znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 552/2013-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   16.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Meszárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľ.   O., zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, Park Angelinum 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 35 Er 447/2011 zo 16. júla 2012, za účasti Okresného súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. O. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 35 Er 447/2011 zo 16. júla 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 35 Er 447/2011 zo 16. júla 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   Ľ. O. uhradiť trovy   konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu   JUDr. Štefana   Kseňáka,   Park   Angelinum   4,   Košice,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012 a   4.   októbra   2012   doručená   sťažnosť   Ľ.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Košice II   (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 35 Er 447/2011 zo 16. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením č. k. 35 Er 447/2011-138 zo 16. júla 2012 zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii. Exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   sa   vedie   exekúcia   na   majetok   sťažovateľa, je zmenkový   platobný   rozkaz   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   32 Zm 16/2010-58 z 18. novembra 2010. V súvislosti s týmto zmenkovým platobným rozkazom sťažovateľ namieta, že mu nebol riadne doručený, pretože neboli splnené podmienky pre náhradné doručenie podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z toho dôvodu podal 28. februára 2011 sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 136/2011-9 z 29. marca 2011 tak, že ju z dôvodu neprípustnosti odmietol s tým, že sťažovateľ nevyužil námietky proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ následne podal 24. júna 2011 námietky proti exekúcii, o ktorých rozhodol vyšší   súdny   úradník   uznesením   č.   k.   35   Er   447/2011-60   z   29.   septembra   2011   tak, že námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol. Proti tomuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol zákonný sudca okresného súdu napadnutým uznesením zo 16. júla 2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   neboli   splnené   podmienky   pre   náhradné doručenie zmenkového platobného rozkazu podľa § 47 ods. 2 OSP, s tým, že okresný súd v konaní o námietkach proti exekúcii nezohľadnil jeho argumentáciu.

Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na to, že z výsluchu poštovej doručovateľky vyplýva,   že   nebol   dodržaný   postup   doručovania   podľa   §   47   OSP.   V   tejto   súvislosti v sťažnosti uvádza:

«...   Ako   z   prehlásenia   pani   L.   J.   (ďalej   len   „svedkyňa“),   tak   aj z jej výpovede vyplýva,   že svedkyňa   mala   vedomosť   len   o   žltom   lístku,   ktorý   je   oznámením   o   uložení zásielky.   Svedkyňa   aj   na   samotný   výsluch   priniesla   žltý   lístok   −   oznámenie   o uložení zásielky.   Takto   sa   svedkyňa   vyjadrila   aj   na   výsluchu.   Zdôrazňujeme,   že až do otázky substitučného   právneho   zástupcu   opravného,   či   ak   svedkyňa   doručovala   opakované doručované   úradné   zásielky,   či   zakaždým   zanechávala   oznámenie,   že   prídete   doručiť aj druhý deň svedkyňa uviedla áno, ale len pokiaľ išlo o opakované doručovanie. To by ale znamenalo,   že svedkyňa ako poštová doručovateľka vhodila adresátovi   do schránky   2 x oznámenie o uložení zásielky, čo nemá zmysel. Svedkyňa uviedla na str. 7 zápisnice, že mala len oznámenia, teda výzvy nemala.

... Svedkyňa spontánne vypovedala, že vhadzovala žltý lístok, výzvu − lístok modrej farby ani len nespomenula. Z pohľadu poštovej doručovateľky, a možno aj poštového úradu ako   takého,   je   vhodenie   výzvy   (modrého   lístku)   len   zbytočnou   formalitou,   lebo   aj   tak sa na nasledujúci deň adresátovi vhodí žltý lístok (oznámenie o uložení zásielky) a adresát si má uloženú zásielku prevziať. Ale z pohľadu splnenia podmienok na aplikáciu tzv. fikcie doručenia to už nie je zbytočná formalita.

... Sťažovateľ namieta, že porušovateľ neprihliadol na výpoveď svedkyne, ktorá jasne uviedla, aký lístok vhadzovala do schránky adresáta. Svedkyňa výslovne uviedla, že poštové doručovateľky boli v obci B. viaceré, ale potom tam už bola sama takmer rok. Svedkyňa o. i. uviedla, že sťažovateľ si nevyberal schránku pravidelne, niekedy aj týždeň preto ju mal plnú, hlavne reklamných letákov, ktoré som bola nútená vyberať niekoľkokrát aj sama, aby som mohla do schránky vložiť, či už zásielku alebo oznámenie o jej uložení.

... Sťažovateľ sa veľmi často zdržiaval mimo miesta svojho trvalého bydliska, tak tomu bolo aj v decembri 2010, ako z výpovede svedkyne vyplýva, táto mu niekoľkokrát bola nútená   vybrať   obsah   schránky,   aby   tam   mohla   vložiť   napr.   zásielku   alebo   oznámenie o jej uložení.

... Z uznesenia o zamietnutí námietok proti exekúcií nie je zrejmé, prečo neprihliadol súd na výpoveď svedkyne, keď táto uvádzala, že adresátovi vhadzovala žltý lístok a tiež keď vo svojom prehlásení uviedla opäť len oznámenie o uložení zásielky. Nezohľadnenie tejto častí výpovede je interpretačnou svojvôľou porušovateľa.»

Sťažovateľ tiež namieta, že podmienky náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 OSP neboli splnené aj z dôvodu, že sa v čase doručovania zmenkového platobného rozkazu nezdržiaval v mieste doručenia. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„...   Súčasne   upozorňuje   sťažovateľ   aj   na   to,   že   podmienka   pre   doručovanie tzv. náhradným doručením nebola splnená aj preto, lebo v čase doručovania sa zdržiaval v B. a následne cestoval do zahraničia. Tejto skutočnosti je na exekučnom súde prikladaný malý význam, ako keby malo stačiť, že sa adresát vráti v posledných dňoch úložnej lehoty. Potom ale pri takto vedenej úvahe, je v podstate nadbytočná aj výzva, lebo ak adresát nie je prítomný, tak predsa nasledujúci deň mu bude vhodený žltý lístok (oznámenie o uložení zásielky)   a   informácia   vyplývajúca   z   výzvy   (modrého   lístku)   mu   je   vlastne   zbytočná. Ak zákonodarca stanovil podmienky na aplikovanie fikcie doručenia, a tie nie sú všetky splnené, fikciu doručenia nemožno aplikovať. Úvahy o tom, že sa sťažovateľ mohol zastaviť na   pošte   aj   neskôr,   sú   bezpredmetné.   Pri   rozhodovaní   o   aplikácii   fikcie   doručenia je potrebné, aby súdy vynakladali zvýšenú opatrnosť, lebo − a to je aj zrejmé z výsluchu svedkyne − prax poštových doručovateľov môže byť rôzna. To, že sa svedkyňa priznala k tomu,   že   niekoľkokrát   aj   vybrala   obsah   schránky   sťažovateľa   je   zarážajúce.   Vyplýva z toho, že poštoví doručovatelia ani len nie sú riadne inštruovaní, ako majú postupovať v takomto prípade.“

Sťažovateľ namieta aj ďalšie procesné pochybenia okresného súdu – nevykonanie dôkazov   ním   navrhnutých,   nezohľadnenie   rozhodujúcich   skutočností,   nedoručenie vyjadrenia   oprávneného   a   opravenej   zápisnice   o   výsluchu   svedkyne   a   to,   že   odpovede svedkyne   neboli   získané   procesne   prípustným   spôsobom.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti uvádza:

«... Súd ďalej nevykonal ani sťažovateľom navrhnutý výsluch p. T. M... Súd nevykonal dokazovanie reklamačným konaním, pričom z uznesenia o zamietnutí námietok proti exekúcii nie je zrejmé, prečo tento dôkaz vykonaný nebol.

... Svedkyňa na otázku, či priniesla so sebou evidenciu pošty, do ktorej sa zapisovala predmetná   zásielka   povedala   −   str.   3   −   že   nie,   lebo   k   tejto   evidencii   nemá   prístup, lebo už na pošte nepracuje. V súdnom spise pri nahliadnutí dňa 02. 10. 2012 táto evidencia nie je. Nevedno prečo súd pôvodne nevykonal dokazovanie touto evidenciou a prečo od toho upustil.

...   svedkyňa   nevedela,   aký   je   rozdiel   medzi   zásielkou   štandard   a   štandard   plus, nevedela   rozdiel   medzi   zásielkou   označenou   kódom   RU   a   RR.   Pritom   na   otázku,   kedy je zásielka doručená z K. do B. uviedla „pokiaľ ju podáte prvou triedou tak je doručená už na   druhý   deň.   Pokiaľ   ju   nepodáte   prvou   triedou,   doručenie   potrvá   dva   dni.“ Upozorňujeme   ústavný   súd,   rovnako   ako   sme   predtým   upozornili   aj   exekučný   súd, že zásielka, v ktorej bol doručovaný zmenkový platobný rozkaz, nebola doručovaná prvou triedou,   preto   v   zmysle   podmienok   doručovania   a   tiež   aj   v   súlade   s   tým,   čo   uviedla svedkyňa, mala byť doručená do obce B. o 2 dni a nie na nasledujúci deň. Ak však o dva dni (keď mala byť dôjsť zásielka do obce B.) už bolo oznámené jej uloženie na pošte, nemohol byť z časového hľadiska vôbec vykonaný prvý pokus o doručenie. S týmto sa exekučný súd vôbec nevysporiadal.

... Súd porušil zásadu kontradiktórnosti, a teda aj ústavnoprocesnú zásadu rovnosti účastníkov   konania,   keď   sťažovateľovi   nezaslal   ani   vyjadrenie   oprávneného,   ktoré   sa v súdnom   spise   nachádza   na   čl.   34   až   37,   čo   zistil   právny   zástupca   sťažovateľa nahliadnutím do súdneho spisu dňa 02. 10. 2012.

...   Zápisnica   o   výsluchu   svedkyne   bola   následne   opravovaná,   sťažovateľovi   bola poskytnutá verzia zápisnice pred opravou.

...   Sťažovateľ   namieta,   že   vyjadrenie   svedkyne   na   str.   6   zápisnice   −   odpoveď na otázku   zástupcu   oprávneného   nebolo   získané   procesne   prípustným   spôsobom. Oprávnený vlastne informoval svedkyňu, že úradné zásielky mala, ak išlo o opakované úradné doručovanie doručovať opakovane na druhý deň.»

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 3. októbra 2012. V tomto podaní uvádza:

„Ako vyplynulo z dokazovania vykonaného na exekučnom súde − Okresnom súde Košice   II,   resp.   na   dožiadanom   súde   −   Okresnom   súde   Rožňava,   je   preukázané, že sťažovateľ sa začiatkom decembra 2010 nezdržiaval v obci B., kam mu bol doručovaný zmenkový platobný rozkaz.

Sťažovateľ   ako   povinný   v   2.   rade   doložil   Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 35 Er/447/2011 prehlásenie T. M. o tom, že sa u neho v B. sťažovateľ zdržiaval.

Ako je zrejmé z uznesenia Okresného súdu Košice II č. k. 35 Er/447/2011-138 zo dňa 16. 07. 2012, súd má za to, že to, že sa sťažovateľ zdržiaval 01. 12. 2010 až 05. 12. 2010 v B. neznamená, že by sa povinný v mieste doručovania nezdržiaval, navyše ak predmetná zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010.“

V súvislosti so záverom okresného súdu, že bola splnená podmienka zdržiavania sa v mieste doručenia, poukazuje sťažovateľ na závery ústavného súdu v náleze sp. zn. I. ÚS 119/07   z   27.   septembra   2007   a   závery   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v   rozsudku   sp.   zn.   5 Cdo 94/2000   a v   uznesení   sp.   zn. 5 Cdo 148/2007 zo 6. marca 2008, ktoré vyhodnotili splnenie tejto podmienky spôsobom, ktorý odporuje záveru okresného súdu.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza:„Výklad porušovateľa, že došlo k náhradnému doručeniu, lebo len skutočnosť, že bol sťažovateľ   odcestovaný   v   čase   doručovania,   neznamená,   že   sa   v   mieste   doručovania nezdržuje, navyše ak bola zásielka uložená na pošte do 21. 12. 2010, je interpretáciou, ktorá   nepochybne   vybočuje   z   ústavných   medzí.   Prijať   takúto   interpretáciu   by   značilo aplikovať fikciu doručenia, na ktoré nemožno aplikovať § 47 ods. 2 O. s. p. Sťažovateľ bol síce 1. 12. 2010 až 5. 12. 2010 v B., ale to na veci podľa súdu nič nemení, lebo zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010. No ale potom by bolo úplne zbytočné (resp. nadbytočné) trvať   na   tom,   že   poštový   doručovateľ   ak   nezastihne   adresáta   písomnosti,   ktorá   sa   má doručiť   do   vlastných   rúk,   tak   ho   vhodným   spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde doručiť v deň a hodinu uvedenú v oznámení, čo je nepochybne interpretácia, ktorá vybočuje z ústavných medzí.“

V   doplnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   opakovane   poukazuje   na   obsah   výsluchu poštovej doručovateľky a v tejto súvislosti uvádza:

„Po predmetnej výpovedi nemožno mať pochybnosť, že pošta sa v obci B. doručovala spôsobom, ktorý nie je súladný so zákonom. Z výpovede svedkyne ja zrejmé, že poštová doručovateľka   vhadzovala   adresátovi   len   oznámenie   o   uložení   zásielky,   teda pri prvom doručovaní ho ani neupovedomila o opätovnom doručovaní, teda je nepreukázateľné, že by dvakrát zásielku aj doručovala.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo Ľ. O... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 35 Er/447/2011- 138 zo dňa 16. 07. 2012 porušené bolo.

... Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 35 Er/447/2011-138 zo dňa 16. 07. 2012 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

Ľ.   O...   priznáva   proti   Okresnému   súdu   Košice   II   náhradu   trov   konania,   ktorú Okresnému súdu Košice II je povinný uhradiť... na účet advokáta... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 23. septembra 2013 prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   ústavný   súd   4.   novembra   2013   vyzval   okresný   súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa z 22. novembra 2013 (doručenom ústavnému súdu 26. novembra 2013 pod sp. zn. 1 SprV 947/2013) poukázal na vyjadrenie zákonného   sudcu   k   predmetnej   veci,   ktorý   v   plnej   miere   odkázal   na   odôvodnenie napadnutého uznesenia, pričom uviedol:

„Z   obsahu   sťažnosti   je zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta   procesný   postup a právne posúdenie veci v konaní a rozhodovaní o jeho námietkach. Predmetné uznesenie som vydal ako zákonný sudca potom, čo boli vykonané dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom ich hodnotenie a dôvody samotného rozhodnutia, sú premietnuté do odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia a to v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p.“

Na výzvu ústavného súdu z 27. novembra 2013 doručil právny zástupca sťažovateľa 16. decembra 2013 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom uvádza, že „zotrváva na svojej sťažnosti zo dňa 02. 10. 2012 v znení jej doplnenia podaním zo dňa 03. 10. 2012...“. V stanovisku ďalej opakovane konštatuje skutočnosti, ktoré uviedol vo   svojej   sťažnosti   v   znení   jej   doplnenia.   Poukazuje   na   výsluch   L.   J.   −   poštovej doručovateľky,   na   dožiadanom   súde,   na   jej   čestné   vyhlásenie,   z   ktorých   vyplýva, že «poštová   doručovateľka...   doručovala   predmetnú   zásielku   len   raz   a...   zanechala sťažovateľovi v poštovej schránke len žltý lístok (Oznámenie), o „Výzve“ (modrý lístok), ktorá sa uvádza v § 47 ods. 2 O. s. p. nemala vedomosť, ani takéto výzvy so sebou nenosila. Inak svedkyňa v celej svojej výpovedi uvádza len „žltý lístok“ resp. „oznámenie“. To isté uvádza pani L. J. aj v čestnom prehlásení, o ktorom na výsluchu uviedla, že podpis na čestnom prehlásení je jej podpisom.

Prednesy, ktoré predniesla svedkyňa po otázkach právneho zástupcu oprávneného treba vnímať v kontexte s otázkami, ktoré boli zo strany právneho zástupcu oprávneného sugestívne.

Svedkyňa jasne na 6 str. zápisnice zo dňa 12. 03. 2012 uviedla- „Vždy som mala k dispozícii doklad o uložení zásielky žltej farby, ktoré som nechávala v poštovej schránke.“ Svedkyňa o inom tlačive nemala vedomosť.».

Právny zástupca opakovane zdôrazňuje, že zásielka nemohla byť doručovaná v B. nasledujúci deň po jej odoslaní z K., keďže nebola zaslaná ako prioritná. V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Predmetná zásielka, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 01. 12. 2010 a nebola doručovaná prvou triedou, teda ani nemohla byť v zmysle vyjadrenia svedkyne doručená do B. za 1 (jeden) deň, teda 02. 12. 2010. Teda opakované doručovanie by tak ani nemohlo byť vykonané 03. 12. 2010 ale až 06. 12. 2010 (čo bol pondelok).“

Na   základe   týchto   skutočností   právny   zástupca   sťažovateľa   uvádza   tieto   právne závery:

«Záver   Okresného   súdu   Košice   II   o   tom,   že   sťažovateľ   sa   v   čase   doručovania v mieste   doručovania   zdržiaval   je   bez   opory   vo   vykonanom   dokazovaní,   keď   samotný okresný súd uvádza, že sťažovateľ sa v čase od 01. 12. 2010 do 05. 12. 2010 nachádzal u T. M. v B. V čase doručovania sa teda sťažovateľ v obci B. nezdržiaval.

Svedkyňa počas celej výpovede spomínala len „Oznámenie“ (žltý lístok) o „výzve“ (modrý lístok) nevedela. Pokiaľ ide o opakované doručovanie, ak nebola „Výzva“ (modrý lístok) do schránky vhodená, nejednalo sa o opakované doručenie.

Zákon ako podmienku pre aplikáciu fikcie doručenia stanovuje kritériá, ktoré ak nie sú splnené, tak náhradné doručenie nie je možné. Tieto kritériá splnené v tomto prípade neboli.»

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že netrvá na tom, aby ústavný súd o prijatom návrhu nariadil ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa s týmto postupom nesúhlasil.

Ústavný súd preto podľa § 30 ods. 1 v spojení s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde nariadil ústne pojednávanie na 16. september 2014.

Na verejnom ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 16. septembra 2014, sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca. Za okresný súd sa na verejnom ústnom pojednávaní zúčastnil   jeho   predseda   JUDr.   Adrián   Pažúr.   Sťažovateľ,   jeho   právny   zástupca   a ani predseda okresného súdu na verejnom ústnom pojednávaní neuviedli také skutočnosti, ktoré by obsahovali nové skutočnosti a ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Túto skutočnosť zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu zo 16. júla 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentuje, že v súvislosti s inštitútom náhradného doručenia   a   fikcie   doručenia   okresný   súd „opomenul   dôkazy...   dopustil [sa] aplikačnej svojvôle...   interpretačnej   svojvôle...“, a   okrem   toho „skutkové   zistenia   sú   v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že neboli splnené zákonné podmienky pre doručenie zásielky – so zmenkovým platobný rozkazom, ktorý je exekučným titulom v tejto veci − náhradným   spôsobom,   t.   j.   pre   aplikáciu   fikcie   doručenia.   Z   výsluchu   poštovej doručovateľky   v   obci   B.   a   z   jej   vyhlásenia   vyplýva,   že   do   schránky   vhadzovala len oznámenie   o   uložení   zásielky   („žltý   lístok“),   nemala   vedomosť   o   upovedomení o opakovanom doručovaní („modrý lístok“). Podľa sťažovateľa ak poštová doručovateľka doručovala zásielku opakovane, buď vhodila dvakrát žltý lístok, alebo pri prvom pokuse o doručenie nevhodila žiaden lístok.

V   súvislosti   s   doručovaním   predmetnej   zásielky   existujú   podľa   sťažovateľa pochybnosti o tom, či vôbec došlo k opakovanému doručovaniu zásielky vzhľadom na to, že zásielka nebola doručovaná 1. triedou, „preto v zmysle podmienok doručovania a tiež aj v súlade   s   tým,   čo   uviedla   svedkyňa,   mala   byť   doručená   do   obce   B.   o   2   dni   a   nie na nasledujúci deň. Ak však o dva dni (keď mala... dôjsť zásielka do obce B.) už bolo oznámené jej uloženie na pošte, nemohol byť z časového hľadiska vôbec vykonaný prvý pokus o doručenie.“.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   sa   dopustil   svojvôle   aj pri   hodnotení   podmienky zdržiavania   sa   sťažovateľa   v   mieste   doručenia   v   čase   doručovania   zásielky.   Tvrdí, že „v čase doručovania sa zdržiaval v B. a následne cestoval do zahraničia“, pričom toto tvrdenie   preukazuje   čestným   vyhlásením   T.   M.,   u ktorého   sa   mal   v rozhodnom   čase zdržiavať. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, z ktorého   vyplýva,   že „súd   má   za   to,   že   to,   že   sa   sťažovateľ   zdržiaval   01. 12. 2010 až 05. 12. 2010 v B. neznamená, že by sa povinný v mieste doručovania nezdržiaval, navyše ak predmetná zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010“. Podľa sťažovateľa spôsob, akým   okresný   súd   interpretoval   a   vyhodnotil   splnenie   tejto   zákonnej   podmienky, „je interpretáciou, ktorá nepochybne vybočuje z ústavných medzí“.

Sťažovateľ tiež namieta spôsob, akým okresný súd vykonal dokazovanie. Poukazuje na to, že okresný súd nevykonal dokazovanie reklamačným konaním, evidenciou pošty, nevypočul svedka T. M. a v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysvetlil, prečo tieto dôkazy nevykonal. Rovnako tak namieta, že mu nebolo zaslané vyjadrenie oprávneného. Podľa   sťažovateľa   pri   výsluchu   poštovej   doručovateľky   odpoveď   na   otázku   právneho zástupcu oprávneného nebola získaná procesne prípustným spôsobom.

Okresný súd napadnutým uznesením   č.   k.   35 Er 447/2011-138 zo 16. júla 2012 zamietol   námietky   sťažovateľa   ako   povinného   v   2.   rade   proti   exekúcii.   V   odôvodnení uznesenia   okresný   súd   poukázal   na   obsah   námietok   sťažovateľa   proti   exekúcii, na vyjadrenie   oprávneného   a   tiež   na   vykonané   dôkazy   –   obsah   doručenky   a   výsluch poštovej doručovateľky, pričom uviedol:

„Z   kópie   doporučenej   doručenky   do   vlastných   rúk   s   opakovaným   doručením, obsahom ktorej bol predmetný exekučný titul doručovaný povinnému v 2. rade vyplýva, že neúspešný   pokus   o   doručenie   s   výzvou   o   opakované   doručenie   bol   realizovaný   dňa 2. 12. 2010, opakované doručenie dňa 3. 12. 2010, pričom po uložení zásielky na pošte bola táto po uplynutí úložnej lehoty vrátená okresnému súdu dňa 27. 12. 2010.

Poštová   doručovateľka   predmetného   exekučného   titulu   vo   svojej   výpovedi   pred dožiadaným súdom dňa 12. 3. 2012 uviedla, že na konkrétny prípad sa nepamätá, avšak pri doručovaní doporučenej zásielky doručovanej opakovane, ak adresát nebol doma, nechala mu oznámenie o doručení nasledujúci deň. Pokiaľ i opakované doručenie bolo neúspešné, vypísala oznámenie o uložení zásielky, kde uviedla, že adresát bol nezastihnutý a odbernú lehotu, kedy si mohol zásielku prevziať na pošte.“

Okresný   súd   následne   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   citoval   §   50   ods.   1 Exekučného poriadku, ustanovenia § 45 ods. 2, § 47 ods. 2 a § 251 ods. 4 OSP a uviedol východiská, ktoré považoval za relevantné v predmetnej veci:

„V prípade doručovania predmetného zmenkového platobného rozkazu povinnému v 2.   rade   sa   jednalo   o   doručovanie   písomnosti   kde   zákon   /Občiansky   súdny   poriadok/, možnosť náhradného doručenia nevylučuje. Doručenie do vlastných rúk znamená povinnosť doručiť   písomnosť   prostredníctvom   oprávnenej   osoby   do   rúk   adresáta.   Postup   pri doručovaní písomností upravuje ust. § 47 O. s. p. obsahujúce v odseku 2 fikciu, podľa ktorej za splnenia určitých podmienok sa považuje písomnosť za doručenú, hoci adresát zásielku ani nemusel fakticky prevziať. Uvedenými podmienkami sú, že zákon možnosť náhradného doručenia   nevylučuje,   adresát   nebol   pri   doručovaní   zastihnutý,   v   mieste   doručovania sa inak zdržiava, doručovateľ adresáta vhodným upovedomil, kedy príde písomnosť doručiť znova, s uvedením dňa a hodiny, druhý pokus o doručenie ostal taktiež bezvýsledný, adresát bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce a adresát si zásielku v úložnej lehote nevyzdvihol.“

Následne okresný súd uvádza právne závery v tejto veci, v rámci ktorých reaguje na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v jeho námietkach proti exekúcii:

„Tento postup bol v danom prípade zachovaný, preto je možné uvedenú písomnosť /exekučný titul/ považovať za doručenú hoci povinný v 2. rade zásielku fakticky neprevzal. Uvedená skutočnosť vyplýva zo samotnej doporučenej doručenky, ako aj výpovede vtedajšej pracovníčky slovenskej pošty, ktorá doručovanie zásielok v rozhodnom období v obci B. realizovala,   pričom   povinný   v   2.   rade   žiadnym   spôsobom   nepreukázal   opak   údajov uvedených na potvrdení o doručení písomnosti. Na dôvažok považuje za potrebné súd uviesť i to, že povinný v 2. rade uvádzal vo svojich písomnostiach tú istú adresu, na ktorú jej boli písomnosti poštovým doručovateľom zasielané... B.

Z námietky povinného, že začiatkom decembra 2010 sa nenachádzal v mieste svojho trvalého   bydliska,   rovnako   nevyplýva   pochybenie   pri   doručovaní   predmetnej   zásielky. Z priloženého prehlásenia T. M. je zrejmé, že povinný v 2. rade bol v dňoch 1. 12. – 5. 12. 2010 u neho v B. na osobnej návšteve. Súd ma však za to, že 5 dňovú návštevu mimo svojho trvalého   bydliska,   nemožno   považovať   za   dôkaz,   že   sa   povinný   v mieste   doručovania nezdržuje, navyše ak predmetná zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010 a povinný mal návštevu v B. ukončiť 5. 12. 2010. Následne mal povinný v 2. rade cestovať do ČR, avšak túto skutočnosť súdu nijako nezdokladoval.

Námietky v exekúcii sú obranou povinného proti neprávom vedenej exekúcii a ich cieľom je jej vyhlásenie za neprípustnú. Námietky však nemôžu smerovať proti rozhodnutiu, ktoré je právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, nie sú opravným prostriedkom rozhodnutia, na základe ktorého sa vedie exekúcia a možno ním toto rozhodnutie zmeniť alebo   zrušiť.   Exekučný   súd   môže   námietkam   povinného   proti   exekúcii   vyhovieť   len za predpokladu, že tento vo svojich námietkach preukáže existenciu takých okolností, ktoré spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku   alebo   bránia   jeho   vymáhateľnosti   alebo   takých dôvodov,   pre   ktoré   je   exekúcia   neprípustná.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti a zákonné ustanovenia je zrejmé, že takéto okolnosti neboli preukázané a exekučný titul, pri zákonnej aplikácii fikcie doručenia, je právoplatný a vykonateľný a teda spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie.“

Podľa § 173 ods. 1 OSP „Platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené.“. Podľa § 175 ods. 1 OSP (ktorý upravuje samostatne zmenkový   platobný   rozkaz) „Zmenkový   platobný   rozkaz   alebo   šekový   platobný   rozkaz sa musí doručiť do vlastných rúk odporcu.“. Tým, že zákonodarca neupravil výslovne pri zmenkovom platobnom rozkaze vylúčenie náhradného doručovania (tak ako to upravil pri platobnom rozkaze), judikatúra dôvodí, že pri doručovaní zmenkového platobného rozkazu je možné použiť náhradné doručovanie, t. j. doručovanie podľa § 47 ods. 2 OSP (k tomu napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 114/99, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 86/2007, uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 136/2011).

Z   doručenky   preukazujúcej   doručovanie   zmenkového   platobného   rozkazu   č.   k. 32 Zm   16/2010-58   z   18.   novembra   2010   ústavný   súd   zistil   (vychádzajúc   z   predtlače na doručenke),   že   neúspešný   pokus   o   doručenie   s   výzvou   o   opakované   doručenie   bol vykonaný 2. decembra 2010. Opakované doručenie bolo vykonané a zásielka bola uložená na pošte 3. decembra 2010. Podľa poznámok uvedených na doručenke úložná lehota bola do 21. decembra 2010. Zásielka ako neprevzatá v odbernej lehote bola následne vrátená okresnému súdu 27. decembra 2010.

Okresný súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že podmienky náhradného doručenia predmetnej zásielky boli splnené a zásielka so zmenkovým platobným rozkazom bola sťažovateľovi účinne doručená náhradným spôsobom 27. decembra 2010, t. j. v deň, keď bola zásielka vrátená okresnému súdu.

Úlohou ústavného súdu bolo vyhodnotiť, či okresný súd preskúmal relevantné otázky týkajúce sa splnenia podmienok náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 OSP ústavne udržateľným   spôsobom,   teda   vyhodnotiť,   či   svoj   právny   názor   o   tom,   že   boli   splnené zákonné podmienky pre fikciu doručenia, ktorú uvedené ustanovenie zakladá, dostatočne odôvodnil a či tento právny záver nemožno považovať za arbitrárny.

Podľa § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí,   že mu zásielku   príde   doručiť   znovu   v deň   a hodinu   uvedenú   v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne   obce   a   adresáta   o   tom   vhodným   spôsobom   upovedomí.   Ak   si   adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Podľa § 45 ods. 2 OSP údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“) sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (II. ÚS 65/2010) uviedol, že využitie fikcie doručenia   podľa   poslednej   vety   citovaného   §   47   ods.   2   OSP   prichádza   do   úvahy   iba v prípade   splnenia   všetkých   týmto   ustanovením   ustanovených   zákonných   predpokladov, t. j. preukázanie   skutočnosti,   že   adresát   zásielky   určenej   do   vlastných   rúk   sa   v   čase jej doručovania v mieste doručovania aj skutočne zdržiaval, a teda mal aj reálnu možnosť dozvedieť   sa   o   pokusoch   poštového   doručovateľa   predmetnú   zásielku   mu   doručiť (napr. stanovisko   uverejnené   v   periodiku   Zo   súdnej   praxe   č.   4/2001),   tiež   preukázanie, že poštový doručovateľ dodržal postup pri doručovaní zásielky adresovanej do vlastných rúk,   pretože   ak   napr.   poštový   doručovateľ   po   prvom   neúspešnom   doručovaní   zásielky určenej   do   vlastných   rúk   zásielku   hneď   uložil   na   pošte   bez   tohto,   aby   sa   pokúsil ju doručovať   opakovane   potom,   ako   o   tom   adresáta   vhodným   spôsobom   upovedomil, nemôže   dôjsť   k   naplneniu   zákonných   podmienok   na   uplatnenie   fikcie   doručenia (napr. Výber   rozhodnutí   a   stanovísk   najvyššieho   súdu   1/1971,   Zborník   stanovísk,   správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí najvyššieho súdu č. IV, s. 699, Zbierka súdnych rozhodnutí   a   stanovísk   najvyššieho   súdu   č.   52/1996).   Obdobne   ak   doručenka   zásielky určenej adresátovi do vlastných rúk, ktorá bola uložená na pošte, obsahuje iba jeden podpis poštového   doručovateľa,   nemá   povahu   verejnej   listiny,   pretože   neobsahuje   všetky predpísané náležitosti (C. H. BECK č. RNs C 155/2001).

V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí ustanovenej doby aj voči tomu,   kto   písomnosť   fakticky   neprevzal.   Právna   fikcia   je   právno-technický   postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia ako nástroj   odmietnutia reality právom je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie   tohto   jedného   z   hlavných   ústavných   postulátov   právneho   poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej   istoty),   musí   rešpektovať   všetky   náležitosti,   ktoré   s   ňou   zákon   spája.   Ak   nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať. V zmysle   čl.   2   ods.   2   ústavy   možno   štátnu   moc   uplatňovať   len   na   základe   ústavy v jej medziach   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (m.   m.   III.   ÚS   156/06,   I. ÚS 119/07, IV. ÚS 379/08, II. ÚS 65/2010).

Podľa   judikatúry   najvyššieho   súdu   „Pri   doručovaní   súdu   poštou   sa   miesto,   deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O. s. p., osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené,   ak   nie   je preukázaný   opak.   Tento   dôsledok   však   môže   nastať len vo   vzťahu k tomu,   čo   je na doručenke   uvedené.   Pokiaľ   doručenka   neobsahuje údaj,   že   sa   adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie   svojho   prípadného   tvrdenia,   že   sa   v   čase   doručovania   v mieste   doručenia nezdržoval   z   dôvodu,   že účastník   konania   nemá   povinnosť   preukazovať   opak   toho, čo nie je osvedčené.   Preto   záver   súdu   o   účinnom   náhradnom   doručení   bude   možný   len vtedy,   ak bude zistené,   že adresát sa   v mieste   doručenia v čase   doručovania   zdržoval.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 53/2008 z 22. júla 2009, porovnaj tiež uznesenie sp. zn. 4 Cdo 125/2009 z 27. mája 2009, rozsudok sp. zn. 1 Cdo 43/2006 z 25. mája 2006). Najvyšší súd konštatoval, že z „hľadiska účinnosti náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p. nie je rozhodujúce, či sa adresát v mieste doručenia zdržoval v čase uloženia zásielky, ale iba to, či sa tam zdržoval v čase prvého neúspešného pokusu o doručenie zásielky. Totižto v prípade, že sa adresát nezdržoval v mieste doručenia v čase prvého neúspešného   pokusu   o   doručenie,   nemohol   byť   doručovateľom   ani   upovedomený, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení“ (uznesenie sp. zn. 5 Cdo 148/2007 zo 6. marca 2008).

Obdobne najvyšší súd uviedol, že „[z]ákonná konštrukcia uvedená v citovanom § 47 ods. 2 O. s. p., ktorá umožňuje tzv. náhradné doručenie s fikciou doručenia, vychádza z toho,   že   adresát   sa   v   dobe   doručenia   (v   konkrétny   deň)   skutočne   zdržuje   v   mieste doručenia a má tak možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení prevziať (vyzdvihnúť)“   (uznesenie   sp.   zn.   1   Cdo   61/2009   z 25.   júna 2009),   ako aj to, že „Zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba podľa dovolacieho súdu rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko (t. j. nie je na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámením doručovateľa, urobeným podľa ustanovení § 47 ods. 2 prvá veta O. s. p., že zásielku mu príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Stav zdržiavania sa adresáta v mieste doručenia teda nenarušuje taká jeho neprítomnosť v mieste doručenia, ktorá vyplýva z adresátom zvolenej organizácie bežného pracovného dňa   (či   už   jeho   pracovnej   alebo   mimopracovnej   časti)   a   nezakladá   dôvod   brániaci mu prevziať alebo vyzdvihnúť doručovanú zásielku“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 141/2008 z 30. júla 2008).

V prerokúvanom   prípade   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   zásielku,   ktorou   bol doručovaný predmetný zmenkový platobný rozkaz, „je možné... považovať za doručenú hoci povinný v 2. rade zásielku fakticky neprevzal“, a tým je „exekučný titul, pri zákonnej aplikácii fikcie doručenia... právoplatný a vykonateľný...“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že okresný súd sa osobitne zaoberal tým, či sa sťažovateľ zdržiaval v mieste doručenia v čase, keď bola zásielka doručovaná, pričom dospel k záveru, že aj táto zákonná podmienka účinného náhradného doručenia bola splnená. Poukázal na čestné vyhlásenie T. M., z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ „bol v dňoch 1. 12. – 5. 12. 2010 u neho v B. na osobnej návšteve“. Uvedenú skutočnosť okresný súd   vyhodnotil   tak,   že „5   dňovú   návštevu   mimo   svojho   trvalého   bydliska,   nemožno považovať   za   dôkaz,   že   sa   povinný   v   mieste   doručovania   nezdržuje,   navyše ak predmetná zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010 a povinný mal návštevu v B. ukončiť 5. 12. 2010“. Tvrdenie sťažovateľa, že po návšteve B. cestoval do zahraničia – do Českej   republiky,   hodnotil   okresný   súd   tak,   že „túto   skutočnosť   súdu   nijako nezdokladoval“.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   okresný   súd   založil   svoj   záver   o   splnení zákonnej podmienky zdržiavania sa na adrese doručenia na predpoklade, že sťažovateľ bol povinný preukázať, že táto zákonná podmienka nebola splnená. Okolnosť, že sťažovateľ sa v mieste doručenia zdržiaval, však doručenka nepotvrdzuje (neosvedčuje), pretože žiaden takýto údaj na nej nie je uvedený (doručenka neobsahuje predtlač s textom „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“; porovnaj už citované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 53/2008 z   22.   júla   2009).   Za   týchto   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   povinnosťou okresného   súdu   vykonať   šetrenie   na zistenie   týchto   skutočností.   Preto   neobstojí   záver okresného   súdu,   že   sťažovateľ   nepreukázal   svoje   tvrdenie,   že   po   pobyte   v B.   cestoval do Českej republiky.

Na   základe   čestného   vyhlásenia   T.   M.   okresný   súd   vychádzal   zo zistenia, že sťažovateľ bol v dňoch 1. decembra až 5. decembra 2010 na osobnej návšteve v B. Okresný súd dospel k záveru, že osobná návšteva v trvaní 5 dní mimo územia obce, v ktorej má   účastník   bydlisko,   nemá   ten   dôsledok,   že   tento   účastník   sa nezdržiava   na   adrese doručenia. Tento právny záver však nekorešponduje s právnym záverom najvyššieho súdu v citovanom uznesení sp. zn. 2 Cdo 141/2008 z 30. júla 2008, z ktorého možno odvodiť, že zdržiavanie   sa   účastníka   mimo   územia   obce,   v   ktorej   má bydlisko   na   účely napr. dovolenky,   liečenia,   prípadne   služobnej   cesty,   spôsobuje,   že nie je   naplnená podmienka zdržiavania sa v mieste doručenia. V citovanom uznesení najvyšší súd neurčuje minimálny časový rozsah (vymedzený počtom dní) zdržiavania sa mimo územia obce, ktorý by mal viesť k dôsledku, že účastník sa nezdržiava v mieste doručenia. Dovolenka, prípadne služobná cesta v trvaní 5 dní je javom vcelku bežným a spravidla presahuje organizáciu bežného pracovného dňa, čomu zodpovedá aj osobná návšteva v trvaní 5 dní mimo územia obce, v ktorej má účastník bydlisko. Ak okresný súd dospel k záveru, že uvedená osobná návšteva   sťažovateľa   v B.   nenarušuje   podmienku   zdržiavania   v   mieste   doručenia,   bolo potrebné, aby tento záver odôvodnil, a to osobitne vo väzbe na závery najvyššieho súdu uvedené napr. v citovanom uznesení z 30. júla 2008, tak, aby bolo zrejmé, prečo právne závery   najvyššieho   súdu   nemožno   aplikovať   v prerokúvanej   veci   a   či   takéto   právne posúdenie uvedenej skutočnosti je ústavne udržateľné a súladné s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Pri   formulovaní   svojho   záveru   o   splnení   podmienky   zdržiavania   sa   sťažovateľa v mieste doručenia okresný súd prihliadol na to, že sťažovateľ ukončil osobnú návštevu v B. 5.   decembra   2010   (a   svoju   následnú   cestu   do   Českej   republiky   nepreukázal),   pričom zásielka bola uložená na pošte do 21. decembra 2010. Z uvedeného možno usudzovať, že okresný súd považoval za relevantné, že sťažovateľ mal možnosť vyzdvihnúť si zásielku na pošte v odbernej lehote. Tento záver však tiež nemožno akceptovať. V prvom rade z toho dôvodu, že tento záver je sčasti založený na neprípustnom uložení procesnej povinnosti preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorá nie je preukázaná (osvedčená). V druhom rade z dôvodu,   že   tento   záver   nekorešponduje   s   právnym   záverom   najvyššieho   súdu,   ktorý pripisuje   relevanciu   tomu,   či   sa   adresát   zdržiava   v   mieste   doručenia   v   čase   prvého neúspešného   pokusu   o   doručenie   zásielky,   od   ktorého   potom   odvodzuje   aj účinnosť upovedomenia   doručovateľa,   že   mu   príde   doručiť   znovu   v   deň   a hodinu uvedenú v oznámení (porovnaj citované uznesenie sp. zn. 5 Cdo 148/2007 zo 6. marca 2008).

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľa voči exekúcii mal dať odpovede na jeho ťažiskové argumenty (prečo vykonal či nevykonal návrh na dokazovanie reklamačným konaním, evidenciou pošty, výsluchom T. M.), ktoré mali preukázať, či boli splnené podmienky pre náhradné doručovanie, a mal uviesť, ako sa s námietkami   sťažovateľa   na   základe   získaných   dôkazov   vysporiadal   a prečo   dospel k záveru,   že   došlo   k   náhradnému   doručovaniu,   a   to   najmä   v   súvislosti   s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu týkajúcou sa výkladu slovného spojenia „zdržiaval sa v čase doručovania   na   adrese“. Z tohto   pohľadu   je odôvodnenie   rozhodnutia   okresného   súdu nedostatočné.   Okresný   súd   mal   dať   odpoveď   na   to,   prečo   sa   odchýlil   od konštantnej judikatúry   najvyššieho   súdu   a prečo   nezohľadnil, že   sťažovateľ   bol   v   čase   doručovania a náhradného   doručovania   5   dní   v B.   (najvyšší   súd   hodnotí   takúto   neprítomnosť   ako neprítomnosť v obci, kde je vylúčené náhradné doručovanie z dôvodu nemožnosti adresáta dozvedieť sa o náhradnom doručovaní).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje záver okresného súdu o účinnom náhradnom doručení zásielky sťažovateľovi, ktorou sa mu doručoval zmenkový platobný rozkaz č. k. 32 Zm 16/2010-58 z 18. novembra 2010, za zjavne neodôvodnený, arbitrárny, a preto ústavne neudržateľný.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že okresný   súd   napadnutým uznesením sp. zn.   35   Er   447/2011   zo   16.   júla   2012,   ktorým   zamietol   námietky   sťažovateľa   proti exekúcii, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   35   Er   447/2011   zo   16.   júla   2012   porušil označené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súd zrušil   toto   rozhodnutie   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (bod   2   výroku nálezu). Povinnosťou okresného súdu   bude riadiť sa právnym názorom   ústavného súdu a znova posúdiť argumentáciu sťažovateľa v námietkach proti exekúcii v intenciách tohto nálezu ústavného súdu a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ úhradu trov konania nevyčíslil. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa   úhradu   trov   konania   v sume   269,58   €   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom,   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2012 v sume 127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,63 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon právnej služby − zaujatie stanoviska zo 16. decembra 2013 − z dôvodu, že uvedené vyjadrenie neobsahuje žiadnu novú argumentáciu právneho zástupcu. Rovnako tak ústavný súd   nepriznal   odmenu   za   úkon   právnej   služby   –   účasť   na   pojednávaní   konanom dňa 16. septembra   2014,   na ktorého   nariadení   trval   právny   zástupca   sťažovateľa.   Podľa výsledkov   predmetného   pojednávania   je   zrejmé,   že právny   zástupca   sťažovateľa na predmetnom pojednávaní prezentoval skutočnosti a argumentáciu, ktoré boli identické s tými,   ktoré   uviedol   vo   svojich   písomných   podaniach.   Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd nepovažoval tento úkon za účelne vynaložený na uplatňovanie práva sťažovateľa.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2014