znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 558/2012-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., nar..., toho času vo výkone trestu, ktorou namieta

- porušenie bližšie neoznačených práv uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001 z 25. februára 2001 a uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001 zo 17. apríla 2001,

- porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru v T. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/13/2002 a jeho rozsudkom z 2. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010,

- porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010 a jeho rozsudkom z 18. januára 2011,

- porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 3 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V/13/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 a 3.   mája   2012   doručená   sťažnosť   M.   Z.,   toho   času   vo   výkone   trestu   (ďalej   len „sťažovateľ“), a 10. mája 2012, 15. mája 2012, 22. mája 2012, 23. mája 2012, 28. mája 2012, 3. septembra 2012 a 3. októbra 2012 doplnenia tejto sťažnosti, ktorou namieta

- porušenie bližšie neoznačených práv uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001 z 25. februára 2001 a uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001 zo 17. apríla 2001,

- porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v T.   (ďalej   len   „krajský   úrad vyšetrovania“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KUV-7/OVVK-2001,   postupom Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T/13/2002 a jeho rozsudkom z 2. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010,

- porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010 a jeho rozsudkom z 18. januára 2011,

- porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, porušenie čl. 3 a čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V/13/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012.

Z   obsahu   podania   z   26.   apríla   2012   doručeného   ústavnému   súdu   2.   mája   2012 vyplýva, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“).   Sťažovateľ   navrhuje,   aby ústavný   súd   rozhodol   tak,   že „prikazuje   odporcovi   aby   prerušil   ihneď   výkon   trestu navrhovateľa v tr. veci sp. zn. 1 T 13/02 príslušnej KS v Trnave z dôvodu excesu – zjavnej svojvôle   OČTK...“. Tohto   rozhodnutia   sa   domáha „po   vyčerpaní   riadneho   opravného prostriedku (odvolanie proti rozsudku) a mimoriadneho opravného prostriedku (dovolanie) pre zjavné porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru – pre svojvôľu“.

V uvedenom podaní sťažovateľ ďalej uvádza:„... napriek tomu, že platí revízny princíp – bez obvinenia mojej osoby oprávneným orgánom – vyšetrovateľom mjr. M. (ktorému nikdy vec prokurátor neodňal podľa § 174 ods. 2 písm f.) TP – 2001) všeobecné súdy rozhodli o mojej vine a vykonávam trest odňatia slobody

Súdy (KS Trnava, NS SR) rozhodovali na základe svojvôle – na podklade spisového materiálu ktorý nevytvoril oprávnený vyšetrovateľ mjr. M. ale neoprávnená osoba – priateľ rozporuplného   (podozrivého)   justičného   čakateľa   JUDr.   M.   ktorý   od   obete   prevzal 10.000.000 Sk. Obvinila ma cudzia osoba – J. K.– príloha 7.

Nakoľko pre súd bola svojvôľa zjavná (mjr. M. ktorý bol oprávnený ma neobvinil) a na základe tejto svojvôle už 6 rokov a 2 mesiace odpykávam trest domáham sa aby ústavný súd   ukončil   pozbavovanie   mojej   slobody   na   základe   svojvôle   vydaním   predbežného opatrenia.“

V   podaní   z   2.   mája   2012   doručenom   ústavnému   súdu   3.   mája   2012   sťažovateľ uvádza, že sťažnosť podáva „proti uzneseniu dovolacieho NS SR sp. zn... 1 Tdo V 13/2011 zo dňa 25. 01. 2012 a proti nezákonnosti (svojvôli) ktorá je základom celého tr. konania odo dňa 24. 02. 2011 pre porušenie práva Dohovoru... čl. 6 ods. 1 čl. 6 ods. 2 čl. 5 ods. 1 písm. a.) čl. 5 ods. 1 písm c.) čl. 3 v trestnom konaní v ktorom som vykonal 5 rokov väzby a bol som uznaný vinným a bol mi uložený trest odňatia slobody 12,5 roka nezákonne zloženým senátom KS v Trnave hoci som nikdy nebol obvinený oprávneným vyšetrovateľom tr. veci mjr. Vojtechom M. po zmiznutí a mučení“.

V podaní z 2. mája 2012 sťažovateľ namieta,

- že krajský súd rozhodol   v nezákonnom zložení, čím bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom poukazuje na podaciu knihu krajského súdu, «z obsahu ktorej jednoznačne a nepochybne bolo zmenené pôvodné 12. poradie mojej tr. veci „P.“ na 13. Tento nesprávny úradný postup (prepis poradia) prospel nezákonnej zmene v zložení senátu – po prepise mu predsedal p. JUDr. S. Zásahom do poradia (funkcie predsedu) je spochybnená nezávislosť KS v Trnave ako takého a nezávislosť predsedu senátu p. JUDr. S.»;

- postupom krajského súdu   v namietanom konaní došlo k porušeniu nestrannosti a porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na „nerešpektovanie pravidiel o vylúčení sudcu (predsedu senátu JUDr. S.) ktorému... mnohonásobne opakovane namietol   zaujatosť...   pre   nerešpektovanie   nálezu   ÚS   253/06   o   porušovaní   mojich   práv obhajoby – pre podaciu knihu atď.... na správanie predsedu senátu: odmietal skúmať rozpory policajtov ktorí priamo jemu klamali na HP..., toleroval že ma neobvinil oprávnený vyšetrovateľ a že vo veci konal – dôkazy zadovážil K... toleroval mučenie, zmiznutie...“;

- postupom krajského súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu nezávislosti súdu a porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom poukazuje na «podaciu knihu KS v Trnave na rok 2002. Spôsob akým sa ustanovovala funkcia predsedu senátu... prepisy poradia a úmyselne vytvárané voľné riadky (na svojvoľné zmeny predsedu senátu) nezabezpečili mojej osobe, že o mojej veci rozhodne nezávislý súd „zriadený zákonom“....

KS v Trnave nezabezpečil v mojej veci nezávislosť súdu od iných vonkajších vplyvov – nátlakových skupín. Pre moju vec neexistovala garancia nezávislosti a neexistovalo ani „zdanie nezávislosti“ ale opačné zdanie – zdanie závislosti na nátlak zvonku.».

Podstatnou   časťou   sťažovateľovej   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   bol   obvinený neoprávneným vyšetrovateľom K., pričom podľa neho mal byť obvinený vyšetrovateľom mjr. V. M. V súvislosti s touto skutočnosťou sťažovateľ namieta

- porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože došlo k nezákonnému spôsobu zadováženia a používania dôkazov:

„Vo   vzťahu   k   tomuto   porušeniu   poukazujem   na   dôkaz...   uznesenie   oprávneného vyšetrovateľa   KÚV   PZ   T.   p.   mjr.   M.   o   začatí   tr.   stíhania   a   neexistujúce   uznesenie prokurátora KP T. § 174 ods. 2 písm f Tr. por. zák. č. 141/1961 Zb. r. 2001 o odňatí veci vyšetrovateľovi mjr. M. a... moje svojvoľné zadržanie (od 24. 02. 2001 22:00 hod následne 17 hodín do 25. 02. 2001 15:00) na ktorom som bol násilím donútený k priznaniu – k mareniu zistenia pravdy – svojvôľu ktorú ani polícia – ani súdy nevedia dodnes ani vysvetliť – ani objasniť. (nedostatočným vyšetrením môjho mučenia... zároveň namietam porušenie čl.   3   Dohovoru)   –   ZMIZOL   SOM   a   neexistujúce   obvinenie   mojej   osoby   oprávneným vyšetrovateľom mjr. M.

Počínajúc OS v Trnave rozhodovaním dňa 25. 02. 2001 o mojom vzatí do väzby končiac   rozhodnutím   dovolacieho   NS   SR   revíznym   princípom   žiadny   všeobecný   súd nezisťoval či som oprávnene obvinený (mjr. M.) a od 25. 02. 2001 do vydania napadnutého uzn.   dovolacieho   súdu   sú   podkladom   –   základom   rozhodnutí   súdov   dôkazy   ktoré   súdu podložila neoprávnená osoba – policajt K. priateľ M. – podozrivého)

Neexistuje   žiaden   dôkaz   proti   mne   zadovážený   oprávneným   orgánom   – vyšetrovateľom mjr. V. M. hoci som sa domáhal... výpovede pred mjr. M. 24. 02. 2001 o 22:00 hod a... Najvyššiemu súdu som namietal neoprávnenosť vyšetrovateľa a domáhal som sa vylúčenia všetkých dôkazov ktoré zabezpečil K...“;

- porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru s tým, že «tak dovolací   súd   ako   aj   predtým   odvolací   NS   SR   a   príslušný   KS   v   Trnave   vychádzajú z predstavy že som   vinný   – predstavy   ktorú   im podložila   osoba   – J.   K.   – osoba ktorá neoprávnene (od čísla listu 3 sp. mat. 1 T/13/02) konala a vyrábala dôkazy.

Moja   vina   je   dokázaná   nezákonným   spôsobom   –   na   nezákonných   dôkazoch vytvorených neoprávneným „vyšetrovateľom“ J. K....

Toto je prvý a posledný zákonný dôkaz o mojej vine/nevine – podanie vysvetlenia KRP-267/KP-2001   z   24.   02.   2001   a   namietam   porušenie   prezumcie   neviny   ak   súdy rozhodujú o mojej vine hoci vyšetrovací spis (dôkazy) nevytvoril oprávnený mjr. M.»;

- porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru nezákonnou väzbou a

- porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru pozbavením osobnej slobody „po odsúdení súdom“, ku ktorému okrem toho, že bol obvinený vyšetrovateľom K., došlo aj tým, že krajský súd rozhodoval v nezákonnom zložení a nebola zabezpečená nezávislosť súdu vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto podaní.

Sťažovateľ   v   podaní   z   2.   mája   2012   namieta   tiež   neprimeranú   dĺžku   konania. V súvislosti s touto námietkou uvádza:

„Počiatok tr. konania je deň 24. 02. 2001 22:00 hod (moje svojvoľné zadržanie v budove   PZ   T.   17   hodín   následne)   a   koniec   lehoty   konania   je   18.   01.   2011   –   uzn. odvolacieho NS SR sp. zn. 4 To 6/2010 – konanie trvalo 9 rokov a cca 11 mesiacov Namietam neprimeranosť tejto lehoty konania.“

V podaní z 2. mája 2012 sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„Právo zaručené čl. 3 Dohovoru nedostatočným vyšetrením porušené BOLO...   Právo   sťažovateľa   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   na   spravodlivé   konanie, na nezávislý súd, na nestranný súd – sudcu, na používanie zákonných dôkazov porušené BOLO (tiež neprimeranou dĺžkou konania)

Právo sťažovateľa zaručené čl. 6 ods. 2 Dohovoru na prezumpciu neviny porušené BOLO Právo sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru na zákonné uväznenie po odsúdení porušené BOLO

Právo sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru nezákonnou väzbou 24. 2. 2001-24. 2. 2006 porušené BOLO

... Zrušuje sa uzn. NS SR 1 Tdo V 13/2011 z 25. 01. 2012... ÚS SR prikazuje NS SR aby obnovil stav veci pred porušením práv nezákonným obvinením neoprávneným vyšetrovateľom dňa 25. 02. 2001

... ÚS SR zakazuje súdu pokračovať v ďalšom porušovaní práva čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru ktoré trvá výkonom trestu sťažovateľa

... sudca JUDr. P. S. KS v Trnave sa vylučuje z tr. konania 1 T 13/02... Sťažovateľovi súd priznáva primerané zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie čl. 3 Dohovoru a neprimeranú dĺžku konania vo výške 150.000... Euro ktoré mu je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Podaním   z   5.   mája   2012   doručeným   ústavnému   súdu   10.   mája   2012   sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť s tým, že namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 To/6/2010   a   jeho   rozsudkom   z   18.   januára   2011   a   postupom   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu v konaní, v ktorom dovolací súd zamietol jeho dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To/6/2010 z 18. januára 2011. V obidvoch prípadoch namieta porušenie „práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia... čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ a taktiež namieta porušenie „čl. 13 Dohovoru zamietnutím odvolania“.

Podľa sťažovateľa rozhodnutie odvolacieho súdu a ani dovolacieho súdu neobsahuje odpovede   na   ním   uplatnené   otázky,   resp.   námietky.   V   tejto   súvislosti   v   tomto   podaní uvádza:

«...   PREČO   ODMIETOL   KS   v   Trnave   –   i   odvolací   –   i   dovolací   súd   skúmať ROZPORY POLICAJTOV o mojom zadržaní, mučení a donucovaní k priznaniu...

... KDE SOM BOL V DOBE od 22:00 hod 24. 02. 2001 do 15:00 hod 25. 02. 2001 (17 hod) keď to dodnes nie je jasné...

- súdy nevedia kde som bol 17 hod po podaní vysvetlenia

- súdy museli revíznym princípom zistiť, že vec nevyšetroval oprávnený vyšetrovateľ mjr. M. a neexistuje oprávnenie v spise pre iného vyšetrovateľa

- po nezákonnej (svojvolnej) výmene vyšetrovateľa bol v takomto duchu (svojvolne) vymenený i predseda senátu...

-   zamestnanec   KS   v   Trnave   –   justičný   čakateľ...   má   rozpory   či   prijal/neprijal   – prevzal od zavraždeného 10 miliónov SK...

Moje   odvolanie   bolo   zamietnuté   jednou   vetou,   že   „bolo   preskúmané   ako neopodstatnené“ NASTOĽUJEM OTÁZKU ak odvolanie je zamietnuté takýmto všeobecným konštatovaním

... Ako mám uplatniť svoje práva obhajoby... AK odvolací súd neuviedol dostatočne jasne DÔVODY prečo odmietol moje odvolanie (námietky porušenia Dohovoru)?... Ako mám vedieť (veriť) že odvolací súd revíznym princípom preveril celé konanie ak sa

- nevyjadruje k namietaným porušeniam čl. 3, 5, 6 Dohovoru?

-   nevyjadruje   sa   k   rozporom   policajtov,   k   mučeniu,   k   zmiznutiu,   zaujatosti rozporuplného svedka M.

- nevyjadruje sa k svojvolnej výmene vyšetrovateľa/sudcu......   Aké úvahy   súdu   (hodnotenia)   mám odvolaciemu   konaniu v dovolacom konaní vytýkať?...

Na záver odporujem tvrdeniu dovolacieho konania, že napadám len odôvodnenie odvolacieho konania (a to je neprípustné)

Jasne a zreteľne na 1. strane dovolania uvádzam, že odvolací rozsudok napádam vo výroku o vine i vo výroku o treste...

Napadnuté   dovolacie   i   odvolacie   rozhodnutie   NS   SR   nezaručuje,   že   výkon spravodlivosti   v   mojej   tr.   veci   nie   je   arbitrálny.   Odvolací   súd   nepreskúmal   revíznym princípom konanie ktoré predchádzalo rozsudku súdu 1. stupňa.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ v podaní z 5. mája 2012 dopĺňa petit svojej sťažnosti takto:

„... čl. 6 ods. 1 neodôvodnením odvolacieho rozsudku NS SR zo dňa 18. 01. 2011 a zamietnutím dovolania proti tomuto rozsudku právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia porušené BOLO

čl. 13 Dohovoru právo na účinný opravný prostriedok neodôvodnením odvolacieho rozsudku   NS   SR   zo   dňa   18.   01.   2011   a   zamietnutím   dovolania   proti   tomuto   rozsudku porušené BOLO.“

V podaní z 12. mája 2012 doručenom ústavnému súdu 15. mája 2012 sťažovateľ poukazuje na „závažné rozhodujúce dôkazy preukazujúce exces – svojvôľu OČTK v mojej tr. veci od obvinenia mojej osoby“.

Sťažovateľ v tomto podaní uvádza, že v jeho trestnej veci bolo sfalšované uznesenie o vznesení obvinenia, a taktiež uvádza skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že v trestnom spise chýbajú určité podania, prípadne rozhodnutia. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:„... ako prílohu 18. Vám zasielam sfalšované uznesenie o mojom obvinení uznesenie ktoré je základom tr. spisu súdu sp. zn. 1 T 13/02 pod č. l. 9-12

... poukazujem na prílohu 6 sťažnosti – obvinenie zo dňa 25. 02. 2001 ktoré by malo byť identické s obvinením príloha 18. ale nie je.

Obvinenie – príloha 18 založené v súdnom spise je sfalšované – (alebo obvinenie príloha 6)

... poukazujem na prílohu 18 (sfalšované obvinenie) na č. l. 9 na ktorom je dátum vystavenia 25. 02. 2001... č. l. 12 na ktorom je dátum o 2 mesiace neskorší 04/2001... poukazujem na č. l. 9 (koniec textu) a na č. l. 10 – úvodný text ktorý ZJAVNÉ EVIDENTNE nepatrí k č. l. 9

... poukazujem na č. l. 10 a násl. – na obsah ktorý nemá základ v dovtedajších zisteniach (výbuchy)...

...   Taktiež   pre   potreby   falšovania   nesedí   chronológia   konania   s   chronológiou číslovania súdneho spisu ROZPOR č. l. 7 spisu je datované 17. 04. 2001 a následne č. l. 9 spisu je datované 25. 02. 2001

Nezákonné   rozhodnutie   o   mojom   obvinení   dňa   25.   02.   2001   nielen   nevydal oprávnený vyšetrovateľ mjr. M. ale i obvinenie z 25. 02. 2001 v súdnom spise je evidentne sfalšované (príloha 18) a na tomto základe vykonávam trest odňatia slobody.

...   Druhá   novoobjavená   skutočnosť   je   skutočnosť   že   v   súdnom   spise   nielen   je sfalšované obvinenie ale chýba v sp. mat. 1 T 13/02 (pri preštudovaní spisu pri ukončovaní vyšetrovania NECHÝBALO!) 06. 04. 2002 - § 30 námietka zaujatosti v prípravnom konaní vznesená... J. K. pre jeho PRIATEĽSTVO k M... a chýba následné uznesenie o nevylúčení... sťažnosť... uznesenie o zamietnutí sťažnosti.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ v podaní z 12. mája 2012 upresňuje petit svojej sťažnosti takto:

„... zrušuje sa nezákonné rozhodnutie (č. l. 9 až č. l. 12 sp. mat. 1 T 13/02 KS v Trnave)

začatie tr. stíhania a obvinenie M. Z. pre tr. čin vraždy § 219 TZ zo dňa 25. 2. 2001 ČVS KÚV 7/OVVK –2001 a (č. l. 7, 8)

zrušuje sa začatie tr. stíhania M. Z. pre tr. čin § 185 ods. 2 písm. b) TZ, § 257 ods. 1 TZ zo dňa 17. 04. 2001 ČVS – KÚV 7/OVVK-2001 z dôvodu, že rozhodnutia sú svojvolné vydané neoprávneným orgánom a majú nezákonný základ – sfalšované obvinenie M. Z. dňa 25. 02. 2001

... Priznáva sa zadosťučinenie podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru...

... Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru... priznáva ústavný súd SR sťažovateľovi primerané odškodnenie   vo   výške   dva   milióny   stodevädesiat   tisíc   euro   za   1825   dní   výkonu   väzby sťažovateľa plus 1200 euro za každý začatý deň pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa odo dňa 28. 02. 2011 do prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody v tr. veci 1 T 13/02 z dôvodu že väzba a trest sťažovateľa sú založené na sfalšovanom obvinení (č. l. 9 až 12 sp. mat 1 T 13/02 KS TT) sťažovateľa zo dňa 25. 02. 2001 KR PZ T. ČVS: KÚV- 7/OVVK-2001.

Priznané odškodnenie je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v tomto podaní bližšie odôvodňuje tak, že na základe sfalšovaného obvinenia

„vydal Najvyšší súd SR dlhý rad (desiatky) rozhodnutí konečných... Nikdy v konaní NS SR nepoukázal na evidentne sfalšované obvinenie... a na tomto falšovaní   založil   všetky   svoje   rozhodnutia   o   pozbavení   mojej   osobnej   slobody   a   tieto rozhodnutia zapríčinili:

1. rozpad mojej 1. rodiny pre väzbu rozvedenej... odlúčenie 5 rokov od mojej dcérky G. Z. a narušenie citového vzťahu...

2.   5   ročné   utrpenie   počas   väzby   –   morálne   utrpenie   a   stavy   kedy   som   chcel skoncovať zo životom...

3. sťaženie spoločenského uplatnenia po prepustení z 5 ročnej väzby po čom ma nikto nechcel zamestnať a nikto nechcel so mnou podnikať...

4. odo dňa 28. 02. 2011 ďalšie utrpenie kedy som pre nástup trestu musel opustiť svoju milovanú rodinu – družku a malé deti S. O. (2 roky) a M. O. (1 rok)... a trpím pre obavu z rozpadu aj tejto mojej rodiny...

5. 11 rokov ! – ¼ svojho života prežívam na základe sfalšovaného obvinenia útrapy – mám zničený život – zničené ďalšie spoločenské uplatnenie – bol som vydedený notársky... internet je plný článkov o tom, že som vrah...“.

V podaní z 15. mája 2012 doručenom ústavnému súdu 22. mája 2012 sťažovateľ poukazuje na § 174 ods. 2 písm. f) Trestného poriadku [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov],   na   základe   ktorého argumentuje, že pri výmene vyšetrovateľa je potrebné vydať uznesenie. K tomuto podaniu prikladá upovedomenie Krajskej prokuratúry v T. č. k. 2 Kv 12/01-1697 z 23. apríla 2012 a prípis Krajského riaditeľstva Policajného zboru v T. č. p.: KRPZ-TT-KP-392/2012 z 11. mája 2012 označený ako „Žiadosť o poskytnutie kópie uznesenia – odpoveď“.

V tomto podaní ďalej uvádza:„Evidentne moja tr. vec – spis 1 T 13/02 je od č. l. 3 (č. l. 1 a 2 vytvoril oprávnený mjr.   M.)   ZJAVNÁ   SVOJVÔĽA   A   NA   TOMTO   ZÁKLADE   SÚ   ZALOŽENÉ   DESIATKY KONEČNÝCH ROZHODNUTÍ NS SR o mojej väzbe o mojom treste a mojej vine urobených bez revízie.“

V podaní z 20. mája 2012 doručenom ústavnému súdu 23. mája 2012 prikladá ako prílohu   list   jeho   družky   M.   O.   zo   16.   mája   2012   a   tiež   listinu   o   vydedení,   ktorými preukazuje ujmu, ktorú utrpel v dôsledku trestného stíhania a odsúdenia. Týmito dôkazmi preukazuje   svoje   tvrdenia,   ktorými   odôvodňuje   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

V podaní z 19. mája 2012 doručenom ústavnému súdu 23. mája 2012 poukazuje na to, že «Napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu nevydal „zákonom zriadený senát súd“ – nevydal predseda senátu JUDr. H. S. Namietam navyše: Porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru... nerešpektovanie pravidiel (rozvrh práce NSSR r. 2011, 2012) prideľovania veci dovolania zákonnému predsedovi senátu NS SR p. JUDr. S.

... odňatie zákonnému predsedovi senátu – p. JUDr. S.... porušenie záruky nezávislosti – „zdania nezávislosti“... porušenie záruk nestrannosti konania a rozhodovania súdu... porušenie spravodlivosti komplet celého tr. konania ako celku od 24. 2. 2001 o 22:00 hod... do vydania napadnutého dovolacieho rozhodnutia NS SR zo dňa 25. 01. 2012».

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozhodnutím z 25. januára 2012 sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že

„... rozvrh práce NS SR na rok 2011 a 2012 ktorý určuje že veci 1 Tdo V predsedá predseda senátu p. JUDr. S.

... v prílohe Vám zasielam potvrdenie elektr. podateľne NS SR o pridelenie mojej veci dovolania senátu 1 Tdo – V 13/2011...

... na prílohu č. 11. – napadnuté rozhodnutie dovolacieho NSSR vydané predsedom senátu p. JUDr. H.

... JUDr. S. konal vo veci dovolania (viď príloha 24.)“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo M. Z. zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru na zákonom zriadený súd, na nezávislý a nestranný súd, právo nebyť odňatý zákonnému predsedovi senátu, právo na spravodlivé prejednanie veci nerešpektovaním rozvrhu práce NSSR na rok 2011-2012 v dovolacom tr. konaní odňatím veci predsedovi senátu JUDr. S. – vec 1 Tdo V 13/2011 porušené BOLO. Spravodlivé zadosťučinenie 150.000 € špecifikované v sťažnosti z 02. 05. 2011 sa sťažovateľovi priznáva aj z dôvodu nespravodlivosti tr. konania ako celku od 23. 02. 2001 do 25. 1. 2012.“

V podaní z 25. mája 2012 doručenom ústavnému súdu 28. mája 2012 sťažovateľ zaslal kópiu časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2011.

V   podaní   z   27.   augusta   2012   doručenom   ústavnému   súdu   3.   septembra   2012 sťažovateľ   opäť   poukazuje   na   uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   ktoré   považuje za sfalšované. V tomto podaní tiež uvádza:

„Na   záver   uvádzam,   že   KS   v   Trnave...   odmieta   správnym   úradným   postupom v zmysle § 55 ods. 3 TP rozhodnúť i o mojej sťažnosti na prieťahy vo veci obnovy zo dňa 15. 5. 2012

Moja   sťažnosť   nebola   do   15   dní   vybavená   KS   v   Trnave   ani   nebola   postúpená Najvyššiemu súdu SR

JUDr. Š. sťažnosť zaslala do P. Taktiež opakovaná sťažnosť z 19. 07. 2012 v zmysle § 55 TP nie je vybavená v zmysle § 55 ods. 3 TP.“

V   podaní   z   26.   septembra   2012   doručenom   ústavnému   súdu   3.   októbra   2012 sťažovateľ opakovane poukazuje na uznesenie o vznesení obvinenia, resp. na uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré sú podľa jeho tvrdenia falzifikáty. Petit svojej sťažnosti upravuje takto:

„Ústavný súd zrušuje č. l. 9 až 12 sp. mat. KS v Trnave sp. zn. 1 T 13/02 – uznesenie ČVS: KÚV-7/OVVK-2001 zo dňa 25. 2. 2001 – obvinenie M. Z. zo spáchania tr. činov § 219, § 185 TZ... a

č. l. 7 až 8 sp. mat. KS v Trnave sp. zn. 1 T 13/02 – uznesenie o začatí tr. stíhania § 185 TZ, § 257 Tz ČVS: KÚV-7/OVVK-2001 zo dňa 17. 04. 2001...“

II.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal prípisom zo 4. júna 2012 o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý na túto žiadosť reagoval prípisom z 19. júna 2012, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti sudcom IV.   senátu   ústavného   súdu   –   Ľudmile   Gajdošíkovej,   Ladislavovi   Oroszovi   a   Jánovi Lubymu. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením sp. zn. I. ÚS 403/2012 z 22. augusta 2012 tak, že sudcov IV. senátu ústavného súdu – Ľudmilu Gajdošíkovú, Ladislava Orosza a Jána Lubyho z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil.   Spis   bol   vrátený   sudkyni spravodajkyni   13.   septembra   2012.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   od   vznesenia námietky   predpojatosti   predsedom   najvyššieho   súdu   do   13.   septembra   2012   vo   veci nemohol konať.

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   prípisom   č.   k.   KP   4/2010-34   z   19.   júna   2012 doručeným ústavnému súdu 25. júna 2012 k sťažnosti sťažovateľa vyjadril, pričom okrem iného uviedol:

„Podania obvineného M. Z. (z 2., 3., 10., 22. a 23. mája 2012) považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky... za vecne neopodstatnené, a preto navrhujeme, aby ich Ústavný súd Slovenskej republiky neprijal na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. januára 2012, sp. zn. 1 Tdo V 13/2011, nie je svojvoľné ani arbitrárne. Neporušuje čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Krajský súd v Trnave predložil 17. júna 2011 najvyššiemu súdu dovolania, ktoré podali obvinení P. (4. apríla 2011) a Z. (3. júna 2011) prostredníctvom obhajcov proti rozsudku najvyššieho súdu z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010.

Podľa   Rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2011...   boli   dovolania   proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu rozhodujúcich o riadnom opravnom prostriedku podľa Tr. por. účinného do 1. januára 2006 vedené v registri TdoV.

Na konanie a rozhodovanie vo veciach vedených v tomto registri bol podľa rozvrhu práce určený senát Tdo V, kde boli dvaja predsedovia senátu:

I. JUDr. H. S. II. JUDr. Š. H. Podľa čl. II bod 8 rozvrhu práce s poukazom na § 16 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z... činnosť senátu Tdo V riadil a organizoval JUDr. H. S. ako prvý predseda senátu. Za   daného   právneho   stavu   a   v   situácii,   kedy   obvinený   viackrát   dopĺňal   podané dovolanie   jednak   prostredníctvom   obhajcu   a   jednak   vlastnými   písomnými   podaniami, ho prvý predseda senátu vyzval na odstránenie procesných nedostatkov. Ďalej sa vecou zaoberal   druhý   predseda   senátu,   ktorý   opatrením   z   18.   januára   2012   určil   termín neverejného zasadnutia a určil zloženie päťčlenného senátu s prihliadnutím na § 31 ods. 3 Tr.   por.   V   tomto   zložení   senát   najvyššieho   súdu   na   neverejnom   zasadnutí   konanom 25. januára 2012 podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolania obvinených J. P. a M. Z. odmietol.... Po preskúmaní obsahu podaní doručených Ústavnému súdu Slovenskej republiky konštatujeme, že skutočnosti v nich uvádzané obvinený namietal už v dovolacom konaní. Máme   za   to,   že   dovolací   súd   sa   náležite   vysporiadal   s   jeho   tvrdeniami   a   námietkami. Osobitnú pozornosť venoval aj namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu v konaní na súde prvého stupňa....

V súvislosti s ďalšími námietkami obvineného najvyšší súd poukazuje na príslušné časti   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   25.   januára   2011,   sp.   zn.   1   Tdo   V 13/2011.“

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a jej doplnení a s prihliadnutím na znenie petitu sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta:

-   porušenie   bližšie   neoznačených   práv   uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn. ČVS:   KUV-7/OVVK-2001   z   25.   februára   2001   a   uznesením   vyšetrovateľa   sp.   zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001 zo 17. apríla 2001,

- porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   krajského   úradu   vyšetrovania   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001,   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 T/13/2002 a jeho rozsudkom z 2. februára 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010,

- porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010 a jeho rozsudkom z 18. januára 2011,

- porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, porušenie čl. 3 a čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V/13/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   bližšie   neoznačených   práv   uznesením vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   KUV-7/OVVK-2001   z   25.   februára   2001   a   uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001 zo 17. apríla 2001

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa v tejto časti sťažnosti považoval za potrebné pripomenúť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa   §   141   ods.   1   Trestného   poriadku   (zákon   č.   141/1961   Zb.)   opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 141 ods. 2 Trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.) sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie vyšetrovateľa a policajného orgánu okrem uznesenia o začatí trestného stíhania (§ 160). Uznesenie súdu a prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa § 146 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.) ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa   odseku   1,   predloží   vec   na   rozhodnutie   vyšetrovateľ   alebo   policajný   orgán prokurátorovi, ktorý vykonáva nad vyšetrovaním dozor, a ak ide o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.) vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť podať proti predmetným uzneseniam vyšetrovateľa z 25. februára 2001 a 17. apríla 2001 sťažnosť, o ktorej mal rozhodnúť prokurátor. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského úradu vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/13/2002 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

- v prípravnom trestnom konaní od 24. februára 2001, t. j. od jeho zadržania do právoplatnosti uznesenia krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KUV-7/OVVK-2001 zo 17. apríla 2001, do právoplatnosti uvedeného uznesenia, t. j. do 27. apríla 2011 (podľa zistenia na krajskom súde),

- v trestnom konaní súdnom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/2002 do skončenia odvolacieho konania na najvyššom súde vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010   doručením   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   18.   januára   2011 sťažovateľovi; podľa zistenia ústavného súdu to bolo 12. marca 2011.

Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr. II. ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   podľa   ktorého   sa   ochrana základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   právu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   ešte   mohlo   trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou   chránenej sféry   sťažovateľov.   Uvedený   názor   vychádza   zo skutočnosti,   že   táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže dochádzať, predovšetkým z dôvodu, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ namieta, že k prerokovaniu jeho záležitosti nedošlo v primeranej lehote, a to postupom orgánov činných v trestnom konaní od jeho zadržania, t. j. od 24. februára 2001, do 18. januára 2011, t. j. do vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v predmetnom trestnom konaní. Jeho sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 2. mája 2012, zjavne po právoplatnom skončení predmetného trestného konania, t. j. v čase, keď   už   postupom   príslušných   orgánov   prípravného   trestného   konania   a   namietaných všeobecných   súdov   (krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu)   zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu ním označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T/13/2002   a   jeho   rozsudkom z 2. februára 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/13/2002 a jeho rozsudkom z 2. februára 2010, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd rozhodol v nezákonnom zložení senátu, keďže bolo zmenené poradie podania obžaloby v podacej knihe krajského súdu z roku 2002 z čísla 12 na číslo 13. Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 z 25. januára 2012 vyplýva, že sťažovateľ túto námietku uplatnil už v dovolaní, ktoré podal proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 To/6/2010 z 18. januára 2011, pričom najvyšší súd sa v dovolacom konaní s uvedenou námietkou zaoberal a svoje rozhodnutie odôvodnil v namietanom uznesení z 25. januára 2012.

Ústavný   súd   na   základe   týchto   skutočností   dospel   k   záveru,   že   nemá   právomoc preskúmať sťažnosť v tejto časti, preto ju podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol.

4. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010 a jeho rozsudkom z 18. januára 2011

Sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To/6/2010 a jeho rozsudkom   z   18.   januára   2011   z   dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia   namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorým zamietol odvolanie.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 13/2011 z 25. januára 2012 vyplýva, že sťažovateľ túto námietku uplatnil už v dovolaní, pričom   najvyšší   súd   sa   v   dovolacom   konaní   s   uvedenou   námietkou   zaoberal   a svoje rozhodnutie odôvodnil v namietanom uznesení z 25. januára 2012.

Uplatniac   už   uvedený   princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl.   127   ods.   1   ústavy a s poukazom aj na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   ústavný   súd   na   základe týchto skutočností dospel k záveru, že nemá právomoc preskúmať sťažnosť v tejto časti, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci.

5. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a písm. c), čl. 6 ods. 1   a   čl.   13   dohovoru   a k porušeniu   čl.   3   a   čl.   6   ods.   2   dohovoru   postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V/13/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   podľa   dohovoru   a   označených článkov   dohovoru,   ku   ktorým   malo   dôjsť   v   namietanom   konaní   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu a jeho uznesením z 25. januára 2012. K týmto porušeniam malo dôjsť predovšetkým tým, že najvyšší súd ako dovolací súd nenapravil svojvôľu orgánov činných v trestnom konaní tým, že v prípravnom konaní viedol vyšetrovanie vyšetrovateľ K., pričom toto vyšetrovanie mal viesť vyšetrovateľ M. Toto pochybenie viedlo k tomu, že zadováženie dôkazov bolo nezákonné, bol porušený princíp prezumpcie neviny a väzba a pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa boli nezákonné. K porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateľa aj tým, že najvyšší súd ako dovolací súd nedostatočne odôvodnil svoje uznesenie,   a tiež   tým, že vo   veci   rozhodol   senát   v   nezákonnom zložení,   pretože namietané uznesenie podpísal predseda senátu JUDr. H., pričom ho mal podpísať predseda senátu   JUDr.   S.   K   porušeniu   práva   podľa   čl. 13 dohovoru   došlo   tým,   že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 25. januára 2012 poukázal na obsah dovolania sťažovateľa, pričom uviedol:

„Dovolanie   obvineného   Z.   z   3.   júna   2011   bolo   viackrát   dopĺňané,   jednak prostredníctvom   obhajcu   (25.   júla   2011),   jednak   vlastnými   písomnými   podaniami obvineného.   Po   výzve   najvyššieho   súdu   na   odstránenie   procesných   nedostatkov   skôr podaných   vlastných   doplnení   dovolania,   obvinený   prostredníctvom   svojho   obhajcu 22. novembra   2011   predložil   kvalifikované   doplnenie   dovolania,   ktoré   je   z   hľadiska dovolacích dôvodov a ich argumentácie po obsahovej stránke totožné s dovolaním z 3. júna 2011 a jeho doplnením z 25. júla 2011. V dovolaní uviedol dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ Tr. por.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. obvinený Z. uviedol, že v predmetnej trestnej veci bolo zmenené poradie podania obžaloby v podacej knihe z roku 2002 z čísla 12 na číslo 13, v dôsledku čoho bola jeho trestná vec pridelená senátu, ktorého predsedom bol JUDr. S. Týmto prepisom došlo podľa Z. k zmene v zložení senátu, čím bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu, ako aj právo na spravodlivé prejednanie veci. Aj táto zmena u neho vyvolala pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na dva nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 13/06, III. ÚS 256/03.

V spojitosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obvinený Z. namietal   porušenie   zásady   rovnosti   zbraní.   Kým   návrhom   na   doplnenie   dokazovania zo strany   prokuratúry   malo   byť   vyhovené   v   plnom   rozsahu,   jeho   návrhy   súd   údajne neakceptoval. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl aj v tom, že súd mal rozhodnúť na základe dôkazov, ktoré neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom. Podľa obvineného súd na hlavnom pojednávaní prečítal výpovede svedkov bez jeho súhlasu, pričom výpovede niektorých z nich boli vykonané pred iným senátom krajského súdu (napr. svedka V. S., K. K., J. K. a ďalších). Uvedeným postupom bol podľa Z. naplnený aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

V rámci odôvodnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.   1 písm.   e/ Tr.   por. odkázal na námietky uvedené k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktoré podľa neho preukazujú, že JUDr. S. mal byť vylúčený z úkonov trestného konania. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. konštatoval, že priznanie sa ku skutkom v bode 1/ a 6/ je poľahčujúcou okolnosťou, na ktorú mal súd prihliadať.   Vzhľadom   na   to,   že   dokazovanie   podľa   obvineného   nebolo   vykonané v potrebnom rozsahu, vec nebola správne právne posúdená. Namietal, že súd neaplikoval ustanovenie § 33 Tr. zák., hoci v jeho prípade boli naplnené štyri poľahčujúce okolnosti. K ostatným   skutkom   uviedol,   že   v   priebehu   celého   dokazovania   nevyšli   najavo   žiadne relevantné   dôkazy,   ktoré   by   jeho   vinu   nejakým   spôsobom   preukázali.   Zdôraznil,   že   je nevinný a že v zmysle zásady in dubio pro reo mal byť pre tieto skutky oslobodený spod obžaloby.   V   rámci   tohto   dovolacieho   dôvodu   namietal   aj   výšku   trestu.   Uložený   trest považoval   za   neprimerane   prísny,   nezohľadňujúci   neprimeranú   dĺžku   konania,   ani poľahčujúce okolnosti. Súd mal v danom prípade aplikovať ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu.

V   rámci   doplnenia   dovolania   z   25.   júla   2011   namietal   porušenie   článku   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa údajne nezaoberal jeho tvrdeniami v podanom odvolaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval z dôvodu nedostatočného odôvodnenia za nepreskúmateľné, porušujúce právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces.

Z   týchto   dôvodov   obvinený   Z.   navrhol,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom porušenie zákona podľa § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. a podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil rozsudok Krajského sudu v Trnave z 2. februára 2010, sp. zn. 1 T 13/2002 v spojitosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2011, sp. zn. 4 To 6/2010. Podľa § 388 ods. 1, ods. 2 Tr. por. navrhol, aby dovolací súd prikázal vec inému senátu Krajského   súdu   v   Trnave,   prípadne   inému   súdu   toho   istého   druhu   a   stupňa,   aby   ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Zároveň v zmysle § 380 Tr. por. žiadal o prepustenie z výkonu trestu (z väzby), nakoľko už maximálna zákonom stanovená lehota pre trvanie väzby bola vykonaná.“

Najvyšší súd ako dovolací súd sa následne v odôvodnení namietaného uznesenia vysporiadal   s   jednotlivými   dovolacími   dôvodmi   podľa   obsahu   dovolania   sťažovateľa, pričom uviedol:

«Obvinený Z. v dovolaní vidí naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b)   Tr.   por.   účinného   do   31.   augusta   2011,   v   tom   že   senát   predsedu   JUDr.   P.   S.   bol nezákonne   zložený.   Jednak   z   dôvodu   neprehľadného   pridelenia   trestnej   veci   podľa prepísaného poradia podacej knihy (obžaloba zapísaná ako 12. v poradí bola prepísaná na obžalobu zapísanú ako č. 13), ako aj zo zaujatosti predsedu senátu, poukazujúc v tejto súvislosti na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 256/03 a sp. zn. I. ÚS   13/06,   ktoré dokazujú porušenie jeho práva na   obhajobu.   Na tento   dovolací   dôvod upozorňuje   dodatočne   aj   obvinený   J.   P.   a   v   tejto   spojitosti   odkazuje   na   argumentáciu obvineného M. Z.

Dovolací súd k tomuto dovolaciemu dôvodu dodáva, že pod „nezákonne zloženým súdom“ sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. V danej veci tomu tak nebolo, lebo na súdoch oboch stupňov konali senáty zložené v súlade s príslušným rozvrhom práce súdu, resp. postupovali   podľa   zákona.   Abstraktný   a   ničím   nepodložený   charakter   má   tvrdenie o spáchaní   trestného   činu   zasahovania   do   nezávislosti   súdu,   ktoré   sa   opiera   o   údajne neoprávnenú dodatočnú zmenu predsedu senátu, a to tým spôsobom, že prepísaním bolo zmenené poradie predsedu senátu Krajského súdu v Trnave v podacej knihe z čísla 12 na číslo 13. Údajné manipulovanie so zložením senátu pri podaní obžaloby má odôvodňovať aj podanie námietok proti celému senátu. Avšak po preskúmaní podacej knihy obžalôb z roku 2002, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že uvedený zápis je v chronologickom poradí podľa dátumu podania obžaloby. Znamená to, že po obžalobe s poradovým číslom 12 zo 6. júna 2002, nasleduje obžaloba s poradovým číslom 13 zo 7. júna 2002 (pridelené nepárne   čísla   senátu JUDr.   P.   S.).   Prepísanie poradového   čísla   12 na   číslo   13 je len zrejmou   chybou   v   písaní   pracovníčky   podateľne,   čo   logicky   odôvodňuje   chronologické poradie za sebou idúcich čísel. Takéto pochybenie je vo všeobecnosti neželané, ale zároveň je   príslušným   postupom   odstrániteľné.   Navyše   v   tomto   prípade   neexistuje   konkrétnymi skutočnosťami zistený dôvod na podozrenie, či iný prípadný motív zasahovania do zloženia senátu v trestnej veci obvineného P. a spol.

Z tých istých dôvodov, aké obvinený Z. uvádza k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 podáva dovolanie aj podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011, v zmysle ktorého vo veci konal alebo   rozhodol   orgán   činný   v   trestnom   konaní,   sudca   alebo   prísediaci,   ktorý   mal   byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Podľa § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005, z vykonávania úkonov trestného   konania   je   vylúčený   sudca,   prísediaci,   vyšší   súdny   úradník,   prokurátor, vyšetrovateľ,   policajný   orgán   a   zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosti o nezaujatosti   pre   jeho   pomer   k   prejednávanej   veci   alebo   k   osobám,   ktorých   sa   úkon dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Uvedené ustanovenie Trestného poriadku v záujme zabezpečenia dôvery verejnosti v nestrannosť postupu organov činných v trestnom konaní vylučuje z vykonávania úkonov trestného konania ten orgán, u ktorého mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tieto   dôvody   spočívajú   v   okolnostiach,   ktoré   charakterizujú   pomer   úradnej   osoby k prejednávanej   veci   alebo   osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   dotýka,   prípadne   k   ich zástupcom, splnomocnencom a obhajcom.

Pomerom   k   prejednávanej   veci   treba   pritom   rozumieť   určitú   zainteresovanosť orgánu trestného konania na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie. Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Uplatnenie tohto inštitútu teda prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.

V   konkrétnom   prípade   sa   však   nič   také   nezistilo   a   takéto   skutočnosti   nemožno odvodzovať len z toho, že obvinený podával proti sudcom konajúceho senátu, ako aj proti všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave, neustále opakované námietky zaujatosti (ako napr. námietka obvineného M. Z. zo 16. februára 2004, 21. decembra 2004, 8. apríla 2005, 19.   septembra   2006,   24.   apríla   2009   a   iné).   K otázke   vylúčenia   sudcov   z vykonávania úkonov trestného konania v tejto veci na základe všeobecných tvrdení obvineného o ich zaujatosti,   je   treba   uviesť,   že   príslušné   senáty   sa   niekoľkokrát   zaoberali   námietkami zaujatosti zo strany obvineného Z., ale aj iných obvinených. Rozhodnutia v tomto smere sú právoplatné   a   je   nevyhnutné   ich   rešpektovať.   Na   tomto   závere   nemôže   nič   zmeniť   ani skutočnosť,   že   obvinený   sa   s   týmito   rozhodnutiami   a   argumentáciou   uvedenou   v ich odôvodnení nestotožňuje.

Rozdielnosť   právnych   názorov   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdu na prejednávanú   vec na   jednej   strane a   procesných strán   na druhej strane,   pokiaľ   ide o právne otázky, ktoré sa majú vo veci riešiť, nemôže byť bez konkretizovaní a relevantných skutočností z hľadiska § 30 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 podkladom na vznesenie   námietky   zaujatosti   konkrétneho   sudcu   alebo   sudcov,   lebo   neodôvodňujú   ich zaujatosť zo zákonom predpokladaných dôvodov, t.j. pre pomer k prejednávanej veci alebo k   osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   dotýka   (a   ich   obhajcom,   zákonným   zástupcom a splnomocnencom) alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní (porovnaj rozh.   č.   34/2008,   Zbierka   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky, zošit 4/2008).

Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011   nie je možné   zaradiť   také   námietky,   ktoré sa   týkajú   údajného   zaujatého   prístupu sudcov   k   prejednávanej   veci   a   ktoré   majú   len   abstraktný   resp.   všeobecný   charakter. Rozhodnutie napadnuté dovolaním obvineného M. Z. nebolo postihnuté tým, že by vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, a preto ním uvádzaný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 nie je daný.

Z dovolania obvineného Z. vyplýva i osobitný dovolací dôvod spočívajúci v tom, že mu   bolo   upreté   právo   na   obhajobu,   pokiaľ   ide   o   hodnotenia   a   odmietnutia   vykonania navrhnutých   dôkazov,   čím   boli   porušené   zásady   rovnosti   zbraní   a   zistenia   náležitého skutkového stavu....

Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku   o   povinnej   obhajobe,   pri   vykonávaní   procesných   úkonov   smerujúcich k rozhodnutiu   vo   veci   bez   prítomnosti   obhajcu   a   pod.,   čo   sa   v   posudzovanom   prípade nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Z obsahu zväzkov spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal možnosť od začiatku konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať   sa   na   procesných   úkonoch   osobne   i   prostredníctvom   obhajcu,   vypočúvať svedkov, ktorých sám alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky.

Neobstojí   ani   tvrdenie   obvineného,   že   jeho   právo   na   obhajobu   bolo   zásadným spôsobom   porušené   práve   tým,   že   súdy   nezabezpečili   do   spisu   aj   dôkazy   svedčiace v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného   do   31.   augusta   2011   na   podklade   toho,   že   sa   návrhu   na   vykonanie   dôkazu nevyhovelo.   Právo   na   obhajobu   obvinených   nemôže   byť   porušené   ani   tým,   že   súd, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč, než je predstava obvineného alebo inej strany v konaní.

V   súvislosti   s   porušením   práva   na   obhajobu   obvinený   Z.   odkazuje   aj   na   nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené pod sp. zn. III. ÚS 256/03 a I. ÚS 13/06, ktoré podľa jeho názoru dokazujú, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 naplnený bol. Zároveň žiada, aby v zmysle ustanovenia § 362b ods. 1, ods. 2 Tr. por. boli zrušené rozsudky súdov oboch stupňov a vec vrátená do štádia trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu citovaných rozhodnutí. Podľa   §   362b   ods.   1   Tr.   por.   po   doručení   nálezu   ústavného   súdu,   ktorým   bolo zrušené   rozhodnutie   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   alebo   súdu   alebo   jeho   časť, pokračuje orgán činný v trestnom konám alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne   predchádzalo   vydaniu   zrušeného   rozhodnutia,   ak   zákon   alebo   nález ústavného   súdu   neustanoví   inak.   Orgán   činný   v   trestnom   konaní   alebo   súd,   ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa odsek 1 použije primerane, ak ústavný súd nálezom zakázal   orgánu   činnému   v   trestnom   konaní   alebo   súdu,   aby   pokračoval   v   porušovaní ústavou zaručeného základného práva alebo slobody, a prikázal mu, aby, ak je to možné, obnovil stav pred ich porušením.

Vzhľadom na námietku obvineného, že trestné konanie sa má vrátiť do štádia pred porušovaním   jeho   práv,   je   nutné   vysvetliť,   že   podmienkou   pre   takýto   osobitný   spôsob konania je to, aby rozhodnutie bolo zrušené alebo v zmysle odseku 2, aby ústavný súd nálezom zakázal súdu, aby pokračoval v porušovaní ústavou zaručeného základného práva alebo slobody, a prikázal mu, aby, ak je to možné, obnoviť stav pred ich porušením. Ústavný súd v náleze z 11. apríla 2006, sp. zn. I. ÚS 13/06, síce rozhodol, že pri rozhodovaní   o   žiadosti   obvineného   o   prepustení   z   väzby   krajský   súd   porušil   právo   na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, ale   vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   nevyhovel.   Obdobne   rozhodol   ústavný   súd   aj   v   náleze z 29. septembra   2004,   sp.   zn.   III.   ÚS   256/03,   keď   priznal,   že   právo   na   primeraný   čas a možnosti na prípravu obhajoby a právo na osobnú obhajobu počas výkonu väzby v jeho trestnej   veci,   nezabezpečením   prístupu   k   právnym   predpisom   publikovaným   v   Zbierke zákonov Slovenskej republiky, porušené bolo a prikázal Ústavu na výkon väzby zabezpečiť prístup k týmto právnym predpisom, ale vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. Ani v jednom z posudzovaných nálezov ústavný súd v zmysle vyššie uvedenej podmienky nerozhodol. Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvineného o porušení jeho právo na obhajobu zásadným spôsobom v konaní, nie je možné akceptovať.

Obvinený Z. tiež poukázal na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 v tom smere, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom....

V   súvislosti   s   týmto   dovolacím   dôvodom   upozorňuje   obvinený   na   to,   že   si prvostupňový   súd   nevyžiadal   súhlas   na   vykonanie   dôkazu   čítaním   svedeckých   výpovedí a tiež na výpovede svedkov, ktorí vypovedali pred iným senátom v inom zložení než pred senátom krajského súdu, ktorý vo veci rozhodoval (výpovede svedkov - V. S., K. K., J. K.a iní). Vo   vzťahu   k   týmto   námietkam,   je   nutné   zdôrazniť,   že   členovia   senátu,   sudkyne JUDr. D. W. a Mgr. A. M., boli zaradené do senátu 1T zákonným spôsobom (dodatkom k rozvrhu práce vydanom pod Spr. 510/2005 22. januára 2006 v zmysle ustanovenia § 50 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov) v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti jedného z členov pôvodného senátu (sudcu JUDr. J. M.), pričom hlavné pojednávanie   v   trestnej   veci   obvineného   P.   a   spol.   bolo   vykonané   znova   v   zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

V zmysle citovaného ustanovenia pri pokračovaní v odročenom hlavnom pojednávaní oznámi predseda senátu podstatný obsah doterajšieho pojednávania. Ak sa však zmenilo zostavenie   senátu,   alebo   ak   to   treba   z   iného   dôvodu,   musí   byť   hlavné   pojednávanie vykonané znovu; to neplatí, ak obžalovaný súhlasí so zmenou prísediaceho v zložení senátu. Podľa § 211 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávam možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný výsluch za potrebný a prokurátor aj obžalovaný s tým súhlasia. Súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak sám požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti; o tejto skutočnosti musí byť obžalovaný v predvolaní poučený.

Vzhľadom na vyjadrené neobstojí ani tvrdenie obvineného Z., že čítanie svedeckých výpovedí na hlavnom pojednávaní bez jeho súhlasu je nezákonným dôkazom, keďže bol o tejto skutočnosti v predvolaní poučený (č. 1. 5037, zv. VIII) a obvinený listom z 1. februára 2010 (č. l. 5057, zv. VIII.) dal súhlas, aby sa hlavne pojednávanie 2. februára 2010 konalo v jeho neprítomnosti, čím boli splnené zákonné podmienky v zmysle citovaného ustanovenia. Na podklade konštatovaného je zrejmé, že dôkazy, z ktorých pri rozhodovaní súdy oboch   stupňov   vychádzali,   boli   získané   zákonným   spôsobom,   a   preto   dovolací   súd v posudzovanom prípade nezistil, že by bol daný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.

Obvinený Z. uplatňuje ako osobitný dovolací dôvod aj tú okolnosť, že rozhodnutie je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   pre   nesprávne   skutkové zistenia a nevykonanie ním navrhovaného dokazovania.

V tejto spojitosti sa žiada pripomenúť, že dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu   skutkových   zistení,   ktoré   urobili   súdy   prvého   a   druhého   stupňa.   Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 môže byť   len   nesprávne   právne   posúdenie   ustáleného   skutku   v   skutkovej   vete   rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré je jej obsahom, a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky odkazuje na odôvodnenie uvedené na str. 14-16 tohto rozhodnutia. Na   základe   vyjadreného   treba   zdôrazniť,   že   rozhodnutie   napadnuté   dovolaním obvineného Z. nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani na inom nesprávnom hmotnoprávnom   posúdení,   lebo   skutky   v   bode   I.,   III.,   IV.,   V.,   VI.   tak,   ako   boli   súdmi obidvoch stupňov zistené, vykazujú znaky účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § §10 ods. 1 písm. b/, 219 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, trestných činov nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. júla 2001, nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000 a poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák. účinného do 30. novembra 2000.

Obvinený   Z.   v   rámci   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i/   Tr.   por. účinného   do   31.   augusta   2011   uplatnil   tiež   nezohľadnenie   viacerých   poľahčujúcich okolností (napr. že pred spáchaním skutkov žil riadny život, k skutkom sa priznal a oľutoval ich a i./, neprimeranú výšku uloženého trestu vo vzťahu k dĺžke konania a neaplikovanie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody. Každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu (§ 62 ods. 1 Tr. por.), preto možno usudzovať, že touto argumentáciou odôvodnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, lebo v ňom uviedol, že napadnutým rozhodnutím mu bol uložený neprimerane vysoký trest. Podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   ktoré   nie   je   už   vo   svojom základe rozhodovaním v rámci riadneho inštančného postupu; jeho úlohou je posudzovať len vymedzený okruh právnych otázok. K nim nepatria otázky druhu a výšky uloženého trestu,   ak   o   tom   bolo   rozhodnuté   na   základe   legálnej   aplikácie   príslušných   ustanovení zákona súdmi konajúcimi v riadnom procesnom postupe.

Len vo všeobecnej rovine preto možno konštatovať, že súdy prvého i druhého stupňa logickým   spôsobom   aplikovali   všetky   do   úvahy   prichádzajúce   zákonné   ustanovenia vymedzujúce kritériá trestania aktuálnych trestných činov. Najvyšší súd tu nezistil žiadny odklon   od   použitých   zákonných   ustanovení,   po   vyhodnotení   ktorých   obvinenému   Z.   bol uložený trest v zákonom stanovenej výmere.

Prvostupňový súd v rozhodnutí pri výške trestu hodnotil aj poľahčujúce okolnosti u jednotlivých obvinených.   Dovolací   súd   v tomto smere   nenašiel   dôvod na pochybnosti o správnosti   právneho   názoru   súdu   prvého   i   druhého   stupňa.   Najvyšší   súd   preto   len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia krajského súdu z 2. februára 2010, ktorú si osvojuje.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 nie je naplnený ani tým, že obvinenému nebol uložený trest za aplikácie § 39 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 pre neprimeranú dĺžku konania, v dôsledku čoho uložený trest má   byť   neprimeraný.   Pokiaľ   súd   nevyužil   moderačné   oprávnenie   podľa   príslušného ustanovenia a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody nezakladá žiaden dovolací dôvod.

Je teda nepochybné, že napadnutým rozsudkom bol obvinenému uložený zákonný druh   trestu   a   v   zákonom   stanovenej   trestnej   sadzbe,   takže   dovolací   súd   námietku obvineného nepovažoval za opodstatnenú.

Obvinený Z. doplnil podané dovolanie 25. júla 2011 o ďalšiu skutočnosť, a to že sa odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   nezaoberal   jeho   tvrdeniami,   preto   považuje   toto rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené.

Najvyšší súd k tomu konštatuje, že v posudzovanej veci takýto záver nie je prijateľný. Ak sa dovolateľ domnieva, že v písomnom vyhotovení rozhodnutí súdov sú nedostatočne vyjadrené do úvahy prichádzajúce myšlienkové pochody sudcov vedúce k rezultátom, ide o dovolanie podané len proti odôvodneniu rozhodnutia, ktoré podľa § 371 ods. 6 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 je neprípustné.

Na   podklade   vyjadreného   je   nesporné,   že   dovolanie   obsahuje   argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov.

So zreteľom na to, že v danej veci absentovali podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. e/, písm. g/, písm. i/ Tr. por. účinného do 31. augusta 2011, dovolací súd dovolania obvinených P. a Z. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.»

Sťažovateľ v sťažnosti vo všeobecnosti namieta, že predmetné uznesenie najvyššieho súdu   ako dovolacieho súdu   z 25.   januára 2012 bolo nedostatočne odôvodnené.   K tejto námietke ústavný súd poukazuje na to, že z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   sa   vysporiadal   s   dovolacími   námietkami   sťažovateľa s tým,   že   odôvodnenie   k   jednotlivým   dovolacím   dôvodom   je   ústavne   akceptovateľné. Nemožno preto konštatovať, že uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je zjavne neodôvodnené.   Pokiaľ   ide   o   námietku,   že   najvyšší   súd   neodstránil   svojvôľu   orgánov činných v trestnom konaní spočívajúcu v tom, že dokazovanie vykonával vyšetrovateľ K., a nie vyšetrovateľ M., je potrebné uviesť, že uvedená námietka nebola obsahom dovolania sťažovateľa, preto sa ňou najvyšší súd ako dovolací súd ani nemohol nijako zaoberať ani sa s ňou vysporiadať.

Pokiaľ ide o námietku, že najvyšší súd ako odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok   sp.   zn.   4   To/6/2010   z   18.   januára   2011,   z   obsahu   odôvodnenia   namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd vyhodnotil, že táto okolnosť nie je dovolacím dôvodom, s tým, že v tomto bode dovolanie smeruje len proti odôvodneniu namietaného rozsudku s tým, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia podľa § 371 ods. 6 Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011 nie je prípustné. Ústavný súd konštatuje,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   odôvodnil   svoje   uznesenie   v   tejto   časti dostatočným spôsobom, vyslovený právny názor nie je preto zjavne neodôvodnený, nie je arbitrárny, a preto je ústavne udržateľný.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na to, že samotná   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   nemôže   viesť automaticky k záveru, že právo sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru bolo porušené. Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa dovolaním sťažovateľa a dôvodmi v ňom obsiahnutými dostatočným spôsobom zaoberal. Ústavný súd poukazuje tiež   na   to,   že   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   na   podklade   citovaných zákonných ustanovení, jeho rozhodnutie v tomto smere je dostatočne odôvodnené, nie je arbitrárne, a preto je ústavne udržateľné.

Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že v predmetnej veci rozhodoval predseda senátu JUDr. H., pričom podľa sťažovateľa mal rozhodovať predseda senátu JUDr. S.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý   vykonáva   funkciu   sudcu   na   príslušnom   súde   a   bol   určený   v   súlade   so   zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   rozvrh   práce   zásadný   význam   pre   uplatnenie ústavného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom   môže byť ktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Elementárnou podmienkou v tomto prípade však je, aby sa vec pridelila v súlade s rozvrhom práce pre daný   kalendárny   rok,   v   ktorom   je   vec   oprávnenej   osoby   doručená   tomuto   súdu (IV. ÚS 3/08).

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa § 50 ods. 2 písm. b) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje zloženie senátov s uvedením   predsedu   senátu   a   ďalších   sudcov;   v   rozvrhu   práce   sa   tiež   uvedie,   ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi a organizuje činnosť senátu.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých   jeden   je   predsedom   senátu.   Ak   rozhoduje   o   riadnych   alebo   mimoriadnych opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu,   skladá   sa   senát najvyššieho   súdu   z   predsedu   a   zo   štyroch   sudcov.   Predpis   o   konaní pred   súdmi   môže ustanoviť, že senát najvyššieho súdu sa skladá aj z väčšieho počtu sudcov. Senát musí byť vždy zložený z nepárneho počtu sudcov. Predseda senátu riadi a organizuje činnosť senátu. Ustanovenie § 16 ods. 2 platí rovnako.

Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý predseda   senátu   má   právo   predsedať   senátu   vo   veci,   ktorá   mu   bola   pridelená   ako spravodajcovi.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa V. časti rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011 (Spr 1509/2010; ďalej len „rozvrh práce“) „rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam senátov   najvyššieho   súdu   rozhodujúcich   o   riadnom   opravnom   prostriedku   podľa   Tr. poriadku účinného do 1.1.2006 a rozhodovanie o dovolaniach podľa § 368 a nasl. Tr. por. účinného od 1.1.2006 je vedené v registri TdoV“.

Podľa V. časti rozvrhu práce sú pre senát registra TdoV určení predsedovia senátu

1. JUDr. H. S.

2. JUDr. Š. H.

Z   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   vo   veci   sťažovateľa   rozhodol   zákonom o súdoch a rozvrhom práce určený senát a vo veci predsedal predseda senátu, ktorý bol rozvrhom práce určený za jeho predsedu. Nie je porušením práva na zákonného sudcu to, ak jeden predseda senátu vyzve účastníka na odstránenie nedostatkov dovolania a následne druhý   predseda   senátu   predsedá   senátu   pri   prerokúvaní   veci   a   podpíše   rozhodnutie v predmetnej veci. Sťažovateľ nenamieta, že v predmetnej veci došlo k dodatočnej zmene v zložení senátu po pridelení veci, pričom z rozvrhu práce také skutočnosti ani nevyplývajú. Z týchto dôvodov ústavný súd považuje námietku sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že vo veci rozhodol nezákonný senát, za neopodstatnenú.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a porušenia čl. 3 a čl. 6 ods. 2 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo   V/13/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012