znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 555/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   B.,   Poľská   republika,   zastúpeného   advokátom JUDr. P. P., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 49/2012 zo   16.   júna   2012,   sp. zn.   4 Tp 72/2012   z 12. októbra   2012   a sp. zn.   4 Tp 88/2012 z 20. decembra   2012   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj   uzneseniami Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn.   4 Tpo 29/2012   z 28.   júna   2012,   sp. zn.   4 Tpo 56/2012 z 24. októbra 2012 a sp. zn. 4 Tpo 1/2013 z 9. januára 2013 a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 49/2012 a uznesením zo 16. júna 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2012“), sp. zn. 4 Tp 72/2012 z 12. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 12. októbra 2012“) a sp. zn. 4 Tp 88/2012 z 20. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 20. decembra 2012“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniami   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4 Tpo 29/2012 z 28. júna   2012   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu   z 28.   júna   2012“),   sp. zn. 4 Tpo 56/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 24. októbra 2012“) a sp. zn. 4 Tpo 1/2013 z 9. januára 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 9. januára 2013“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre je   proti   nemu   pod   sp. zn.   ČVS: ORP-310/3-OVK-NR-2012   vedené   trestné   stíhanie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   pri   jeho   výsluchu   20.   decembra   2012   v súvislosti s rozhodovaním o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby do 31. mája 2013 (ďalej aj „návrh prokurátora“) „došlo k porušeniu ústavného práva na obhajobu, nakoľko sťažovateľ vyhlásil, že mu nebol doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a zároveň žiadal jeho pretlmočenie do poľského jazyka a to opakovane, pričom konajúci súd napriek tomu   vykonal   výsluch   obvinených,   pričom   po   záverečnom   návrhu   prokurátora   prerušil výsluch,   po   skončení   prerušenia   doručil   jedno   vyhotovenie   návrhu   na predĺženie   lehoty väzby v slovenskom jazyku sťažovateľovi a poskytol sťažovateľovi cca 3 hodiny na prípravu obhajoby“.

Sťažovateľ   k   tomuto   ďalej   uviedol,   že „nie   je   pravdou,   že   po   pokračovaní v prerušenom výsluchu dňa 20. 12. 2012 o 10:45 hodine došlo k tlmočeniu celého návrhu Krajskej prokuratúry Nitra do jazyka poľského, nakoľko tlmočníčka pretlmočila len jeho podstatné časti tohto návrhu do jazyka poľského a to po oboznámení návrhu sudkyňou pre prípravné konanie (časti, ktoré boli tlmočené, určila sudkyňa pre prípravné konanie), teda ešte   pred   výsluchom   obvineného M.   A.   Z   tohto dôvodu   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi naozaj   súd   poskytol   3   hodiny   prípravy,   čo   potvrdil   aj   sťažovateľ   vo   svojom   konečnom návrhu,   ale   zmenou času zhotovenia   zápisnice   – zápisnica   uvádza   prerušenie od 11:45 do 14:00   hod.   bolo   dosiahnuté   to,   že   akoby   sa   predsa   len   pretlmočil   celý   návrh na predlženie   lehoty   väzby   sťažovateľovi,   čo   sa   však   nestalo   a   týmto   spôsobom   došlo k porušeniu práva na obhajobu, nakoľko sťažovateľ nerozumie slovenskému jazyku natoľko, aby za 3 hodiny po len čiastočnom oboznámení vedel zaujať stanovisko k tak závažnej veci, akým je rozhodovanie o jeho osobnej slobode. Zároveň sudkyňa neumožnila pretlmočiť do jazyka poľského vyjadrenie M. A., pričom argument, že ide vlastne o samostatné návrhy neobstojí, nakoľko sudca mal tieto návrhy rozdeliť a ak tak neurobil a sťažovateľ podpisuje zápisnicu, mal byt' upovedomený o všetkých prednesoch tam zúčastnených osôb a to nielen súdu ale aj obhajcov ako aj ostatných obvinených.“.

Uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnil   aj   v sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   20.   decembra   2012 adresovanej   krajskému   súdu,   avšak   v nadväznosti   na   to   uvádza,   že „žiadne   právne relevantné stanovisko neuskutočnil k namietanému porušeniu ani Krajský súd Nitra“.

Sťažovateľ následne poukazuje na znenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   základného   práva   na   súdnu   ochranu, ktorého   súčasťou   je   právo   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom,   práva   na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, a tiež na podľa neho na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 115/03).

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   boli   uzneseniami   okresného   súdu   sp. zn.   4 Tp 49/2012 zo 16. júna 2012   (sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   uviedol   nesprávnu   spisovú   značku,   a to sp. zn. 4 Tp 46/2012, avšak zo spisového materiálu okresného súdu vyžiadaného ústavným súdom   vyplynulo,   že   správne   ide   o   sp. zn.   4 Tp 49/2012,   pozn.),   sp. zn.   4 Tp 72/2012 z 12. októbra   2012   a sp. zn.   4 Tp 88/2012   z 20.   decembra   2012   a postupom,   ktorý predchádzal   ich   vydaniu,   ako   aj   uzneseniami   krajského   súdu   sp. zn.   4 Tpo 29/2012 z 28. júna 2012 (sťažovateľ v petite sťažnosti v bode 2 uviedol nesprávnu spisovú značku, a to sp. zn. 4 Tpo 26/2012, avšak zo spisového materiálu okresného súdu vyplynulo, že správne   ide   o   sp. zn.   4 Tpo 29/2012,   pozn.),   sp. zn.   4 Tpo 56/2012   z   24.   októbra   2012 a sp. zn.   4 Tpo 1/2013   z 9. januára   2013 a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu. Sťažovateľ zároveň navrhuje zrušiť v celom rozsahu napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského   súdu,   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal na vec sa vzťahujúci spisový materiál [aj z dôvodu, že sťažovateľ nepripojil k sťažnosti navrhované dôkazy, tak ako mu to ukladá § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)], ako aj vyjadrenie okresného súdu a sťažovateľa.

Z predloženého spisového materiálu okrem iného vyplýva, že krajský súd uznesením z 9.   januára   2013   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   z 20.   decembra   2012   (ktorým   bolo vyhovené   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa)   a sám rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   do   31.   marca   2013.   Uznesením krajského súdu   sp. zn. 4 Tpo 12/2013 z 27.   marca 2013 bol sťažovateľ 31.   marca 2013 prepustený z väzby na slobodu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv (podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami   (uzneseniami   okresného   súdu   zo   16.   júna   2012,   z   12.   októbra   2012 a z 20. decembra 2012 a im predchádzajúcim postupom, ako aj uzneseniami krajského súdu z 28. júna 2012, 24. októbra 2012 a 9. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 50   ods. 3   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   označenými   uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a im predchádzajúcim postupom, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že návrh prokurátora mu bol doručený až 20. decembra 2012, t. j. v deň výsluchu.   Sťažovateľ   preto   spolu   s obhajcom   (ktorému   bol   návrh   prokurátora   doručený spolu s upovedomením o termíne výsluchu sťažovateľa) požiadali okresný súd o odročenie termínu   výsluchu.   V nadväznosti   na   to   bola   sťažovateľovi   poskytnutá   trojhodinová prestávka   na oboznámenie   sa   s návrhom   prokurátora,   čo   však   sťažovateľ   považuje za nepostačujúce.   Navyše   namieta,   že   mu   boli   pretlmočené   len   podstatné   časti   návrhu prokurátora,   a nie   celý   návrh,   a taktiež   namieta   to,   že   výpoveď   spoluobvineného   mu pretlmočená nebola.

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 50 ods. 3   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uzneseniami   okresného   súdu zo 16. júna   2012,   z   12.   októbra   2012   a 20.   decembra   2012   a im   predchádzajúcim postupom

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv uzneseniami okresného súdu zo 16. júna 2012, z 12. októbra 2012 a 20. decembra 2012 a postupom predchádzajúcim   ich   vydaniu   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   mal   právo   podať   proti   označeným   uzneseniam   okresného   súdu (ako aj postupom, ktoré predchádzali ich vydaniu) sťažnosti (čo aj využil), o ktorých bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o sťažnostiach sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Navyše, vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu zo 16. júna 2012 a z 12. októbra 2012 bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože v sťažnosti absentuje akéhokoľvek odôvodnenie namietaného porušenia označených práv vo vzťahu k týmto dvom uzneseniam.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 50 ods. 3   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uzneseniami   krajského   súdu z 28. júna 2012, 24. októbra 2012 a 9. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že označené konania a uznesenia krajského súdu boli konaniami a rozhodovaniami o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa (uznesenie z 28. júna 2012 o vzatí do väzby, uznesenie z 24. októbra 2012 o žiadosti o prepustenie z väzby a uznesenie z 9. januára 2013 o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby). Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

II.2.1   K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,   I. ÚS 113/05,   II. ÚS 151/09,   II. ÚS 311/2013,   IV. ÚS 444/2013, IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality, a sú   v   ňom   implicitne obsiahnuté hmotné a tiež   procesné   atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú   na konanie a rozhodovanie   súdu   o   väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia   čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.Obdobne   vo   vzťahu   k   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ústavný   súd poznamenáva,   že konania   všeobecných   súdov,   ktorými   sa   rozhoduje   o   väzbe,   nie   sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere   poukazuje aj na   stabilnú   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda   zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ ide o procesné   záruky   poskytnuté osobe nachádzajúcej   sa   vo   väzbe,   v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   v   tomto   prípade   konštatuje,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu, na ktoré sa ním označené články   ústavy   a dohovoru   vecne   nevzťahujú.   Keďže   neexistuje   žiadna   vecná   súvislosť medzi napadnutými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu o väzbe (osobnej slobode) a namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu z 28. júna 2012 a z 24. októbra 2012 bolo možné sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, pretože v sťažnosti   absentuje   akéhokoľvek   odôvodnenie   porušenia   označených   práv   vo   vzťahu k týmto   dvom   uzneseniam   krajského   súdu,   a   sťažnosť   je   v tejto   časti   navyše   podaná aj oneskorene (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

II.2.2   K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy

Judikatúra ústavného súdu (napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 411/08) vychádza z toho, že osoba   vo   väzbe   musí   mať   možnosť   predložiť   súdu   argumenty   a   dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) týkajúcim sa odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich (kontradiktórnosť konania).

Procesný   postup   súdu   musí   zabezpečiť,   aby   bola   obvinenému   v   týchto   smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v   porovnaní   s   druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“).

Zabezpečenie   kontradiktórnej   povahy   konania   a   rešpektovanie   princípu   „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (napr. III. ÚS 198/05, III. ÚS 226/07).

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia   obvinenému   a   žiadosti   obvineného   alebo   iných   osôb,   podané   v   jeho   prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Ústavný súd sa oboznámil s uznesením krajského súdu z 9. januára 2013, v ktorom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súvislosti s nedoručením návrhu prokurátora uviedol, že „pokiaľ ide o ďalšie tvrdenia a právne úvahy obvineného v druhom rade obsiahnuté v písomných   dôvodoch...   podanej   sťažnosti   o porušení   jeho   práva...   na   obhajobu (v súvislosti s prekladom návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a tlmočením jeho výsluchu uskutočneného súdom prvého stupňa v prejednávanej veci 20. decembra 2012), tieto nadriadený súd nepovažuje... za podstatné... pokiaľ ide o ním tvrdené, vyššie uvedené porušenie   práva   na   obhajobu,   nadriadený   súd   postup   súdu   prvého   stupňa   nasledujúci po zistení, že obvinenému v druhom rade nebol bezodkladne (ale až dodatočne v priebehu výsluchu   so   súčasným   jeho   preložením   do   poľského   jazyka   a následným   po   prerušení poskytnutím primeranej lehoty na prípravu obhajoby), považuje za dostatočný a zákonu zodpovedajúci spôsob nápravy tejto chyby, poskytnuvší obvinenému v druhom rade možnosť plne   uplatniť   svoje   právo   obhajoby   vo   vzťahu   k prokurátorom   navrhnutému   predĺženiu lehoty väzby   v prípravnom konaní,   ktoré svoje   práva   obvinený v druhom   rade   napokon zrejme aj využil, pretože v písomných dôvodoch podanej sťažnosti napokon neuviedol, o aké konkrétne   svoje   právo   na   obhajobu   mal   byť   takto   ukrátený.   V tejto   súvislosti   považuje nadriadený   súd   za   potrebné   tiež   poukázať   na   nespochybniteľné   práva   a povinnosti vyplývajúce   z   § 44   Trestného   poriadku   obhajcovi   obvineného   v druhom   rade,   ktorému návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby doručený bezodkladne nepochybne bol.“.

Zo   spisového   materiálu   vzťahujúceho   sa   na   vec   vyplýva,   že   okresný   súd   spolu s upovedomením obvineného (sťažovateľa) o výsluchu nariadenom na 20. december 2012 zaslal Ústavu na výkon väzby Nitra aj návrh prokurátora, pričom sťažovateľ túto zásielku prevzal. Predmetný návrh prokurátora bol doručený aj obhajcovi sťažovateľa. Na výsluchu uskutočnenom   20. decembra   2012   však   sťažovateľ   tvrdil,   že   mu   návrh   prokurátora doručený nebol, a z tohto dôvodu požiadal o odročenie výsluchu, a tým aj rozhodovania o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby. Po uskutočnenom výsluchu (keď predtým mu bol návrh prokurátora pretlmočený do poľského jazyka) mu bol poskytnutý ešte približne trojhodinový časový priestor na opätovné oboznámenie sa s ním a tiež mu bola poskytnutá možnosť zaujať k nemu stanovisko.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak bol sťažovateľovi doručený návrh prokurátora   až v deň   výsluchu   (a   nie   bezodkladne),   došlo   tým   k   pochybeniu   v   postupe okresného súdu. Ústavný súd však zastáva názor, že aj napriek uvedenému procesnému pochybeniu   okresného   súdu   nemožno   uvažovať   o prípadnom   porušení   označeného základného práva sťažovateľa, pretože sťažovateľ mal priestor a možnosť oboznámiť sa s návrhom   prokurátora,   navyše,   jeho   obhajcovi   bol   návrh   prokurátora   doručený bezodkladne. Taktiež sťažovateľ mohol prostredníctvom sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého   stupňa reagovať na tvrdenia   prokurátora   obsiahnuté v jeho návrhu a predostrieť svoje argumenty proti väzbe.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   odôvodnenie   krajského   súdu   v   prezentovanom rozsahu   zlučiteľné   s   obsahom   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Ústavný   súd po konfrontácii   tohto   uznesenia   s   obsahom   námietok   sťažovateľa   zároveň   hodnotí napadnuté uznesenie ako dostatočne odôvodnené a ako také, ktoré nenesie znaky svojvôle. Krajský súd v ňom totiž jednoznačne prezentoval svoje názory, pričom jeho pozornosti neušli ani predchádzajúce procesné pochybenia okresného súdu.

V súvislosti s dosiaľ vyslovenými závermi poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   mohlo   dôjsť   k neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m. m.   II. ÚS 193/06,   II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   mu   nebolo   pretlmočené   vyjadrenie spoluobvineného   k návrhu   prokurátora,   ústavný   súd   uvádza,   že   obsah   zápisnice z 20. decembra 2012 potvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, že jeho požiadavke nebolo vyhovené, a to   z dôvodu,   že   obaja   obvinení   sa   mali   možnosť   samostatne   vyjadrovať   k návrhu prokurátora,   a   navyše   nešlo   o výsluch   v rámci   hlavného   pojednávania,   ale   o výsluch v prípravnom konaní. Konečný návrh obhajcu spoluobvineného sťažovateľovi pretlmočený bol. Sťažovateľ považuje takýto postup okresného súdu za taký, ktorým došlo k porušeniu jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Uvedené nenapravil ani krajský súd, ktorý sa k tejto námietke podľa sťažovateľa vôbec nevyjadril, čo ústavný súd na základe oboznámenia sa so spisovou dokumentáciou potvrdzuje.

Ústavný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) už vo svojej judikatúre uviedol, že právo na pomoc tlmočníka nie je absolútna a neznamená,   že   všetky   písomné   dôkazy,   resp.   celý   dôkazný   materiál   alebo   oficiálne dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Obsah a rozsah tohto práva   je   limitovaný   požiadavkou   na   zabezpečenie   spravodlivého   súdneho   procesu (I. ÚS 257/2010, IV. ÚS 235/2013). Rozsah a spôsob pomoci tlmočníka závisí od okolností prípadu,   najmä   od   toho,   či   obvinený   má   obhajcu,   s   ktorým   sa   môže   dohovoriť,   a   či obvinený   aspoň   čiastočne   ovláda   jazyk,   v   ktorom   sa   konanie   vedie.   Toto   ustanovenie nemožno   vykladať   tak   extrémne,   že   by   vyžadovalo   preklad   každej   písomnosti   alebo každého dokumentu obsiahnutého v spise. Pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť, aby vedel, z čoho je obvinený, a mohol sa proti tomu brániť, najmä predniesť pred súdom vlastnú   verziu   udalosti   (rozhodnutie   ESĽP   vo   veci Luedicke   c.   Spolková   republika Nemecko z 28. novembra 1978). Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické (obdobne napr. II. ÚS 108/08, I. ÚS 257/2010 s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Kamasinski c. Rakúsko z 19. decembra 1989).

Ústavný súd zastáva názor, že obvinenému by mali byť do jazyka, ktorému rozumie, preložené tie písomnosti a vyhlásenia v konaní, ktorým je potrebné, aby porozumel na účely ďalšej   plnej   realizácie   jeho   práv   obhajoby   v   konaní,   resp.   na   účely   dosiahnutia spravodlivého súdneho procesu.

Z priebehu konania v tejto veci vyplýva, že v predmetnom konaní bol sťažovateľ zastúpený ním zvoleným obhajcom (ktorý bol prítomný pri výsluchu spoluobvineného), prostredníctvom   ktorého   mohol   aktívne   realizovať   svoje   práva   obhajoby.   S   konečným návrhom   obhajcu   spoluobvineného   bol   sťažovateľ   oboznámený   (bol   mu   tlmočený) a prostredníctvom ním zvoleného obhajcu, ako aj sám sa k nemu mohol vyjadriť.

Netlmočenie   výsluchu   spoluobvineného   do   jazyka,   ktorému   sťažovateľ   rozumie, samo osebe v okolnostiach daného prípadu nezakladá podľa názoru ústavného súdu dôvod na vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na obhajobu podľa   čl. 50   ods. 3 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   uvádza,   že   v danom prípade uznesením krajského súdu z 9. januára 2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho   vydaniu,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Čo sa týka uznesení krajského súdu z 28. júna 2012 a 24. októbra 2012, ústavný súd odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí,   pretože   vo   vzťahu   k týmto   uzneseniam   absentuje   v sťažnosti   akéhokoľvek odôvodnenie porušenia označeného základného práva a sťažnosť je v tejto časti podaná navyše aj oneskorene, čo je ďalším dôvodom na jej odmietnutie v tejto časti.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013