znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 555/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. D. C., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo/56/2011 zo 7. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2011   doručená   sťažnosť   J.   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. D. C., Ž., ktorá bola doplnená podaním (bez vyznačenia dátumu jeho spísania) doručeným ústavnému súdu 12. januára 2012 a na základe výzvy ústavného súdu doplnená podaním z 10. mája 2012 doručeným ústavnému súdu 15. mája 2012, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Tpo/56/2011 zo 7. decembra 2011. Sťažovateľ ďalej doplnil sťažnosť o namietané uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ   je   v   súčasnosti   trestne   stíhaný   pre   podozrenie   zo   spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu krádeže z časti dokonaného a z časti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 4 písm. e) a ods. 5 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona, pokračovacieho zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, zločinu poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Na   základe   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp/133/2011   z   28.   mája   2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/27/2011 z 8. júna 2011 bol sťažovateľ spolu s niektorými ďalšími spoluobvinenými osobami podľa § 72 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) a z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 25. mája 2011 o 6.00 h.

Na   základe   návrhu prokurátorky   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   0   Tp/133/2011 z 21. novembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   podľa   §   76   ods.   2   a   3 Trestného poriadku v spojení s § 72 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku a z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rozhodol o predĺžení trvania väzby sťažovateľa a niektorých ostatných spoluobvinených v prípravnom konaní do 25. mája 2012.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou namietal nesprávnosť a nedôvodnosť uznesenia okresného súdu. Na základe dôvodov   uvedených v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sa domáhal jeho zrušenia.

Krajský   súd   sťažnosť,   ktorú   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu, prerokoval a uznesením sp. zn. 3 Tpo/56/2011 zo 7. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol podľa § 193 ods.   1 písm. c) Trestného   poriadku   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   a   ďalšieho   spoluobvineného   ako nedôvodnú zamietol.

V zmysle poslednej úpravy sťažnosti z 10. mája 2012 doručenej ústavnému súdu 15. mája   2012   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   J.   B.   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, 4, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Tpo/56/2011 zo dňa 07. 12. 2011 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3Tpo/56/2011 zo dňa 07. 12. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Prikazuje Okresnému súdu Banská Bystrica, aby obvineného J.   B. prepustil z väzby na slobodu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia J. B. v sume 269,58 Eur na účet právneho zástupcu, advokáta JUDr. D. C. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   zistil,   že   vec   bola   2.   novembra   2012   postúpená   krajskému   súdu z dôvodu podania obžaloby a je vedená pod sp. zn. 4 T 66/2012, ku ktorej bol pripojený spis z prípravného konania (sp. zn. 0 Tp 133/2011).

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   20   ods.   1   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,   akého rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia vo veci samej sa domáha (§ 20 ods.   1   zákona   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom (m. m. II.   ÚS   19/05, III. ÚS   2/05,   IV.   ÚS   287/2011).   Ústavný   súd   zohľadnil   uvedené   a posúdil   sťažnosť sťažovateľa v znení petitu obsiahnutého v poslednom doplnení sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   na   základe   postupu   stanového   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   pozbavenie slobody   za   účelom   predvedenia   pred   príslušný   súdny   orgán   pre   dôvodné   podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   sťažnosť v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto v zhode s praxou ESĽP na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie alebo čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa ústavný súd poukazuje na závery   svojej   ustálenej rozhodovacej   činnosti,   podľa   ktorej   je dôvodom   na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti   konštatuje,   že   sťažovateľ   v   súvislosti   s   rozhodovaním   krajského   súdu   namieta porušenie takých svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a uznesením krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel   k záveru, že   podmienky   na prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie splnené nie sú, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označeným   uznesením   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   aj   tú   časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ   v   spojitosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu   uviedol,   že   konanie   na   okresnom   súde   bolo   vykonané   v   rozpore   s   Trestným poriadkom, okresný súd „bezdôvodne a protizákonne“ rozhodol o predĺžení jeho väzby, uznesenie okresného súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou a rozborom dôkaznej situácie relevantnej na posúdenie otázky dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu ako materiálnej podmienky väzby. Sťažovateľ vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov uviedol, že je „...   nezákonné   a   irelevantné   brať   do   úvahy   rozporuplné   výpovede   dvoch nedôveryhodných svedkov ktorý sú súčasne v procesnom postavení obvinených a ktorý už boli v minulosti viackrát odsúdený za obdobnú trestnú činnosť...“. Sťažovateľ tvrdí, že jeho väzba je nezákonná z dôvodu, že absentuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, a tiež preto, že okresný súd zakladá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu výlučne   na   výpovedi   spoluobvineného.   Sťažovateľ   porušenie   ním   označených   práv odôvodnil aj tým, že okresný súd v rozpore s § 190 ods. 2 Trestného poriadku predložil spisový materiál krajskému súdu pred uplynutím lehoty na podanie sťažnosti u posledného spoluobvineného (J. Š., pozn.), keďže išlo o spoločné konanie.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva,   že   osoba   vo   väzbe   je   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo   prepustiť   osobu   z   väzby   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Článok 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a   jej   aplikáciu   príslušným   orgánom   verejnej   moci,   pričom   v   prípade,   ak   zistí   v   tejto súvislosti   závažné porušenie zákonnosti,   ide v zásade aj o porušenie ústavnosti   (m.   m. III. ÚS 48/00). Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a   to   nielen   pri   rozhodnutiach   o   vzatí   do   väzby, ale aj   pri   rozhodnutiach   týkajúcich   sa ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná   aj   skutkovými okolnosťami,   ktoré   by   vo   svojej   podstate   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (m. m. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu označeného uznesenia krajského súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ako nedôvodnú zamietol; v relevantnej časti odôvodnil svoje rozhodnutie takto: „...v súvislosti s trvaním zákonného dôvodu preventívnej väzby u obvinených krajský súd poukazuje na výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania, z ktorých vyplýva, že v danom prípade sa jedná o závažnú trestnú činnosť, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tejto sa dopustili aj obvinení M. P. a J. B. Navyše obvinení sa mali predmetnej trestnej činnosti dopúšťať po dlhšiu dobu, a to s cieľom zabezpečiť si finančný prospech, nejednalo sa teda o jednorázovú aktivitu.   Z   výpovede   spoluobvineného   Ď.   tiež   vyplýva,   že   obvinení   pripravovali   ďalšiu krádeže bankomatu v J., k uskutočneniu ktorej nedošlo z dôvodu spozorovania príslušníka polície na mieste činu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti - najmä samotnú povahu predmetnej trestnej činnosti preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody preventívnej väzby sa u oboch obvinených nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania, pričom neboli   spochybnené   ani   žiadnymi   skutočnosťami,   ktoré   obvinení   uviedli   vo   svojich sťažnostiach.

Pokiaľ ide o samotné predĺženie lehoty väzby, krajský súd po preštudovaní spisového materiálu   dospel   k   záveru,   že   prípravné   konanie   doposiaľ   nebolo   možné   ukončiť z objektívnych dôvodov, a nie v dôsledku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vo veci postupujú zákonným spôsobom bez prieťahov. V danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť, ktorej objasňovanie je značne náročné, a to najmä vzhľadom na počet skutkov a obvinených. V súčasnosti je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony, vrátane znaleckého dokazovania ohľadom zabezpečených vzoriek DNA a vo veci tiež boli vydané príkazy   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky,   ktorých   prepisy   boli vyhotovené dňa 04. 11. 2011, pričom sa jedná o pomerne rozsiahly materiál, ku ktorému je potrebné vypočuť obvinených, stotožniť hlasy, urobiť analýzu hovorov, a je tiež potrebný primeraný čas na preštudovanie spisového materiálu a na podanie obžaloby prokurátorom. V tomto smere okresný súd napadnuté uznesenie podrobne odôvodnil, pričom krajský súd sa s uvedenými dôvodmi stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje. V danom prípade teda boli u obvinených M. P. a J. B. splnené všetky zákonné podmienky predĺženia väzby pri existencii zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom predĺženie lehoty   trvania   väzby   do   25.   05.   2012   je   aj   z   pohľadu   krajského   súdu   dostatočné   a primerané, a v tejto lehote je reálne ukončenie prípravného konania....

K námietkam obvinených uvedených v písomných dôvodoch sťažností, týkajúcich sa najmä samotného návrhu na predĺženie väzby a rozhodovania o ňom, krajský súd uvádza, že   tieto   nie   sú   dôvodné.   Predmetný   návrh   totiž   obsahuje   všetky   predpísané   náležitosti a okresnému   súdu   bol   doručený   na   rozhodnutie   v   zákonom   stanovenej   lehote,   pričom zo spisového materiálu nevyplývajú ani ďalšie skutočnosti namietané obvinenými.“

Pri   hodnotení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal z právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   druhého   stupňa nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. II. ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol: „väzobný dôvod uvedený pod písmenom c/ je u všetkých troch obvinených aj naďalej daný tým, že obvinení sa dopúšťali závažnej trestnej činnosti opakovane   po   dlhší   čas   a   nie   jednorázovo.  ...   Výpoveďou   spoluobvineného   Ď.   bola preukázaná príprava ďalšej krádeže bankomatu v J., ku neuskutočneniu došlo z dôvodu spozorovania príslušníka polície na mieste. Všetky okolnosti vo svojom súhrne vyvolávajú obavu, že v prípade ponechania na slobode hrozí reálna hrozba, že by mohli v trestnej činnosti pokračovať.

Návrh   prokurátorky   Generálnej   prokuratúry   na   predĺženie   lehoty   väzby   u   vyššie uvedených   obvinených   považuje   sudca   pre   prípravné   konanie   za   dôvodný,   pričom   mal preukázané, že lehota na podanie návrhu v zmysle vyššie uvedeného bola zachovaná Je zrejmé, že sa v danom prípade jedná rozsiahle vyšetrovanie jednak vzhľadom na počet obvinených, jednak počet skutkov. Vo veci je potrebné zabezpečiť presné vyčíslenie výšky škôd   pri   jednotlivých   skutkoch.   Tiež   boli   zabezpečené   vzorky   DNA,   ktorých   znalecké posudzovanie   ešte   nebolo   ukončené.   Vo   veci   boli   aj   vydané   príkazy   na   odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorých prepisy boli vyhotovené dňa 04. 11. 2011, pričom sa jedná o pomerne rozsiahly materiál, ku ktorému je potrebné vypočuť obvinených, stotožniť   hlasy   a   urobiť   analýzu   týchto   hovorov.   Je   potrebný   aj   primeraný   čas   na preštudovanie   spisu,   aj   na   podanie   obžaloby   prokurátorom.   Je   teda   zrejmé,   že   pre obtiažnosť veci, nemožno trestné stíhanie skončiť a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.... Ku skutočnosti, že obvinení Š. a B. odmietli vypovedať bez prítomnosti obhajcu sudca pre prípravné konanie uvádza, že sa snažil kontaktovať obhajcu obvinených JUDr. V., ktorý však na telefonáty nereagoval, telefón nedvíhal, neodpovedal ani na zanechaný odkaz ani na mailovú správu. Obhajca bol kontaktovaný na telefónnych číslach a mailových adresách, ktoré   mal   uvedené   na   svojom   hlavičkovom   papieri.   Sudca   pre   prípravné   konanie   teda vynaložil úsilie o zabezpečenie prítomnosti obhajcu na výsluchu obvinených, avšak všetky pokusy o kontakt s obhajcom obvinených boli bezúspešne. O tejto skutočnosti boli obvinení pred začatím výsluchu informovaní.“

Ústavný súd vychádzajúc z uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného súdu uvádza,   že   záver   všeobecných   súdov   o   existencii   dôvodu   väzby   bol   dostatočne individualizovaný, pričom odôvodnenie ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na základe uvedených zistení nemožno považovať za   arbitrárne   alebo   zjavne   neodôvodnené,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ.   Vo   vzťahu k sťažovateľovi existovalo dôvodné podozrenie z prípravy a spáchania obzvlášť závažnej trestnej   činnosti,   ktorú   všeobecné   súdy   mali   dôvodne   preukázanú   výpoveďou spoluobvineného. Napriek tomu, že všeobecné súdy mali údajnú trestnú činnosť sťažovateľa preukázanú iba výpoveďou spoluobvineného, ktorú sťažovateľ spochybňuje, ústavný súd uvádza, že nemá žiadny dôvod na prehodnocovanie právnych záverov všeobecných súdov. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   opakovane   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený prehodnocovať právne závery všeobecných súdov.

Z   uvedených   rozhodnutí   ďalej   vyplýva,   že   všeobecné   súdy   pri   rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa vychádzali aj z charakteru trestnej činnosti, za ktorú je sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými trestne stíhaný. Sťažovateľ sa mal dopustiť predmetnej   trestnej   činnosti   viacerými   skutkami,   sťažovateľ   trestnú   činnosť   podľa všeobecných súdov zrejme páchal na zabezpečenie prostriedkov na svoje živobytie, pritom už len z týchto skutočností vyplýva dôvodná obava, že pre prípad prepustenia z väzby na slobodu   bude   pokračovať v   páchaní trestnej   činnosti,   a to   aj takým   spôsobom,   ako   sú spomínané skutky, pre ktoré bolo proti nemu vznesené obvinenie.

Dôvodnosť predĺženia trvania väzby sťažovateľa bola zo strany všeobecných súdov odôvodnená   náročnosťou   vyšetrovania   danej   trestnej   činnosti,   a   to   vzhľadom   na   počet obvinených,   počet   skutkov,   potrebou   ukončenia   znaleckého   dokazovania   a   analýzou zabezpečených   záznamov   hovorov   z   uskutočnenej   telekomunikačnej   prevádzky. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   ide   o   zjavne   rozsiahlu   trestnú   činnosť   a   zároveň   obzvlášť závažnú, dokazovanie je pritom náročné z hľadiska časového i obsahového. Z pohľadu dôvodov rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o predĺžení trvania väzby sa preto javí ako racionálny záver, že dĺžku väzby nemožno v prípade sťažovateľa vymedziť len na základnú lehotu trvania väzby.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   v spojení   s uznesením okresného súdu je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku riadne odôvodnil, dôvody väzby náležite individualizoval a ich zistenia, argumenty a závery neodporujú zásadám právnej a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   v spojení   s uznesením okresného   súdu   z   hľadiska   svojho   odôvodnenia   korešpondujú   aj   s judikatúrou   ESĽP, v zmysle   ktorej   právo   na   spravodlivý   proces   (vrátane   konania   o   obmedzení   osobnej slobody) zahŕňa aj právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

K námietke sťažovateľa o porušení ním označených práv postupom okresného súdu, ktorý podľa jeho tvrdenia predložil spisový materiál krajskému súdu pred uplynutím lehoty všetkým   spoluobvineným   na   podanie   sťažnosti,   ústavný   súd   uvádza,   že   vychádzajúc z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/59/2011 z 28. decembra 2011, správnosť záverov, ktoré ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať v tomto konaní, tak lehota na podanie sťažnosti riadne uplynula všetkým spoluobvineným. Prípadné skoršie predloženie spisového materiálu   zo   strany   okresného   súdu   na   rozhodnutie   krajského   súdu   nemôže   oslabovať dôvody jeho rozhodnutia, na základe ktorých   okresný súd rozhodol o predĺžení trvania väzby,   a   tak   mať vplyv   na   zákonnosť   a   ústavnú   súladnosť   samotného   rozhodnutia   tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v danej veci.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poukazuje   na   závery   svojej   ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   rozhodnutím,   postupom   alebo   iným   zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením   krajského   súdu   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   na   jednej   strane a sťažovateľom   označenými   základnými   právami   [čl.   17   ods.   2   ústavy   a   čl.   5   ods.   1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru] na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené nie sú, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods.   3 a 4 dohovoru   označeným uznesením krajského súdu   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nezistil   žiadnu možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv   a   sťažnosť   z   uvedených   dôvodov odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia   okresného   súdu,   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu,   priznania   náhrady   trov právneho   zastúpenia),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012