znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 55/2014 -37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu   Jána Lubyho v   konaní o   sťažnosti   Rímskokatolíckej   cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Ulica Jána Hollého 10, Trnava, zastúpenej Advokátkou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Viliama Karasa, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Trnava č. k. 37 C 18/2007-583 z 31. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 385/2011-677 z 27. februára 2013 v časti výrokov o trovách konania, za účasti Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Rímskokatolíckej cirkvi Trnavskej arcidiecézy n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Ulica Jána Hollého 10, Trnava   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“   alebo   „navrhovateľ“, alebo „žalobca“), zastúpenej Advokátkou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Viliama Karasa, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   37   C   18/2007-583 z 31. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 385/2011-677 z 27. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) v časti výrokoch o trovách konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v súdnom konaní vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   37   C   18/2007   sa   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   domáhala podľa zákona   č. 161/2005 Z.   z. o navrátení vlastníctva   k nehnuteľným veciam   cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   161/2005   Z.   z.“)   proti   Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľností.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   37   C   18/2007-583   z   31.   októbra   2011   žalobe sťažovateľky   čiastočne   vyhovel   a   rozhodol   o   povinnosti   žalovaného   vydať   a   navrátiť sťažovateľke   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   bližšie   špecifikovaným   vo   výrokovej   časti rozsudku okresného súdu, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a s poukazom na § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie v rozsahu, v ktorom bola   jej   žaloba   zamietnutá,   a   v   rozsahu,   v   ktorom   okresný   súd   rozhodol   o   nepriznaní jej práva na náhradu trov prvostupňového konania, ktorých sa na podklade dôvodov v ňom uvedených   domáhala,   aby   odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak, že žalovanému   určí   povinnosť   vydať   všetky   nehnuteľnosti,   v súvislosti   s   ktorými   bola žaloba zamietnutá, a súčasne aby určil žalovanému povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Krajský   súd   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   výroku   v   merite   veci a o odvolaní sťažovateľky proti súvisiacemu výroku o trovách konania tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, čiastočne zmenil a rozhodol o povinnosti   žalovaného   vydať   a   navrátiť   sťažovateľke   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   podala sťažovateľka   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti   s   porušením označených práv odôvodnila takto:

„Z rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že sťažovateľovi voči SPF priznal nárok na vydanie a navrátenie vlastníctva k pozemkom o celkovej výmere 1 425 640 m2. Odvolací súd   priznal   sťažovateľovi   voči   SPF   priznal   nárok   na   vydanie   a   navrátenie   vlastníctva k ďalším pozemkom o celkovej výmere 3 096 m2. Rozdiel pôvodne žalovanej a priznanej výmery teda predstavuje 9 058 m2, čo je 0,62 % pôvodne žalovanej výmery.

... sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci a domnieva sa, že odvolací súd   mal   správne   aplikovať   ustanovenie   §   142   ods.   3   resp.   §   142   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorých aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti, resp. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí. Máme za to, že pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o trovách konania rozhodol v súlade citovanými ustanoveniami Občianskeho   súdneho poriadku,   učinil   by   spôsobom predvídaným zákonom...

V   danom   prípade   odvolací   súd   o   náhrade   trov   konania   rozhodol   arbitrárne, rozhodnutie riadne neodôvodnil, a preto podľa nášho názoru uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania naznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „[u]stanovenie § 142 ods. 2, v zmysle ktorého   súd   vysloví,   že žiadny   z účastníkov   nemá   na   náhradu   trov   právo,   sa   vzťahuje na prípady, ak je pomer úspechu účastníkov rovnaký alebo približne rovnaký. Rozhodnutia súdov   v   časti   výroku   o   náhrade   trov   konania   sú   tak   nepreskúmateľné   a   v   rozpore s výsledkom   konania,   keďže   sťažovateľovi   boli   voči   SPF   priznané   pozemky   vo   výmere 99,38%   z   pôvodne   žalovanej   výmery.   Rovnako   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   rozsudok odvolacieho   súdu   je   nepreskúmateľný   aj   pre   odôvodnenie   odvolacieho   súdu   o   tom, že sťažovateľ   nehnuteľnosti   označil   tak,   aby   boli   spôsobilým   predmetom   vydania, až po 4 rokoch od podania návrhu (táto skutočnosť je nepravdivá, nakoľko geometrické plány   č.   15/2008   a   16/2008   boli   súdu   predložené   v   r.   2008,   na   základe   čoho   došlo k čiastočnej   zmene   petitu   žalobného   návrhu   uznesením   súdu   prvého   stupňa sp. zn. 27 C/18/2007-261 z 17. 9. 2008. Zostávajúca zmena žalobného návrhu na základe geometrického   plánu   č.   27/2011   sa   týkala   pozemkov   o   celkovej   výmere   8   105   m2, čo predstavuje iba približne 0,5 % pôvodne žalovanej výmery).“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie zastáva názor, že „... odôvodnenie napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   vo   výroku   o   náhrade   trov   prvostupňového a odvolacieho   konania   nie   je   pre   nedostatok   dôvodov   dostatočne   preskúmateľné a nezodpovedá   §   157   ods.   2   O.   s.   p...   Všeobecné   konštatovanie   o   čiastočnom   úspechu účastníkov je pre rozhodnutie o náhrade trov konania nedostačujúce...“.

V   súvislosti   s   uplatnenými   námietkami   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania sťažovateľka na záver   svojej   argumentácie   uvádza, že „...   súdy v otázke rozhodovania o náhrade trov konania v reštitučných veciach podľa zákona č. 161/2005 Z. z. nepostupujú rovnako.   Ako   dôkaz   tejto   skutočnosti   predkladáme   uznesenie   Okresného   súdu   Pezinok zo dňa 20. 3. 2012, sp. zn. 5 C/1113/2008-393, ktorým súd v reštitučnej veci podľa zákona č. 161/2005 Z. z. priznal SPF voči sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 86.945,- €, pričom   v   tomto   prípade   súd   pri   stanovení   náhrady   trov   konania   vychádzal   z   hodnoty nehnuteľností podľa stavu evidencie v pozemkových knihách. Uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajským súdom v Bratislave z 28. 9. 2012, sp. zn. 5 Co/446/2012-416.“.

Porušenie   svojho   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu sťažovateľka odôvodňuje v spojitosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa   31. 10. 2011,   č.   k.:   37   C/18/2007-583,   v   časti   výroku   o   trovách   konania, a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 2. 2013, č. k.: 11 Co/385/2011-677, v časti   výroku   o   trovách   konania,   boli   porušené   základné   ľudské   práva   sťažovateľa podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   Republiky,   podľa   Článku   1   Protokolu   č.   1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Okresného   súdu   Trnava zo dňa 31. 10. 2011, č. k.: 37 C/18/2007-583, v časti výroku o trovách konania, a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 2. 2013, č. k.: 11 Co/385/2011-677, v časti výroku o trovách konania, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trnava na nové konanie. Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Uznesením   č.   k.   IV. ÚS   55/2014-14   z   30.   januára   2014   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu v časti výrokov o trovách konania podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili ústavnému súdu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného súdu   vyjadril   k   sťažnosti   v   prípise sp. zn. 1 SprV 123/2014   z   27. februára 2014,   v   ktorom   uviedol   stanovisko   k   veci prejednávajúceho sudcu JUDr. Igora Malého, podľa ktorého „... účastník konania na strane žalobcu mal vo veci úspech len čiastočný, z čoho vyplýva logicky že žalovaný mal vo veci tiež čiastočný úspech, a v takomto prípade súd môže vysloviť že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo; súd k tomuto výroku pristúpil nielen vzhľadom k iba čiastočnej úspešnosti odrážajúcej úspešnosť vo vzťahu k petitu návrhu súdom posledne pripustenom, ale aj s ohľadom na skutočnosť že pôvodný návrh bol 2 x výrazne menený, t. j. nebol riadne pripravený, i keď súd pripúšťa že z dôvodu časovej tiesne a nemožnosti zhromaždiť všetky relevantné doklady pri podaní žaloby, a s ohľadom na petit pôvodného návrhu a konečný výrok rozsudku súdu nie je vôbec možné určiť či, a ktorý z účastníkov konania mal v spore prevažujúci úspech).“. Predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   v   prípise sp. zn. Spr 88/14 z 27. februára 2014, v ktorom v podstatnej časti uviedol toto: „Odvolací súd   aplikoval   na   výrok   o   trovách   konania   účastníkov   ustanovenie   §   142   ods.   2   OSP s prihliadnutím na čiastočný úspech oboch sporových strán v spore. Nároku žalobcu nebola v   celom   rozsahu   poskytnutá   súdna   ochrana   a   preto   s   prihliadnutím   na   túto   okolnosť odvolací súd považoval úspech účastníkov v spore na oboch stranách za čiastočný a preto vyslovil, že žiaden z nich nemá právo na náhradu trov konania. Okrem úspechu účastníkov v konaní   zohľadnil   skutočnosť   uvedenú   vo   svojom   odôvodnení   a   to   najmä   okolnosti, za ktorých došlo k uplatneniu nároku žalobcu o vydanie predmetných nehnuteľností voči žalovanému,   rovnako   k   uplatneniu   práva   na   súde,   keďže   tak,   ako   bol   nárok   žalobcu pôvodne formulovaný, mu nebolo možné vyhovieť, nebolo možné uzavrieť pred začatím sporu   dohodu   o   vydaní   veci,   t.   j.   žalovaný   nemohol   poskytnúť   dobrovoľné   plnenie   a dohodnúť   sa   so žalobcom   pred   začatím   sporu   o   mimosporovom   uspokojení   nároku   a rovnako v rámci konania pred súdom bol nárok žalobcu formulovaný do konečnej podoby, ktorú prevzal súd do svojho rozhodnutia až po uplynutí dlhého časového obdobia t.j. až po 4 rokoch od podania žaloby, čo sa významnou mierou podieľalo najmä na výške trov oboch procesných   strán,   t.   j.   aj   žalobcu.   I   tieto   okolnosti   odvolací   súd   zohľadnil   pri   svojom rozhodnutí...

Vzhľadom na to a s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2, § 167 ods. 2 OSP odkazujem na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v časti trov konania účastníkov,   rozhodnutie   je   odôvodnené   a   preskúmateľné.“ Predseda   krajského   súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a   prípadné   zaujatie   stanoviska   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   a   zároveň   ju   vyzval, aby oznámila,   či   trvá   na tom,   aby sa   vo   veci   sťažovateľky   konalo ústne   pojednávanie. V stanovisku   k   vyjadreniu   okresného   súdu   a   krajského   súdu   právna   zástupkyňa sťažovateľky poukázala na to, že všeobecné súdy len zopakovali svoju argumentáciu, ktorú už   uviedli   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí,   pričom   už   len   stručne   zhrnula   doterajšiu argumentáciu   a   súčasne   ústavnému   súdu   oznámila,   že netrvá   na   ústnom   pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu v časti výrokov o trovách konania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu základom jej argumentácie je jej nesúhlas so spôsobom jeho odôvodnenia v napadnutej časti, ako aj s jeho právnym názorom, teda nesúhlas s tým, ako krajský súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov súdneho konania.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   všeobecné   súdy   nepostupujú pri   rozhodovaní o náhrade trov konania v reštitučných veciach podľa zákona č. 161/2005 Z. z. rovnako, čo preukazuje   rozhodnutím   Okresného   súdu   Pezinok   sp.   zn.   5 C   1113/2008 z 20. marca 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie   (II.   ÚS   71/97,   IV.   ÚS   195/07).   Z   doterajšej   judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania   (napr.   I.   ÚS   48/05,   II.   ÚS   272/08)   v   súlade   so zákonom   (Robins   c.   Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997). Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania   pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   iba   za   predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku ustanovuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Pritom   treba   dbať   na   to,   aby   nikto   len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania   za   predpokladu,   že taký účastník   konania   bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku   alebo od úvahy súdu; v takom   prípade   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   advokáta   počíta   z   výšky   súdom priznaného plnenia.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 224 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa.

Z už citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že kritériom na priznanie   nároku   na   náhradu   trov   konania   je   miera   úspechu   vo   veci,   ktorá   sa   zisťuje tak u navrhovateľa (žalobcu), ako aj u odporcu (žalovaného). Miera úspechu vo veci závisí od   vzťahu   meritórneho   rozhodnutia   k   žalobnému   petitu,   ktorý   bol   naposledy   urobený vo veci samej. Z dispozície citovaných ustanovení § 142 ods. 2 a 3 OSP ďalej vyplýva, že čiastočný   úspech   vo   veci   sa   môže   v   rozhodnutí   o   trovách   konania   prejaviť   troma spôsobmi, a to tak, že súd (i) náhradu trov konania pomerne rozdelí, (ii) náhradu trov konania neprizná žiadnemu účastníkovi konania alebo (iii) náhradu trov konania v plnom rozsahu prizná tomu účastníkovi, ktorý mal neúspech len v nepatrnej časti, alebo v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný dať podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).   Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom sťažovateľky.

K   porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo   brániť   svoje   právo   na   všeobecnom   súde   (napr.   II.   ÚS   8/01),   ale   aj   tým, ak by tento súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súvislosti s rozhodnutím o trovách celého konania – prvostupňového a odvolacieho – dospel krajský súd k záveru o dôvodnosti aplikácie pravidla obsiahnutého v § 142 ods. 2 OSP, „... keď mal za to, že navrhovateľ mal v konaní úspech len čiastočný, ktorá skutočnosť opodstatňuje   určiť,   že   žiadny   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania“. V súvislosti   s   rozhodovaním   o   trovách   celého   konania   ďalej   uviedol,   že „...   prihliadol aj k argumentácii   odporcu,   že   ohľadne   parciel,   ktoré   boli   v   tomto   konaní   vydané, ak by si ich bol v lehote riadne uplatnil mohla byť uzavretá dohoda,   lenže navrhovateľ nehnuteľnosti   označil   tak,   aby   boli   spôsobilé   na   vydanie   až   po   4   rokoch   od podania návrhu“.

Toto   odôvodnenie   krajského   súdu   nemožno   (odhliadnuc   od   toho,   že   je   pomerne stručné) považovať podľa názoru ústavného súdu za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP predpokladá aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia rozhodnutia o trovách konania. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie   o trovách   konania   treba   posudzovať   v   kontexte   celého   rozhodnutia (I. ÚS 230/04, III. ÚS 53/06). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd rozhodoval o trovách tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania a ak krajský súd v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   podčiarkol   najmä   to,   že   sťažovateľka   mala v priebehu celého konania iba čiastočný úspech, čo v tomto smere podľa názoru krajského súdu   opodstatňovalo   prijať   záver   o   aplikácii   §   142   ods.   2   OSP   a   vysloviť,   že   žiaden z účastníkov   nemá   na   náhradu   trov   konania   právo,   pretože   tento   postup   výslovne   – ako jednu z možných alternatív − pripúšťa znenie § 142 ods. 2 OSP, tak podľa názoru ústavného súdu   krajský   súd   odôvodnil   namietané rozhodnutie   ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a následná aplikácia zistenej právnej normy v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že „súdy v otázke rozhodovania o náhrade trov konania v reštitučných veciach podľa zákona č. 161/2005 Z. z. nepostupujú rovnako“ ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov   obsiahnuté   v   rozhodnutiach   vo   veci   samej   nemajú   charakter   precedensu,   ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k   naplneniu   hlavného   účelu   princípu   právnej   istoty   ani   k   dôvere   v spravodlivé   súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (resp. jeho plénu   a kolégiám)],   keď   mu   okrem   iného   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov   všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa   ich   výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že to má za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade argumentáciu   sťažovateľky   za spôsobilú   na to,   aby len na jej   základe   bolo možné   toto uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné (IV. ÚS 574/2013).

Ústavný súd, opierajúc sa o už uvedené ústavnoprávne vyhodnotenie jednotlivých námietok sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách konania, konštatuje, že vzhľadom na už uvedené nemožno prijať záver o porušení sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, a preto tejto časti jej sťažnosti nevyhovel.

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy a princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani   k   porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia   nemožno   vyvodiť,   že   ním   došlo   k neprípustnému   zásahu   do   práva garantovaného   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu v posudzovanom   prípade   krajský   súd   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval   príslušné   právne   normy.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   ani   tejto   časti sťažnosti nevyhovel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu v časti výroku o trovách konania ústavný súd uvádza, že tento rozsudok okresného súdu preskúmal už krajský súd v rámci odvolacieho konania a keďže rozsudok krajského súdu posúdil   ústavný   súd   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľný,   tak   nemohol   vyhovieť ani sťažnosti   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv a jej sťažnosti nevyhovel, v nadväznosti na to nevyhovel ani ďalším jej procesným návrhom (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a na   priznanie   úhrady   trov konania), pretože rozhodovanie o nich sa viaže na vyslovenie porušenia základných práv a práv, ktorých porušenie sťažovateľka namietala.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014