znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 551/2012-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 38/2012-296 z 3. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.   s.   r.   o.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. V.   K.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy, základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 38/2012-296 z 3. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že žalobkyňa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) 7. januára 2011 domáhala nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by na účely zabezpečenia jej pohľadávky bolo obmedzené právo sťažovateľky nakladať s finančnými prostriedkami v   sume   100 000 €. Okresný   súd   o tomto   návrhu   žalobkyne   rozhodol   uznesením   č.   k.   2   Cb   1/2011-76 z 2. februára   2011   (ďalej   len   „prvé   uznesenie   okresného   súdu“)   tak,   že   ho   zamietol. O opätovnom návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia zo 6. februára 2012 rozhodol okresný súd uznesením č. k. 2 Cb 1/2011-279 z 24. februára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o zamietnutí predbežného opatrenia“) tak, že ho zamietol ako nedôvodný. Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia   podala   žalobkyňa   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým uznesením, ktorým zmenil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že zakázal „odporcovi (sťažovateľke,   pozn.) nakladať   s finančnými   prostriedkami   do   výšky 70 000,00 eur na bankovom účte vedenom vo... až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej   v tomto   konaní“ a potvrdil „uznesenie   o zamietnutí   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   o zákaze   odporcu   nakladať   s finančnými   prostriedkami   vo   výške 30 000,00 eur na účte vedenom vo...“.

V sťažnosti sťažovateľka predovšetkým uvádza:„V   právnej   veci   prejednávanej   všeobecnými   súdmi   nebola   splnená   ani   jedna z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko nemožno hovoriť o žiadnom ohrození   výkonu   rozhodnutia   a rovnako   nebolo   nijako   preukázané,   ba   ani   osvedčené zo žiadnych skutočností a okolností, žeby žalovaný úmyselne zmenšoval majetok s cieľom vyhnúť   sa   plneniu.   Odvolací   súd   tak   svojím   postupom   a napadnutým   uznesením   okrem práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces porušil aj právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko odvolací súd uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon neumožňuje...

Argumentácia odvolacieho súdu o obave o výkon súdneho rozhodnutia vyplývajúca aj   z procesného   postupu   žalovaného   v konaní   vo   veci   samej,   ktorý   podľa   jeho   názoru využíva   všetky   procesné   prostriedky   na   to,   aby   sa   nemusel   zúčastniť   vytýčených pojednávaní, pričom pri takom procesnom postupe vzniká dôvodná obava, že budúci výkon rozhodnutia môže byť zmarený, keďže majetok žalovaného sa v priebehu trvania súdneho konania môže výrazne znížiť, nemá oporu v žiadnom právnom predpise, resp. ustanovení a takéto   závery   súdu   je   potrebné   považovať   za   svojvoľné,   arbitrárne   a tak   z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré majú za následok porušenie viacerých základných práv a slobôd.

Za   rovnako   zarážajúce,   arbitrárne   a bez   akejkoľvek   opory   v platných   právnych predpisoch   je   potrebné   považovať   závery   odvolacieho   súdu,   že   nariadené   predbežné opatrenie má byť v tomto konaní prostriedkom na zabezpečenie rozhodnutia vo veci bez zbytočných prieťahov.“

Podľa sťažovateľky došlo napadnutým uznesením krajského súdu „k nepochybnému porušeniu   zásady   proporcionality,   keď   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   vlastníkom viacerých   lukratívnych   nehnuteľností,   obmedzenie   v nakladaní   s ktorými   by   bezpochyby neznamenalo tak neadekvátny zásah do práv sťažovateľa“, bol odvolacím súdom uložený „zákaz nakladať s likvidnými finančnými prostriedkami na účte“, čím je zároveň porušené aj právo sťažovateľky vlastniť majetok a najmä právo podnikať.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti poukazuje na existenciu prekážky právoplatne rozhodnutej   veci   s ohľadom   na   prvé   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   vyjadruje   svoj názor,   podľa   ktorého „napadnutým   uznesením   došlo   k závažnému   procesnému   excesu (nariadeniu predbežného opatrenia i napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci),   ktorý   bez   akýchkoľvek   pochybností   zakladá   rozpor   s princípom   spravodlivého procesu   najmä   s ohľadom   na   nemožnosť   sťažovateľa   sa   proti   napadnutému   uzneseniu brániť riadnymi opravnými prostriedkami“. Podľa   názoru sťažovateľky „s ohľadom na všetky skutkové okolnosti tvrdené v návrhu na začatie konania v porovnaní s opätovným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia je nepochybné, že uznesenie OS TV z 2. 2. 2011 predstavuje vo vzťahu k uzneseniu KS KE z 3. 4. 2012 (resp. napádanému uzneseniu) prekážku právoplatne rozhodnutej veci“.

K porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie   došlo   podľa   sťažovateľky   aj   tým,   že „o   dôvodoch   nariadenia   predbežného opatrenia   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   dozvedel   až   dňa 17. 04. 2012, kedy mu bolo doručené napádané uznesenie, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť“. Podľa   sťažovateľky „Aplikácia   a výklad   Občianskeho   súdneho   poriadku   pri zmene   uznesenia   o zamietnutí   predbežného   opatrenia   odvolacím   súdom   bez   možnosti sťažovateľa (žalovaného ako osoby priamo dotknutej napadnutým uznesením), sa k nemu vyjadriť, podať odvolanie, predložiť akékoľvek dôkazy a tým preukázať, že v prejednávanej veci nie je ani osvedčená danosť práva, nie je možné považovať za akceptovateľný.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené ňou označené práva podľa ústavy a dohovoru, zruší toto uznesenie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka si tiež uplatňuje úhradu trov konania v sume 269,58 €.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľky, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   podnikanie   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   proti   napadnutému uzneseniu   krajského súdu   dovolanie,   ktoré   založila na dovolacích   dôvodoch   uvedených v § 237 písm. d) a písm. f) a § 239 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).   Podľa   zistení   ústavného   súdu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) ako dovolací súd rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012 tak, že dovolanie odmietol.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   20/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 136/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré má charakter predbežného opatrenia. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto sa ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, a to   nielen   preto,   že   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   ale   aj   preto,   že   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 178/2010).

Argumentáciu sťažovateľky možno zhrnúť do štyroch hlavných námietok, v zmysle ktorých

- sa o nariadení predbežného opatrenia dozvedela až dňom doručenia napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   t.   j.   17.   apríla   2012,   a preto   sa   k nariadeniu   predbežného opatrenia nemala možnosť vyjadriť (ďalej len „prvá námietka“),

- prvé uznesenie okresného súdu zakladá prekážku res iudicata (ďalej len „druhá námietka“),

-   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   arbitrárne   a   ústavne neudržateľné   pre neprípustnosť   odôvodnenia   založeného   na   obavách   o výkon   súdneho   rozhodnutia procesným postupom žalovaného v konaní o veci samej (ďalej len „tretia námietka“),

-   napadnutým   uznesením   bola   porušená   zásady   proporcionality,   keďže   ním   bol vyslovený zákaz nakladania s likvidnými finančnými prostriedkami aj napriek tomu, že je „vlastníčkou viacerých lukratívnych nehnuteľností, obmedzenie v nakladaní s ktorými by bezpochyby neznamenalo tak neadekvátny zásah do práv sťažovateľky“ (ďalej len „štvrtá námietka“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podstatná   časť   námietok,   ktorými   sťažovateľka odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu (prvá a druhá námietka, pozn.), je v zásade totožná s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní proti napadnutému   uzneseniu   krajského súdu;   sťažovateľka   v ňom   tvrdila, že krajský   súd   sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 237 písm. f) a písm. d) OSP.

Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012, v odôvodnení ktorého k tretej námietke predovšetkým uviedol:

„Odporca v dovolaní tvrdil, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. tým, že sa nemal možnosť vyjadriť k opätovnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia ani podať odvolanie. Podľa § 75 ods. 8 veta 3 O. s. p. ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý   alebo   zamietnutý,   nedoručuje   súd   ostaným   účastníkom   uznesenie   o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.

Podľa citovaného znenia zákona takáto právna úprava vytvára priestor na to, aby sa odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Preto mu nemožno   doručovať   ani   návrh   ani   prípadné   odvolanie   ak   bol   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   odmietnutý,   či   zamietnutý   a v dočasnej   ochrane   práv   musí   mať prednosť   pred   právom   odporcu   vyjadriť   sa   k navrhovaným   skutočnostiam. Ochrana odporcu   je   daná...   zodpovednosťou   navrhovateľa   za   vzniknutú   ujmu   v zmysle § 77 ods. 3 O. s. p.

Súd   prvého   stupňa   uznesením   zamietol   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   preto   ho   podľa   dikcie   zákona   nedoručoval   odporcovi   a nedoručoval ani podané odvolanie navrhovateľa na vedomie protistrane, nakoľko tento postup vyplýva zo zákona. Uznesenie odvolacieho súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktoré napadol odporca dovolaním mu správne doručené bolo.“

V nadväznosti   na citované   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   právna úprava   konania   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   podľa   ktorej   sa   odporca dozvedá o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné (čo mu súčasne zabraňuje urobiť kroky vedúce k tomu, aby predbežné opatrenie stratilo na význame), je prejavom úsilia o zabezpečenie účinnej a rýchlej dočasnej ochrany práv navrhovateľa, ktorá má   v takýchto   prípadoch   zároveň   prednosť   pred   právom   odporcu   vyjadriť   sa k navrhovaným   skutočnostiam.   Postup   všeobecného   súdu   (v   okolnostiach   namietaného prípadu krajského súdu, pozn.) bol v súlade s platným a účinným zákonom, a preto ho nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno podľa názoru ústavného súdu námietku sťažovateľky týkajúcu sa nemožnosti vyjadriť sa k nariadenému predbežnému opatreniu považovať za zjavne neopodstatnenú.

Najvyšší   súd   sa   v   uznesení   sp.   zn.   4   Obdo   31/2012   z   31.   júla 2012   vyjadril   aj k druhej námietke a v tejto súvislosti predovšetkým uviedol:

„Nedôvodná je aj námietka dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. Právoplatným uznesením č. k. 2 Cb 1/2011-76 z 02. 02. 2011 (prvé uznesenie okresného súdu, pozn.) súd zamietol   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorý   odôvodnil dôvodnou obavou, že odporca môže vykonávať aktivity a projekty cez iné svoje firmy a utlmí tak produktivitu samotného odporcu. V návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré je predmetom preskúmania v dovolacom konaní navrhovateľ podrobne opísal obštrukčné správanie sa odporcu v priebehu konania z ktorého vyvodil záver, že jeho práva nie sú dostatočným   spôsobom   chránené.   Odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   aj   týmito novými   skutočnosťami,   a preto   aj   keď   v oboch   návrhoch   na   nariadenie   predbežného opatrenia   existuje   okrem   toho   aj   ďalší   dôvod,   ktorý   je   totožný   s dôvodom   uvedeným v predchádzajúcom   návrhu,   nemožno   vyvodiť   záver,   že   existuje   prekážka   právoplatne rozhodnutej veci.“

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci je v súlade s ustálenou súdnou praxou daná totožnosťou nároku, totožnosťou predmetu konania a totožnosťou osôb, pričom o tom istom predmete   konania   možno   hovoriť   len   v   prípade,   že   tvrdený   totožný   nárok   vyplýva z rovnakých   skutkových   tvrdení,   na   základe   ktorých   bol   uplatnený.   Ústavný   súd   sa stotožňuje s už citovaným odôvodnením najvyššieho súdu, podľa ktorého prvé uznesenie okresného súdu nemôže tvoriť prekážku res iudicata v prípade uplatnenia síce totožného nároku, ale vyplývajúceho z „obštrukčného správania sa odporcu v priebehu konania“, ku ktorému   malo   dôjsť   po   vydaní   prvého   uznesenia   okresného   súdu   („opakované ospravedlnenie   so   žiadosťou   o   odročenie   pojednávania   odporca   v   tomto   konaní   využil 4 krát, v čase od prvého nariadeného pojednávania dňa 28. 7. 2011 až do posledného pojednávania vytýčeného na deň 7. 2. 2012“, citované z napadnutého uznesenia krajského súdu,   pozn.),   a   teda   vychádzajúceho   z iného   skutkového   stavu   ako   v prípade   prvého uznesenia okresného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   s poukazom   na   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012 považuje aj druhú námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   arbitrárne a svojvoľné,   a to   na   základe   skutočnosti,   že   „obava   o   výkon   súdneho   rozhodnutia“   je zdôvodnená zo strany krajského súdu „procesným postupom žalovaného v konaní o veci samej“, pričom takéto zdôvodnenie nemá podľa jej tvrdenia oporu v platných právnych predpisoch   (tretia   námietka,   pozn.).   Vo   vzťahu k tejto   námietke   ústavný   súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza:

„Z obsahu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyplýva, že navrhovateľ toto predbežné   opatrenie   navrhol   nariadiť   preto,   lebo   má   obavu,   že   budúci   výkon   súdneho rozhodnutia vo veci samej o zaplatenie 70 000,00 eur s príslušenstvom bude ohrozený. Ide teda o dôvod na nariadenie predbežného opatrenia po začatí konania podľa § 102 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Predbežné opatrenie je rozhodnutie, ktoré súd vydá, ak nie je možné iným spôsobom zabezpečiť v súdnom konaní ochranu práv účastníka konania. V tomto konaní podľa návrhu má súd predbežným opatrením poskytnúť ochranu práv navrhovateľovi, ktorý sa obáva ohrozenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia vo veci samej, pretože od podania návrhu dňa 7. 1. 2011 sa odporca správa obštrukčne, nezúčastňuje sa pojednávaní a je v konaní nezvyčajne   pasívny,   pretože   nepredkladá   dôkazy ani   argumenty na preukázanie   svojich tvrdení uvedených v odpore proti platobnému rozkazu. Tým u navrhovateľa vznikla dôvodná obava   o tom,   že   odporca   utlmí   svoje   podnikateľské   aktivity,   pretože   jeho   spoločníci a konatelia majú obchodné podiely v iných obchodných spoločnostiach, zaoberajúcich sa výrobou elektriny, fotovoltaikou, sprostredkovaním a podobne, teda tou istou obchodnou činnosťou ako odporca.

Obava o budúci výkon súdneho rozhodnutia môže vyplývať z konania odporcu pred začatím   súdneho   konania,   v   priebehu   konania   vo   veci   samej,   ale   môže   vyplývať   aj z procesného   postupu   odporcu   v   konaní   vo   veci   samej.   Takáto   situácia   nastala v prejednávanej veci, pretože odporca v konaní vo veci samej opakovane využíval všetky procesné prostriedky na to, aby sa nemusel zúčastniť na vytýčených pojednávaniach, napr. opakovane sa ospravedlnil a doložil dôkaz o kolízii pojednávaní jeho právneho zástupcu s inými pojednávaniami, doložil dôkaz o pracovnej ceste štatutárnych zástupcov odporcu. Takéto opakované ospravedlnenie so žiadosťou o odročenie pojednávania odporca v tomto konaní využil 4 krát, v čase od prvého nariadeného pojednávania dňa 28. 7. 2011 až do posledného pojednávania vytýčeného na deň 7. 2. 2012, teda za toto polročné obdobie súd prvého   stupňa   nariadil   štyri   pojednávania,   ale   každé   z   týchto   pojednávaní   muselo   byť odročené pre ospravedlnenie odporcu...

Z obsahu opakovaných ospravedlnení odporcu vyplýva, že obaja konatelia odporcu sú mimoriadne pracovne vyťažení a taktiež je mimoriadne pracovne vyťažený ich právny zástupca, preto v záujme zabezpečenia konania veci bez zbytočných prieťahov mal odporca oznámiť súdu prvého stupňa čas, kedy by sa odporca mohol zúčastniť na pojednávaní, ako to v konaní urobil navrhovateľ, ktorý taktiež je často pracovne v zahraničí. Situácia, ktorá nastala   v   prejednávanej   veci,   ak   by   naďalej   pokračovala,   znamenalo   by   to,   že   súd   by nemohol   vec   prejednať   a   rozhodnúť   pre   neustálu   pracovnú   vyťaženosť   štatutárnych zástupcov odporcu aj ich právneho zástupcu, čím by bolo porušené ústavné právo druhého účastníka konania - navrhovateľa a jeho ústavné právo vyplývajúce z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná bez zbytočných prieťahov.

Predbežné   opatrenie   je   v   konaní   inštitútom,   ktorý   má   dočasne   upraviť   pomery účastníkov   konania,   alebo   zabezpečiť,   aby   budúci   výkon   súdneho   rozhodnutia   nebol ohrozený   ale   môže   slúžiť   súčasne   na   dočasnú   úpravu   pomerov   účastníkov   konania a zároveň na zabezpečenie budúceho ohrozeného výkonu súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd v prejednávanej veci, vzhľadom na doterajší priebeh konania vo veci samej,   polročnú   pasivitu   odporcu   v   predkladaní   dôkazov   a   v   jeho   opakovanom ospravedlňovaní   z   každého   pojednávania,   považuje   za   dôvodné   tvrdenie   navrhovateľa o jeho obave o možnom ohrození budúceho výkonu súdneho rozhodnutia. Odporca, ktorý je nečinný v konaní, ale vždy riadne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podľa § 119 Občianskeho   súdneho   poriadku,   bez   toho,   aby   prispel   po   týchto   opakovaných ospravedlneniach   k   určeniu   termínu   pojednávania,   na   ktorom   by   sa   mohol   zúčastniť, vzbudzuje   dôvodnú   obavu,   že   sa   snaží   súdne   konanie   vo   veci   samej   oddialiť,   tak   aby rozhodnutie   vo   veci   samej   bolo   vydané   čo   najneskôr.   Pri   takomto   procesnom   postupe odporcu vzniká dôvodná obava, že budúci výkon súdneho rozhodnutia môže byť zmarený, pretože   majetková   situácia   odporcu   sa   môže   zmeniť,   nakoľko   majetok   obchodnej spoločnosti   sa   môže   za   dlhšie   obdobie   trvania   súdneho   konania   výrazne   znížiť. Práve takémuto   vývoju   situácie   v   majetkovej   sfére   odporcu,   ktorý   je   v konaní   nečinný   a   tým ohrozuje budúci výkon súdneho rozhodnutia, môže zamedziť inštitút predbežného opatrenia. Súd predbežným opatrením rozhodne o dočasnej úprave účastníkov konania tak, že môže obmedziť jedného účastníka konania v takom rozsahu, aby nemohol nastať taký nezvratný stav, že rozhodnutie vo veci samej o zaplatenie 70 000,00 eur s príslušenstvom, by už nemalo pre úspešného navrhovateľa žiaden význam.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil   potrebu   nariadenia   predbežného   opatrenia   na základe   existencie   obavy,   že   výkon   rozhodnutia   bude   ohrozený,   a to   vzhľadom   „na procesný   postup   odporcu   v   konaní   vo   veci   samej“,   ktorý   „opakovane   využíval   všetky procesné   prostriedky   na   to,   aby   sa   nemusel   zúčastniť   na   vytýčených   pojednávaniach“. Procesný postup odporcu (v posudzovanom prípade sťažovateľky, pozn.) v konaní vo veci samej   (obštrukčné   správanie)   môže   byť skutočnosťou   odôvodňujúcou   obavu,   že   výkon rozhodnutia   bude   ohrozený,   a to   v prípade,   že   takéto   obštrukčné   správanie   spôsobujúce v konečnom dôsledku „zbytočné prieťahy“ v konaní je s prihliadnutím na vec sa vzťahujúcu právnu   úpravu   mimo   „dosah“   konajúceho   všeobecného   súdu   („odporca   sa   opakovane ospravedlnil   a   doložil   dôkaz   o   kolízii   pojednávaní   jeho   právneho   zástupcu   s inými pojednávaniami, doložil dôkaz o pracovnej ceste štatutárnych zástupcov odporcu“, citované z napadnutého uznesenia krajského súdu, pozn.), ktorý za daných okolností nemôže uplatniť právne prostriedky, v rámci jemu zverených právomocí, ktorými by v konečnom dôsledku za splnenia zákonom ustanovených podmienok účinne chránil záujmy navrhovateľa (napr. vydanie   rozsudku   pre   zmeškanie).   Na   základe   uvedených   skutočností   je   podľa   názoru ústavného súdu aj táto námietka sťažovateľky zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie zásady proporcionality, ktoré malo spočívať v nariadení   predbežného   opatrenia   formou „zákazu   nakladania   s   likvidnými   finančnými prostriedkami,   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   vlastníčkou   viacerých   lukratívnych nehnuteľností,   obmedzenie   v   nakladaní   s   ktorými   by   bezpochyby   neznamenalo   tak neadekvátny zásah do práv sťažovateľky“. Sťažovateľka v rámci tejto námietky na podporu svojho tvrdenia ďalej uvádza, že „pri obmedzení s nakladaním s tak vysokou likviditou, čo môže výrazne, rozhodujúco, ba až likvidačne zasiahnuť do podnikania žalovaného, môže následná   škoda   spôsobená   nariadeným   predbežným   opatrením   (naviac   bez   splnenia zákonných predpokladov pre jeho vydanie) znamenať ignorovanie zásady proporcionality... Medzi   najhodnotnejšie   nehnuteľnosti   patrí   napr.   hotel...,   ktorého   hodnota   je niekoľkonásobne vyššia (kúpna cena bola v čase jeho nadobudnutia sťažovateľom vo výške 17.100.000,- Sk, pričom trhová hodnota je v súčasnosti podstatne vyššia...).“.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajský   súd   vo   vzťahu   k tejto   námietke predovšetkým uviedol:

„Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania vo veci samej osvedčil pravdepodobnosť svojho uplatneného nároku 70 000,00 eur proti odporcovi. Navrhovateľ predložil súdu zmluvu o obchodnom zastúpení a vzájomnej spolupráci, ktorú uzatvoril s odporcom dňa 29. 3. 2009, jej uzatvorenie odporca v konaní nespochybnil. Taktiež navrhovateľ preukázal dohodu o provízii 3 % až 5 % z hodnoty projektu, dohodnutú v   samotnej   zmluve   o   obchodnom   zastúpení   a   vzájomnej   spolupráci.   V   e-mailovej korešpondencii medzi navrhovateľom a odporcom z obdobia od 24. 4. 2007 do 14. 11. 2010 vyplýva snaha odporcu o uzatvorenie predmetnej zmluvy s navrhovateľom. Vyplýva to, že táto zmluva bola uzatvorená, vyplýva z nej, že navrhovateľ a odporca spoločne cestovali do Č., rokovali s č. obchodnými partnermi. Z e-mailu z 9. 5. 2010 od konateľa odporcu - PhDr. Š. S. pre konateľa navrhovateľa - JUDr. M. K. vyplýva, že PhDr. S. požaduje od JUDr. K., aby vyjednal s investorom cenu za dodávku jednej mgw na kľúč a taktiež ho vyzýva, aby mu zaslal faktúru so splatnosťou do 14 dní, aby odporca mohol túto faktúru navrhovateľovi zaplatiť. Z ďalšieho e-mailu od PhDr. Š. S. pre JUDr. M. K. zo dňa 5. 9. 2010 vyplýva, že PhDr. Š. S. ďakuje navrhovateľovi za prácu, ktorú navrhovateľ odviedol pre odporcu a sľubuje uhradiť v nasledujúcom týždni určitú finančnú čiastku po dohode s kolegami. Z toho teda vyplýva, že navrhovateľ vykonával pre odporcu činnosť podľa uzatvorenej zmluvy. Odporca   v   konaní   nepreukázal,   že   zaplatil   navrhovateľovi   akúkoľvek   províziu   za zrealizovanie činnosti podľa zmluvy, ktorú uzatvorili, teda nepreukázal zaplatenie provízie 70 000,00 eur, ktorá je predmetom tohto konania vo veci samej.

Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v tomto konaní je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania a súčasne zabezpečiť budúci výkon súdneho rozhodnutia a zakázať odporcovi nakladať s peňažnými prostriedkami na svojom účte, ktorý v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia označil navrhovateľ. Odvolací súd však považoval za dôvodné obmedziť odporcu v nakladaní so svojimi peňažnými prostriedkami len v rozsahu 70 000,00 eur, teda v rozsahu uplatnenej istiny pohľadávky a nie až v rozsahu navrhovaných 100 000,00 eur, pretože ďalšie nároky navrhovateľa, ktoré mu môžu podľa jeho tvrdení vzniknúť v budúcnosti, nie sú predmetom tohto konania, ich pravdepodobnosť navrhovateľ neosvedčil, preto im odvolací súd nemohol v tomto konaní priznať ochranu, formou predbežného opatrenia.

Odvolací súd preto podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia v rozsahu 70 000,00 eur tak, že zakázal odporcovi nakladať s finančnými prostriedkami do výšky 70 000,00 eur na bankovom účte... až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej v tomto konaní.

Podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti, v ktorej zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia o zákaze   nakladania   s   peňažnými   prostriedkami   na   účte   odporcu   v   rozsahu   zvyšných 30 000,00 eur.

Odvolací súd poukazuje ešte na to, že toto nariadené predbežné opatrenie má byť v tomto   konaní   prostriedkom   na   zabezpečenie   rozhodnutia   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov, ktoré v konaní vznikli opakovaným ospravedlňovaním odporcu a zabezpečením budúceho   výkonu   rozhodnutia   a   dočasnou   úpravou   pomerov   účastníkov   konania,   aby po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej toto predbežné opatrenie mohlo podľa § 77 ods. 1 písm. c), d) Občianskeho súdneho poriadku zaniknúť, aby odporca nebol dlhodobo obmedzovaný   vo   svojom   práve   na   nakladanie   so   svojimi   peňažnými   prostriedkami 70 000,00 eur na svojom účte v banke.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   aj   konanie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (okrem,   ak   možno   predbežné   opatrenie nariadiť aj bez návrhu) je návrhovým   konaním ovládaným dispozičnou   zásadou,   ktorej realizácia zahŕňa aj určenie toho, o čom má súd rozhodnúť (zákaz, zdržanie sa činnosti a pod.). Krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru o potrebe zabezpečiť budúci výkon súdneho rozhodnutia, a to formou zákazu nakladania s peňažnými prostriedkami na účte sťažovateľky, teda formou, ktorú navrhol samotný navrhovateľ, avšak iba v rozsahu uplatnenej   istiny   pohľadávky,   a   to   predovšetkým   z   dôvodu,   že   mal   za   osvedčenú pravdepodobnosť uplatneného nároku proti sťažovateľke vo výške 70 000 €.

Bez ohľadu na to, ako krajský súd vo veci samej rozhodne, nemožno podľa názoru ústavného   súdu   dôvody,   na   základe   ktorých   krajský   súd   rozhodol   konkrétnou   formou predbežného   opatrenia   o zabezpečení   pohľadávky   navrhovateľa   v sume   zodpovedajúcej osvedčenej pravdepodobnosti jeho nároku voči sťažovateľke, považovať za také, ktoré by neboli v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné   a predstavovali   by   porušenie   zásady   proporcionality.   Navyše,   samotná sťažovateľka   uvádza,   že   je   vlastníčkou   lukratívnych   nehnuteľností,   ktorých   hodnota   je niekoľkonásobne   vyššia   ako   hodnota   uplatnenej   pohľadávky,   teda   už   na   prvý   pohľad v zjavnom nepomere k hodnote uplatnenej pohľadávky, čo ústavný súd považuje z hľadiska jej argumentácie za kontraproduktívne.

Vzhľadom na uvedené aj túto námietku sťažovateľky vyhodnotil ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   z hľadiska námietok   uplatnených   sťažovateľkou   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo aj k porušeniu   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako aj základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   v súvislosti   s namietaným   porušením   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   35   ústavy   predovšetkým   uviedla,   že   porušením   zásady proporcionality v súvislosti so základným právom na súdnu ochranu „keď aj napriek tomu, že sťažovateľ je vlastníkom viacerých lukratívnych nehnuteľností, obmedzenie v nakladaní s ktorými by bezpochyby neznamenalo tak neadekvátny zásah do práv sťažovateľa“ bol odvolacím súdom uložený „zákaz nakladať s likvidnými finančnými prostriedkami na účte“, čím došlo „zároveň aj k porušeniu práva sťažovateľky vlastniť majetok a najmä práva podnikať“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods.   1   ústavy   v   priamej   príčinnej   súvislosti   (z   obdobných   dôvodov)   s   namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (v   súvislosti   so   štvrtou námietkou, pozn.).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru, že   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   (v   súvislosti   so   štvrtou   námietkou,   pozn.),   konštatoval,   že   v   tomto   konaní nemohlo   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   dôjsť   ani   k   porušeniu   označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky (napr. návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského   súdu)   v   tejto   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012