znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 553/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2 a 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 76/2009, postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010 a jeho uznesením z 30. júla 2010, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tos   41/2010   a jeho   uznesením   z 29.   septembra   2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tdo 36/2012 a jeho uznesením zo 4. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2012   doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2 a 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 76/2009 a postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010 a jeho uznesením z 30. júla 2010, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 41/2010 a jeho uznesením z 29. septembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 36/2012 a jeho uznesením zo 4. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti ku skutkovému stavu predovšetkým uvádza:„Matka sťažovateľa požiadala OS Trenčín o podmienečné prepustenie sťažovateľa z VTOS   z ÚVTOS...   Následne   bol   sťažovateľ   počas   prebiehajúceho   neprávoplatne neskončeného konania č. 1 Pp 76/09 na OS Trenčín premiestnený do ÚVTOS... OS Trenčín postúpil vec nezákonne OS Levice hoci už sám vo veci rozhodol. Postúpenú vec OS Levice akceptoval a tiež meritórne vo veci dňa 30. 7. 2010 rozhodol uznesením č. 2 Pp 7/10, pričom návrh nezákonne a protiústavne potvrdil Krajský súd Nitra dňa 29. 9. 10 č. 1 Tos 41/10-67 vo svojom uznesení. Proti týmto rozhodnutiam bolo podané dovolanie, ktoré NS SR odmietol ako procesne neprípustné.

Protiústavnosť napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu SR, č. 1 Tdo 36/2012 zo dňa   4.   7.   2012   namietam   len   z dôvodu   protiústavnej   aplikácie   §   368   ods.   2   Tr.   por. v spojení   s § 567j   ods.   2   Tr.   por.   odporujúcej   ústavnému   zákazu   (pravej)   priamej retroaktivite... pretože v čase vzniku (vydania) 2. stupňového rozhodnutia Krajského súdu Nitra č. 1 Tos 41/10-67 z 29. 9. 10 aplikované ustanovenia neexistovali a dovolanie by do 1. 9. 2011 nepochybne procesne prípustné bolo, ibaže legislatívnym zásahom došlo k zmareniu základného   práva na súd   (dovolací súd) a prístup k nemu   už počas   plynutia   trojročnej subjektívnej lehoty procesnej prípustnosti dovolania. Nerešpektovaním princípu právneho štátu   a porušením   ústavného   zákazu   pravej   negatívnej   retroaktivity   došlo   zo   strany Najvyššieho súdu SR k porušeniu namietaných v petite špecifikovaných základných práv v neprospech   sťažovateľa,   čo   sa   premietlo   v právoplatnom   protiústavnom   odmietnutí spravodlivosti   (denegatio   iustitiae)   vo   forme   vecne   nesprávneho   a nespravodlivého procesného   rozhodnutia   o odmietnutí   (nie   zamietnutí)   inak   plne   dôvodného   dovolania sťažovateľa.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   SR   v konaní   vedenom   pod   č.   1   Tdo   36/2012   svojím   postupom a protiústavným právoplatným uznesením č. 1 Tdo 36/2012 zo dňa 4. 7. 2012, Krajský súd Nitra   v konaní   vedenom   pod   č.   1   Tos   41/2010   svojím   postupom   a právoplatným protiústavným uznesením č. 1 Tos 41/2010-67 zo dňa 29. 9. 2010 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Levice č. 2 Pp 7/2010 zo dňa 30. 7. 2010, ako aj Okresný súd Trenčín   v konaní   vedenom   pod   č.   1   Pp   76/09   svojím   postupom   porušili   sťažovateľove základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde (právo na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie (proces) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, 2, čl. 7   ods.   2,   čl.   154c ods.   1 Ústavy,   v spojení   s porušením   práva   nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právom na obhajcu podľa čl. 50 ods. 3, čl. 47 ods. 2, 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b), c) Dohovoru.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Tdo 36/2012 zo dňa 4. 7. 2012, uznesenie Krajského   súdu   Nitra   č.   1   Tos   41/2010-67   zo   dňa   29.   9.   2010   v spojení   s uznesením Okresného súdu Levice č. 2 Pp 7/2010 zo dňa 30. 7. 2010 sa v celom rozsahu zrušujú a veci sa vracajú späť na ďalšie (nové) konanie lege artis.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako nemajetková a morálna ujma vo výške 10 000,- Eur, ktoré sa solidárne zaväzujú zaplatiť porušovatelia v 1. až 4. rade k rukám sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada všetkých prípadných trov konania.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2 a 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 76/2009

K   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru,   ako aj označených   článkov ústavy   malo podľa   sťažovateľa   dôjsť   postupom   Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp 76/2009, ktorým tento „postúpil vec nezákonne OS Levice, hoci už sám vo veci rozhodol“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o návrhu   matky   sťažovateľa   doručenom Okresnému   súdu   Trenčín   1.   júla   2009,   ktorým   sa   domáhala   jeho   podmienečného prepustenia   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   rozhodol   tento   súd   uznesením č. k. 1 Pp 76/2009-12 zo 6. októbra 2009 tak, že návrh zamietol. O sťažnosti sťažovateľa proti   tomuto   uzneseniu   Okresného   súdu   Trenčín   rozhodol   Krajský   súd   v   Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tos 58/2009 z 8. decembra 2009 tak, že ho zrušil a vec vrátil na opätovné rozhodnutie Okresnému súdu Trenčín. Vzhľadom na skutočnosť, že 8. decembra 2009 bol sťažovateľ premiestnený z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody..., Okresný súd Trenčín postúpil prípisom z 27. februára 2010 okresnému súdu vec vzťahujúcu sa na konanie pôvodne vedené Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 1 Pp 76/2009 (ide o vec vedenú okresným súdom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010, pozn.). Okresný súd následne uznesením sp. zn. 2 Pp 7/2010 z 30. júla 2010 podľa § 66 ods. 1   písm.   a)   a   ods.   2   Trestného   zákona   zamietol   návrh   matky   sťažovateľa,   ktorým   sa domáhala podmienečného prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“).   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd v konaní o sťažnosti poskytnúť ochranu konkrétnemu základnému právu alebo slobode, ktorých porušenie je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   (všeobecnými)   súdmi Slovenskej republiky.

V posudzovanom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   domáhať   sa   odstránenia namietanej vady konania (ním tvrdeného nezákonného postúpenia veci okresnému súdu, pozn.),   ktorá   mohla spôsobiť   nesprávnosť   niektorého výroku   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. 2 Pp 7/2010 z 30. júla 2010, podaním sťažnosti (§ 417 ods. 3 Trestného poriadku), o ktorej by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť nadriadený súd. Právomoc nadriadeného súdu rozhodnúť o takejto sťažnosti vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2 a 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pp 7/2010 a jeho uznesením z 30. júla 2010

Ako už bolo uvedené v časti II.1 tohto uznesenia, sťažovateľ bol oprávnený namietať postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Pp   7/2010   a jeho   uznesenie z 30. júla 2010 prostredníctvom sťažnosti, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť nadriadený súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.3 K namietanému porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2 a 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tos   41/2010   a   jeho uznesením z 29. septembra 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadňoval aj svoju judikatúru,   podľa   ktorej v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť považovaná   za   prípustnú   v zásade   až po rozhodnutí   o dovolaní   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   považuje   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne vylučujú   (m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09,   IV.   ÚS   49/2010, IV. ÚS 453/2010).   K okolnostiam,   ktoré   zjavne   vylučujú   aplikáciu   uvedeného   právneho názoru, patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ v zmysle platnej právnej úpravy nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   začne   plynúť   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu neprípustného dovolania.

V   posudzovanom   prípade   sťažovateľ   síce   podal   dovolanie   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu, ale najvyšší súd ho uznesením sp. zn. 1 Tdo 36/2012 zo 4. júla 2012 odmietol ako neprípustné na základe ústavne konformnej argumentácie, s ktorou sa ústavný súd stotožňuje (pozri časť II.4 tohto uznesenia). Z uvedeného dôvodu bolo potrebné za deň, od ktorého začala plynúť lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   považovať   deň nadobudnutia jeho právoplatnosti.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Tos 41/2010   z 29.   septembra   2010,   ktorým   tento   zamietol   sťažnosť sťažovateľa   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu,   nadobudlo   právoplatnosť   v   ten   istý   deň (29. septembra 2010, pozn.), pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 19. októbra 2012, teda zjavne po uplynutí kogentnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene v súlade s § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 2 a 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tdo   36/2012   a   jeho uznesením zo 4. júla 2012

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   v napadnutom konaní   postupoval   nesprávne,   keď   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Tos 41/2010 z 29. septembra 2010 odmietol podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku ako neprípustné na základe „protiústavnej aplikácie § 368 ods. 2 Tr. por. v spojení s § 567j ods. 2 Tr. por. odporujúcej ústavnému zákazu (pravej) priamej retroaktivite... pretože v čase vzniku (vydania) 2. stupňového rozhodnutia Krajského súdu Nitra č. 1 Tos 41/10-67 z 29. 9. 10 aplikované ustanovenia neexistovali a dovolanie by do 1. 9. 2011 nepochybne procesne prípustné bolo...“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd predovšetkým uviedol:„Podľa   §   368   ods.   1   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať   proti   právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

V zmysle § 368 ods. 2 Tr. por. sa právoplatným rozhodnutím rozumie:

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   oddaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a/ až g/, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V posudzovanom   prípade   je   napadnutým   rozhodnutím   uznesenie   Krajského   súdu v Nitre, ktorým súd rozhodol o sťažnosti obvineného J. Š. proti zamietnutiu návrhu matky obvineného   o jeho   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Proti takémuto druhu   rozhodnutia   však dovolanie   v zmysle ust.   § 368 ods.   2   Tr.   por.   nie   je prípustné. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382   písm.   f/   Tr.   por.   dovolanie   obvineného   J.   Š.,   ako   neprípustné,   na   neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.“

Znenie najvyšším súdom citovaných ustanovení § 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku,   ktoré   pripúšťajú   dovolanie   len   v   ustanovených   prípadoch,   bolo   do   Trestného poriadku zavedené zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), s účinnosťou od 1. septembra 2011.

Podľa § 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného do 31. augusta 2011   dovolanie   možno   podať   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená (ods.1) a dovolanie nemá odkladný účinok (ods. 2).

Podľa § 576j ods. 2 Trestného poriadku (tento sa stal súčasťou Trestného poriadku na základe tej istej novely a predstavuje intertemporálnu normu upravujúcu režim prechodného spolupôsobenia   skoršieho   a   neskoršieho   práva,   pozn.)   súdne   konanie,   okrem   konania o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   začaté   pred   1.   septembrom   2011   sa   dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1. septembri 2011.

Sťažovateľ v nadväznosti na § 576j ods. 2 Trestného poriadku zastáva názor, že najvyšší   súd   mal   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tdo   36/2012   použiť ustanovenia   Trestného poriadku   (§ 368 ods.   1 a ods.   2 Trestného poriadku) účinné do 31. augusta 2011, pričom aplikáciu týchto ustanovení spája s dňom vydania napadnutého uznesenia krajského súdu (uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 41/2010 z 29. septembra 2010). S týmto názorom sťažovateľa sa ústavný súd nemôže stotožniť. Z textu § 576j ods. 2 Trestného   poriadku   totiž   zjavne   vyplýva,   že   použitie   ustanovení   Trestného   poriadku účinných do 31. augusta 2011 prichádza do úvahy pri súdnych konaniach začatých pred 1. septembrom 2011, avšak s výnimkou konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ku ktorým patrí aj konanie o dovolaní, o ktoré v danom prípade ide.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   dovolanie   proti   napadnutému   uzneseniu krajského súdu bolo prostredníctvom právneho zástupcu sťažovateľa podané najvyššiemu súdu prostredníctvom okresného súdu 30. mája 2012, teda po 1. septembri 2011. Na základe uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   postupoval   správne,   keď v napadnutom konaní pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa z 30. mája 2012 aplikoval ustanovenia § 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného v čase konania o dovolaní (§ 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného od 1. septembra 2011). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej postup všeobecného   súdu   v   súlade   s   platným   a   účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi namietaným postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. júla 2012   a obsahom   sťažovateľom   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru, ako aj ďalších článkov ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť, neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktoré   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   túto   časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012