znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 550/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť mal. E. V., nar..., K., zastúpenej matkou E. V., K., právne zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie práv podľa čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2 v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/56/2013 z 27. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. E. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2013 doručená   sťažnosť   mal.   E.   V.,   nar...,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   porušenie   práv   podľa   čl.   9   ods.   3   a   čl.   10   ods.   2   v   spojení   s porušením   čl.   3   ods.   1   a 2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP/56/2013 z 27. mája 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 P/99/2009 z 21. septembra 2011 zverená do osobnej starostlivosti matky. Matka sťažovateľky sa 21. augusta 2012 stala účastníčkou dopravnej   nehody   na   území   Maďarska   a   v   súvislosti   s   touto   dopravnou   nehodou   bola zadržaná   a   následne   vzatá   do   väzby,   ktorú   vykonáva   v zariadení   na   výkon   väzby v Maďarsku.

Predbežným opatrením nariadeným uznesením okresného súdu sp. zn. 43 P/202/2012 z   30.   augusta   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   7   CoP/311/2012 z 5. októbra 2012 bola sťažovateľka zverená do osobnej starostlivosti otca.

Následne   predbežným   opatrením   nariadeným   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 43 P/202/2012   z   21.   novembra   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 7 CoP/2/2013 z 21. januára 2013 konajúce súdy nariadili otcovi odovzdať sťažovateľku do dočasnej starostlivosti starej matky E. R.

Okresný súd uznesením č. k. 43 P/202/2012-390 zo 14. januára 2013 rozhodol tak, že zakázal starej matke E. R. vycestovať so sťažovateľkou mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu súdu.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie matka a stará matka sťažovateľky. O ich odvolaniach   rozhodol   krajský   súd   namietaným   uznesením   č.   k.   7   CoP/56/2013-719 z 27. mája 2013 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   rozhodol   namietaným   uznesením, pričom   z   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   nie   je   zrejmé,   ako   sa   tento   súd   vysporiadal s potrebou   zohľadnenia   jej   záujmu   podľa   Dohovoru   o   právach   dieťaťa.   Krajský   súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol len to, že správnosť rozhodnutia okresného súdu je v tom, že v predmetnej otázke (návšteva matky v zahraničí, pozn.) panuje medzi rodičmi nezhoda.   Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   to,   že   konajúce   súdy   nerešpektovali   §   132 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Arbitrárnosť   namietaného   uznesenia krajského súdu je vyjadrená aj v texte odôvodnenia, keď krajský súd uviedol, že „ak by v konaní o nariadení predbežného opatrenia bolo potrebné trvať na požiadavke riadneho vykonania a hodnotenia dôkazov, mohol by byť účel tohto procesného inštitútu zmarený, pretože základnými znakmi predbežných opatrení sú ich dočasnosť a provizórnosť“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   dôkazy,   ktoré   boli   v   konaní   predložené   –   dodatok k znaleckému   posudku   č.   11/2012   z   15.   decembra   2012   a   správy   MUDr.   R., pedopsychiatričky. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Matka sťažovateľky v predmetnom konaní predložila už prv dodatok k znaleckému posudku č. 11/2012 zo dňa 15. 12. 2012 PhDr. Ľ. G., z ktorého vyplýva, že u dieťaťa sa rozvíja   výrazná   úzkostná   symptomatológia   v   dôsledku   okolností,   v   ktorých   sa   maloletá ocitla, pričom na prvom mieste uviedla separáciu od matky. V popredí klinického obrazu je u mal. dieťaťa emočná deprivácia v dôsledku separácie od matky. U mal. E. sa prejavovali v čase vypracovania znaleckého posudku výrazné prejavy psychosomatickej dekompenzácie. Súčasťou   listinných   dôkazov   súdu   predložených   v   čase   vydania   predbežného opatrenia súdom prvého stupňa, bola aj správa MUDr. T. R., pedopsychiatričky zo dňa 14. 12. 2012, z ktorej vyplývalo, že mal. sťažovateľka trpí výrazne odlúčením od matky, je vo svojom prežívaní aj v hre s matkou v neustálom spojení. MUDr. T. R. skonštatovala u dieťaťa posttraumatickú stresovú poruchu.

Odporcovi bola v bola v čase vydania rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou známa aj správa z kontrolného vyšetrenia MUDr. T. R. zo dňa 21. 1. 2013. Z výsledkov tohto vyšetrenia vyplýva, že napriek tomu, že dieťa stále vykazuje známky úzkosti, jej stav je zlepšený.   MUDr.   T.   R.   vo svojom   závere   konštatuje,   že   dieťa   veľmi potrebuje   neustály kontakt s matkou.

Z predloženej lekárskej správy bolo zrejmé, že zabránenie v osobnom kontakte matky a mal. dieťaťa je hrubým zásahom proti záujmu dieťaťa, ohrozuje jeho psychický vývoj a hrozí návratom do predošlého dekompenzovaného stavu. Takýto postup je v priamom rozpore so záujmom mal. sťažovateľky.

Vyššie citovaný názor odporcu, podľa ktorého v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, nie je potrebné trvať na požiadavke riadneho hodnotenia dôkazov vyústil v taký absurdný a celkom zjavne svojvoľný postup a rozhodnutie odporcu, ktorý jednoducho vôbec nebral do úvahy ustanovenie § 132, O.S.P.

Nemožno ani len pochopiť, akými právnymi a skutkovými úvahami posudzoval súd dôkazy, ktoré boli odporcovi známe z obsahu spisu, týkajúceho sa starostlivosti o mal. sťažovateľku.

Odporca   dospel   k   absurdnému   záveru   „preukázanie,   alebo   aspoň   osvedčenie skutočností   odôvodňujúcich   nariadenie   predbežného   opatrenia   sa   posudzuje   len   podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených, prípadne dodatočne predložených listín“.»

Sťažovateľka tiež tvrdí, že krajský súd vo veci aplikoval zjavne nesprávny, prípadne nepresný odkaz na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti v sťažnosti ďalej uvádza:

„Ani   to,   ani   žiadne   iné   zákonné   ustanovenie   však   nezbavuje   odporcu   povinnosti prihliadať na všetko čo vyšlo v konaní najavo. V odvolacom konaní pred odporcom, a sčasti aj   pred   súdom   prvého   stupňa,   vyšlo   najavo,   že   mal.   sťažovateľka   trpí   závažnými psychickými   poruchami   v   dôsledku   dlhodobého   odlúčenia   od   matky.   Tieto   skutočnosti preukazovali   listinné   dôkazy,   tak   už   zhromaždené   v   priebehu   konania   v   spise,   ako   aj pripojené k odvolaniu matky a starej matky sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu (ako už bolo uvedené vyššie).

Odporca   k   týmto   dôkazom   nezaujal   žiadne   stanovisko,   nijakým   spôsobom   ich nevyhodnotil a predovšetkým nemožno nájsť v jeho rozhodnutí zmienku akým spôsobom vyhodnotil tieto dôkazy vo vzťahu k najlepšiemu záujmu mal. dieťaťa. Navyše, odporca nijakým spôsobom nevyhodnotil vyjadrenie kolízneho opatrovníka, v odvolacom konaní, podľa   ktorého je   v záujme   mal.   dieťaťa   udržiavanie citových   väzieb   a   vzťahu k matke a podľa   zistení   ktorého   mal.   sťažovateľka   prejavuje   negatívne   emócie   v   súvislosti s absenciou matky....

Sťažovateľka   namieta   to,   že   odporca   sa   bez   toho,   aby   na   to   existoval   v   O.S.P. akýkoľvek zákonný podklad, tak drasticky odchýlil od ustanovení zabezpečujúcich právo na spravodlivé súdne konanie, že svojim postupom a rozhodnutím toto právo sťažovateľky, ako aj právo na konanie v súlade so zákonom porušil....

V   konaní   pred   odporcom,   až   do   vynesenia   jeho   rozhodnutia   napadnutého   touto sťažnosťou, neboli dokázané ale ani len osvedčené skutočnosti, preukazujúce akýkoľvek negatívny   vplyv   styku   mal.   sťažovateľky   s   matkou.   Jedine   takýto   vplyv   by   mohol   byť dôvodom na rozhodnutie súdu, ktoré napriek tomu, že má formu zákazu uloženého starej matke, je v skutočnosti zákazom styku dieťaťa s jeho matkou.

Z obsahu spisu je známe, že matka mal. sťažovateľky je vo väzne v Maďarsku. Iný spôsob   osobného   styku   matky   so   sťažovateľkou,   ako   osobná   návšteva   matky   mal. sťažovateľkou v zariadení na výkon väzby v Maďarsku neexistuje. Ak teda nemôže stará matka   do   osobnej   starostlivosti   ktorej   je   mal.   sťažovateľka   zverená,   vycestovať   s mal. sťažovateľkou do cudziny, potom jednoznačným a odporcovi nie nejasným dôsledkom jeho rozhodnutia   je,   že   sa   mal.   sťažovateľka   nemôže   stretávať,   práve   na   základe   tohto rozhodnutia, s matkou. Pritom ako bolo preukázané absencia priameho kontaktu s matkou má pre psychický ale aj fyzický vývoj mal. dieťaťa devastujúci účinok.

Pre   takéto   rozhodnutie   súdu,   ktoré   nespochybniteľné   zasahuje   do   práv   dieťaťa s nezvratnými negatívnymi dôsledkami, neexistoval v čase rozhodovania odporcu žiaden skutkový, ani právny dôvod.

V   tejto   súvislosti   nemožno   nepodotknúť,   že   pokiaľ   sa   otec   domáhal   nariadenia predbežného opatrenia o zákaze vycestovania, dôvodil absurdnou konštrukciou o údajnom prepustení matky mal. sťažovateľky z väzby v decembri 2012 a jej následným odchodom s mal. sťažovateľkou do Venezuely. Už v čase vydania prvostupňového rozhodnutia (14. 1. 2013) bolo zrejmé, že matka zostala vo väzbe na území Maďarska. Otcom vyfabulovaný príbeh o únose mal. sťažovateľky jej matkou tak stratil aj jediný kontakt s realitou, ktorým bolo rozhodovanie o predĺžení väzby matky v decembri 2012. Napriek tomu prvostupňový súd aj odporca rozhodli spôsobom, pre ktorý nemožno nájsť žiadne skutkové ani právne opodstatnenie.   Navyše   je   treba   zdôrazniť,   že   otec   k   svojmu   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   okrem   svojich   absurdno-groteskných   konšpiračných   teórií nepredložil   žiaden   dôkaz,   ktorý   by   čo   i   len   vzdialene   osvedčoval   opodstatnenosť   jeho konštrukcií.“

Sťažovateľka tiež namieta, že krátkodobé vycestovanie do zahraničia, najmä ak ide o susedný štát so Slovenskou republikou, nie je podstatnou vecou súvisiacou s výkonom rodičovských práv podľa § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o rodine“).   V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Vycestovanie   dieťaťa   na   niekoľko   hodín   či   niekoľko   dní   do   cudziny   nemožno považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom rodičovských práv a povinností, osobitne v situácii, keď je mal. sťažovateľka ako štátna občianka Slovenska, a teda aj občianka Európskej   únie   oprávnená   sa   pohybovať   voľne   na   území   Európskej   únie   a   osobitne v Schengenskom priestore.

Nemožno mať pochybnosti o tom, že k podstatným veciam súvisiacim s výkonom rodičovských   práv   nepatrí   napr.   návšteva   kúpaliska   na   území   Maďarska   či   výlet   do pohraničných miest na hraniciach s Poľskom. Mal. sťažovateľka sa však ocitla v absurdnej a zákonu nezodpovedajúcej situácii, keď je jej súdom uložené „domáce väzenie.“»

K porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateľky aj z dôvodu, že v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu nie je uvedený výsledok hlasovania uvedením pomeru hlasov podľa § 3 ods. 9 tretej vety zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   uvedená zákonná povinnosť dáva možnosť účastníkovi konania, „ktorý nemá právo byť prítomný na porade senátu alebo v ktorého veci sa nerozhodlo na pojednávaní, byť informovaný o tom, či sa s rozhodnutím senátu stotožnili všetci jeho členovia alebo či sa v senáte súdu, ktorý vo veci rozhodoval, vyskytol aj opačný názor ako ten, ktorý našiel vyjadrenie vo výroku napadnutého rozhodnutia. Vyjadruje zásadu verejnosti súdneho konania a to v tom zmysle, že dáva účastníkovi konania informáciu o takom aspekte rozhodovania súdu (hlasovaní senátu),   na   ktorom   zo   zákona   nemá   možnosť   byť   prítomný.   Toto   zákonné   ustanovenie umožňuje účastníkovi konania nielen oboznámiť sa s tým, či jeho postoj, ktorý v konaní zaujímal   bol   prijatý,   či   odmietnutý   jednomyseľne   alebo   či   nie   je   ani   pri   posudzovaní jednotlivými   členmi   senátu   na   posudzovanú   vec   zhoda.   Umožňuje   účastníkovi   konania v opravných prostriedkoch, či už riadnych alebo mimoriadnych a vo vyjadreniach k nim, touto   skutočnosťou   argumentovať.   Zakotvením   povinnosti   uviesť   výsledok   hlasovania v rozhodnutí senátu sa uvedenie takéhoto výsledku stalo súčasťou práva na spravodlivé súdne konania...“.

Na   základe týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotveného v článku 46 ods. I Ústavy SR... na spravodlivé súdne konanie zakotveného v článku 6 odseku 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... obidve v spojení s právom, aby jej záujem bol prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní súdu zakotveným   v   článku   3   ods.   1...,   s   právom   na   takú   ochranu   a   spravodlivosť,   aká   je nevyhnutná pre jej blaho zakotvené v článku 3 ods. 2..., v spojení s právom na udržiavanie pravidelných osobných kontaktov s matkou zakotveným v článku 9 ods. 3... a v spojení s právom   udržiavať   pravidelné   osobné   kontakty   a   priame   styky   s   matkou   dieťaťa zdržiavajúcou sa na území iného štátu a za týmto účelom opustiť svoju vlastnú krajinu zakotveným v článku 10 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7CoP/56/2013-719 zo dňa 27. 5. 2013, a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Podaním z 26. júla 2013 právna zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť tým, že poukazuje na jej zhoršený zdravotný stav a na opätovné vyšetrenie u detskej psychiatričky s tým, že „zákaz styku s matkou, ktorému je dieťa vystavené, hodnotí detská psychiatrička ako psychické týranie dieťaťa a naliehavo odporúča vzhľadom na závažnosť stavu dieťaťa, urgentné ukončenie zákazu kontaktu s matkou“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie práv podľa čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2 v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoP/56/2013 z 27. mája 2013.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 27. mája 2013, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne,   podrobne   poukázal   na   obsah   odvolaní sťažovateľkinej   matky   a   starej   matky   a   tiež   na   právnu   povahu   inštitútu   predbežného opatrenia a následne uviedol:

«Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa   správne   rozhodol,   ak   dočasne   zakázal   starej   matke   vycestovať   s   maloletou   bez súhlasu   súdu   pretože   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   stačí   existencia   dôvodnej obavy, že by mohlo dôjsť k neprimeranému zásahu alebo ohrozeniu záujmov maloletého dieťaťa. Z preskúmavaného spisu sp. zn. 43P 202/2012 vyplýva, že mal. E. bola dočasne predbežným   opatrením   odovzdaná   do   dočasnej   náhradnej   starostlivosti   starej   matky a keďže starostlivosť nie je totožná s výchovou, odovzdanie maloletej do starostlivosti starej matky   je   v   skutočnosti   faktickým   opatrením   v   záujme   dieťaťa,   ktorý   je   v   tomto   konaní prioritný a neanticipuje otázku výchovy a trvá dovtedy, kým súd nerozhodne o výchove maloletej vo veci samej. Odvolací súd konštatuje, že dočasná náhradná osobná starostlivosť o   maloleté   dieťa   nenahradzuje   rodičovskú   starostlivosť,   nakoľko   základným   znakom predbežného   opatrenia   je   dočasnosť   a   provizórnosť   a   už   zo   samotného   označenia „predbežné   opatrenie“   vyplýva,   že   nejde   o   konečnú   a   definitívnu   úpravu   vzťahov a nariadením   predbežného   opatrenia   nezískava   jeden   z   účastníkov   silnejšie   postavenie, nezískava práva,   o   ktorých sa má   rozhodnúť až   v   budúcnosti,   ale sa   ním   len   dočasne a hlavne   predbežne   upravuje   určitý   okruh   vzťahov,   preto   na   vycestovanie   maloletej so starou matkou do cudziny je potrebný súhlas rodiča, a keďže v danom prípade v tejto otázke   je nesúlad   medzi   rodičmi,   správne   súd prvého stupňa   rozhodol,   ak napadnutým uznesením zakázal starej matke vycestovať s maloletou mimo územia SR bez súhlasu súdu dovtedy, kým súd nerozhodne o výchove maloletej vo veci samej. Nakoľko v tomto štádiu konania nie sú k dispozícii výsledky dokazovania, z ktorého by mohol odvolací súd získať najobjektívnejšie   poznatky,   konštatuje,   že   z   rozsiahlych   podaní   a   listinných   dôkazov   je zrejmé,   že   vzťahy   medzi   účastníkmi   sú   problematické,   ich   podania   obsahujú   úplne protichodné tvrdenia a odlišné hodnotenia situácií a dôsledne skúmanie týchto vzťahov presahuje rámec konania o nariadenie predbežného opatrenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že nariadením predbežného opatrenia ide len o dočasný zásah súdu a predbežné opatrenie nemá   prejudikovať   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ktoré   môže   byť   nariadené   po   náležitom a úplnom zistení skutkového stavu. Opodstatnenosťou skutočností uvádzaných matkou aj starou matkou v odvolaní sa bude zaoberať konajúci súd v rámci zisťovania skutkového stavu   potrebného   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Keďže   bola   preukázaná   potreba naliehavosti dočasnej úpravy pomerov o riešení osobnej starostlivosti mal.   E.,   nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že stará matka s maloletou do zahraničia vycestovala napriek tomu, že stanoviská rodičov v tejto otázke sú protichodné, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. avšak z iných dôvodov.»

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09),   pričom   uvedené   závery   sú   relevantné   aj   v   konaní   o   nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 43 P/202/2012-390 zo 14. januára 2013, ktorým okresný súd zakázal starej matke sťažovateľky vycestovať s ňou mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na obsah návrhu otca sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia. V tejto súvislosti uviedol:

„Návrhom podaným na tunajší súd dňa 14. 12. 2012 otec mal. E. nar... žiadal, aby súd predbežným opatrením zakázal starej matke E. R. vycestovať s mal. E. V. nar... mimo územia SR bez súhlasu súdu. Svoj návrh odôvodnil tým, že predbežným opatrením vydaným Okresným súdom Košice II sp. zn. 43P/202/2012 z 30. 8. 2012 bola mal. E. V. nar... zverená do   osobnej   starostlivosti   otca.   Predbežným   opatrením   Okresného   súdu   Košice   II 43P/202/2012 zo dňa 21. 11. 2012 bola mal. E. V. nar... zverená do dočasnej osobnej starostlivosti   starej   matky.   Voči   tomuto   predbežnému   opatreniu   otec   podal   v   zákonom stanovenej lehote odvolanie. Dňom 21. 11. 2012 je mal. E. v osobnej starostlivosti starej matky. Týmto dňom stratil ako otec s dcérou akýkoľvek kontakt. Stará matka nie je ochotná s   ním   komunikovať   na   akejkoľvek   úrovni.   Svojou   neprístupnosťou   ku   telefonickým rozhovorom mu znemožňuje s dcérou rozprávať, telefón nedvíha. Osobná návšteva dcéry je absolútne vylúčená. Konzekvenciou takéhoto prístupu starej matky je, že nemá o dcére informácie, nevie čo prežíva, čo by chcela pod vianočný stromček, nepozná jej aktuálny zdravotný stav....

Otec žiadal o predbežnú a rýchlu dočasnú úpravu pomerov k mal. E. z dôvodu, že je dočasne nutné zabezpečiť ochranu ohrozených práv mal. E. a tento zásah je možné vykonať jedine cestou okamžitého zákazu súdu....“

Následne okresný súd uviedol obsah písomného vyjadrenia sťažovateľkinej matky a starej matky k predmetnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia:

„Práv. zást. matky mal. E. a starej matky vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že otec dieťaťa od jeho prevzatia starou matkou dňa 21. 11. 2012 neprejavila komunikáciu so starou matkou žiaden reálny záujem. Počas celej doby, čo je dieťa u starej matky sa pokúsil telefonicky skontaktovať so starou matkou mal. dieťaťa symbolicky jeden jediný krát a to dňa 6. 12. 2012. Otec dieťaťa ani dovtedy ani odvtedy neprejavil žiaden reálny záujem o kontakt s mal. dieťaťom....“

Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že okresný súd aplikoval § 76 ods. 4 OSP [podľa ktorého ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie   a   stotožňuje   sa   so   skutkovými   a   právnymi   dôvodmi   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať, pozn.]. Okresný súd v odôvodnení ďalej uviedol:

„Okresný súd Košice II uznesením zo dňa 21. 11. 2012 sp. zn. 43P/202/2012-221 uložil otcovi povinnosť odovzdať mal. E. V. nar... do dočasnej starostlivosti starej matky E. R. Rozhodnutie sa stalo vykonateľným dňa 21. 11. 2012. Proti tomuto uzneseniu otec mal. E. podal v zákonnej lehote odvolanie.

Súd   poznamenáva,   že   starej   mame   mal.   dieťaťa   právo   na   rozhodovanie   o podstatných veciach mal. E. (napr. súhlas s vycestovaním) nevyplýva ani zo zákona ani z rozhodnutia súdu, pretože rodičovské práva a povinnosti okrem osobnej starostlivosti o mal. E. majú naďalej rodičia mal. dieťaťa.“

V závere odôvodnenia svojho uznesenia okresný súd konštatoval:„Po   preskúmaní   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   sa   súd   stotožnil so skutkovými a právnymi dôvodmi pre nariadenie predbežného opatrenia.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil vo výroku uznesenie okresného súdu, ktorým bolo   nariadené   predbežné   opatrenie,   ktorým   sa   starej   matke   zakázalo   vycestovať so sťažovateľkou mimo územia Slovenskej republiky bez súhlasu súdu.

Ústavný súd považuje za dôležité to, že krajský súd namietaným uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z iných dôvodov.   Krajský súd neaplikoval § 76 ods.   4 OSP a nestotožnil sa so skutkovými a právnymi dôvodmi na nariadenie predbežného opatrenia uvedenými v návrhu otca sťažovateľky.

V   odôvodnení   svojho   uznesenia   krajský   súd   predovšetkým   zdôraznil   právny charakter inštitútu predbežného opatrenia – jeho provizórnosť, dočasnosť a predbežnosť. Rovnako tak poukázal na prioritu rýchlosti úpravy dotknutých vzťahov pred požiadavkou úplnosti skutkových zistení, z čoho vyplýva, že opodstatnenosť nariadenia predbežného opatrenia sa zisťuje len z obsahu návrhu a priložených listín a postačí, ak sú rozhodujúce okolnosti   svedčiace   v   prospech   nariadenia   predbežného   opatrenia   aspoň   osvedčené. Následne krajský súd v odôvodnení uviedol tri okruhy skutočností:

- poukázal na to, že sťažovateľka je v dočasnej náhradnej starostlivosti starej matky, ktorá nie je totožná s výchovou. Konštatoval, že náhradná osobná starostlivosť nenahrádza rodičovskú starostlivosť a bola nariadená v záujme sťažovateľky;

- konštatoval, že v predmetnej veci účastníci konania – predovšetkým otec a matka sťažovateľky   predložili   rozsiahle   podania   a   listinné   dôkazy,   ktoré   obsahujú   úplne protichodné   tvrdenia   a   odlišné   hodnotenia   konkrétnych   situácií.   Na   tomto   základe predbežne   dospel   k   záveru,   že   vzťahy   medzi   účastníkmi   sú   problematické   a   dôsledné skúmanie skutkového stavu presahuje rámec konania o nariadenie predbežného opatrenia;

- medzi rodičmi je nesúlad v otázke vycestovania sťažovateľky do zahraničia na účely návštevy matky, napriek tomuto nesúladu stará matka so sťažovateľkou do zahraničia vycestovala.

Na   tomto   základe   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   nariadenie   príslušného predbežného opatrenia okresným súdom bolo vecne správne.

Ústavný súd konštatuje, že uvedený právny záver krajského súdu o potrebe nariadiť predbežné opatrenie nie je arbitrárny, krajský súd ho primeraným spôsobom odôvodnil, nie je   preto   zjavne   neodôvodnený   a   je   tak   ústavne   udržateľný.   Odôvodnenie   namietaného uznesenia krajského súdu   v zásade poskytuje dostatočný   podklad pre jeho potvrdzujúci výrok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   predmetnej   veci   je   rozhodujúcim   východiskom skutočnosť, že sťažovateľka bola dočasne zverená do náhradnej osobnej starostlivosti svojej starej matky [§ 44 ods. 3 písm. a), § 45 a nasl. zákona o rodine]. Zverenie maloletého dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti   inej   fyzickej   osoby   než   rodiča,   t.   j.   náhradná   osobná starostlivosť je jednou z foriem náhradnej starostlivosti. V predmetnej veci bolo relevantné skúmať   a   zohľadniť   obsah   tohto   inštitútu   a   tiež   jeho   vzťah   k   rodičovským   právam a povinnostiam.

Obsah náhradnej osobnej starostlivosti – teda konkrétny rozsah práv a povinností fyzickej   osoby   vo   vzťahu   k   maloletému   dieťaťu,   ktoré   bolo   zverené   do   jej   osobnej starostlivosti – by mal byť v zásade určený v rozhodnutí súdu (§ 45 ods. 3 zákona o rodine). V tomto prípade v uznesení okresného súdu č. k. 43 P/202/2012-221 z 21. novembra 2012 takéto   vymedzenie   absentuje.   Z   toho   dôvodu   je   potrebné   vychádzať   zo   zákonného vymedzenia obsahu náhradnej osobnej starostlivosti (§ 45 ods. 4 zákona o rodine). Stará matka   sťažovateľky   je   preto   povinná   a   oprávnená   vykonávať   osobnú   starostlivosť o sťažovateľku   v   rozsahu,   v   akom   ju   vykonávajú   rodičia.   Má   teda   v   zásade   právo a povinnosť   mať   sťažovateľku   pri   sebe,   vykonávať   nad   ňou   dohľad,   zabezpečovať starostlivosť o ňu – o jej výchovu, výživu, zdravie a pod. Právo zastupovať sťažovateľku a spravovať jej majetok má iba v bežných veciach.

V prípade náhradnej osobnej starostlivosti vzťah maloletého dieťaťa a jeho rodičov zostáva z právneho hľadiska zásadne zachovaný. Vzťahy medzi maloletým dieťaťom a jeho rodičmi sa nahrádzajú v podstate len fakticky  dočasne a len vo vymedzenom rozsahu (t. j. v rozsahu v akom sa náhradná osobná starostlivosť skutočne vykonáva). V tomto smere je potrebné poukázať na to, že zákon o rodine výslovne uvádza, že rodičia majú právo stýkať sa s maloletým dieťaťom, ktoré bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti (§ 45 ods. 6).

V prerokúvanom   prípade   bolo   predbežným   opatrením   zakázané   starej   matke vycestovať   so   sťažovateľkou   mimo   územia   Slovenskej   republiky   bez   súhlasu   súdu. Adresátom   tohto   zákazu   (a   implicitne   povinnosti   žiadať   o   súhlas súdu   pri   vycestovaní so sťažovateľkou)   je   stará   matka,   preto   je   možné   konštatovať,   že   konajúce   súdy predbežným   opatrením   vymedzovali   konkrétny   rozsah   náhradnej   osobnej   starostlivosti starej matky voči sťažovateľke. Toto predbežné opatrenie zasahuje do rodičovských práv sťažovateľkinej matky len fakticky, právne nedochádza k zásahu do jej rodičovských práv a povinností v zmysle § 38 a § 39 zákona o rodine (pozastavenie, obmedzenie, prípadne pozbavenie rodičovských práv a povinností).

Rodičia   majú   právo   stýkať   sa   so   sťažovateľkou   (§   45   ods.   6   zákona   o   rodine). V prerokúvanej   veci   je   možné   konštatovať,   že   realizácia   práva   matky   stýkať   sa so sťažovateľkou, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, presahuje rámec bežných vecí. Matka sťažovateľky sa nachádza na území Maďarska a je vo väzbe. Takto je realizácia jej práva stýkať sa so sťažovateľkou závislá od súčinnosti inej dospelej osoby (vzhľadom na vek sťažovateľky) – v tomto prípade spravidla starej matky a rovnako tak aj od súčinnosti príslušného zariadenia, v ktorom matka vykonáva väzbu, a je spojená s vycestovaním mimo územia Slovenskej republiky. Vzhľadom na tieto faktické   okolnosti   a na to, že rodičia sťažovateľky   nedosiahli   súlad   pri   výkone   ich   rodičovských   práv   a   povinností   voči sťažovateľke, javí sa byť primerané podrobiť vycestovanie starej matky so sťažovateľkou mimo územia Slovenskej republiky povoľovaciemu konaniu súdu. Namietané predbežné opatrenie nemožno hodnotiť ako zákaz styku matky so   sťažovateľkou, výkon   jej práva stýkať sa so sťažovateľkou len fakticky podrobuje špeciálnemu režimu. Je tiež relevantné, že výkon práva matky stýkať sa so sťažovateľkou nie je závislý výlučne na vôli matky, pričom   ďalšie   trvanie   väzby   ako   podstatnej   okolnosti   v   tomto   smere   nedokáže   matka ovplyvniť výlučne pôsobením svojej vôle. Rovnako tak sa aj intenzita zákazu uloženého starej   matke predbežným opatrením javí byť primeraná. Z   praktického hľadiska   zrejme nebolo   možné   diferencovať   vo   výroku   uznesenia,   že   len   vycestovanie   starej   matky so sťažovateľkou   na   účely   realizácie   práva   matky   stýkať   sa   so   sťažovateľkou   podlieha súhlasu súdu. Z toho dôvodu sa javí byť nevyhnutné a primerané, ak predmetný zákaz vycestovania zasahuje napr. aj bežné cesty do pohraničia susedných štátov (napr. výlety, nákupy, návšteva kúpalísk a pod.).

Ústavný súd tiež konštatuje, že skutočnosti, ktoré boli aspoň osvedčené v konaní, poskytujú primeraný skutkový a právny podklad pre nariadenie predmetného predbežného opatrenia. Preukazovanie ďalších relevantných skutočností bude predmetom dokazovania v konaní vo veci samej, čo by však zjavne presahovalo predmet a účel konania o nariadenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia neuviedol výsledok hlasovania senátu, a to uvedením pomeru hlasov (§ 3 ods. 9 zákona o súdoch).

Podľa § 3 ods. 9 zákona o súdoch člen senátu, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím senátu alebo   s   jeho   odôvodnením,   má   právo,   aby   sa   jeho   odlišné   stanovisko   pripojilo k rozhodnutiu. Odlišné stanovisko sudcu sa doručuje a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia. V každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok   hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov.

Citované   ustanovenie   zákona   o   súdoch   zavádza   inštitúty   (odlišné   stanovisko a zverejňovanie výsledku hlasovania v senátoch), ktoré majú za cieľ zvýšiť transparentnosť rozhodovania   všeobecných   súdov   s   cieľom   posilnenia   ochrany   verejnosti   pred   tajným výkonom   spravodlivosti   a   kontroly   zo   strany   verejnosti   [porovnaj   Dôvodovú   správu k zákonu č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov a ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony   (ďalej   len   „zákon   č.   33/2011   Z.   z.“)]. Uvedené inštitúty dopĺňa aj povinné zverejňovanie súdnych rozhodnutí podľa § 82a zákona o súdoch, ktoré bolo tiež zavedené zákonom č. 33/2011 Z. z.

Námietka   sťažovateľky   je   opodstatnená   v   tom,   že   v   odôvodnení   namietaného uznesenia nie je zverejnený výsledok hlasovania senátu, a to uvedením pomeru hlasov. Je

však potrebné uviesť, že zverejnenie výsledku hlasovania  uvedením pomeru hlasov, je spôsobilé poskytnúť informáciu výlučne o tom, či senát dospel k predmetnému rozhodnutiu jednohlasne alebo či niektorý člen senátu bol proti (porovnaj tiež § 37 OSP). Zverejnenie výsledku hlasovania však nie je spôsobilé poskytnúť informáciu o dôvodoch, prečo člen senátu   hlasoval   proti.   Takúto   informáciu   sprostredkúva   až inštitút   odlišného   stanoviska sudcu,   ktorý   nesúhlasil   s   rozhodnutím   alebo   jeho   odôvodnením,   ktoré   sa   pripája k rozhodnutiu, doručuje sa a uverejňuje rovnako ako ostatné časti rozhodnutia. Neuvedenie výsledku hlasovania samo osebe nie je spôsobilé ovplyvniť argumentáciu účastníka konania a jeho ďalší postup pri podávaní riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, preto v tejto časti považuje ústavný súd námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Takto ústavný súd dospel k záveru, že uvedené pochybenie krajského súdu samo osebe nebolo spôsobilé relevantným spôsobom zasiahnuť do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   právne   závery   krajského   súdu   sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z osvedčených   skutkových   zistení,   je   možné   k   nim   dospieť   aplikáciou   a   výkladom príslušných ustanovení zákona o rodine a Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu z 27. mája 2013. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení zákona o rodine a Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako   odvolacím   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľkou označené práva podľa čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2 v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv,   práv   a   slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 9 ods. 3 a čl. 10 ods. 2 v spojení s porušením čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoP/56/2013 z 27. mája 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013