právny úkon opatrovníka konateľa obchodnej spoločnosti neschválil.

Počas   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   a v čase, keď   bola   v katastri   nehnuteľností   zaznamenaná   poznámka   o podaní   žaloby   okresnou prokuratúrou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správy katastra č. V 1055/09 z 3. apríla 2009   (rozhodnutie,   ktorým   nadobudol   predmetné   nehnuteľnosti   právny   predchodca sťažovateľa), previedol právny predchodca sťažovateľa nehnuteľnosti, ktorých sa sporný vklad týkal, kúpnymi zmluvami z 22. septembra 2010 na sťažovateľa. Vklad vlastníckeho práva   na   sťažovateľa   bol   následne   rozhodnutiami   správy   katastra   č. V 5258/10 a č. V 5257/10 povolený a nový stav bol zaznamenaný v katastri nehnuteľností.

Správa   katastra   na   základe   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Sžr/46/2011 zo 17. januára   2012,   ktorým   bolo   zrušené   prechádzajúce   rozhodnutie   správy   katastra o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   právneho   predchodcu   sťažovateľa   k predmetným nehnuteľnostiam, vykonala záznam, ktorým zapísala ako vlastníka týchto nehnuteľností ich pôvodného vlastníka – obchodnú spoločnosť L.., s. r. o., a to namiesto sťažovateľa.

Sťažovateľ s postupom správy katastra nesúhlasil, tvrdiac, že konala protizákonne, keďže   on   nebol účastníkom   konania vedeného   pod   sp. zn.   24 S/13/2010,   a preto sa   ani rozsudok najvyššieho súdu vydaný v tomto konaní na neho nevzťahuje, a vzhľadom na to nemohol   byť   na   jeho   základe   zmenený   zápis   jeho   vlastníckeho   práva   v katastri nehnuteľností.   Na   daný   prípad   sa   podľa   neho   nevzťahuje   §159a   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého je pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na   povolenie   vkladu   vecného   práva   podaný   v   čase,   keď   v   katastri   nehnuteľností   bola vykonaná poznámka o súdnom konaní, záväzný výrok právoplatného rozsudku o určení vecného   práva   k nehnuteľnosti   alebo   o   neplatnosti   právneho   úkonu,   pričom   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr/46/2011 zo 17. januára 2012 nie je takýmto rozhodnutím o vecnom   práve,   ale   rozhodnutím   správneho   a   procesného   charakteru,   a   aj   poznámka na listoch   vlastníctva   bola   iba   o   žalobe   v   správnom   konaní,   ktorej   predmetom   bol   len procedurálny   postup   vo vkladovom   konaní,   a   nie   vecné   právo   k predmetným nehnuteľnostiam. Sťažovateľ preto podal proti správe katastra, ktorá obnovila evidenčný stav   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   tak,   že   (ako   už   bolo   uvedené)   v katastri nehnuteľností zapísala ako ich vlastníka namiesto neho obchodnú spoločnosť L.., s. r. o., žalobu, ktorou   sa   domáhal ochrany pred nezákonným zásahom   orgánu   verejnej   správy. Sťažovateľ sa žalobou domáhal, aby krajský súd nariadil odstránenie nezákonného zásahu správy katastra do jeho práv.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Krajský súd v jeho odôvodnení okrem iného uviedol:

„Podľa   osobitného   zákona,   ktorým   v   danom   prípade   je   katastrálny   zákon,   sa nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti viaže na deň právoplatnosti rozhodnutia o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva,   ktoré   preto   vo   vzťahu   k   vzniku   vlastníctva   má konštitutívny charakter. Účinkom rozhodnutia zrušujúceho povolenia vkladu vlastníckeho práva   nepochybne   je   zánik   zapísaného   vlastníckeho   práva,   preto   takéto   rozhodnutie   je rozhodnutím o vecnom – vlastníckom práve tak, ako to predpokladajú ustanovenia §§ 44a a 159a O. s. p.

Nakoľko   v   čase   podania   návrhu   na   povolenie   vkladu   vlastníckeho   práva navrhovateľa   bola   v katastri   nehnuteľností   na   príslušných   listoch   vlastníctva   vykonaná poznámka   o   podaní   žaloby   Okresnej   prokuratúry   Trnava   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia odporcu o povolení vkladu vlastníckeho práva č. V 1055/09 zo dňa 3. 4. 2009, výsledkom ktorej je rozsudok NS SR 1 Sžr/46/2011, bola splnená podmienka ustanovenia § 159a O. s. p. pre to, aby tento rozsudok bol záväzný aj pre navrhovateľa ako účastníka kúpnej zmluvy...“

Proti   napadnutému   rozsudku   podal   sťažovateľ   ústavnému   súdu   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej tvrdí, že krajský súd v ňom „nesprávne vyhodnotil skutkový a právny stav a mal dospieť k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu štátnej správy SK Trnava (správy katastra, pozn.), ktorým bol navrhovateľ protiprávne zbavený vlastníctva bez   náležitého   právneho   titulu   a dôvodu,   čím   boli   hrubo   porušené   jeho   zákonom garantované   vlastnícke   práva... Konanie   na   KS   Trnava (krajský   súd,   pozn.) napriek viacerým   výzvam   o urýchlenie   konania   trvalo   neprimerane   dlho   a bez   akéhokoľvek procesného úkonu.“.

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby „ústavný súd   vyhovel   sťažnosti, svojím rozhodnutím vyslovil, že Krajský súd v Trnave sp. zn.: 20 S 11/2012 z 23. 4. 2013 porušil   Ústavu SR   a to v práve   občana   SR   na spravodlivé a zákonné   rozhodnutie,   ako aj rozhodnutie   v primeranej   dobe,   zrušil   rozhodnutie   Krajský   súd   v Trnave   sp. zn.: 20 S 11/2012 zo dňa 23. 4. 2013, vec vrátil na ďalšie konanie, zakázal v ďalšom porušovaní občianskych   práv   sťažovateľa   zo   strany   KS   Trnava,   SK   Trnava“. Napriek   určitým formulačným   nedostatkom   ústavný   súd,   vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   ustálil,   že sťažovateľ   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sťažnosťou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vo vzťahu k postupu   predchádzajúcemu   jeho vydaniu   porušenie   základného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu neakceptovateľný, pretože spočíva na nedostatočnom zistení skutkového stavu, nesprávnom právnom posúdení veci a navyše, konanie malo byť postihnuté inou vadou (bez jej bližšieho určenia sťažovateľom), ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Sťažovateľ   okrem   uvedenej všeobecnej námietky neuviedol žiadny podstatný argument, ktorý by mal spochybňovať ústavnú   konformitu   záverov   obsiahnutých   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu,   ale sústredil sa iba na námietky proti postupu a rozhodovaniu správy katastra. Ústavný súd z toho   odvodzuje,   že   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   tieto   jeho   námietky   nevzal do úvahy a nevysporiadal sa s nimi ústavne konformným spôsobom.

Ťažisko argumentácie krajského súdu spočíva v tom, že rozsudok všeobecného súdu o návrhu   prokurátora   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správy   katastra   o vklade vlastníckeho   práva je v podstate rozsudkom   s účinkom   na tretie osoby   v zmysle § 159a OSP,   a preto   odôvodňuje   zmenu   zápisu   v katastri   nehnuteľností   aj   vo   vzťahu k sťažovateľovi. Sťažovateľ s týmto výkladom nesúhlasí a tvrdí, že tento rozsudok nie je v § 159a   OSP   uvedený,   a preto   nie   v ňom   ustanovené   pravidlo   vo   vzťahu   k takémuto rozsudku   aplikovateľné.   Zároveň   sťažovateľ   tvrdí,   že   rozhodnutia   správy   katastra o povolení vkladu jeho vlastníckeho práva č. V 5258/2010 a č. V 5257/2010 „nikto nikdy nenapadol žiadnym návrhom a (sú) teda platné, účinné a nezrušené“. Z toho sťažovateľ odvodzuje, že zápis o jeho vlastníckom práve nemal byť z katastra nehnuteľností vymazaný.

Podľa   § 159a   OSP   výrok   právoplatného   rozsudku   o   určení   vecného   práva k nehnuteľnosti,   o   neplatnosti   právneho   úkonu,   ktorým   sa   nakladalo   s   nehnuteľnosťou, prípadne   o   určení   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   nehnuteľnosti   je   záväzný   aj   pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k dotknutej nehnuteľnosti   a   ktorý   bol   podaný   v   čase,   keď   v   katastri   nehnuteľností   bola   vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu nie je ten výklad § 159a OSP, ktorý uplatnil krajský súd   v napadnutom   rozsudku,   jediným   možným   výkladom   predmetného   ustanovenia vo vzťahu k rozhodnutiam o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností sa považuje   za   hodnoverný,   kým   sa   nepreukáže   opak,   a preto   zakladá   iba   predpoklad vlastníckeho práva, nie je však jedinou a dostatočnou podmienkou (conditio sine qua non) pre existenciu vlastníckeho práva [porovnaj § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov].   Takýto   rozsudok preto   nemusí   mať   vždy   nevyhnutne   povahu   rozsudku   o vecnom   práve   alebo   rozsudku o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa s nehnuteľnosťou nakladalo.

Pre posúdenie ústavnej udržateľnosti výkladu zaujatého krajským súdom je podľa názoru   ústavného   súdu   relevantný   kontext   veci,   v ktorej   je   navrhovateľom   prokurátor [konanie iniciované prokurátorom o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora v zmysle § 35 ods. 1 písm. b) OSP] a v rámci ktorej bol prokurátorom namietaný práve taký nedostatok konania o návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva (absencia schválenia právneho úkonu súdom), ktorý je   zároveň   sám   osebe   aj   dôvodom   neplatnosti   právneho   úkonu,   ktorým   malo   dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu sťažovateľa. V tomto kontexte sa postavenie rozsudku vydaného v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu   na   roveň   rozsudku   o určení   vlastníckeho   práva,   resp.   o určení   neplatnosti scudzovacieho právneho úkonu na účely § 159a OSP (ak bola poznámka o tomto konaní uvedená   v katastri   nehnuteľností   v čase   ďalšieho   prevodu   predmetných   nehnuteľností), nejaví ako arbitrárne alebo neodôvodnené, či odporujúce účelu a zmyslu § 159a OSP.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval postup správy katastra za vecne správny. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a postupom,   resp. napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o jeho   žalobe.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k namietanej neprimeranej dĺžke konania pred krajským súdom (takmer 13 mesiacov)   sa   ústavný   súd   pridržiava   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 11/2012), podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127   ústavy   je to,   že   musí   smerovať proti   aktuálnemu a   trvajúcemu   zásahu   orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k tej časti petitu sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhuje, aby „ústavný súd zakázal v ďalšom porušovaní občianskych práv sťažovateľa zo strany... SK Trnava“ a ktorá teda   smeruje   proti   orgánu   verejnej   správy,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   bez   ohľadu na prípadné iné nedostatky tejto časti petitu sťažnosti zásadne preskúmava v rámci konania o sťažnosti len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo. Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013