znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 550/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 61/2012-153 z 27. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 61/2012-153 z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že M. D., B. (ďalej len „žalobkyňa“), sa návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   18. novembra 2010 domáhala proti sťažovateľke (v procesnom postavení žalovanej) určenia neplatnosti   výpovede   zmluvy   o   poskytovaní   plnenia   z P.   S.,   a.   s.   (ďalej   len   „zmluva o dôchodku“), z 26. októbra 2009. Neskôr žalobkyňa rozšírila svoj návrh voči sťažovateľke o zaplatenie peňažnej sumy 221 € s príslušenstvom. Podaním doručeným okresnému súdu 28.   novembra   2011   žalobkyňa zobrala svoj   návrh   v časti   určenia   neplatnosti   výpovede zmluvy o dôchodku späť.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   206/2010   z   12.   decembra   2011   zaviazal sťažovateľku   zaplatiť   žalobkyni   sumu   220,74   €   s   9   %   úrokom   z   omeškania od 16. apríla 2010 do zaplatenia. V časti nároku 0,60 € s príslušenstvom okresný súd návrh žalobkyne zamietol a vo zvyšku konanie z dôvodu späťvzatia časti žaloby zastavil.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 13 Co 61/2012 z 27. marca 2012 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 220,74 € s príslušenstvom, potvrdil. Vo výroku, ktorým bol nárok v časti 0,60 € s príslušenstvom zamietnutý, a vo výroku, ktorým bolo konanie vo zvyšku zastavené, zostal prvostupňový rozsudok nedotknutý.

Podľa sťažovateľky „odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou:

a/   odôvodňujúcou   to,   že   predmetná   zmluva   o   dôchodku   žiadnym   spôsobom neupravuje dobu trvania zmluvy...

b/   odôvodňujúcou,   že   zmluvu   na   dobu   určitú   nemožno   viazať   na   takú   právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu...

c/ odôvodňujúcou, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľná... d/ odôvodňujúcou to, že rozsudkom súdu prvého stupňa nám bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa...“.

Sťažovateľka   uviedla,   že „v   rámci   súdneho   konania   riešili   súdy   oboch   stupňov právnu   otázku   aplikácie   ustanovení   zákona   č.   483/2011   Z.   z.   o   bankách,   a   to   najmä ustanovení § 27 ods. 8, § 166 a § 119 ods. 3 tohto zákona na zmluvu o dôchodku.

Súd prvého stupňa túto právnu otázku vyriešil tak, že uvedené zákonné ustanovenia sa na vec nepoužijú, pretože predmetom zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi účastníkmi nebola obchodná banková činnosť ako taká, čo je predmetom podnikania každej banky, ale v   súlade   so   štatútom   účelom   plnenia   bola   podpora   zabezpečenia   životnej   úrovne pracovníkov žalovaného, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, za účelom ocenenia vernosti   k   žalovanému,   kvality   ich   práce   ako   aj   na   podporu   stabilizácie   pracovníkov žalovaného, teda nejde o podnikateľskú činnosť žalovaného tak ako ju má na mysli zákon č. 483/2001 Z. z.“.

Podľa sťažovateľky súd prvého stupňa tak dospel k právnemu záveru, že „podľa ustanovenia § 116 zákona č. 483/2001 Z. z. sa týmto zákonom spravujú aj právne vzťahy vzniknuté   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona,   teda   aj   zmluvy   uzatvorené   pred 01. 09.   2002,   nepoužijú   sa   však   na   posudzovaný   právny   vzťah   zo   zmluvy   o   dôchodku, pretože nejde o obchodnú bankovú činnosť.

S   vyššie   uvedeným   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   sa   odvolací   súd nestotožnil, keď zaujal právny názor, že zákon č. 483/2011 Z. z. sa na posudzovaný vzťah zo zmluvy o dôchodku nepoužije, pretože tento zákon nadobudol účinnosť až po uzatvorení zmluvy o dôchodku. Odvolací súd tak zaujal právny názor, že zákon č. 483/2001 Z. z. sa vôbec nepoužije na zmluvy uzatvorené pred 01. 09. 2002...

Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa,   neboli   splnené   zákonné   predpoklady   pre   vyhotovenie   skráteného   odôvodnenia podľa ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   i   tým,   že   posudzovaná   zmluva o dôchodku   je   zmluvou   na   dobu   určitú,   pretože   určitú   dobu   trvania   možno   viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb   zistiť,   kedy   dôjde   ku   skončeniu   zmluvného   vzťahu,   pričom   v   dobe   uzatvorenia zmluvy nemusia mať jej účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane.“.

Sťažovateľka sa nestotožnila so závermi súdu prvého stupňa a v odvolaní proti jeho rozsudku z 12. decembra 2011 v podstatnom namietala:

«1. V súvislosti s dobou trvania zmluvy o dôchodku sme poukázali na rozdiel medzi trvaním práva na dôchodok a medzi trvaním zmluvy o dôchodku (článok VII. odvolania). Ide o rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok (t. j. právneho   titulu,   ktorým   sa   právo   na   dôchodok   podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka zakladá) a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy.

Ustanovenie   §   842   Občianskeho   zákonníka   nič   nestanovilo   o   dobe,   na   ktorú   sa uzatvára zmluva o dôchodku, stanovilo len, že zmluvou sa zakladá „na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania“ právo (na vyplácanie dôchodku).

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy... Pretože zo zákona, ani zo zmluvy o dôchodku nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako to učinil žalovaný voči žalobkyni písomnou výpoveďou. S touto právnou argumentáciou sa odvolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal...

2. V podanom odvolaní sme taktiež namietali, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok VIII. odvolania).

S touto právnou argumentáciu sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal...

3. K právnemu názoru súdu prvého stupňa, že posudzovaná zmluva o dôchodku bola uzatvorená do doby objektívne zistiteľnej a určiteľnej (do smrti žalobkyne), sme uviedli, že smrť fyzickej osoby nie je objektívne zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí. Aby smrť takouto skutočnosťou bola, muselo by byť vždy objektívne zistiteľným, že smrť nastala a zároveň i to, kedy nastala (článok IX. odvolania). Napriek tomu, že sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, našou právnou argumentáciou brojacou proti právnym záverom súdu prvého stupňa sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal.»

Sťažovateľka   tvrdí,   že   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   z   27.   marca   2012   riadne nezdôvodnil   a   nezaoberal   sa   náležite   jej   odvolacími   námietkami   a argumentmi,   a preto podľa jej názoru rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 61/2012-153 z 27. marca 2012 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. v skratke... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   27. 03.   2012,   č.   k.   13 Co/61/2012-153, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici   zo   dňa   27.   03.   2012,   č.   k.   13   Co/61/2012-153,   a   vec   vracia   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   už   citovaného   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 19. augusta 1998 so   žalobkyňou   zmluvu   o   dôchodku,   predmetom   ktorej   bolo   doživotné   plnenie   nároku z podporného   dôchodkového   fondu   sťažovateľky   v   sume   6 650   Sk   (221   €)   mesačne. Sťažovateľka výpoveďou z 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako   dôvod   výpovede   uviedla   využitie   zákonného   práva   podľa   §   582   Občianskeho zákonníka.

V konaní pred všeobecnými súdmi bola medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka,   či   zmluva   o   dôchodku   podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka   zakladajúca   právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu   určitú   alebo   neurčitú,   pričom   odpoveď   na   danú   otázku   ovplyvňuje   možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 7 C 206/2010 z 12. decembra 2011, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni   sumu   220,74   €   s príslušenstvom,   a   v   tejto   súvislosti   považoval   za   potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

«Žalovaný uzatvoril so žalobkyňou zmluvu o poskytovaní plnenia z... V predmetnej zmluve   sa   bližšie   neuvádza   v   súlade   s   ktorými   ustanoveniami   zákona   bola   zmluva uzatvorená. Predmetom zmluvy bolo doživotné plnenie mesačne vo výške 6 650 Sk, t. j. 220,74   Eur.   Zmluva   bola   uzatvorená   podľa   štatútu   P.,   a.   s.,   podľa   ktorého   podporný dôchodkový   fond   slúžil   na   podporu   zabezpečenia   životnej   úrovne,   ktorú   pracovníci žalovaného   dosiahli   v   čase   svojej   pracovnej   aktivity,   na   ocenenie   ich   vernosti   k žalovanému,   kvality   ich   práce   a   na   podporu   stabilizácie   pracovníkov   žalovaného. Vyplácanie plnenia sa podľa zmluvy končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil a podľa čl. I. predmetom zmluvy je doživotné plnenie - mesačné. Podľa čl. V. zmluvy, právo na plnenie z tejto zmluvy nemožno previesť na iného.

Vzhľadom na obsah predmetnej zmluvy, súd túto posúdil v súlade s § 842 a nasl. OZ, nakoľko v súlade so zmluvou vzniklo žalobkyni právo na vyplácanie určitého dôchodku   pravidelného plnenia. Pojmovými znakmi takejto zmluvy sú dôchodok a neurčitosť doby trvania vzťahu. Pokiaľ ide o dôchodok, rozumie sa týmto pojmom periodicky sa opakujúce plnenie,   pričom dôchodok sa môže vyplácať z rôznych dôvodov, má slúžiť na finančné zabezpečenie osoby v určitej situácii, napr. počas štúdia, choroby, zabezpečenia životnej úrovne, alebo inej situácie, kedy nie je trvanie vymedzené časom, ale určitým obdobím, počas trvania ktorého má byť poskytované plnenie. Za poskytnutý dôchodok sa nemusí vždy poskytnúť   protiplnenie.   Pokiaľ   ide o dobu trvania vyplácania dôchodku,   táto môže byť vymedzená napr. dĺžkou života alebo dĺžkou trvania choroby, prechodnej invalidity a pod. Časový rozsah plnenia, teda závisí od objektívne zistiteľnej skutočnosti. Súd predmetnú zmluvu neposúdil v súlade s § 51 OZ, ale v súlade s § 842 a nasl. OZ, nakoľko spĺňa všetky náležitosti   takto   zmluvne   vymedzené   typu.   Právny   vzťah   zo   zmluvy   o   dôchodku   zaniká predovšetkým uplynutím doby, na ktorú bol uzavretý, najneskôr zaniká smrťou, pretože toto právo je viazané na osobu. Pri posudzovaní skutočnosti, či ide o zmluvný vzťah uzatvorený na dobu určitú alebo neurčitú súd vychádzal z toho, že pokiaľ ide o uzatvorenie zmluvy na dobu určitú, takouto zmluvou je aj zmluva, ktorej skončenie sa viaže na konkrétny dátum neurčitej objektívne zistiteľnej skutočnosti, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy dôjde ku skončeniu zmluvného vzťahu, pričom v čase dojednania takejto dohody nemusia mať účastníci   istotu,   kedy   táto   doba   uplynie,   je   však   isté,   že   táto   skutočnosť   nastane (Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   31CDO/513/2003,   NS   SR   4   Cdo   294/2009). Vzhľadom na uvedené súd predmetnú zmluvu považoval za zmluvu, ktorej skončenie bolo viazané   na   určitú   skutočnosť,   na   základe   ktorej   možno   objektívne   zistiť,   kedy   dôjde k ukončeniu zmluvného vzťahu, (a to aj v prípade vyhlásenia za mŕtveho), nešlo o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, bez uvedenia kedy skončí. Preto predmetný zmluvný vzťah nemohol   byť   ukončený   výpoveďou   doručenou   žalobkyni   dňa   30.   10.   2010   v   súlade s § 582 OZ, nakoľko zmluva nebola uzatvorená na dobu neurčitú.

Záväzok žalovaného nezanikol v súlade s § 575 OZ ako to tvrdil žalovaný, z dôvodu, že plnenie sa stalo nemožným v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. Zákon č. 483/2001 Z. z. upravuje   niektoré   vzťahy   súvisiace   so   vznikom,   s   organizáciou,   riadením,   podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením   zahraničných   bánk   na   území   Slovenskej   republiky   za   účelom   regulácie a kontroly   bánk,   pobočiek   zahraničných   bánk   a   iných   subjektov   s   cieľom   bezpečného fungovania bankového systému, v § 2 zákonom č. 483/2001 Z. z. je uvedený ako predmet obchodná činnosť banky. Žalovaný poukázal na § 27 ods. 8 zákonom č. 483/2001 Z. z. v tomto paragrafe sa uvádza, že banka a pobočka zahraničnej banky vykonávajú obchody so svojimi   klientmi   na   zmluvnom   základe,   ďalej   sa   tu   uvádzajú   povinnosti   v   súvislosti s bankovými činnosťami a v tejto súvislosti je v odseku 8 uvedené, že banka a pobočka zahraničnej banky nesmú uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre nich, najmä   také   zmluvy,   ktoré   ich   zaväzujú   na   hospodársky   neodôvodnené   plnenie   alebo na plnenie   zjavne   nezodpovedajúce   poskytnutej   protihodnote   alebo   ktorými   sú   zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky. V súlade s § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. bolo   uložené   bankám   najneskôr   do   6   mesiacov   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto zákona zosúladiť s týmto zákonom svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov; odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona   nikto   nemôže   pokračovať   v   činnosti,   ktorej   vykonávanie   je   v   rozpore   s   týmto zákonom.   Súd   poukazuje   na   to,   že   predmetnom   zmluvného   vzťahu   uzatvoreného   medzi účastníkmi nebola obchodná banková činnosť ako taká, čo je predmetom podnikania každej banky, ale v súlade so štatútom účelom plnenia bolo podpora zabezpečenia životnej úrovne pracovníkov žalovaného, ktorú dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, za účelom ocenenia vernosti   k   žalovanému,   kvality   ich   práce   ako   aj   na   podporu   stabilizácie   pracovníkov žalovaného, teda nejde o podnikateľskú činnosť žalovaného tak ako ju má na mysli zákon č. 483/2001 Z. z., sám žalovaný napriek predmetnému zákonu, ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 2002, nepovažoval plnenie z jeho strany poskytované žalobkyni za nemožné a výpoveď napísal až dňa 26. 10. 2009.

S tvrdením žalovaného, že zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39   Občianskeho   zákonníka   pre   rozpor   s   ustanovením   §   842   Občianskeho   zákonníka, nakoľko   obsahuje   dojednané   dve   odlišné   neurčité   doby   trvania   vyplácania   sumy dohodnutého plnenia, v článku II. záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške, v rozpore s tým je článok III., v ktorom je uvedené, že vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čiže tu ide o odlišné doby neurčitého trvania práva, okrem   iného   tento   rozpor   spôsobuje   tiež   neurčitosť   a   nezrozumiteľnosť   zmluvy   z   čoho vyplýva jeho neplatnosť, nakoľko tieto dve ustanovenia sú neurčité, vzájomne si odporujúce, z   ich   obsahu   nemožno   presne   zistiť   dobu   zániku   práva   na   výplatu   dôchodku   sa   súd nestotožnil. Súd poukazuje na to, že návrh zmluvy predložil žalovaný, žalovaný sa zaviazal vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške a to mesačne do 15. dňa, ak sa následne v zmluve uvádza, že vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, nič toto   nemení   na   dohodnutej   dobe   vyplácania   plnenia,   pretože   bolo   dohodnuté   mesačné plnenie.»

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 61/2012 z 27. marca 2012, ktorým bol v napadnutých výrokoch potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa z 12. decembra 2011, vyplýva,   že   odvolací   súd   sa   v   potvrdzujúcich   výrokoch   v   celom   rozsahu   stotožnil so skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu.   V   odôvodnení   namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:

«Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 19. 10. 1998 je bez akýchkoľvek pochybností zmluvou uzavretou na dobu určitú.

Pri výklade právneho úkonu je potrebné vychádzať z jednotnej a plne akceptovanej teórie   práva   vzťahujúcej   sa   k   výkladu   právnych   úkonov.   Ak   by   aj   určité   zákonné ustanovenie (v tomto prípade ust. § 842 OZ) zdanlivo vnášalo nejasnosť do uzavretého dvojstranného právneho úkonu, je potrebné ujasniť si, čo konkrétne právne ustanovenie sledovalo.

Platí,   že   zákon   a   posudzované   právne   úkony   treba   vykladať   jednotlivo,   ale aj vo vzájomných súvislostiach.

Právne úkony sú prejavy vôle smerujúce ku vzniku, zmene alebo zániku (zrušeniu) práv a povinností, alebo ich právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Z hľadiska subjektov môžu byť právne úkony jednostranné a dvojstranné. Sporná uzavretá zmluva je nepochybne dvojstranným právnym úkonom. Podľa dĺžky konania môžu byt' dvojstranné právne úkony uzatvorené na dobu určitú alebo na dobu neurčitú. Zmluva je uzavretá na dobu neurčitú, ak nie je určený čas jej trvania. Ak je však čas dĺžky trvania zmluvy vymedzený, ide o zmluvu uzavretú na dobu určitú. Čas, na ktorý je zmluva uzavretá, môže byť ohraničený buď dátumom alebo inou skutočnosťou, ktorá určite nastane.

Skutočnosťou,   ktorá   určite   nastane   je   aj   smrť   konkrétnej   fyzickej   osoby.   Zmluva uzavretá   na   dobu   života   účastníka   je   preto   zmluvou   uzavretou   na   dobu   určitú.   Nie   je podstatné, že v čase uzatvorenia zmluvy nikto nevie ako dlho bude ten ktorý človek žiť. Zmluva o poskytovaní plnenia z... je časovo ohraničená, ale bez určenia konkrétnej dĺžky. Odvolací súd nevidí rozpor medzi článkami II. a III. uzavretej zmluvy, pokiaľ ide o dĺžku   dojednania   trvania   zmluvy.   Článok   II.   zaväzuje   povinného   vyplácať   príjemcovi sumu doživotne. Článok III. uvádza, že vyplácanie plnenia končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Predpona „do“ v slovenčine priradená pred sloveso znamená dokončenie určitého deja.   Napr.   „dopísať“   znamená   dokončiť   písanie,   „dorobiť“   znamená   dokončiť   robotu (prácu) a „dožiť“ znamená dokončiť život.»

K tvrdeniu sťažovateľky, že v prípade článku II je doba vyplácania určená okamihom skončenia života žalobkyne, pričom v článku III by táto doba mala skončiť v prípade, ak by žalobkyňa zomrela po 15. dni v mesiaci, až koncom mesiaca, v ktorom žalobkyňa zomrela, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«V tejto súvislosti treba opäť vychádzať z platných poučiek právnej vedy o určitosti právnych úkonov. Právny úkon je neurčitý vtedy, keď nemožno spoľahlivo a presne zistiť jeho   obsah   a   túto   neurčitosť   nemožno   odstrániť   ani   výkladom   prejavu   ani   aplikáciou dispozitívnych   ustanovení   zákona.   Neurčitosť   prejavu   spôsobuje   samozrejme   neplatnosť zmluvy.

Veta   „vyplácanie   plnenia   skončí   mesiacom,   ktorého   sa   príjemca   dožil“   nemôže znamenať a neznamená, že žalobkyňa by mala nárok na výplatu plnenia aj po okamihu svojej   smrti   v   prípade,   že   by   táto   nastala   po   15-tom   v   mesiaci   do   konca   konkrétneho mesiaca. Žalovaný totiž opomína článok I. zmluvy, kde je výslovne uvedené, že predmetom zmluvy   je   „doživotné   plnenie“,   z čoho   vyplýva,   že toto   plnenie prináleží   žalobkyni iba do okamihu jej smrti.

V článku III. nie je uvedené, že vyplácanie plnenia prináleží „do konca mesiaca“, ktorého sa príjemca dožil. Pokiaľ by žalovaný považoval dojednanie článku III. za nejasné, treba zdôrazniť, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná.   Ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto časť. Pokiaľ ide o zvyšok, právny úkon je platný, iba ak by z okolností, za ktorých k nemu došlo vyplývalo, že neplatnú časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

V prípade prijatia záveru, že dojednanie v článku III. „vyplácanie plnenia skončí mesiacom,   ktorého   sa   príjemca   dožil“,   je   nejasné   a   preto   je   neplatné,   nerobí   táto skutočnosť neplatným celý právny úkon t. j. uzatvorenú zmluvu. Bola by neplatná iba táto časť.»

K   námietke   nesprávneho   výkladu   §   842   Občianskeho   zákonníka   a k   tvrdeniu sťažovateľky,   že   takáto   zmluva   je   uzavretá   na   dobu   neurčitú   a   túto   zmluvu   zákon neumožňuje uzatvoriť na dobu určitú, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Výklad žalobcu (odvolací súd má zrejme na mysli „žalovaného“, pozn.) nemožno prijať, pretože opak jeho tvrdenia je pravdou. Ust. § 842 OZ vymedzuje pojem zmluva o dôchodku tak, že ohraničuje aj dobu jej platnosti. Doba platnosti je určená doživotne, teda   je   ohraničená   dňom,   ktorý   určite   nastane.   Môže   byť   zo   zákona   určená   aj   dobou neurčitého trvania. To znamená, že „doba“ určite uplynie, len dĺžku jej trvania nemožno vopred odhadnúť. Napríklad príjemca má dostať väčšiu sumu peňazí z titulu dedenia. Nie je isté, kedy túto sumu príjemca dostane, a teda ide o to, že doba za ktorý peniaze dostane, nie je presne určená. Napr. zmluva môže byť podľa § 842 uzatvorená do dňa, keď prijímateľovi budú vyplatené náležitosti dedičstva. To však nič neznamená, že by v druhom prípade išlo o uzavretie zmluvy na dobu neurčitú.

Žalovaný argumentuje odbornou literatúrou a cituje vetu „právo výplaty dôchodku je charakterizované neurčitosťou doby trvania“.

Tu   treba   zdôrazniť,   že   ide   o   pochopenie   podstatného   rozdielu   medzi   základnými pojmami. Dĺžkou trvania uzatvoreného dvojstranného právneho úkonu (zmluvy) na dobu určitú (do smrti poberateľa) a neurčitosťou dĺžky výplaty dôchodku. Nevie sa, kedy presne skončí   dôvod   vyplácania   dôchodku   a   preto   ide   o   neurčitosť   doby   výplaty   a   nie o neohraničenosť dĺžky trvania zmluvy.»

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu neaplikovania „zákona č. 483/2001 Z. z.“ odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „zmluva bola uzatvorená dňa 19.   10.   1998.   Zákon č.   483/2001 Z.   z.   nadobudol účinnosť dňom 01. 09. 2002. Zákon však nemôže pôsobiť retroaktívne a postihovať účastníkov zmlúv, ktoré boli   uzavreté   pred   účinnosťou   zákona.   Nemôže   tomu   tak   byť   aj   napriek   konkrétnym ustanoveniam zákona napr. § 119 ods. 3 veta prvá za bodkočiarkou, ktoré zakazuje banke odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   zákona   pokračovať   v   činnosti,   ktorá   je   v   rozpore so zákonom.

V   tejto   súvislosti   neobstojí   ani   poukaz   žalovaného   na   ust.   §   575   ods.   1   OZ o nemožnosti plnenia. Nemožnosť plnenia by sa musela prejaviť fyzicky (napr. v neexistencii finančných   prostriedkov),   ale   za   nemožnosť   plnenia   nemožno   považovať,   ak   neskoršie vydaný zákon zakazuje banke pokračovať v činnosti, ktorá bola zmluvne dohodnutá oveľa skôr, pred prijatím zákona.

Retroaktivita je v zásade nezlúčiteľná s medzinárodnými zmluvami ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Bolo by tiež porušené právo občana vlastniť majetok, pretože by mu bol odopretý legitímne očakávaný príjem.“.

K námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej   sa   súd   prvého   stupňa   nevysporiadal   s jej právnou   argumentáciou,   a k jej   tvrdeniu,   že   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   je nepresvedčivé, odvolací súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«Krajský   súd   už   viackrát   zdôraznil,   že   „oná   presvedčivosť“   je   veľmi   subtílna záležitosť.

Môže byť vždy spochybňovaná (aj bez vnútorného presvedčenia oponenta). Závisí najmä od vybavenosti a pripravenosti vedomia toho, kto argumenty nemieni akceptovať. Odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   považuje   za   úplný,   logický,   dostatočne argumentačne aj právne zdôvodnený a pri výklade zákona vo všetkých jeho vzájomných súvislostiach jednoznačne pochopiteľný.

O   pripustení   dovolania   krajský   súd   nerozhodol.   Nestotožnil   sa   s   argumentáciou žalovaného, čo v tomto prípade je potrebné považovať za možný dôvod dovolania. Otázka, kedy je zmluva uzavretá na dobu určitú alebo neurčitú, je v právnej teórii vyriešená. Ust. § 842 OZ nevyžaduje špecifický výklad. Pokiaľ ide o zákon 483/2001 Z. z. tento nemôže pôsobiť retroaktívne, aby spôsobil ujmu účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu pred dohodnutím   účinnosti   zákona.   Odňal by   účastníkovi   takejto   zmluvy právo vlastniť majetok (č. l. 20 Ústavy SR) a evidentne by narúšal právnu istotu.»

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   vo   svojej sťažnosti   namieta   v zásade   rovnaké   skutočnosti,   ktoré   namietala   aj   v konaní   pred všeobecnými   súdmi   (okresným   súdom   a   krajským   súdom)   a   ktorých   podstatou   bol   jej nesúhlas s právnym názorom   okresného súdu,   v zmysle ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej osoby), s ktorým sa krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku stotožnil.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 13 Co 61/2012 z 27. marca 2012 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo vzťahu ku všetkým námietkam uplatneným sťažovateľkou ide v okolnostiach prípadu   o problém právneho posúdenia veci   (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods.   1 Občianskeho zákonníka) v súvislosti s ukončením zmluvy o dôchodku.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m. I. ÚS 241/07).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 61/2012 z 27. marca 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa   sp. zn.   7   C   206/2010   z   12.   decembra   2011,   ktorý   bol   v   odvolacom   konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému, spočívajúceho v hľadaní ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo   neurčitú,   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť   napadnutý rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti, ktoré viedli krajský súd k záveru, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi 19. októbra 1998 je bez akýchkoľvek pochybností zmluvou uzavretou na dobu určitú.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu posúdeniu veci aké zaujal súd prvého stupňa (pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu), že dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je potrebné   považovať   z   hľadiska   povahy   tohto   dojednania   za   dojednanie   zmluvy,   ktorej skončenie bolo viazané na určitú skutočnosť, na základe ktorej možno objektívne zistiť, kedy dôjde k ukončeniu zmluvného vzťahu, a teda predmetný zmluvný vzťah nemohol byť ukončený   výpoveďou   doručenou   žalobkyni   v   súlade   s   §   582   Občianskeho   zákonníka, nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnosti sťažnosťou   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   by   zároveň   zakladal   dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   už   v porovnateľnej   právnej   veci   vyslovil   právny   názor, v zmysle   ktorého   by   bolo   v   rozpore   s   účelom   a zmyslom   právnej   úpravy   zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch)   narušená   možnosťou   povinnej   osoby   kedykoľvek   takýto   zmluvný   vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka (pozri II. ÚS 26/2012).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 61/2012-153 z 27. marca 2012 a sťažovateľkou označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012