znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 557/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. A., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE/239/2012 a jeho uznesením z 28. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 CoE/239/2012   a jeho   uznesením   z 28.   mája   2013   (ďalej   len „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“).   Sťažovateľ   požiadal   o prednostné   prerokovanie veci.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť L.., s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“ alebo „povinný“), v mene ktorej konal súdom ustanovený   opatrovník   jej   štatutárneho   orgánu,   ako   predávajúca   a   právny   predchodca sťažovateľa ako kupujúci uzatvorili 23. marca 2009 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli prevody   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   za   dohodnutú   kúpnu   cenu   790 000   €. Prevažujúca časť kúpnej ceny (750 000 €) mala byť podľa sťažovateľa riadne vyplatená a následne došlo aj k prevodu predmetných nehnuteľností povolením vkladu vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu sťažovateľa do katastra nehnuteľností.

V rámci   preskúmavania   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov   v   správnom súdnictve iniciovanom prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Sžr/46/2011 zo 17. januára 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) zrušil rozhodnutie Správy katastra Trnava, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech právneho predchodcu sťažovateľa, a vec jej vrátil   na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil   absenciou povinne vyžadovaného súhlasu súdu s právnym úkonom opatrovníka štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti (prevodom nehnuteľností nad rámec bežného spravovania majetku opatrovníka).

Následne   sťažovateľ,   jeho   právny   predchodca   a povinný   uzatvorili   dohodu o urovnaní,   ktorou   sa   obchodná   spoločnosť   zaviazala   vyplatiť   sťažovateľovi   sumu 800 000 € do desiatich dní od nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozsudku najvyššieho súdu.   Táto   suma   mala   pozostávať   z vrátenia   kúpnej   ceny   vo   výške   750 000   €   a sumy 50 000 €   ako   nákladov   spojených   so   správou   predmetných   nehnuteľností.   Okrem   toho obchodná spoločnosť, v mene ktorej konal opätovne opatrovník jeho štatutárneho orgánu, v notárskej   zápisnici   z 8.   februára   2012   (ďalej   len   „notárska   zápisnica“)   vyhlásila,   že na základe dohody o urovnaní zaplatí sťažovateľovi sumu 800 000 € v dohodnutej lehote splatnosti,   a zároveň   súhlasila   s   tým,   aby   táto   notárska   zápisnica   bola   vykonateľným a exekučným   titulom   v   zmysle   § 41   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení aktuálnom pre rozhodovanie vo veci (ďalej len „Exekučný poriadok“). Zároveň vyhlásila, že pri podpise tejto zápisnice koná v súlade so svojím záväzkom starostlivo a hospodárne spravovať majetok osoby povinnej. Opätovne však chýbal súhlas súdu s právnym úkonom opatrovníka štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti.

Sťažovateľom vybraný exekútor 1. marca 2012 požiadal Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica.

Okresný súd uznesením č. k. 19 Er/l80/2012-44 z 2. mája 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. 19 Er/180/2012-54 z 5. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu (notárskej zápisnice) so zákonom.

Proti uzneseniu okresného súdu podali odvolanie sťažovateľ a aj povinný, ktorý však neskôr vzal svoje odvolanie späť. Sťažovateľ odôvodnil svoje odvolanie tým, že povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj základ   v   procesnom   práve   a   bez   vzťahu   k   hmotnoprávnemu   titulu   plnenia.   Notárska zápisnica so súhlasom na vykonateľnosť má podľa neho povahu verejnej listiny a ako každá verejná   listina   aj   notárska   zápisnica   osvedčuje   pravdivosť   údajov   v   nej   uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým, že nie je v právomoci   exekučného   súdu   zaoberať   sa   platnosťou   (neplatnosťou)   a   obsahom hmotnoprávneho titulu. Podľa sťažovateľa taktiež rozsudok najvyššieho súdu, na ktorý sa exekučný súd odvoláva, hmotnoprávne nesúvisí s titulom na vznik uplatneného záväzku, a preto sa exekučný súd nemal zaoberať ani ním. Taktiež nesúhlasil so znením odôvodnenia uznesenia okresného súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne. Podľa krajského súdu by pre správnosť aj objektívnu argumentačnú presvedčivosť okresným   súdom   predostretých   dôvodov   postačovalo   konštatovanie   správnosti   dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne. Z dôvodu potreby vysporiadania sa s námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní však krajský súd považoval za potrebné doplniť toto: „Z obsahu   notárskej   zápisnice...,   ktorá   má   byť   exekučným   titulom   vyplýva,   že   je   v   nej obsiahnuté   vyhlásenie   účastníka   –   osoby   povinnej   o   uznaní   záväzku,   pričom   v   mene účastníka – spoločnosti... konal... (opatrovník jej konateľa, pozn.)...

Osobitným   exekučným   titulom   v   sústave   iných   exekučných   titulov   je   notárska zápisnica,   v   procese   uzatvárania   ktorej   musia   byť   prísne   dodržané   všetky   formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá   dohoda   povinnej   osoby   s   oprávneným   o   splnení   záväzku   a   veriteľ   môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom   materiálnej   vykonateľnosti   notárskej   zápisnice   sú   označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby,   ktorá   s   vykonateľnosťou   výslovne   súhlasí.   Obsahom   notárskej   zápisnice   je   teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice   je   jej   najdôležitejšou   náležitosťou   ako   exekučného   titulu.   Tento   prejav   vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavuje vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu.

Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako   titul   pre   súdny   výkon   rozhodnutia   vykonateľný;   notár   ju   spíše   na   základe   dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve   a   na   základe   vyhlásenia   povinnej   osoby,   ktorá   súhlasí   s   jeho   vykonateľnosťou. Notárska   zápisnica   so   súhlasom   s   vykonateľnosťou   nie   je   samostatným   zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania. Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti ustanovené pre jej vykonateľnosť. Exekučný poriadok v ust. § 41 ods. 2 písm. c) výslovne   uvádza,   že   notárska   zápisnica   je   exekučným   titulom,   ak   povinná   osoba   v   nej s vykonateľnosťou súhlasila...

Podľa § 28 Občianskeho zákonník ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu.

Z   vyššie   uvedeného   ako   i   citovaného   ustanovenia   je   teda   zrejmé,   že   pokiaľ podkladom   na   vykonanie   exekúcie   exekučným   titulom   bola   notárska   zápisnica,   ktorou v danom prípade opatrovník konateľa spoločnosti uznal v mene obchodnej spoločnosti dlh väčšej hodnoty (v posudzovanom prípade vo výške 800.000 Eur) bez súhlasu súdu v zmysle § 28 O. s. p., takýto právny úkon nemožno považovať za platný a zároveň exekučný titul za spôsobilý na vykonanie exekúcie, preto rozhodol súd prvého stupňa správne, keď žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nevyhovel.“

Proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej   tvrdí,   že krajský súd v napadnutom uznesení „nesprávne vyhodnotil skutkový a právny stav a mal dospieť k záveru, že návrh na vykonanie exekúcie je plne odôvodnený a v súlade so zákonom. Rozhodnutie súdu prvého stupňa OS Trnava (okresný   súd,   pozn.) mal   preto   KS   Trnava (krajský   súd,   pozn.) zmeniť   a rozhodnúť o poverení exekútora... vykonaním exekúcie tak, ako bola predložená.“.

Podľa   sťažovateľa „Povinnosť   plnenia   na   základe   notárskej   zápisnice   možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny   titul.   Notárska   zápisnica   so   súhlasom   k   vykonateľnosti   má   povahu verejnej listiny a   ako   každá   verejná   listina aj   notárska zápisnica   osvedčuje   pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby pokiaľ nie je preukázaný opak.

V tomto prípade ako oprávnený tak povinný dobrovoľne pred notárom vo forme notárskej   zápisnice   osvedčili   hmotnoprávny   titul   jeho   dôvodnosť   a   obsah.   Preto   nie   je v právomociach   vyššieho   súdneho   úradníka,   súdu   a   ani   nie   je   preto   dôvod   aby   sa platnosťou alebo neplatnosťou a obsahom hmotnoprávneho titulu zaoberal tak ako sa to prezentuje v odôvodnení. Odôvodnenie, ktoré v tomto smere uviedol vyšší súdny úradník následne   súd   sa   dostáva   až   do   oblasti   sci-fi.   Ak   by   sme   prijali   túto   argumentáciu, právomoci   a   to   zaoberanie   sa   otázkami   platnosti   právneho   úkonu,   ktorý   vôbec   nebol predmetom exekúcie a jeho obsahom postupne by sme sa dostali do situácie keď by nebolo potrebné mať k dispozícií súdnu sústavu v štáte, ale plne by postačoval jeden vyšší súdny úradník   na každom   súde.   Skutočným   klenotom   v   odôvodnení   je   použitie   z   celkového kontextu nálezov vytrhnutých viet o oprávnenosti súdneho úradníka skúmať hmotnoprávny titul   v   rámci   obsahu   notárskej   zápisnice   s   exekučným   titulom,   ktoré   si   neodôvodnene osvedčil aj odvolací súd...

V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli osobitné   znaky   tohto   exekučného   titulu.   Takáto   zápisnica   nie   je   súdnym   rozhodnutím a nemá   ani účinky,   ktoré zákon   s rozhodnutím   spája.   Skutočnosť,   že sa osoba povinná zaviazala   poskytnúť   oprávnenej   osobe určité plnenie v tomto   prípade   náhradu   hodnoty nehnuteľností   v   katastrálnom   území   Trnava,   ktoré   sa   stali   opätovne   vlastníctvom spoločnosti a dohoda o tom uvedená v Notárskej zápisnici so súhlasom s vykonateľnosťou je odzrkadlením   skutočného   a   objektívneho   skutkového   právneho   stavu.   Konštatovanie,   že povinnému   bolo   odňaté   právo   na   súdnu   ochranu   a   jeho   rozhodnutie   mu   zabezpečuje a chráni   ústavné   práva   je   absolútne   neodôvodnené   a   právne   scestné.   Povinný   mal   a možnosť dožadovať sa svojho práva súdnej ochrany avšak na základe uvedomenia si svojej zodpovednosti za následok, ktorý sa stal tak nemá dôvod ani právne ani skutkovo učiniť. Aj v tomto smere sa súd zaoberá filozofickými úvahami, ktoré nemajú oporu v zákone. Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to či sú dané formálne   a   materiálne   predpoklady   vykonateľnosti   a   to   bez   zreteľa   na   hmotnoprávny základ.   Otázku   naplnenia   týchto   predpokladov,   ale   iba   týchto   predpokladov   posudzuje exekučný súd. Ad absurdum vykonateľnou môže byť aj zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve. V tomto smere by sa exekučný súd mohol zaoberať otázkou a to len v príde námietok povinného v exekučnom konaní týkajúcej sa platnosti procesného prejavu podľa   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku.   Povinný   má   právo   sa   žalobou o neplatnosť   právneho   úkonu   domáhať   samostatnou   žalobou.   Povinný   si   však   plne uvedomuje   svoj   záväzok   realizovaný   v   notárskej   zápisnici   nemieni   ho   meniť   ani   súdne napádať. V každom prípade však notárska zápisnica ostáva aj v prípade rozhodnutia súde exekučným titulom rozdielom je však až následný postup...

Notárska   zápisnica   môže   obsahovať   aj   samotný   hmotnoprávny   úkon.   jej neoddeliteľnou súčasťou   je totiž zmluva o   pôžičke   a uznanie dlhu.   Dohoda   oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, však nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv   alebo   povinností   účastníkov   právneho   vzťahu.“. Záver   o obmedzenej   právomoci exekučného   súdu   preskúmať   hmotnoprávne   podmienky   platnosti   samotného   úkonu, z ktorého vznikla pohľadávka uvedená v exekučnom titule, má podľa sťažovateľa vyplývať aj z judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu.

Sťažovateľ   tiež   vyjadruje   názor,   že „exekučný   súd   nie   oprávnený   zaoberať   sa otázkami   tvrdeniami   hmotnoprávneho   charakteru,   pretože   ide   o   skutočnosti   hmotného práva a exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať notársku zápisnicu po vecnej stránke v exekučnom konaní. Opačný prístup by bol v rozpore so samotným účelom a povahou exekučného konania, ktoré je konaním právo vykonávajúcim a nie nachádzajúcim. S tým súvisí aj skutočnosť, že exekučný súd už nemôže vykonávať dokazovanie v takom rozsahu ako   v   základnom   konaní.   V   zmysle   platných   právnych   predpisov   je   neprípustné,   aby exekučný   súd   skúmal   vecnú   správnosť   exekučného   titulu,   takýmto   postupom   by   vážne porušil kogentné ustanovenia zabezpečujúce právnu istotu účastníkov civilného konania a v tomto   prípade   by   tak   v   konečnom   dôsledku   ohrozil   právo   na   súdnu   ochranu oprávneného.“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že krajský súd svojím uznesením poprel závery uznesenia okresného   súdu,   ktorým   bol   štatutárnemu   orgánu   obchodnej   spoločnosti   ustanovený opatrovník, ako aj závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 63/2009 z 25. novembra   2009,   z ktorého   má   podľa   sťažovateľa   vyplývať   rozdielnosť   medzi hmotnoprávnym   základom   nároku   a možnosťou   vykonať   notársku   zápisnicu,   ktorej predmetom je takýto nárok.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhuje, aby jej ústavný súd   vyhovel a „svojím   rozhodnutím   vyslovil,   že   Krajský   súd   v Trnave   sp. zn.: 3 CoE/239/2012-123 porušil Ústavu SR a to v práve občana SR na spravodlivé a zákonné rozhodnutie   ako   aj   rozhodnutie   v primeranej   zrušil   rozhodnutie   Krajský   súd   v Trnave sp. zn.: 3 CoE/239/2012-123 zo dňa 28. 5. 2013, vec vrátil na ďalšie konanie, zakázal“. Ústavný súd napriek určitým formulačným nedostatkom vychádza z toho, že sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažnosťou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,   návrh   na vykonanie exekúcie   a   exekučný   titul.   Ak   súd   nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne...

Podľa   § 41   ods. 2   písm. c)   Exekučného   poriadku   možno   vykonať   exekúciu aj na podklade   notárskych   zápisníc,   ktoré   obsahujú   právny   záväzok   a   v   ktorých   je vyznačená   oprávnená   osoba   a   povinná   osoba,   právny   dôvod,   predmet   a   čas   plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že nesúhlasí s oprávnením exekučného súdu preskúmavať hmotnoprávne podmienky platnosti právneho úkonu, z ktorého vznikol záväzok,   ktorý   je   predmetom   notárskej   zápisnice,   s vykonateľnosťou   ktorej   povinný súhlasil.   Podľa   sťažovateľa   má exekučný   súd   pri   posudzovaní   vykonateľnosti   notárskej zápisnice v konaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie posudzovať iba to, či   sú   dané   formálne   a   materiálne   predpoklady   jej   vykonateľnosti,   bez   zreteľa   na   jej hmotnoprávny   základ   (jeho   platnosť).   Preto   ani   prípadný   nedostatok   platnosti hmotnoprávneho úkonu (nedostatok schválenia dohody o urovnaní, ktorou sa povinný voči sťažovateľovi   zaviazal   na   zaplatenie   určenej   sumy   súdom)   nemá   viesť   k takej   vade notárskej   zápisnice,   ktorá   by   umožnila,   aby   exekučný   súd   zamietol   žiadosť   súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na jej základe. Podľa sťažovateľa má takýto záver vyplývať aj z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 120/2012).

Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožňuje, vyjadrujúc názor, že napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   odôvodnené   možnosťou   exekučného   súdu skúmať   hmotnoprávny   základ,   resp.   podmienky   platnosti   právneho   vzťahu,   na   základe ktorého   vznikol   záväzok,   s vykonateľnosťou   ktorého   mal   povinný   súhlasiť   v notárskej zápisnici, ako to bolo napr. v sťažovateľom uvádzanej judikatúre (I. ÚS 120/2012). Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu citovaného v časti I tohto uznesenia,   krajský   súd,   podobne   ako   pred   ním   okresný   súd,   v súlade   s prechádzajúcou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 5/00) skúmal predloženú notársku zápisnicu okrem iného aj z hľadiska jej materiálnej vykonateľnosti, ako aj z hľadiska vykonateľnosti formálnej. Zohľadnil tak tú skutočnosť, že notárska zápisnica ako exekučný titul nie je právoplatným súdnym   rozhodnutím,   ale   iba   právnym   úkonom,   ktorý   má   (niektoré)   vlastnosti   iných exekučných titulov. Krajský súd osobitne skúmal, či je splnená podmienka riadneho súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako jej povinná náležitosť v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, teda nie to, či je splnená podmienka riadneho súhlasu s „hmotnoprávnym základom“ tohto nároku, ako to tvrdí sťažovateľ. Krajský súd pritom dospel   k záveru,   že   vyhlásenie   povinného   uskutočnené   opatrovníkom   jeho   štatutárneho orgánu v notárskej zápisnici a súhlas s jej vykonateľnosťou preto presahuje bežné záležitosti v zmysle § 28 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na to vyžaduje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu schválenie súdu. Opatrovník konajúci za štatutárny orgán povinnej osoby však na tento právny úkon schválenie súdu nemal. Krajský súd dospel k záveru, že notárska zápisnica   preto   nespĺňa   podmienku   riadneho   súhlasu   povinnej   osoby,   a navyše   takýto právny úkon „nemožno považovať za platný a exekučný titul za spôsobilý na vykonanie exekúcie“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval uznesenie okresného súdu za vecne správne, a ani sťažovateľ neuviedol   také   námietky,   ktoré   by   ústavnú   konformitu   názoru   krajského   súdu spochybňovali. Navyše, podstata jeho námietok smerovala voči iným dôvodom, ako sú tie, na základe ktorých krajský súd svoje uznesenie odôvodnil. Ústavný súd nepovažuje právny názor krajského súdu, podľa ktorého v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného   poriadku   nedostatok   súdneho   schválenia   súhlasu   opatrovníka   povinného (v tomto prípade opatrovníka štatutárneho orgánu povinného) s vykonateľnosťou notárskej zápisnice   v okolnostiach   presahujúcich   bežné   nakladanie   s majetkom   povinného   vedie k takému   nedostatku   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   ktorý   odôvodňuje zamietnutie   žiadosti   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   za   arbitrárny   ani svojvoľný, prípadne za popierajúci účel a zmysel uvedeného ustanovenia. Vzhľadom na to nič nesignalizuje, že by postupom a napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Z   tohto   dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k tej časti petitu sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhuje, aby „ústavný súd vyhovel   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vyslovil,   že   Krajský   súd   v Trnave   sp. zn.: 3 CoE/239/2012-123   porušil   Ústavu   SR   a to   v   práve   občana   SR   na...   rozhodnutie v primeranej (dobe,   pozn.),   ústavný   súd   považuje   za   relevantnú   tú   časť   odôvodnenia sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   tvrdí,   že „K   výsledkom   svojho   právneho   názoru   sa   vyšší súdny   úradník   dopracoval   skoro   po   70   dňoch   od   podania   žiadosti   exekútora   na   súd namiesto   15 dní   a   odvolací   súd   KS   Trnava   po   ďalších   13   mesiacoch   a   to   aj   napriek viacerým žiadostiam oprávneného z dôvodu akútnej hrozby vzniknutých škôd o procesný postup. Uvedeným konaním došlo k porušeniu práva občana SR na primeraný a zákonný postup   vo veci,   predvídateľnosť   rozhodnutia   a   porušenie   práva   občana   SR   na   právnu ochranu.“. Sťažovateľ tým zjavne namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd sa vo vzťahu k namietanej neprimeranej dĺžke konania pred krajským súdom   pridržiava   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   (napr.   IV. ÚS 11/2012),   podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti   č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013