znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 551/2013-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. S. a B. S., zastúpených advokátkou   JUDr. Emíliou   Korčekovou,   Novomeského   25,   Pezinok,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. Er 59/96, za účasti Okresného súdu Bratislava V, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. S. a B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. Er 59/96 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. Er 59/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 8 500 € (osemtisícpäťsto eur), ktorú   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   V p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (tritisícpäťsto eur), ktorú   jej j e   Okresný   súd   Bratislava   V p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý   uhradiť J. S. a B. S. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet ich právnej   zástupkyne   JUDr.   Emílie   Korčekovej,   Novomeského   25,   Pezinok,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011 doručená   sťažnosť   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a B.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), (spolu ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou, Novomeského   25,   Pezinok,   doplnená   podaniami   z   11.   júna   2012,   8.   marca   2013 a 28. augusta 2013, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 59/96, v ktorom sú sťažovatelia v procesnom postavení povinných.

Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. Er 59/96-793 z 25. mája 2011 exekúciu vedenú pod sp. zn. Er 59/96, EX 365/2002 zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Od 27. júla 2011 sa vec nachádzala na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), kde bola vedená pod sp. zn. 20 CoE 271/2011. Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením z 19. januára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe sťažovateľom podaného   dovolania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) uznesením sp. zn. 7 Cdo 188/2012 z 12. februára 2013 uznesenie krajského súdu sp. zn. 20 CoE 271/2011 z 19. januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd po   vrátení   veci   uznesením   sp.   zn.   20   CoE   76/2013   z   29.   mája   2013   zrušil   uznesenie okresného súdu č. k. Er 59/96-793 z 25. mája 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd doručil uznesenie krajského súdu sťažovateľom 27. augusta 2013.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti tvrdia, že „na prieťahoch zavinených porušovateľom sa sťažovateľ v 1. rade nepodieľal. Taktiež sa na prieťahoch zavinených porušovateľom nepodieľala   sťažovateľka   v   2.   rade.   Vec   je   stále   v   nerozhodnutom   stave.   Stav   neistoty sťažovateľov o výsledok exekučného konania trvá. Vec je pritom po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá, pretože sťažovateľ v 1. rade sa v mieste bydliska v čase doručovania zásielky dňa 24. 07. 1995 na adrese... nezdržiaval.“.

Na základe sťažnosti v znení jej doplnení sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné právo J.   S.   a B.   S.   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní sp. zn. Er 59/96 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava V sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   S.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   17.000,-   € (slovom: sedemnásťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

3. B. S. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- € (slovom: sedemtisíc euro),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   V   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4.   J.   S.   priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   269,58   €   (slovom: Dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava V v Bratislave povinný   vyplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   Emílie   Korčekovej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5.   B.   S.   priznáva   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   269,58   €   (slovom: Dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

[Trovy   boli   vypočítané   podľa   §   11   ods.   3   Vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách advokátov k § 14 ods. 1, písm. a) a písm. b) k § 16 ods. 3 (paušál) 1/6- tina výpočtového základu pre r. 2012 vo výške 127,16 plus paušál 7,63, spolu 134,79 za jeden úkon, spolu 2 úkony   –   prevzatie   a   príprava,   písomné   podanie   na   súd,   celková   odmena   vo   výške 269,58].“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   551/2013-23   z   23.   septembra   2013   prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 4. novembra 2013   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   prijatej   sťažnosti,   ako   aj   k   otázke vhodnosti ústneho pojednávania.

Predseda   okresného súdu   vo svojom   vyjadrení k sťažnosti z 19. novembra 2013 (sp. zn. 1 Spr. 3585/2013, doručenom ústavnému súdu 25. novembra 2013) okrem iného uviedol:

„... K Sťažnosti uvádzam, že súd nie vždy konal plynule. Konanie vo veci považujem za   náročné,   vzhľadom   na   množstvo   podaní,   ktoré   povinný   na   súd   doručoval,   týmito podaniami spôsobil značnú neprehľadnosť predmetného spisu, podania vykazovali vady, ktoré   sa   odstraňovali,   čo   tiež   predlžovalo   lehotu   na   vydanie   rozhodnutí.   Výšku uplatňovaného nároku považujem za neprimeranú.

V súčasnosti je stav konania taký, že súd uznesením zo dňa 18. 11. 2013 konanie zastavil.“

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   uviedol,   že   súhlasí   s   tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovatelia vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu z 3. decembra 2013 (doručenému ústavnému súdu 6. decembra 2013) uviedli, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   zdôrazňuje, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený   výkon   súdnych   a iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa   Exekučného poriadku   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku   alebo rozhodnutia súdu   treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   IV.   ÚS   272/04, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Predmetom   namietaného   exekučného   konania   vedeného   okresným   súdom je vymoženie sumy 33 193,62 € na základe rozsudku sp. zn. 36 Cb 179/94 z 29. júna 1995 (dátum vyznačenia právoplatnosti na rozsudku je 14. august 1995), ktorý je exekučným titulom dosiaľ prebiehajúceho exekučného konania, ktoré začalo v roku 1994 a v ktorom sťažovatelia sú v procesnom postavení povinných. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky právnej   zložitosti.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   vec   vykazuje   znaky   skutkovej   zložitosti (vzhľadom na potrebu znaleckého dokazovania a súvislosť s inými súvisiacimi konaniami a postupmi orgánov verejnej moci), avšak podľa jeho názoru nijaké skutočnosti nemôžu ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   okresného   súdu   (takmer   sedemnásť rokov) napriek tomu, že vec je aj podľa vyjadrenia okresného súdu skutkovo zložitá.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľov ako povinných v napadnutom konaní prispelo čiastočne   k   doterajšej   dĺžke   namietaného   konania   vzhľadom   na   intenzitu   využívania procesných   prostriedkov,   hoci   sú/boli   na   ich   využitie   oprávnení.   Sťažovateľ   v konaní od roku   1996   pravidelne   namietal,   že   mu   rozsudok,   ktorý   je   exekučným   titulom v namietanom   konaní,   nebol   dosiaľ   doručený;   namietal   aj   nedoručenie   mu   platobného rozkazu zo 4. mája 1994, ktorý bol však v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 179/94 uznesením z 5. decembra 1994 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. januára 1995) zrušený pre   jeho   nedoručiteľnosť   odporcovi   (spoločnosti   S.,   v ktorej   štatutárnym   zástupcom a podnikateľom bol sťažovateľ). Sťažovateľ počas celého doterajšieho konania predkladal návrhy   na   odloženie   výkonu   exekúcie,   na   zastavenie   exekúcie   z   dôvodu   jej   vád a porušovania   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   opakovane   vznášal   námietky zaujatosti   proti   exekútorovi   poverenému   na   výkon   exekúcie,   namietal   aj   výsledky znaleckého dokazovania a opakovane žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, o čom museli   všeobecné   súdy   rozhodovať.   Okresný   súd   musel   sťažovateľa   pri   využívaní procesných oprávnení vyzývať na odstraňovanie nedostatkov jeho podaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní, ktoré začalo v roku 1994.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z   predloženého   spisu,   zo   sťažnosti,   ako   aj   z   vyjadrenia   predsedu   okresného súdu ústavný   súd   zistil,   že   Mestskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „mestský   súd“) bol 31. marca   1994   doručený   návrh   navrhovateľa   na   začatie   konania   o zaplatenie   sumy 1 000 000 Sk proti odporcovi (sťažovateľovi). Mestský súd rozsudkom sp. zn. 36 Cb 179/94 z 29. júna 1995 rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 000 000 Sk do 3 dní   od nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku.   Uvedený   rozsudok   nadobudol právoplatnosť   18.   augusta   1995   a vykonateľnosť   22.   augusta   1995.   Exekučným   titulom na začatie namietaného exekučného konania vedeného pod sp. zn. Er 59/96 bol uvedený rozsudok mestského súdu. Exekučné konanie začalo na návrh oprávneného z 21. marca 1996 na vykonanie exekúcie a pokračovalo poverením súdneho exekútora z 1. apríla 1996 (vydaným už okresným súdom) vykonaním exekúcie a následným upovedomením (9. apríla 1996) povinného a oprávneného o začatí exekúcie.

Sťažovateľ podal 23. apríla 1996 námietky „proti exekučnému titulu“ spočívajúce v tom,   že   žiadal   o zastavenie   výkonu   exekúcie   z dôvodov,   že namietol   vykonateľnosť exekučného titulu, tvrdiac, že mu nebol doručený pokus o zmier a nie je mu známy právny titul, nebol mu doručený ani návrh na vydanie platobného rozkazu s možnosťou vyjadrenia sa k nemu, a ani samotný platobný rozkaz mu nebol doručený zákonným spôsobom a ani náhradným doručením. Tvrdí, že týmto sa mu zmarila možnosť podať proti nemu opravný prostriedok, čím došlo podľa neho k flagrantnému porušeniu ostatných ustanovení zákona vo veci súdneho konania a k porušeniu dobrých mravov zo strany oprávneného. Okresný súd uznesením z 8. októbra 2002 námietky povinného voči exekúcii zamietol.

Oprávnený   opakovane   žiadal   okresný   súd   o   zmenu   exekútora   (1998,   2001), keďže ustanovený exekútor bol podľa jeho názoru nečinný. Okresný súd návrh na zmenu súdneho exekútora najprv uznesením z 2. februára 1999 zamietol, ale napokon uznesením z 8. októbra 2002 žiadosti na zmenu exekútora vyhovel.

„Nový“   súdny   exekútor   bol   poverený   vykonaním   exekúcie   6.   novembra   2002 a vec prevzal   20.   februára   2003.   Sťažovateľ   podal   13.   decembra   2006   návrh   na jeho vylúčenie.

Dňa 17. januára 2007 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na povolenie odkladu exekúcie. Okresný súd tento návrh uznesením zo 17. júna 2007 zamietol. Sťažovateľ podal proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie, v   ktorom   navrhol   napadnuté uznesenie   zmeniť;   namietol   súdneho   exekútora,   znalecký posudok   a   okrem   iného zopakoval, že exekučný titul − platobný rozkaz – vydaný v pôvodnom konaní mu nebol dosiaľ doručený. Toto odvolanie doplnil o ďalšie skutočnosti 21. januára 2008. Krajský súd uznesením sp. zn. 18 CoE 295/2007 z 27. marca 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu o nevylúčení   súdneho   exekútora   a uznesením sp.   zn.   17 CoE 317/08   z   26.   júna   2009 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľa   na povolenie odkladu exekúcie.

Súdny exekútor medzičasom   na základe exekučného titulu vyhlásil na 6. júl 2007 dražbu   nehnuteľnosti   (kaštieľa)   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   sťažovateľa   a   jeho manželky.   Manželka   sťažovateľa   sa od   roku   2007   stala   tiež   účastníčkou   exekučného konania.

V   priebehu   rokov   2008   až   2009   okresný   súd   zamietol   návrhy   sťažovateľa na zastavenie exekúcie a krajský súd v odvolacom konaní tieto rozhodnutia okresného súdu potvrdil   (tak   bolo potvrdené   aj posledné   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   Er   59/96-384 zo 16. septembra   2009   vydané   v tomto   období,   a   to   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 20 CoE 605/2009 zo 17. októbra 2010).

Sťažovateľka   voči   exekútorovi   vzniesla   25.   júna 2006   a sťažovateľ 9.   júna 2008 námietku zaujatosti. Uznesením okresného súdu z 20. októbra 2009 bol súdny exekútor vylúčený   z vykonania   exekúcie   sp.   zn.   Er   59/96,   EX   365/2002   (na   základe   námietky zaujatosti vznesenej sťažovateľkou).

Okresný súd ďalej v roku 2010 uzneseniami z 27. januára 2010 zamietol námietky sťažovateľov proti znaleckému posudku a proti nezákonnej dražbe zo 6. júla 2007.V ďalšom priebehu konania okresný súd uznesením č. k. Er 59/96-793 z 25. mája 2011 exekúciu vedenú pod sp. zn. Er 59/96, EX 365/2002 zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal   navrhovateľ   odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 20 CoE 271/2011 z 19. januára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie.   Na   základe   sťažovateľom   podaného dovolania najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 188/2012 z 12. februára 2013 dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z rozhodnutia najvyššieho   súdu   vyplynulo,   že   ani   exekučný   súd,   ani   odvolací   súd   sťažovateľovi ako povinnému   nedoručili   odvolanie   oprávneného   proti   uzneseniu   exekučného   súdu č. k. Er 59/96-793 z 25. mája 2011 o zastavení exekúcie.

Krajský súd po vrátení mu veci uznesením sp. zn. 20 CoE 76/2013 z 29. mája 2013 zrušil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   Er   59/96-793   z   25.   mája   2011   a   vec   mu   vrátil na ďalšie   konanie.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   Er   59/96-969   z   18.   novembra   2013 exekúciu   vedenú   pod   sp.   zn.   Er   59/1996,   Ex   365/2002   zastavil.   Toto   uznesenie   ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   nebola odstránená ani po takmer 17 rokoch   od jeho začatia. Preto,   vychádzajúc predovšetkým zo samotnej   doterajšej   dĺžky   namietaného   konania,   ktorá   bola   spôsobená   pochybením okresného súdu v pôvodnom konaní pri doručovaní exekučného titulu, ako aj z jeho celkovo neefektívnej   činnosti,   uzavrel, že v namietanom exekučnom konaní vedenom   okresným súdom pod sp. zn. Er 59/96 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. Er 59/96 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   17 000 € (sťažovateľ),   resp.   7   000   €   (sťažovateľka),   ktoré   odôvodňujú   takto: „Stav   neistoty a bezmocnosti   sťažovateľa   v   1.   rade   o   výsledok   exekučného   konania   trvá   už 17   rokov. Stav neistoty a bezmocnosti sťažovateľky v 2. rade o výsledok exekučného konania trvá už 7 rokov.   Exekučná   vec   má   pre   sťažovateľov   mimoriadny   význam...   Vo   veci   bolo podaných u predsedu Okresného súdu Bratislava V celkom 5 sťažností na prieťahy, ktoré sa minuli účinkom.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. Er 59/96,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj   skutočnosť, že konanie   vo   veci   sťažovateľov   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 8 500 € sťažovateľovi a priznanie sumy 3 500   €   sťažovateľke   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym   zastupovaním   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2011,   ktorá   bola 763 €.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti v doplnenom znení 11. júna 2012) v súlade s § 1 ods. 3 a § 13 ods. 2 a § 14   ods.   1   písm.   a)   a b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30. júna 2013 (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu   254,32   €,   čo   spolu   s režijným   paušálom   2   x   7,63   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky) predstavuje pre jedného sťažovateľa sumu 269,58 €. Po znížení tejto sumy o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje úhrada trov konania pre jedného sťažovateľa 134,79 € a pre dvoch sťažovateľov celkovú sumu 269,58 € (bod 5 výroku tohto nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014