znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 556/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O. M. a H. M., obaja bytom P., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Cdo/188/2011 z 30. novembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M. a H. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012 doručená sťažnosť O. M. a H. M., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Cdo/188/2011   z   30. novembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť T., spol. s r. o. (ďalej len „pôvodný   navrhovateľ“),   podala   Okresnému   súdu   Považská   Bystrica   návrh   proti sťažovateľom na zaplatenie sumy 780 800 Sk s príslušenstvom. Z dôvodu vylúčenia sudcov bola vec prikázaná Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“).

Pôvodný   navrhovateľ   bol   4.   septembra   2000   vymazaný   z   obchodného   registra z dôvodu   zrušenia   spoločnosti   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 6 K/282/1998-16 z 23. apríla 1999, ktorým bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku.

Dňa   18.   júla   2002   obchodná   spoločnosť   N.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „navrhovateľ“), doručila   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   podľa   §   92   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   domáhala,   aby   okresný   súd   pripustil   jej   vstup   do   konania namiesto pôvodného navrhovateľa. Navrhovateľ poukázal na to, že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, bola zmluvou o postúpení pohľadávky z 1. októbra 1998 postúpená Ing. Š. K., ktorý ju postúpil zmluvou z 19. októbra 1998 navrhovateľovi.

Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C/864/1998 zo 14. júna 2004 rozhodol tak, že pripustil zmenu účastníkov na strane navrhovateľa tak, že do konania namiesto pôvodného navrhovateľa vstupuje navrhovateľ. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie, „v ktorom namietali právnu neúčinnosť postúpenia pohľadávky a výmaz spoločnosti T., s. r. o. z Obchodného registra a jeho neexistenciu“. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Co/324/2004 z 30. septembra 2004 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd sa „v odôvodnení svojho rozhodnutia... zaoberal len otázkou účinnosti postúpenia pohľadávky, nie však skutočnosťou, že spoločnosť T., s. r. o. bola ku dňu 4. 9. 2000 vymazaná z Obchodného registra“.

Okresný   súd   vo   veci   samej   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   12   C/864/1998-743 z 24. septembra 2008 tak, že sťažovateľov zaviazal solidárne zaplatiť navrhovateľovi sumu 780 800 Sk s príslušenstvom, uložil im povinnosť náhrady trov konania a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, v „ktorom opätovne namietali to, že spoločnosť T., spol. s r. o... bola ku dňu 4. 9. 2000 vymazaná z Obchodného registra, pričom v čase keď súd pripustil zmenu účastníkov konania, táto spoločnosť neexistovala. Namietali aj iné skutočností vzťahujúce sa k meritu veci.“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol uznesením č. k. 6 Co/161/2009-844 z 20.   januára   2010   tak,   že   vo   vymedzenom   rozsahu   zrušil   rozsudok   okresného   súdu z 24. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

„V   odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že   námietka   odporcov   o   nesprávnosti postupu   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   pripustení   zmeny   účastníkov   na   strane navrhovateľa je dôvodná.... Upozornil na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by, či už uznesenie   okresného   súdu,   alebo   uznesenie   krajského   súdu,   bolo   riadne   doručované všetkým   účastníkom   konania.   Odvolací   súd   zdôraznil,   že   v   časti   konania,   v   ktorej   sa rozhodovalo o pripustení zmeny účastníkov na strane navrhovateľa, sú účastníkmi konania pôvodný navrhovateľ   a odporca,   ako aj   nový   navrhovateľ.   Z   pripojených   doručeniek   k týmto   uzneseniam   nie   je   zrejmé,   že   by   tieto   boli   riadne   doručené   aj   pôvodnému navrhovateľovi   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.  ...   Uznesenie   o   pripustení   zmeny,   ani   uznesenie krajského súdu o jeho potvrdení,   nebolo riadne doručené všetkým účastníkom konania, nestalo   sa   preto   ani   vykonateľným,   ani   právoplatným.   So   zreteľom   na   túto   okolnosť odvolací   súd   skonštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   nemohol   konať   ako   s   novým navrhovateľom, so spoločnosťou N., s. r. o., pretože táto sa nestala účastníkom konania. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa riadnym výpisom z Obchodného registra zistiť, či pôvodný   navrhovateľ   spoločnosť   T.,   s.   r.   o.   má   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania a v prípade, ak došlo k prechodu jej práv a povinností na právneho nástupcu, mal doručiť uznesenie o pripustení zmeny účastníka na starne navrhovateľa pôvodnému navrhovateľovi spoločnosti T., s. r. o., prípadne jej právnemu nástupcovi. Ak by prvostupňový súd zistil, že spoločnosť T., s. r. o. nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a na jej strane nedošlo k právnemu nástupníctvu, na základe týchto skutočností posúdi predmetnú prekážku postupu konania podľa § 107 ods. 1 O. s. p. a ak došlo k zániku pôvodného navrhovateľa bez právneho nástupcu, konanie mal súd prvého stupňa podľa § 107 ods. 4 O. s. p. zastaviť.“

Po   vrátení   veci   okresný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   12   C/864/1998-877 z 31. augusta 2010 tak, že zmenil uznesenie zo 14. júna 2004 tak, že návrh navrhovateľa na zmenu účastníka konania zamietol a konanie zastavil.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   navrhovateľ   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co/40/2011-932   z   28.   februára   2011   tak,   že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Navrhovateľ podal proti   uzneseniu   krajského súdu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   2   Cdo/188/2011-960   z   30.   novembra   2011   tak,   že   zrušil uznesenie krajského súdu z 28. februára 2011 a tiež uznesenie okresného súdu z 31. augusta 2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia tvrdia, že označeným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s argumentáciou najvyššieho súdu v namietanom uznesení o tom, že o zmene účastníka na strane navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté, sťažovatelia uvádzajú:

„So zreteľom na ustanovenie § 159 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. nie je možné porozumieť tomu, akým myšlienkový postupom, akými právnymi a skutkovými úvahami Najvyšší súd SR dospel k záveru, že nedoručenie uznesenia o zmene účastníka konania, a to ani prvostupňového, ani potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, nebráni právoplatnosti rozhodnutia, keďže všetkým ostatným účastníkom doručené bolo.

Toto svoje konštatovanie, ktoré je základom celého odôvodnenia a obsahu uznesenia Najvyššieho súdu SR, tento súd nijako nedal do súvisu s ustanovením vyššie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ani s ustanovením § 168 ods. 2 O. s. p.. Z obsahu spisu je nepochybné, že odo dňa začatia konania - podania návrhu na Okresnom súde Považská Bystrica dňa 23. 11. 1995 bola účastníčkou konania na strane navrhovateľa spoločnosť T., spol. s. r. o.

So zreteľom na ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., postavenie účastníčky konania mohla táto spoločnosť v konaní stratiť postupom podľa § 92 len právoplatnosťou uznesenia o zmene účastníka na strane navrhovateľa. Ako je však zrejmé z ustanovenia § 159 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. a § 168 ods. 2 O. s. p., takéto rozhodnutie sa nemohlo stať nikdy právoplatným, keďže v čase jeho vydania, aj v čase jeho doručovania spoločnosť T., spol. s. r. o. neexistovala. Občiansky súdny poriadok nemá osobitnú   výnimku   o   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktoré   je   doručené   len   niektorým z účastníkov, ktorých sa týka.

Osobitne   ustanovenia   §   168   ods.   2   O.   s.   p.   ukladá   súdu   doručiť   uznesenie účastníkom, proti ktorému je prípustné odvolanie. Je nepochybné, a táto okolnosť nebola dovolacím   súdom   spochybnená,   že   rozhodnutie   o   zmene   účastníka   konania   nie   je odvolaním,,   proti   ktorému zákon   odvolanie   nepripúšťa,   teda vychádzajúc z ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením § 202 O. s. p. nemožno nájsť žiadnu alternatívu zákonnému postupu, ktorým je doručenie uznesenia o zmene účastníka konania všetkým účastníkom.“

Záver   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   o pripustení   zmeny   účastníkov   konania   bolo v konaní právoplatne rozhodnuté, považujú sťažovatelia za arbitrárny a v tejto súvislosti uvádzajú:

„Ako už bolo vyššie uvedené Najvyšší súd SR opakovane, bez toho, aby dal svoje právne úvahy do súvislosti, alebo súladu s platnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a iných právnych predpisov, opakovane v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že spoločnosť N., s. r. o. sa stala účastníkom konania právoplatným rozhodnutím o zmene účastníkov   konania.   Nezaoberajúc   sa   zákonnými   atribútmi   právoplatnosti   rozhodnutia, dovolací súd ďalej rozvádza svoje úvahy v tom smere, že právoplatné rozhodnutie súdu nie je   možné   zrušiť   spôsobom,   ktorým   urobil   súd   prvého   stupňa   a   potvrdil   krajský   súd. Opätovne však v základe tejto argumentácie leží krajne arbitrárny záver o právoplatnosti rozhodnutia o zmene účastníkov konania.

Je veľmi pravdepodobné, že samotný Najvyšší súd SR si nemožnosť dania svojho názoru o právoplatnosti uznesenia o zmene účastníkov konania sám uvedomoval, pretože v rozpore s ustanovením § 157 O. s. p. jeho odseku 2 neuvádza, akými právnymi úvahami dospel   na   základe   nesporne   zistených   skutkových   okolností   a   platnej   právnej   úpravy k záveru o právoplatnosti uznesenia o zmene účastníka konania.

V právnej praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky je taký právny záver, ktorý právoplatnosť   rozhodnutia,   o   ktorom   sám   súd   nepochybuje,   že   je   potrebné   doručiť   ho účastníkom konania, neviazal na jeho doručenie, či už riadne, alebo náhradné, účastníkom konania. Najvyšší súd SR navyše skutkové okolnosti, ktoré sú zrejmé z obsahu súdneho spisu, pretransformoval do svojich skutkových a právnych záverov krajne nepresne. Pokiaľ totiž konštatuje, že rozhodnutie o zmene účastníka konania bolo účastníkmi rešpektované, potom je potrebné konštatovať, že len spoločnosť N., spol. s r. o. v pozícii domnelého účastníka toto rozhodnutie rešpektovala, keďže sťažovatelia pri každom svojom procesnom úkone,   ktorými   mali   možnosť   napadnúť   správnosť   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa, poukazovali na to, že N., spol. s r. o. nie je účastníkom konania.“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej argumentujú tým, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania. V súvislosti s týmto tvrdením uvádzajú:„Navyše je potrebné podotknúť, že tak rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahujúce zmenu uznesenia o pripustení zmeny účastníka konania a uznesenie o zastavení konania obsahuje tieto dva výroky napriek tomu, že podľa názoru sťažovateľov je prvý z výrokov tohto   rozhodnutia,   teda   zmena   pôvodného   uznesenia   o   pripustení   zmeny   účastníkov konania, nadbytočný. Ako je zrejmé už z argumentácie uvedenej vyššie, uznesenie o zmene účastníkov   konania   vydané   prvostupňovým   súdom   dňa   14.   6.   2004   nenadobudlo právoplatnosť, keďže nebolo doručené účastníkom konania. Za tohto stavu sa javí, že by nebolo chybou v postupe okresného súdu, pokiaľ by tento osobitne nerozhodoval o zmene uznesenia zo dňa 14. 6. 2004, ale rozhodol by len o zastavení konania. Pre takýto záver svedčí ustanovenie § 107 ods. 4 O. s. p., ktoré ustanovuje postup súdu po zániku právnickej osoby.   V   prípade   ak   zanikne   bez   právneho   nástupcu,   súd   konanie   zastaví.   Predmetné ustanovenie aplikované na súdenú vec znamená, že zánikom spoločnosti T., spol. s. r. o., bez právneho nástupcu, nastala hypotéza zániku právnickej osoby bez právneho nástupcu. Pre tento prípad zákon obligatórne stanovuje povinnosť zastavenia konania. V tomto prípade, so zreteľom   na   skutočnosť,   že   na   mieste   navrhovateľa   pre   neprávoplatnosť   uznesenia o zmene navrhovateľa, vystupuje naďalej spoločnosť T., spol. s r. o., zaniknuvšia 4. 9. 2000, bol súd povinný konanie zastaviť, a to bez zreteľa na svoje neprávoplatné rozhodnutie zo dňa 14. 6. 2004. Práve naopak, neprávoplatnosť tohto rozhodnutia a z toho vyplývajúca skutočnosť,   že   na   mieste   navrhovateľa   nedošlo   k   zmene,   priamo   vyvoláva   povinnosť zastavenia konania.

Samotná   skutočnosť,   že   súd   v   konaní   navyše   vydal   rozhodnutie   o   zmene   svojho uznesenia zo dňa 14. 6. 2004, však sama o sebe nie je vadou, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania podľa občianskeho súdneho poriadku v znení platnom v čase podania dovolania, aj rozhodovania dovolacieho súdu.

Prípustnosť   dovolania   je daná dôvodmi uvedenými   v ustanovení   §   237   O.   s.   p.. Dovolací súd skonštatoval, že rozhodnutiami súdov oboch stupňov došlo k odňatiu možnosti konať   pred   súdom.   Ako   už   bolo   uvedené,   ani   v   prípade,   že   by   výrok   prvostupňového uznesenia zo dňa 31. 8. 2010 o zmene jeho rozhodnutia zo dňa 14. 6. 2004 bol v tomto uznesení   nadbytočný,   nezakladá   to   vadu   konania,   ktorým   by   sa   spoločnosti   N.,   s. r. o. odňala možnosť konať pred súdom. Výrok súdu o zastavení konania nie je totiž podľa názoru   sťažovateľov   závislý   na   zmene   rozhodnutia   zo   dňa   14.   6.   2004,   pretože neprávoplatné   a   nevykonateľné   rozhodnutie   o   zmene   účastníkov   konania   nemôže   pre procesné   postavenie   účastníkov   konania   priniesť   žiadne   právne   účinky.   Preto   by rozhodnutie prvostupňového súdu, jeho výrok o zastavení konania, bol zákonný bez ohľadu na to, či by súd vydal aj rozhodnutie o zmene uznesenia zo dňa 14. 6. 2004.

Najvyšší súd SR napadnutým uznesením teda pochybil pokiaľ odvolanie spoločnosti N., spol. s. r. o. vecne prerokoval.

So zreteľom na ustanovenie § 239 O. s. p. je zrejmé, že nešlo o rozhodnutie, proti ktorému   zákon   dovolanie   pripúšťa.   Napadnuté   uznesenie   bolo   teda   spôsobilé   byť preskúmavané   Najvyšším   súdom   SR   len   za   predpokladu,   že   sa   postupom   súdu   odňala účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom.   Tento   postup   Najvyššieho   súdu   SR v spojení s už vyššie namietaným arbitrárnym posúdením merita veci, je tým postupom, ktorým   Najvyšší   súd   SR   zasiahol   do   práva   sťažovateľov   konať   pred   súdom   zákonom ustanoveným postupom. Pokiaľ sťažovatelia, ako účastníci konania, majú so zreteľom na v druhej časti tejto sťažnosti citované ustanovenia právnych predpisov právo na to, aby konanie   proti   nim   mohli   viesť   len   osoby,   u   ktorých   to   zákon   predpokladá,   teda   osoby s právnou   subjektivitou,   potom   je   porušením   ich   práva   na   zákonné   konanie   súdu a spravodlivý   súdny   proces,   pokiaľ   súd   svojim   rozhodnutím   spôsobí,   že   tieto   zákonné ustanovenia sa v súdnom konaní sťažovateľov neaplikujú.“

V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú:„V čase podania návrhu na zmenu účastníka konania a aj takmer dva roky pred tým, bol zápis v Obchodnom registri o výmaze spoločnosti T., s. r. o. zverejnený v Obchodnom registri a táto spoločnosť v čase podania návrhu na zmenu účastníka konania nemohla mať odôvodnenú nádej, že môže vstúpiť do konania na miesto v tom čase už takmer dva roky neexistujúcej spoločnosti. Pokiaľ spoločnosť N., s. r. o. argumentovala vo svojom dovolaní nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 29. 6. 2005 sp. zn. IV. ÚS 16/05, je nepochybné aj z výroku tohto nálezu, že predmetom rozhodovania na tomto súde bola primeranosť dĺžky konania a skutočnosť, či konanie prebieha bez prieťahov.

Nemožno pričítať na ťarchu Ústavného súdu SR, že sa tento nezaoberal tým, či je spoločnosť N., s. r. o. účastníkom konania, alebo nie je. Predmetom konania pred Ústavným súdom SR nie je, tak ako v žiadnom inom prípade, akási generálna supervízia nad postupom všeobecných súdov v tom, ktorom konaní, ale objekt skúmania ústavným súdom vymedzuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Nie je teda možné na podporu tvrdenia, že spoločnosť N., s. r. o. je účastníkom konania zneužívať citovaný nález ústavného súdu. Ústavný súd SR v konaní o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote vychádza z prezumpcie zákonnosti postupu súdu v tom, ktorom konaní. Neznamená to však, že toto konanie je apriórne ústavným súdom odobrené ako zákonné.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľov   O.   M.   a H.   M...   na spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 188/2011 zo dňa 30. 11. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 2 Cdo 188/2011 zo dňa 30. 11. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/188/2011 a jeho uznesením z 30. novembra 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. novembra 2011, ktorým zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 6   Co/40/2011 z 28.   februára   2011 a uznesenie okresného súdu č. k. 12 C/864/1998-877 z 31. augusta 2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, skúmal prípustnosť dovolania, pričom uviedol, že dovolanie nie je prípustné podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 OSP. Preskúmal prípustnosť dovolania aj z dôvodov podľa § 237 OSP s tým, že z hľadiska obsahu dovolania poukázal na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:

„V danej veci Okresný súd Žilina uznesením zo 14. júna 2004 č. k. 12 C 864/1998- 116 pripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že na miesto spoločnosti T. spol. s r. o., Považská Bystrica do konania vstúpila spoločnosť N., spol. s r. o. (doručenky sa   nachádzajú   na   č.   l.   117   spisu).   Na   odvolanie   žalovaných   1/,   2/   bolo   rozhodnutie okresného súdu o zmene účastníka konania v zmysle § 92 ods. 2, 3 O. s. p. krajským súdom podľa § 219 O. s. p. potvrdené. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo žalovaným doručené prostredníctvom ich právneho zástupcu 21. októbra 2004 (plná moc na č. l. 83 spisu), spoločnosti N., spol. s r. o. bolo doručené prostredníctvom právneho zástupcu 20. októbra 2004. Zásielka doručovaná na adresu pôvodného žalobcu bola súdu vrátená (viď č. l. 163, 165 spisu). Zo spisu je zrejmé, že súd so spoločnosťou N. spol. s r. o. konal ďalej ako so žalobcom a vo veci samej aj rozhodol rozsudkom z 24. septembra 2008 č. k. 12 C 864/1998- 743 (v časti o zaplatenie 780 800 Sk s príslušenstvom žalobe vyhovel). Krajský súd v Žiline uznesením z 20. januára 2010 sp. zn. 6 Co 161/2009 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi 780 800 Sk s príslušenstvom a výrok o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom za dôležité v konaní považoval nedoručenie uznesenia o zmene účastníka konania všetkým účastníkom konania. Mal za to, že spoločnosť N., spol. s r. o. sa účastníkom konania nikdy nestala. Okresný súd preto následne zmenil svoje pôvodné uznesenie (návrh na zmenu účastníka konania zamietol) a konanie zastavil. Toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené.

Podľa   §   170   ods.   1   O.   s.   p.   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   súd   je   viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu, len čo bolo doručené; a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené.

Podľa § 170 ods. 2 O. s. p. uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, nie je však súd viazaný.

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   súd   už   o   zmene   účastníka   konania   na   strane   žalobcu právoplatne rozhodol. Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že rozhodnutie   nie   je   právoplatné,   pretože   nebolo   doručené   všetkým   účastníkom   konania, pričom   súdy   mali   na   mysli   zaniknutú   spoločnosť.   Prevzatie   zásielky   zaniknutou spoločnosťou   nebolo   možné.   Zásielka   bola   preto   súdu   vrátená.   Táto   skutočnosť   však nebráni právoplatnosti rozhodnutia, keďže všetkým ostatným účastníkom doručené bolo. Rozhodnutie   súdu   o   zmene   účastníka   konania   bolo   na   odvolanie   žalovaných   navyše potvrdené aj krajským súdom. Uznesenie okresného súdu a následne aj krajského súdu (v zmysle   §   92   ods.   2,   3   O.   s.   p.)   nebolo   zrušené   v   dôsledku   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku.   V   danej   veci   sa   nejedná   ani   o   uznesenie,   ktorým   sa   upravuje vedenie   konania,   preto   je   súd   ním   viazaný.   Len   pre   úplnosť   sa   dodáva,   že   právo   na spravodlivý proces v sebe zahŕňa aj istotu, že rozhodnutie súdu spred niekoľkých rokov, ktoré bolo účastníkmi rešpektované, nebude po rokoch spochybňované z dôvodu prípadných závad pri doručovaní.

Ďalej dovolací súd uvádza, že aj v prípade, že by rozhodnutie súdu bolo nesprávne, Občiansky   súdny   poriadok   neumožňuje   súdu   zvrátiť   prípadné   nesprávne   právoplatné rozhodnutie postupom, akým to urobil okresný a krajský súd, t. j. zmenou svojho skoršieho právoplatného rozhodnutia. Ak súdy takto postupovali, robili tak v rozpore s Občianskym súdnym   poriadkom.   Navyše   je   potrebné   uviesť,   že   okresný   súd   síce   zmenil   svoje predchádzajúce rozhodnutie, opomenul však, že v danej veci bolo rozhodované aj krajským súdom. Toto rozhodnutie krajského súdu ostalo bez povšimnutia.

Nakoľko rozhodnutie o zmene účastníka konania nadobudlo právoplatnosť a ako už bolo   vyššie   uvedené   nebolo   ani   zrušené   v   dôsledku   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku, je nezmeniteľné a záväzné. Na tomto nič nemení ani skutočnosť, že by súd pri jeho vydaní pochybil. Súd bol preto povinný na toto rozhodnutie prihliadať (tak, ako robil niekoľko   rokov)   a   bol   ním   viazaný.   Záväznosť   právoplatných   rozhodnutí   nemohol   súd odmietnuť   spochybňovaním   ich   správnosti.   Princíp   právnej   istoty   vyplývajúci   z   pojmu právneho štátu ako aj autorita právoplatných súdnych rozhodnutí vyžadovali ich dôsledné rešpektovanie.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   postupom   súdov   bola   žalobcovi   odňatá   možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Procesná   vada   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   zakladá   prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Preto dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a aj súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O. s. p.). Vzhľadom na dôvod zrušenia dovolací súd sa nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.“

Základom   argumentácie   sťažovateľov   je   ich   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktorý   zrušil   uznesenie   krajského   súdu z 28. februára   2011   a   uznesenie   okresného   súdu   z   31.   augusta   2010.   Nesúhlasia predovšetkým s tým záverom, že o zmene účastníka konania na strane navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté. Rovnako tak tvrdia, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania.

Najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že o zmene účastníka konania na strane navrhovateľa bolo právoplatne rozhodnuté. V odôvodnení namietaného uznesenia   uviedol,   že   uznesenie   okresného   súdu   zo   14.   júna   2004   o   pripustení   zmeny účastníka   konania   a   tiež   uznesenie   krajského   súdu   z   30.   septembra   2004,   ktorým   bolo uznesenie okresného súdu potvrdené, bolo doručené sťažovateľom a navrhovateľovi. To, že tieto uznesenia neboli doručené pôvodnému navrhovateľovi, ktorý v tom čase už zanikol, nepovažoval za prekážku toho, aby predmetné uznesenia nadobudli právoplatnosť.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd právny záver o právoplatnosti predmetných uznesení primerane odôvodnil, pričom nie je arbitrárny, preto je ústavne udržateľný. Je potrebné uviesť, že Občiansky súdny poriadok neobsahuje výslovné ustanovenie o tom, ako postupovať pri doručovaní rozhodnutia, ktoré súd vydal v súvislosti s tým, že účastník konania stratil spôsobilosť byť účastníkom konania (napr. § 107 ods. 1 a 4 OSP), a kedy takéto rozhodnutie súdu nadobúda právoplatnosť. Všeobecné súdy zaviedli takú prax, keď napr.   uznesenie   o   zastavení   konania   podľa   §   107   ods.   4   OSP   nedoručujú   účastníkovi konania, ktorý zanikol bez právneho nástupcu. Tento postup, hoci nie je výslovne upravený v Občianskom súdnom poriadku, je logický a v podstate jediný možný, pretože účastník konania prestal právne existovať, zanikol ako subjekt práva. Je zrejmé, že pri posúdení prerokúvanej situácie sa najvyšší súd riadil podobnými úvahami, keď dospel k záveru, že pôvodnému navrhovateľovi nebolo možné a v zásade ani potrebné doručovať uznesenie o pripustení zmeny účastníka konania, pretože v čase rozhodovania okresného súdu tento účastník   právne   neexistoval.   Nedoručenie   zásielky   pôvodnému   navrhovateľovi   nemohlo podľa najvyššieho súdu preto brániť tomu, aby predmetné uznesenie okresného súdu (a aj krajského súdu) nadobudlo právoplatnosť. Tento právny záver možno odvodiť aj z § 168 ods. 2 OSP, podľa ktorého v zákonom predpokladaných situáciách súd doručí uznesenie účastníkom.   V   čase   rozhodovania   okresného   súdu   o   návrhu   navrhovateľa   na   zmenu účastníka konania boli účastníkmi konania sťažovatelia a navrhovateľ. V tom čase pôvodný navrhovateľ nebol subjektom práva, a teda nebol ani účastníkom konania. Akceptovanie argumentácie   sťažovateľov   o   potrebe   doručiť   uznesenie   pôvodnému   navrhovateľovi   by viedlo k absurdným výsledkom a znamenalo by aj to, že uznesenie o zastavení konania podľa § 107 ods. 4 OSP by nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Z týchto dôvodov považuje ústavný súd záver najvyššieho súdu o právoplatnosti predmetných uznesení okresného súdu a krajského súdu za ústavne udržateľný. V ďalšom konaní a aj pri meritórnom rozhodovaní bol   okresný   súd   viazaný   predmetným   uznesením   okresného   súdu   zo   14.   júna   2004 a uznesením krajského súdu z 30. septembra 2004 (§ 170 ods. 1 OSP) bez ohľadu na ich vecnú   správnosť.   Záväznosť   týchto   rozhodnutí   mohli   sťažovatelia   zvrátiť   prípadným podaním   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku alebo sťažnosťou na ústavnom súde podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tak, aby priamo smerovali proti týmto uzneseniam. Len tento postup by bol býval procesne relevantným a teoreticky aj účinným   spôsobom   prejavenia   nesúhlasu   s   predmetnými   uzneseniami   zo   strany sťažovateľov.

Vzhľadom   na   ústavnú   udržateľnosť   záveru   o   právoplatnosti   uznesení   o   zmene účastníka konania na strane navrhovateľa možno akceptovať aj právny záver najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania navrhovateľa podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu, že mu postupom konajúcich súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   najvyššieho   súdu   sú   dostatočne   odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 170 ods. 1 OSP). Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2011. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   uznesením   z   30.   novembra   2011 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012