znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 554/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Co   314/2010 z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2 Co 314/2010   z   8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 telefaxom a 21. marca 2012 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že mesto K. (ďalej len „žalobca“) podalo 14. novembra 2007 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhalo proti sťažovateľke zaplatenia sumy 663 773 Sk s príslušenstvom   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tak, že sťažovateľka užívala nehnuteľnosti v katastrálnom území S. (K.), zapísané v katastri nehnuteľností na LV č. 11620 ako parcely č. 6893/37, č. 6993/44, č. 6993/46, č. 6993/49, č. 6993/62,   č.   6993/26,   č.   6993/36,   č.   6993/38,   č.   6993/40   a č. 6993/41   (ďalej   len „nehnuteľnosti“).

Na   základe   uvedeného   návrhu   žalobcu   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz,   proti ktorému   podala sťažovateľka   odpor.   Sťažovateľka   v   odpore   okrem   iného namietala, že „na Okresnom súde Košice I bolo právoplatne rozhodnuté, že vlastníkmi nehnuteľností, resp. niektorých z nehnuteľností, zapísaných na LV č. 11620 sú iné osoby, ako žalobca. Poukázala aj na to, že na Okresnom súde Košice I je vedených niekoľko konaní, v ktorých sa   iné   osoby   domáhajú   vlastníckeho   práva   k   predmetným   nehnuteľnostiam   v   dôsledku nezákonného vyvlastnenia týchto nehnuteľnosti v minulosti.“.

Okresný   súd   rozhodol   v označenej   veci   tak,   že   vyhovel   návrhu   žalobcu   a   uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť mu sumu 22 019,89 € s príslušenstvom a uhradiť trovy konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia k námietkam sťažovateľky „spočívajúcim v tom, že rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 792/1994, ktorým bolo zriadené vecné bremeno aj k parcelám, za ktoré navrhovateľ – Mesto K. žiada vydanie bezdôvodného obohatenia, uviedol všeobecné právne úvahy týkajúce sa aplikácie reštitučných predpisov. Navyše uviedol,   že za sporné obdobie od 15.   11.   2005 do 31.   10.   2006 odporca súdu nepredložil   žiadne   dôkazy,   ktoré   by   spochybnili   vlastníctvo   navrhovateľa   k   sporným nehnuteľnostiam.“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   24   C   16/2008   zo   14.   mája   2010   podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom „navrhovala súdu doplniť dokazovanie pripojením spisov Okresného súdu Košice I, z dôvodu ktoré boli uvedené už v odpore. Sťažovateľka poukázala konkrétne na konanie Okresného súdu Košice I právoplatne skončené v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom Okresný súd Košice I zriadil na ťarchu žalobcov — iných fyzických osôb v prospech navrhovateľa — Mesta K. vecné bremeno. V predmetnom konaní bolo zriadené vecné bremeno v prospech Mesta K. na ťarchu spoluvlastníkov pozemkov, aj k nehnuteľnostiam, za ktoré požaduje žalobca - Mesto K. titulom svojho vlastníckeho práva bezdôvodné obohatenie. Poukázal na to, že v tomto konaní osobitne v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 11/2009 zo dňa 2. 4. 2009 sa výslovne uvádza, že nie Mesto K.,   ale tam uvedení žalobcovia sú vlastníkmi pozemkov.   K tomuto záveru dospeli súdy prvého   aj   druhého   stupňa   v   spomínanom   konaní   na   základe   toho,   že vyvlastňovacie rozhodnutie,   ktorým   mali   byť   predmetné   nehnuteľností   vyvlastnené,   bolo   od   počiatku neúčinné a preto Mesto K. nikdy nemohlo nadobudnúť vlastnícke práva.

Sťažovateľka argumentujúc týmto poukázala na to, že nie je možné, aby k jednej a tej istej nehnuteľnosti mohli mať vlastnícke právo v tom istom čase v celosti dva rozdielne subjekty.   Poukázala   na   to,   že   súd   nerešpektoval   záväznosť   právoplatného   rozhodnutia v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. a z uvedeného dôvodu navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil,   pričom   v   jeho   odôvodnení   uviedol,   že   odvolacie   námietky sťažovateľky „sú v celom rozsahu neopodstatnené“, a konštatoval, že „súd prvého stupňa správne posúdil prejudiciálnu otázku keď uzavrel, že vlastníkom sporných nehnuteľností je Mesto K.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010, porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v tejto súvislosti argumentuje najmä takto:

«Odvolací   súd   napriek   tomu,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   v   rozpore   s   iným právoplatným   rozsudkom   iného   súdu,   čím   vec   nesprávne   právne   posúdil,   nezmenil   ani nezrušil jeho rozhodnutie, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p., prípadne ustanovenie § 220 O. s. p.

Podstatou námietok sťažovateľky v konaní, jej námietok uvedených tak v odpore, ako aj v jej prednesoch a podaniach a nakoniec aj v odvolaní, bola skutočnosť, že iný súd v inom konaní rozhodol o nehnuteľnostiach, na základe vlastníctva ku ktorým sa žalobca Mesto K. dožadovalo za ich užívanie od sťažovateľky vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol „za sporné obdobie, t. j. 15. 11. 2005 do 31. 10. 2006 odporca súdu nepredložil žiadne dôkazy napriek svojim námietkam, ktoré by spochybnili vlastníctvo navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam...“ Ďalej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   súd   prvého   stupňa   uviedol   vo   vzťahu k pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností: „Neuplatnením nároku na vydanie veci na základe reštitučných predpisov došlo k zániku práva oprávnených osôb na obnovu ich vlastníckeho práva. Ak im teda predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov, ako špeciálnej právnej úpravy, nemohli nadobudnúť k nim vlastnícke právo, lebo ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním.“»

Sťažovateľka «považuje postup súdu prvého stupňa, ktorý nenapravil ani dovolací súd (sťažovateľka má zrejme na mysli „odvolací súd“, pozn.) za taký, ktorý je v priamom rozpore   s   ustanovením   §   159   ods.   2   O.   s.   p.,   ktorý   stanovuje   záväznosť   výroku právoplatného rozhodnutia súdu pre všetky orgány. Je nepochybné, že orgánmi súdnej moci sú aj súdy všetkých stupňov, teda aj Okresný súd Košice II, aj Krajský súd v Košiciach. Výrok   právoplatného   rozsudku   je   teda   záväzný   aj   pre   tieto   orgány   -   súdy.   Súd   nemá možnosť   pri   posudzovaní   dôkazov   vykonaných   v   konaní   nebrať   do   úvahy   výrok právoplatného rozhodnutia, ak by s ním aj akokoľvek nesúhlasil, ak toto rozhodnutie nebolo predpísaným spôsobom zrušené...

V rozsudku sp. zn. 15 C/792/1994 zo dňa 7. 8. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť v relevantných výrokoch dňa 19. 5. 2009, Okresný súd Košice I zriadil vecné bremeno — právo   vlastníka   stavby   na   ťarchu   žalobcov — fyzických   osôb   v   prospech   Mesta   K. na parcele, ktorá je súčasťou parcely registra „C“, zapísanej v katastri nehnuteľností ako parcela č. 6993/28 a v prospech sťažovateľky k parcele, ktorá je súčasťou parcely registra „C“ č. 6993/41. Výrok rozsudku, teda nad akúkoľvek pochybnosť, deklaroval, že fyzické osoby vystupujúce v tomto konaní ako žalobcovia sú spoluvlastníkmi pozemkov pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 1630 kat. ú. K., ako parcela 10624, v ktorej boli vytvorené   aj   parcely,   ku   ktorým   bolo   zriadené   vecné   bremeno.   Tretí   výrok   citovaného rozsudku Okresného súdu Košice I obsahuje toto výslovné znenie:

„Zriaďuje   sa   časovo   neobmedzené   vecné   bremeno   na   ťarchu   žalobcov, ako spoluvlastníkov   pozemkov.   Pôvodne   zapísaného   v   pozemnoknižnej   vložke   1630 kat. územie K. parc. č. 10624 o výmere 11120 m2.“ Z odôvodnenia citovaného rozsudku vyplýva, že žalobcovia - fyzické osoby sú právnymi nástupcami vlastníčky A. T., zapísanej v pozemnoknižnej   vložke   č.   1630   ako   parcela   10624.   Ďalej   z   neho   vyplýva,   že   uvedená parcela je na liste 11620 zapísaná ako vlastníctvo Mesta K.

Súd v uvedenom rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na to, že vyvlastňovacie rozhodnutie   ktorým   bola   predmetná   nehnuteľnosť   vyvlastnená,   nikdy   neprešlo   na   štát vyvlastňovacím konaním a preto nemohlo prejsť ani na Mesto K.

Z odôvodnenia citovaného rozsudku ďalej vyplýva, že z pozemnoknižnej parcely boli vytvorené   parcely,   ktoré   sú   zapísané   na   liste   vlastníctva   č.   11620.   Pre   účely   sťažností sťažovateľky   je   dôležité   zdôrazniť,   že   medzi   týmito   parcelami,   ktoré   vznikli   z   uvedenej parcely sú aj parcely za ktoré súd v konaní, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, uložil povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Ide o parcely č. 6993/36, č. 6993/39, č. 6993/41, č. 6993/51   a   č.   6993/62.   Aj   pri   krajne   formalistickej   argumentácii   proti   sťažnosti sťažovateľky, aby v predmetnom rozsudku Okresného súdu Košice I sú uvedené parcely ako vlastníctvo fyzických osôb uvedené len v odôvodnení rozhodnutia je potrebné zdôrazniť tak, ako to bolo uvedené už vyššie, že vlastníctvo uvedených fyzických osôb k parcele č. 6993/41 bolo výslovne deklarované v právoplatnom výroku tohto rozhodnutia. Ako už bolo uvedené ide o jednu z parciel za ktorú by mala sťažovateľka uhradiť žalobcovi — Mesto K. v konaní napadnutom touto sťažnosťou bezdôvodné obohatenie...

Je zrejmé, že okresný súd Košice l zriadil k parcele č. 6993/41 právo stavby a tak usporiadal pomery medzi vlastníkmi pozemku a sťažovateľkou. Nie je preto možné, aby iný súd v inom konaní   bez toho,   aby bolo toto   rozhodnutie   zrušené   zákonom   predpísaným spôsobom ukladal sťažovateľke povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie tejto inej osobe, ako   vlastníkovi   pozemku.   Pre   sťažovateľku   nie   je   zrozumiteľná   ani   pochopiteľná argumentácia súdov vo veci napadnutej tejto sťažnosťou o nespochybnení vlastníctva Mesta K. v rokoch 2006 až 2009. Je nepochybné, že Mesto K. nenadobudlo vlastnícke právo iným v konaní preukázaným spôsobom, ako tak, že ho odvodzovalo od vlastníckeho práva štátu k predmetným pozemkom na základe ich vyvlastnenia. V konaní nebolo preukázané, že by napriek tomu, že pôvodní vlastníci svoje vlastnícke právo nestratili došlo čo i len na krátku chvíľu k nadobudnutiu vlastníckeho práva Mestom K...».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky T., s. r. o.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- a domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/314/2010 zo dňa 8. 12. 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 2 Co/314/2010 zo dňa 8. 12. 2011 a vracia vec Krajskému súdu Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 554/2012-12 zo 7. novembra 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   písomne   vyjadril   krajský   súd v prípise sp. zn. 1 SprV/797/2012 z 10. januára 2013 (ďalej len „vyjadrenie“).

Predseda krajského súdu vo vyjadrení okrem iného uviedol: «Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti považuje postup okresného súdu, ktorý nenapravil ani odvolací (krajský) súd za taký, ktorý je v „priamom“ rozpore s § 159 ods. 2 O. s. p., (ktorý stanovuje záväznosť výroku právoplatného rozhodnutia súdu pre všetky orgány - teda aj súdy). Argumentuje tým, že súd nemá možnosť pri posudzovaní dôkazov vykonaných v konaní   nebrať   do úvahy   výrok   právoplatného   rozhodnutia,   ak by s ním   aj akokoľvek nesúhlasil, ak toto rozhodnutie nebolo predpísaným spôsobom zrušené.

Svoju argumentáciu „podopiera“ rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 07. 08. 2008, sp. zn. 15 C 792/1994, ktorý nadobudol právoplatnosť v „relevantných“ výrokoch dňa 19. 05. 2009, a ktorým bolo zriadené vecné bremeno - na pozemku parcelného čísla 6993/28 (v prospech Mesta K.); a v prospech sťažovateľky k parcele, ktorá je súčasťou parcely registra „C“, č. 6993/41.

Obsah spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 24 C 16/2008 nesvedčí o tom, aby táto námietka sťažovateľky bola opodstatnená.

Predmetom   tohto   konania   (sp.   zn.   24   C   16/2008)   nie   je   a   ani   nebol   pozemok parc. č. 6993/28, zastavané plochy a nádvoria o výmere 385 m2 a tak nemožno „hovoriť“ o (ne)rešpektovaní § 159 ods. 2 O. s. p.

Pozemok parc. č. 6993/41 zastavaná plocha o výmere 29 m2 bol predmetom tohto konania. Vlastníkom tohto pozemku je Mesto K., o čom svedčí LV č. 11 620 k. ú. S. Stavba, ktorá sa na tomto pozemku nachádza je vedená na LV č. 14231 k. ú. S., ale táto nebola predmetom tohto konania.

O tom svedčia listinné dôkazy v spise sp. zn. 24 C 16/2008 Okresného súdu Košice II (viď napr. č. l. 250 spisu), ale aj list vlastníctva č. 11 620 k. ú. S., ktorý sa nachádza aj na internete — katastrálnom portáli.

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   nedostatky   týkajúce   sa   odôvodnenia   napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jej odvolacími námietkami, treba uviesť, že právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   ktorej   súčasťou   je   aj   právo   účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z prvkov práva na spravodlivý proces.

Z tohto práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam   pre   rozhodnutie.   Štruktúra   práva   na   odôvodnenie   rozhodnutia   je   (rámcovo) upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní (a takým odvolacie konanie je) však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na tie, ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom konaní.

Teda, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania; z odôvodnenia rozhodnutia musia   byť   zrejmé   všetky   pre   rozhodnutie   podstatné   skutočnosti   objasňujúce   skutkový a právny základ rozhodnutia.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného,   podľa   nášho   (skromného)   názoru,   právo sťažovateľky   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   porušené   nebolo.   Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale tiež primerané právne posúdenie týchto záverov. V tomto prípade nemožno obísť mlčaním podrobné a presvedčivé dôvody rozsudku Okresného súdu Košice II z 14. mája 2010, č. k. 24 C 16/2008-261, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.

S   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   navrhujeme   nevyhovieť   ústavnej   sťažnosti sťažovateľky.»

Predseda   krajského   súdu   navyše   uviedol,   že „odvolací   súd   opravným   uznesením zo dňa 2. decembra 2012 (správne má byť 3. decembra 2012, pozn.), č. k. 2 Co 314/2010- 335 opravil výrok rozsudku zo dňa 08. 12. 2011, č. k. 2 Co 314/2010-321, ktorým súd nepriznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   tak,   že   tento   výrok   zrušil“ (z dôvodu   zrejmej   nesprávnosti,   ako   vyplýva   zo   súdneho   spisu,   pretože   okresný   súd uznesením   sp.   zn.   24   C   16/2008   z   13.   októbra   2010   priznal   sťažovateľke   oslobodenie od súdnych poplatkov, pozn.).

Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu krajského súdu prostredníctvom právnej zástupkyne podaním z 29. januára 2013 svoje stanovisko.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v   reakcii   na   vyjadrenie   krajského   súdu v podstatnom uviedla:

„Predmetné vyjadrenie obsahuje chronológiu konania vedeného na Okresnom súde Košice   II   pod   sp.   zn.   24   C/16/2008,   ďalej   výklad   práva   na   spravodlivý   súdny   proces z hľadiska Krajského súdu v Košiciach a konštatovanie, že do práva na spravodlivý súdny proces   nepatrí,   aby   súdy   preberali,   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania, alebo jeho právny zástupca. K tejto časti vyjadrenia predsedu Krajského súdu v Košiciach považuje sťažovateľka za potrebné uviesť, že v sťažnosti netvrdila, žeby rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach porušovalo   jej   ústavou   a   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd zaručené   práva   preto,   že   sa   súd   neriadil   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktoré predkladala či už ona, alebo jej právny zástupca. Vo vzťahu k podstate sťažovateľkinej sťažnosti, ktorá spočíva v tom, že sťažnosťou napadnutým rozhodnutím jej súd   uložil   povinnosť   zaplatiť   peňažnú   náhradu   za   užívanie   nehnuteľností   Mestu   K., vychádzajúc   z   názoru,   že   toto   je   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   napriek   tomu, že iným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   (Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   sp.   zn. 15 C/792/1994) bolo vo výroku rozsudku zriadené vecné bremeno k tej istej nehnuteľnosti, za ktorú má platiť peňažnú náhradu Mestu K., na ťarchu vlastníkov tejto nehnuteľnosti, ktoré sú fyzickými osobami odlišnými od Mesta K., sa vyjadrenie venuje len v tej časti, kde konštatuje, že vlastníkom tohto pozemku je Mesto K.

Ďalej sa vo vyjadrení uvádzajú všeobecne akceptované právne názory, týkajúce sa náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené je sťažovateľka presvedčená o tom, že predseda Krajského súdu   v   Košiciach   sa   nevyjadril,   a   teda   ani   nespochybnil,   v   tomto   smere   jej   sťažnosť vo vzťahu k podstatnej otázke, ktorou je, či je v súlade s princípom spravodlivého súdneho konania, ktorého imanentnou súčasťou je princíp právnej istoty, také rozhodnutie súdu, ktoré posúdi vec, ktorá je predmetom konania, v rozpore s právoplatným rozsudkom iného všeobecného   súdu   Slovenskej   republiky,   a   či   je   v   súlade   s   princípom   právnej   istoty, ak takýto   súd   posúdi   takúto   otázku   odlišne   od   jej   posúdenia   iným   všeobecným   súdom Slovenskej republiky, ktoré je obsiahnuté v odôvodnení jeho právoplatného rozhodnutia. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že na prvú z týchto otázok možno odpovedať jednoznačne záporne. Sťažovateľka už v sťažnosti poukázala na ust. § 159 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Ust. § 159 ods. 2 O. s. p. je jedným z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré zabezpečuje právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v súlade s článkom 51 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň, tak ako bolo už uvedené, je jedným z ustanovení, ktoré vyjadruje princíp právnej istoty spočívajúcej v tom, že orgány verejnej moci, medzi ktoré nepochybne patria aj súdy, nebudú otázku, o ktorej už právoplatne rozhodol súd, posudzovať odlišne. Osobitný význam tohto ustanovenia pri realizácií princípov spravodlivého súdneho konania   a   právnej   istoty   je   daný   okrem   iného   tým,   že   výrok   právoplatného   rozsudku je výsledkom konania pred orgánom, v ktorého právomoci je takéto konanie uskutočniť, ktoré je upravené Občianskym súdnym poriadkom, a v ktorom súd musí rešpektovať práva účastníkov konania vyplývajúce im z Ústavy SR a z medzinárodných zmlúv o ľudských právach.

V okolnostiach predmetnej veci nemožno pochybovať o tom, že tak prvostupňový súd, ako aj Krajský súd v Košiciach rozhodovali v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením, ktoré je jedným z nástrojov, ktorým zákonodarca zabezpečuje skutočnú realizáciu práva na spravodlivé   súdne   konanie,   ako   aj   dodržiavanie   princípu   právnej   istoty,   ako   princípu právneho štátu...

Pokiaľ predseda Krajského súdu v Košiciach poukazuje na skutočnosť, že vlastníctvo Mesta   K.   vyplývalo   z listu   vlastníctva   č.   11 620,   k.   ú.   S.,   v   tejto   súvislosti   je potrebné poukázať na ustanovenie § 70 ods. 2 Zákona o katastri nehnuteľností, podľa ktorého sú údaje katastra o právach k nehnuteľnostiam hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Nemožno mať žiadne pochybností o tom, že právoplatný výrok súdneho rozhodnutia, ktorý zriaďuje právo vecného bremena k určitej nehnuteľnosti na ťarchu vlastníkov odlišných od Mesta K., je preukázaním opaku hodnovernosti a záväznosti údajov o vlastníctve Mesta K. k predmetným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka   sa   však   domnieva,   že   rovnaký   záver   možno   vyvodiť   aj   vo   vzťahu k odôvodneniu   súdneho   rozhodnutia,   v   ktorom   súd   konštatuje   svoje   skutkové   a   právne závery vo vzťahu k posudzovanej veci (sťažovateľka ma tým na mysli tú časť odôvodnenia rozsudku   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   15   C/792/1994,   ktoré   konštatuje,   že   nielen nehnuteľností, ku ktorým bolo zriadené vo výroku rozsudku vlastnícke právo, ale aj ďalšie nehnuteľností   patriace   k   tomu   istému   pozemnoknižnému   telesu   neprešli   do   vlastníctva Mesta K.).

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že nielen výrok právoplatného rozsudku súdu, ale aj právne a skutkové názory obsiahnuté v odôvodneniach právoplatných rozhodnutí súdov, tvoria súčasť aplikácie a interpretácie práva súdmi Slovenskej republiky a vytvárajú tak   súdnu   prax,   z   poznania   ktorej   môžu   účastníci,   advokáti,   či   osoby   podieľajúce sa na výkone súdnej moci získať poznanie o tom, čo právo je, teda aký obsah, význam a zmysel   majú   jednotlivé   ustanovenia   právnych   predpisov.   Sťažovateľka   je   presvedčená o tom,   že   súčasťou   sudcovskej   nezávislosti   a   voľného   hodnotenia   dôkazov   nie   je   taká svojvôľa,   ktorá   nielenže   nerešpektuje   právny   názor,   ku   ktorému   dospel   v   odôvodnení právoplatného   rozsudku   iný   všeobecný   súd   vo   veci   s   tým   istým   (nie   s   takým   istým) skutkovým   základom,   ale   ani   len   neposkytne   presvedčivé   zdôvodnenie   odchýlenia sa od právneho   a   skutkového   posúdenia   veci,   ktoré   našiel   v   procese   aplikácie a interpretácie práva iný súd. Sťažovateľka považuje rešpektovanie právnych a skutkových názorov súdov uvedených v odôvodneniach právoplatných rozhodnutí vzťahujúcich sa k tej istej právnej veci nielen za prejav princípu právnej istoty, ale aj za základnú podmienku predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Sťažovateľka nepovažuje za potrebné na tomto mieste zachádzať do špekulácií o tom, aké dôsledky môže mať nerešpektovanie prvšieho právneho názoru súdom, ktorý rozhoduje neskôr o právnej veci s tým istým skutkovým základom.

Je   však   nepochybné,   že   účastníci   konania   vo   veci   sp.   zn.   15   C/792/1994   pred Okresným   súdom   Košice   I   môžu,   poznajúc   obsah   právoplatného   rozsudku,   vyvodzovať z neho   svoje   nároky   voči   iným   osobám,   vrátane   sťažovateľky.   Keďže   vo   výroku právoplatného   rozhodnutia   sú   explicitne   označené   ako   parcely,   ktoré   im   vlastníckym právom patria len dve z parciel, o ktorých súd dospel k záveru, že k nim patrí vlastnícke právo týmto navrhovateľom, postoj zaujatý Krajským súdom v Košiciach by mohol reálne viesť k záveru, žeby v budúcnosti vyvodzujúc svoje vlastnícke právo z im známych právnych názorov súdu uplatňovali k tým istým nehnuteľnostiam, za užívanie ktorých zaviazal súd sťažovateľku platiť náhradu Mestu K., voči sťažovateľke.

So zreteľom na vyššie uvedené sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie jej sťažnosť tak, ako sa toho domáha v petite tejto sťažnosti zo dňa 20. 3. 2012. Zároveň žiada, aby Ústavný súd SR zaviazal odporcu nahradiť jej všetky trovy konania.“

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu byť teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však,   prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane   odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje   orgány   verejnej   moci pri ich akejkoľvek   činnosti   a   zvlášť   vtedy,   ak   výkonom   svojich   kompetencií   poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom   uplatnení   ničím   (objektívne)   nepodloženej   úvahy   orgánu   verejnej   moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných   a   pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti   sťažovateľky, z priloženej dokumentácie, ako aj zo spisov okresného súdu sp. zn. 24 C 16/2008 a krajského súdu sp. zn. 2 Co 314/2010 zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 14. novembra 2007 sa žalobca domáhal proti sťažovateľke   (ako   žalovanej)   zaplatenia   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   nájomného z titulu užívania nehnuteľností   za obdobie   od 15.   novembra   2005 do   31.   októbra   2006 v celkovej   sume   22   019,89   €   s   príslušenstvom   (po   čiastočnom   späťvzatí   doručenom okresnému súdu 18. marca 2010).

Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností – pozemkov v..., zapísaných na LV č. 11620, kat. územie S. v celkovej výmere 12 695 m2, ktoré užívala sťažovateľka na účely výkonu podnikateľskej činnosti od roku 2004. V súlade s pravidlami prenajímania   majetku   mesta   K.   žalobca   listom   č.   07/12878/215   z   24.   októbra   2007 vyúčtoval sťažovateľke náhradu za užívanie pozemkov v celkovej sume 663 773 Sk za obdobie od 15. novembra 2005 do 31. októbra 2006, a to v sume 94 Sk za m2 za pozemky, ktoré sú ihriskami v celkovej výmere 7 208 m2, a za zeleň, chodníky a zastavané plochy v sume 1 Sk za m2 ročne, ktorú mu neuhradila.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   24 C 16/2008   zo   14. mája 2010   zaviazal sťažovateľku   zaplatiť žalobcovi sumu 22   019,89   € s príslušenstvom   a trovami konania z dôvodu,   že   považoval   sporné   pozemky   za   výlučné   vlastníctvo   žalobcu.   Okresný   súd sa zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia, pričom k otázke vlastníctva pozemkov v odôvodnení rozsudku si osvojil právny názor krajského súdu uvedený v jeho rozsudku sp. zn. 6 Co 281/2008 z 8. septembra 2009, podľa ktorého „neuplatnením nároku na vydanie veci na základe reštitučných predpisov došlo k zániku práva oprávnených osôb na obnovu ich vlastníctva, ak im teda predmetné nehnuteľnosti neboli   vydané   podľa   reštitučných   predpisov   ako   špeciálnej   právnej   úpravy,   nemohli nadobudnúť ním vlastnícke právo, lebo ich vlastníkmi by sa stali až ich vydaním“. Proti rozsudku sp. zn. 24 C 16/2008 zo 14. mája 2010, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na   zaplatenie   sumy   22   019,89   €   s   príslušenstvom   a   trov   konania   žalobcovi, podala   odvolanie.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zo 14. mája 2010 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, a preto rozsudok s poukazom na ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z jeho vecne správnych dôvodov.

Odvolacie   námietky   žalovaného   sú   v   celom   rozsahu   neopodstatnené,   s   týmito odvolacími námietkami sa v celom rozsahu vysporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku,   pričom odvolací súd len dopĺňa, že po rozhodnutí súdu prvého stupňa došlo opätovne k rozhodnutiu vo veci týkajúcej sa predmetných pozemkov Najvyšším súdom Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal vo veci zásadné stanovisko, a to zhodné so stanoviskom Krajského súdu v Košiciach, uvedené v dôvodoch rozsudku   súdu   prvého   stupňa   pod   sp.   zn.   6 Co 281/2008,   t. zn.,   že   ak   predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej úpravy, nemožno sa vydania týchto nehnuteľností domáhať podľa iných predpisov, resp. domáhať sa určenia vlastníckeho   práva   na   základe   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   keďže   reštitučné predpisy   sú   vo   vzťahu   k   všeobecným   predpisom   lex   specialis   a   majú   prednosť pri posudzovaní týchto sporov.

Vzhľadom   k   týmto   skutočnostiam   odvolací   súd   má   za   to,   že   súd   prvého   stupňa správne   vo   veci   rozhodol,   keď   prejudiciálne   posúdil   otázku   vlastníctva   k   sporným pozemkom tak, že vlastníkom je Mesto K., a preto správne vo veci aj rozhodol, pokiaľ uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi úhradu za prenájom nehnuteľností.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   o   porušení jej základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru je tvrdenie,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   nevysporiadal ústavne   akceptovateľným   spôsobom   s   jej   podstatnými   námietkami,   resp.   ich   ignoroval. Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:

a) napriek tomu, že okresný súd rozhodol v rozpore s iným právoplatným rozsudkom iného súdu (ide o rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 15 C 792/1994 zo 7. augusta 2008, ktorým bolo zriadené časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu iných osôb ako žalobcu   aj   k parcelám,   za   ktoré   žalobca   v napadnutom   konaní   žiada   vydanie bezdôvodného   obohatenia,   pozn.),   odvolací   súd   nezmenil   ani   nezrušil   jeho   rozsudok sp. zn. 24   C   16/2008   zo   14.   mája   2010   tak,   ako   mu   to   ukladá   §   221   ods.   1   písm.   h) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   prípadne   §   220   OSP,   čím   nevzal do úvahy   zásadu   viazanosti   všeobecných   súdov   právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní,

b)   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku „nie   zrozumiteľne a pochopiteľne“ argumentuje o nespochybnení vlastníctva žalobcu v rokoch 2006 až 2009 k sporným   pozemkom   [prejudiciálne   posúdenie   otázky   vlastníctva   mesta   K.   k   sporným pozemkov   iba   odkazom   na   nešpecifikované   stanovisko   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré bolo zhodné so stanoviskom krajského súdu vyjadreným v jeho rozsudku sp. zn. 6 Co 281/2008, pozn.]. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje,   že   žalobca „Mesto   K.   nenadobudlo   vlastnícke   právo   iným   v   konaní preukázaným   spôsobom,   ako   tak,   že   ho   odvodzovalo   od   vlastníckeho   práva   štátu k predmetným pozemkom na základe ich vyvlastnenia“.

Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   tak   podľa   sťažovateľky   nedáva   jasné a zrozumiteľné   odpovede   na   všetky   zásadné   skutkové   a právne   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil, prečo nevykonal   i   ďalšie   dôkazy   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   [(ďalej   len   „ESĽP“)   pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára   1999,   §   26]   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   podľa   okolností   každej   veci.   Judikatúra   ESĽP   teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis   c.   Grécko   z 29.   mája 1997,   Higgins   c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor zakladá ústavný súd na týchto skutočnostiach:

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver okresného   súdu,   že nárok   žalobcu   voči   sťažovateľke   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia v sume   22 019,89   €   s   príslušenstvom   je   dôvodný.   Krajský   súd   sa   s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak, že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľky i samotný   nárok   žalobcu   vo   vzťahu   k   predmetným   pozemkom   posúdil   v zásade   iba s poukazom na „zásadné stanovisko“, ktoré vo veci zaujal najvyšší súd (ide o stanovisko vyjadrené   v   rozsudku   sp.   zn.   4   Cdo   180/2010   z   13.   septembra   2011,   pozn.), zhodné so stanoviskom   krajského   súdu   vyjadreným   v odôvodnení   jeho   rozsudku sp. zn. 6 Co 281/2008, podľa ktorého „ak predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej úpravy, nemožno sa vydania týchto nehnuteľností domáhať podľa iných predpisov, resp. domáhať sa určenia vlastníckeho práva na základe ustanovení Občianskeho zákonníka, keďže reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom lex specialis a majú prednosť pri posudzovaní týchto sporov“.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že námietky nastolené sťažovateľkou (týkajúce sa sporného vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam) už boli v inej veci   iných   sťažovateľov   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   predmetom   ústavného   prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 16/2012. V označenej veci ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III ÚS 16/2012-32 z 28. marca 2012, ktorým vyslovil porušenie sťažovateľmi označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Cdo 180/2010   z   13.   septembra 2011, ktorým bolo zamietnuté ich dovolanie, ktoré pripustil vo veci krajský súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   281/2008   z   dôvodu   posúdenia   otázky   zásadného   právneho významu, a to či možno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“).

Ústavný súd sa už v svojej doterajšej rozhodovacej praxi viackrát zaoberal otázkou, či právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej   existencie   reštitučného   zákonodarstva   v   prípade,   ak žalobca,   ktorý   nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal   určiť,   teda   deklarovať   existenciu   svojho   vlastníckeho   práva   (III.   ÚS   102/04, II. ÚS 231/09,   II. ÚS 249/2011).   Ústavný súd   v tejto   súvislosti   formuloval právny   názor podľa   ktorého   reštitučné   predpisy   neboli   vydané   pre   ten   účel,   aby   spôsobili   zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, dotknutá osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp.   finančnej   náhrady   domáhala   žalobou   opierajúcou   sa   o   všeobecné   predpisy občianskeho   práva   [podľa   nástrojov   ochrany   vlastníckeho   práva — žalôb   určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod (m. m. III. ÚS 178/06)].

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 (na ktorom založil krajský súd sťažnosťou napadnutý rozsudok sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011) založený na právnom názore, že žalobou o ochranu vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva, keďže reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že v rozhodnom období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním, a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis derogat legi generali a z nej odvodeného názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej   ochrany   podľa   všeobecných   predpisov,   ústavný   súd   v náleze č. k. III ÚS 16/2012-32 z 28. marca 2012 vyhodnotil ako taký, ktorý je založený na ústavne nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   zo   základných   zásad   občianskeho   práva vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá (III. ÚS 16/2012).

Z uvedených dôvodov ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 16/2012 zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011, keďže podľa   jeho   názoru   najvyšším   súdom   použité   právne   predpisy   neboli   vyložené   ústavne akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii dotknutých zákonných predpisov všeobecnými súdmi   došlo   k   zásadnému   popretiu   ich   účelu   a   významu.   Ústavný   súd   nemá   dôvod spochybňovať   tento   právny   názor   ani   vo   veci   sťažovateľky,   na   ktorú   je   vzhľadom na už uvedené nepochybne aplikovateľný.

Za   okolností,   keď   krajský   súd   pri   preskúmavaní   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 24 C   16/2008   zo   14. mája 2010   založil   svoj   potvrdzujúci   rozsudok sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011 v podstate len na právnom názore vyjadrenom v „zásadnom   stanovisku“   najvyššieho   súdu   a krajského   súdu,   ktorý   bol   obsiahnutý v ich predchádzajúcich rozhodnutiach (rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 z 13. septembra 2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 281/2008 z 8. septembra 2009) a ktorý už ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 16/2012-32 z 28. marca 2012 vyhodnotil ako ústavne neakceptovateľný, nemožno ani napadnutý rozsudok krajského súdu považovať z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, o to viac, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa javí ako svojvoľný.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade vo veci sťažovateľky postupoval spôsobom, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu   k   ochrane   ústavnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07, IV. ÚS 182/07)   a   zároveň   aj   kľúčovým   imperatívom   pre   výklad   a   aplikáciu   právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.

Posúdenie,   či   medzi   účastníkmi   išlo   o   vzťah   z   bezdôvodného   obohatenia,   závisí od naplnenia   znakov   skutkovej   podstaty   hmotnoprávnej   normy — §   451   ods.   1   a   2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu.   Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých   zdrojov   (§   451   ods.   2   Občianskeho   zákonníka).   Kto   sa   na   úkor   iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na   úkor   koho   ho   získal   (§   456   Občianskeho   zákonníka).   Musí   sa   vydať   všetko, čo sa nadobudlo   bezdôvodným   obohatením;   ak   to   nie   je   dobre   možné,   najmä   preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho   zákonníka).   Inštitút   bezdôvodného   obohatenia   vyjadruje   totiž   zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde,   je   povinný   takto   získaný   prospech   vrátiť   (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 124/2002).

Zodpovednosť   za   bezdôvodné   obohatenie   je   objektívneho   charakteru a predpokladom   jeho   vzniku   nie   je   protiprávny   úkon   obohateného   ani   jeho   zavinenie, podstatné   je   iba   to,   že   stav   obohatenia   vznikol   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008).

Za daných okolností, s poukazom na dosiaľ uvedené (prejudiciálne posúdenie otázky vlastníctva k sporným pozemkom) bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd otázkou dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu z bezdôvodného obohatenia voči sťažovateľke primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal a svoje právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.

Z   tohto   hľadiska   hodnotí   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby   sa   príslušný   všeobecný   súd   v   konaní právne   korektným   spôsobom   a   zrozumiteľne vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj   s   kľúčovými   právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   uvedené atribúty nespĺňa.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy   a   vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie   pre   účely   jej   opätovného   prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním JUDr. I. R., K., v konaní pred ústavným súdom. V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný roku 2012 patrí odmena 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom 7,63 € predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 269,58 € (dvakrát po 134,79 €) zvýšil o 20 % DPH (53,92 €) vzhľadom na skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľky je platiteľkou DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 323,50   €, ktorú   je krajský súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   z   29.   januára   2013   (vyjadrenie k stanovisku   krajského   súdu   z   10.   januára   2013)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom na jeho   obsah   (sumarizácia   dosiaľ   známych   skutočností)   ako   podanie   relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013