znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 556/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. V..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn.   Tp/3/2013   zo   14.   januára   2013   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   sp. zn. 6 Tpo/6/2013 zo 7. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená   sťažnosť   T.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp/3/2013   zo   14.   januára   2013 (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“) a uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   6 Tpo/6/2013 zo 7. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „v   súčasnej   dobe   je   obvinený   uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Trnave, Odboru kriminálnej polície Trnava pod č. k.   ORP-1248/1-OVK-TT-2012   zo   dňa   19. 8. 2012   pre   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, c/, písm. d/ Tr. zák.“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 33/2012 z 21. augusta 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začína plynúť od 18. augusta 2012. Z tejto väzby bol sťažovateľ prepustený 28. augusta 2012, a to z dôvodu, aby vykonal trest   odňatia   slobody   (ktorý   má   prednosť   pred   výkonom   väzby)   uložený   mu   trestným rozkazom   okresného   súdu   sp. zn.   1 T/114/2010   z   12.   júla   2010   v   spojení   s   uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T/114/2010 z 21. mája 2012 (ďalej len „trestný rozkaz“). Z výkonu trestu uloženého mu trestným rozkazom mal byť prepustený 27. januára 2013.

Keďže   sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   amnestia   prezidenta   Slovenskej   republiky z 2. januára 2013 sa vzťahuje aj na neho, listom z 11. januára 2013 požiadal okresný súd o okamžité prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T/114/2010   zo   14.   januára   2013   rozhodol,   že   sťažovateľ   je   účastný   tejto   amnestie a odpustil mu nevykonaný zvyšok trestu.

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   v ten   istý   deň,   avšak   ešte   predtým,   ako rozhodol,   že   sťažovateľ   je   účastný   amnestie,   vzal   sťažovateľa   na   základe   návrhu prokurátora z 11. januára 2013 doručeného okresnému súdu o 12.19 h do väzby (opätovnej) podľa § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c). Začiatok   plynutia   lehoty   väzby stanovil   okresný   súd prepustením   sťažovateľa   z výkonu trestu uloženého mu trestným rozkazom. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd rozhodol o jeho opätovnom vzatí do väzby v rozpore so zákonom z dôvodu, že nebola dodržaná lehota 48 hodín od podania návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ argumentuje takto: „V čase rozhodovania súdu   sa   na   sťažovateľa   vzťahovalo   rozhodnutie   prezidenta   republiky   zo   dňa   2. 1. 2013 o amnestii a od 2. 1. 2012 sťažovateľ podľa tohto rozhodnutia s hmotnoprávnymi účinkami nebol už de iure vo výkone trestu odňatia slobody, i keď v dôsledku chyby Okresného súdu Piešťany, ktorý opomenul rozhodnúť o amnestii, vo výkone trestu odňatia slobody de facto bol. Rozhodnutie o tom, že sťažovateľ je účastný amnestie Okresný súd Piešťany rozhodol až dňa 14. 1. 2013 uznesením č. k. 1 T/114/2010 po žiadosti sťažovateľa zo dňa 11. 1. 2013, pričom   vec   bola   prejednaná   na   verejnom   zasadnutí   až   potom,   čo   bol   sťažovateľ   vzatý do väzby. Keďže   dňa   11. 1. 2013   o   12.19   hod.   bol   podaný   návrh   prokurátora   na   vzatie sťažovateľa   do   väzby   a   jeho   osobná   sloboda   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   bola obmedzovaná v rozpore s hmotnoprávnym predpisom (rozhodnutie prezidenta republiky zo dňa   2. 1. 2013   o   amnestii),   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o   návrhu   prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby v lehote do 48 hodín (do 13. 11.2013 do 12.19 hod.), čo sa nestalo, preto mal byť sťažovateľ ihneď prepustený na slobodu. Okresný   prokurátor   v   Piešťanoch   nepostupoval   v   súlade   so   zákonom   ani   z   jeho pohľadu, keď vychádzal z predpokladu uvedeného v odôvodnení návrhu na vzatie do väzby zo   dňa   1. 1. 2013,   že   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   bude   sťažovateľ   prepustený   dňa 27. 1. 2013. Trestný   poriadok   takúto   situáciu   rieši   v   ustanovení   § 84   Tr.   por.,   súdna   prax vychádza z rozhodnutí Ústavného súdu SR (III. ÚS 79/2000), preto je návrh prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby, vychádzajúci z predpokladu, že v čase podania návrhu bol sťažovateľ   de   iure   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   podaný   v   rozpore   so   zákonom a výkladovými stanoviskami súdnej praxe (ak bol sťažovateľ v súlade s právom vo výkone trestu odňatia slobody, výkon trestu má prioritu pred výkonom väzby, III. ÚS 79/2000). Takýto postup prokurátor mohol zvoliť až po prepustení sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, nie v čase jeho výkonu, a takto by zároveň sťažovateľovi neboli upreté práva týkajúce sa povinnosti rozhodnúť o väzbe v lehotách uvedených v zákone, situácia by bola v súlade s Tr. por... Okresný   súd   Piešťany   vo   svojom   rozhodnutí   č. k.   Tp/3/2013   zo   dňa   14. 1. 2013 v závere odôvodnenia na strane 6 považoval za potrebné uviesť, že Okresný súd Piešťany dňa 14. 1. 2013, pod sp. zn. 1 T/114/2010 rozhodol, že sťažovateľ je účastný amnestie. K tomuto je potrebné uviesť, že v čase rozhodovania súdu o väzbe sťažovateľa, súd toto rozhodnutie o amnestii nepoznal, časovo nasledovalo až po rozhodnutí o väzbe, čo je možné zistiť z časových údajov uvedených v zápisniciach...“

Obdobnú   argumentáciu   sťažovateľ   uplatnil   aj   v konaní   o jeho   sťažnosti   pred krajským súdom, ktorý sa s ňou podľa neho vysporiadal len arbitrárne, keď uviedol, „že úvahy obhajoby sú len zavádzajúce a na ich základe je ťažko možno spochybniť uznesenie okresného súdu o vzatí obvineného do väzby... konanie súdu prebehlo lége artis, sťažnosť sa javí len ako účelová... je zrejmé a ťažko spochybniteľné, že v čase rozhodovania o väzbe by už súd nevedel o amnestii v prípade sťažovateľa.“.

Takéto   odôvodnenie   nepovažuje   sťažovateľ   za   spôsob   vysporiadania   sa s „obhajobnou argumentáciou v súlade s ústavnými právami sťažovateľa, takýto spôsob vysporiadania sa s argumentáciou nie je založený na právnom a skutkovom vysporiadaní sa s vecou, je svojvoľný a takéto závery súdu nemožno preskúmať. Z právneho pohľadu je predsa nerozhodné, či si konajúce sudkyne avizovali ako rozhodnú, najmä, či si sudkyňa rozhodujúca o väzbe zisťovala ako rozhodne jej kolegyňa v konaní   o   amnestii,   časovo   nasledujúcom   po   rozhodovaní   o   väzbe,   pričom   ak   si   to aj povedali,   ako   mohla   sudkyňa   rozhodujúca   o   väzbe   vedieť,   či   sťažovateľ   podá   alebo nepodá sťažnosť proti rozhodnutiu o amnestii. Takýmito úvahami sa predsa nemôže riadiť pri rozhodovaní o väzbe a argumentácii obhajoby Krajský súd v Trnave. Časová   postupnosť   rozhodovania,   t. j.,   že   najskôr   bolo   rozhodnuté   o   väzbe   a   až potom o amnestii, vyplýva z príslušných zápisníc.“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   vyslovil   presvedčenie, „že   pri   správnej   aplikácii Trestného poriadku mal   byť prepustený na slobodu,   už Okresný súd Piešťany nemohol vo veci v dôsledku uplynutia lehoty 48 hodín od podania návrhu Okresného prokurátora v Piešťanoch rozhodovať o väzbe sťažovateľa“.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   č. k.   Tp/3/2013   zo   dňa   14. 1. 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tpo/6/2013 zo dňa 7. 2. 2013, ktorým tento súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Piešťany   č. k. Tp/3/2013 zo dňa 14. 1. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čí, 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Okresného súdu Piešťany č. k. Tp/3/2013 zo dňa 14. 1. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 0 Tpo/6/2013 zo dňa 7. 2. 2013 sa zrušujú.

Sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

Zároveň sťažovateľ uplatnil nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu. K porušeniu označených práv malo   dôjsť   v   dôsledku   toho, nebola   dodržaná   lehota   48   hodín   od   podania   návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby, čo sťažovateľ považuje na nezákonné.

II.1   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu

V súvislosti   s   namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   základných   práv napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo   aj   využil),   o ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o sťažnosti   sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu

V súvislosti   s   namietaným   porušením   sťažovateľom   označených   základných   práv uznesením krajského súdu sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým rozhodol, že berie sťažovateľa do väzby (opätovne) z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, s tým, že väzba sťažovateľa začína plynúť jeho prepustením z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu trestným rozkazom.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   o vzatí   do   väzby   podal   sťažovateľ   sťažnosť (odôvodnenú v podstate rovnako ako sťažnosť podanú ústavnému súdu), o ktorej rozhodol krajský súd tak, že ju zamietol. Krajský súd v odôvodnení uznesenia poukázal na dôvody sťažnosti, na podrobné odôvodnenie uznesenia okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby a ďalej uviedol: „Je faktom, že dňa 14. 1. 2013 Okresný súd v Piešťanoch uznesením sp. zn. 1 T/114/2010 rozhodol o tom, že odsúdený T. V. je účastný amnestie prezidenta republiky zo dňa 2. 1. 2013 a odpúšťa sa mu nevykonaný zvyšok tohto trestu odňatia slobody. V tomto čase bol obvinený de iure, ale i de facto stále vo výkone trestu odňatia slobody. Toho istého dňa o 11.00 hod. bolo rozhodované o jeho vzatí do väzby, pričom zápisnica o výsluchu bola skončená   a   podpísaná   o   12.10   hod.   Je   zrejmé   a   ťažko   spochybniteľné,   že   v   čase rozhodovania o väzbe by už súd nevedel o amnestii v prípade obvineného T. V. Úvahy obhajoby   sú   len   zavádzajúce   a   na   ich   základe   je   ťažko   možno   spochybniť   uznesenie okresného súdu o vzatí obvineného do väzby. Konanie súdu prebehlo lége artis sťažnosť sa javí len ako účelová. Väzobný dôvod tak, ako bol pôvodne uvádzaný stále existuje, trvá a momentálne prepustenie obvineného z väzby na slobodu by bolo kontraproduktívne...“

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti poukazuje na to, že namietaný postup, výsledkom ktorého   boli obe   napadnuté   uznesenia,   je „v rozpore   so   zákonom“. Týmto   zákonom   je Trestný poriadok, konkrétne § 87 ods. 2.

Podľa § 87 ods. 1 Trestného poriadku ak prokurátor odovzdá zadržanú osobu súdu podľa   § 85   ods. 4   (policajtom   zadržaná   alebo   jemu   odovzdaná   zaistená   osoba   podľa osobitného zákona alebo odovzdaná osoba pristihnutá pri trestnom čine, pozn.) alebo podľa § 86 ods. 1 (obvinená osoba zadržaná policajtom ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71   a   pre   neodkladnosť   veci   nemožno   rozhodnutie   o   väzbe   vopred   zadovážiť,   pozn.), pripojí k zároveň podanej obžalobe alebo k návrhu na vzatie do väzby celý dosiaľ získaný spisový materiál; inak nariadi prepustenie zadržanej osoby na slobodu písomným príkazom s primeraným odôvodnením.

Podľa   § 87   ods. 2   Trestného   poriadku   prvej   časti   vety   pred   čiarkou   sudca   pre prípravné konanie je povinný do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od prevzatia zadržanej osoby podľa odseku 1 a doručenia návrhu prokurátora na vzatie do väzby   túto   osobu   vypočuť   a   rozhodnúť   o   jej   vzatí   do   väzby   alebo   ju   prepustiť na slobodu.

Krajský   súd   sa   síce   vyhol   explicitnej   odpovedi   na sťažovateľovu   námietku o nedodržaní lehoty 48 hodín od podania návrhu prokurátora do jeho vzatia do väzby, avšak z obsahu namietaného uznesenia možno vyvodiť, že svoje rozhodnutie založil na právnom názore,   podľa   ktorého   citované   ustanovenia   Trestného   poriadku   sa   na   sťažovateľa nevzťahujú. Tieto lehoty sa vzťahujú na osoby, ktorým bola osobná sloboda obmedzená zadržaním, resp. zaistením.

Osobná   sloboda   sťažovateľa   bola   obmedzená   z dôvodu   nástupu   na   výkon   trestu odňatia slobody uloženého mu právoplatným trestným rozkazom (právny titul pozbavenia osobnej   slobody   sťažovateľa).   V čase   rozhodovania   o vzatí   do   väzby   (opätovnom)   bol sťažovateľ, ako uvádza aj krajský súd, „de iure, ale i de facto stále vo výkone trestu odňatia slobody“, pretože až po právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o tom, že odsúdený (sťažovateľ) je účastný amnestie a odpúšťa sa mu zvyšok trestu, dôjde k jeho prepusteniu.

Keďže ústavný súd považuje právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom uznesení za ústavne udržateľný, nedospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k názoru, že by toto rozhodnutie mohlo byť spôsobilé porušiť ústavou garantované základné práva a slobody sťažovateľa označené v petite jeho sťažnosti.

Ak   sťažovateľ   považuje   obdobie   od   2.   januára   2013,   keď   bola   rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky vyhlásená amnestia, do 14. januára 2013, keď okresný súd na základe jeho podnetu (pričom všeobecný súd by tak mal konať z úradnej povinnosti) rozhodol,   že   je   účastný   amnestie,   za   nezákonné   obmedzenie   osobnej   slobody,   môže   si uplatniť svoje nároky postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za náhradu škody pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (samozrejme, po splnení podmienok tam uvedených).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov   a spôsobom   ustanoveným   zákonom   a na   základe   rozhodnutia   súdu,   a preto uzatvára, že nezistil také skutočnosti, ktoré by v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde) signalizovali možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu napadnutým uznesením krajského súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v jej petite nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013