znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 55/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti A. s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Z., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., trovy konania v sume 468,08 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a osem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. Z., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. Z., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   sp. zn. 5 T 42/2011   zo   4.   júla   2011   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   má   v   trestnom   konaní   vedenom   proti obvinenému Ing. J. B. (ďalej len „obvinený“), konateľovi spoločnosti W., s. r. o., K., pre podozrenie zo spáchania trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 2 Trestného zákona postavenie poškodenej.

Sťažovateľka si prostredníctvom svojho právneho zástupcu 5. októbra 2010 uplatnila voči   obvinenému   náhradu   škody   vo   výške   29 129,50   €.   Nárok   na   náhradu   škody v označenom   podaní   podrobne   špecifikovala;   pozostáva   z   neuhradenej   faktúry   č.  ... vo výške   9   294,29   €,   z   príslušenstva   tohto   nároku,   ktorým   sú   úroky   z   omeškania a náklady sťažovateľky   súvisiace   s   uplatnením   predmetného   nároku   voči   dlžníkovi, spoločnosti W., s. r. o., K. (ďalej len „dlžník“), na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn.   32   Rob   258/2008   (súdny   poplatok   a   trovy   právneho   zastúpenia),   ako   aj z neuhradenej faktúry č.... vo výške 16 360,43 €, z príslušenstva tohto nároku, ktorým sú úroky z omeškania a náklady sťažovateľky súvisiace s uplatnením predmetného nároku voči dlžníkovi   na   okresnom   súde   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   Rob   262/2008   (súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia), a napokon aj z nákladov poškodenej, ktoré súvisia s uplatnením už uvedených nárokov v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Ing. Š. V. (ďalej len „exekútor“) pod sp. zn. EX 6/09.

Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) podala na obvineného obžalobu 3. mája 2011; trestná vec obvineného je vedená okresným súdom súde pod sp. zn. 5 T 42/2011.

Sťažovateľka už v rámci prípravného konania podala návrh na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného tak, aby bol zabezpečený jej nárok na uplatnenú náhradu škody. Uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv 273/10 z 22. novembra 2010 bol návrh sťažovateľky   na   zaistenie   majetku   a   majetkových   práv   obvineného   zamietnutý   ako nedôvodný.   Proti   zamietavému   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   podala   sťažovateľka sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie sp. zn. 0 Tp 1250/2010 z 3. februára 2011 zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľka sa tiež domáhala podnetom preskúmania postupu okresnej prokuratúry.

Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) na tomto základe v prípise sp. zn. 1/1 KPt 248/11 z 13. apríla 2011 sťažovateľke oznámila, že uznesenie okresnej prokuratúry z 22. novembra 2010 nemá oporu v zákone.

Po podaní obžaloby na obvineného podala sťažovateľka opätovne návrh na zaistenie majetku   a   majetkových   práv   obvineného,   ktorý   bol   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 T 42/2011 zo 4. júla 2011 zamietnutý. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala   sťažovateľka   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tos   37/2011 z 31. augusta 2011 zamietol.

Sťažovateľka nesúhlasí so záverom všeobecných súdov vyplývajúcim z namietaných uznesení, podľa ktorého si svoj nárok na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného, ako aj nárok na náhradu škody v predmetnom trestnom konaní ako taký v trestnom konaní vedenom proti obvinenému nemôže uplatňovať, keďže o jej nároku už bolo právoplatne rozhodnuté   v   občianskoprávnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 32 Rob 258/2008   a   sp.   zn.   34   Rob   262/2008,   ktoré   sa   skončili   vydaním právoplatných platobných rozkazov v prospech sťažovateľky (platobný rozkaz okresného súdu   sp.   zn.   32 Rob   258/2008   z   15.   decembra   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 3. januára 2009, a platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 34 Rob 262/2008 z 18. decembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. januára 2009).

Sťažovateľka tvrdí, že v označených občianskoprávnych konaniach sa rozhodovalo o inom   nároku   sťažovateľky   –   neuhradení   ceny   diela   voči   inému   subjektu   –   dlžníkovi, právnickej osobe, kým v trestnom konaní si sťažovateľka uplatňuje svoj nárok na náhradu škody spôsobenú trestným činom, ktorý síce súvisí s neuhradenými faktúrami č.... a č...., avšak ide o iný nárok, ktorý je uplatňovaný voči inému subjektu – obvinenému, fyzickej osobe. „Ide o dva rôzne záväzkové vzťahy, ktoré majú rôzne subjekty a rôzny právny dôvod ich vzniku“, uvádza sťažovateľka.

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   z   oznámení   exekútora zo 4. decembra 2009 a 18. novembra 2011 vyplýva, že nebol zistený žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok dlžníka, a pohľadávka sťažovateľky sa teda javí ako nedobytná.

Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   krajský   súd   nijakým   spôsobom   nevysporiadal v namietanom   uznesení   s   jej   argumentáciou   týkajúcou   sa   rozdielnosti   právneho   titulu a právneho dôvodu jej nároku, a preto považuje jeho rozhodnutie za arbitrárne.

Sťažovateľka   poukazuje   na   skutočnosť,   že   obvinený,   ako   to   vyplynulo   z   jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 4. novembra 2011, začal už prevádzať svoj majetok, čo znižuje pravdepodobnosť uspokojenia nároku sťažovateľky na náhradu škody.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti A. s. r. o. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 08. 2011, sp. zn. 5 Tos 37/2011 porušené bolo.

II. Základné právo spoločnosti A. s. r. o. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   Uznesením   Okresného   súdu   Košice   II.   zo   dňa   04.   07.   2011,   sp. zn. 5 T 42/2011 porušené bolo.

III. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 08. 2011, sp. zn. 5 Tos 37/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Košiciach   alebo   Okresný   súd   Košice   II.   je   povinný   uhradiť spoločnosti A. s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom: tristo štrnásť euro a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. Z. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

VI.   Krajský   súd   v   Košiciach   alebo   Okresný   súd   Košice   II.   je   povinný   uhradiť spoločnosti A. s. r. o. finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- € (slovom: tritisíc tristo euro) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 55/2012-12 z 27. januára 2012 ju prijal na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tos   37/2011   z   31.   augusta   2011 a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a   predsedu   krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV. 140/2012 z 15. februára 2012 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú. Vo vyjadrení okrem iného poukázal na skutočnosť, že v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného   zákona „je   majetok   dlžníka   použitý   k   uspokojeniu   veriteľov   nerovnomerne napriek tomu, že veritelia mali byť uspokojení pomerne a rovnomerne. V tejto súvislosti je však   potrebné   uviesť,   že   u   tohto   trestného   činu   škodu   predstavuje   hodnota   zmarenej pohľadávky tej jej časti, ktorá by inak bola pomerne uspokojená.“.

Sťažovateľka si   5. októbra   2010 uplatnila nárok na náhradu   škody,   ktorej   výšku v tomto   podaní   špecifikovala.   Predseda   krajského   súdu   v   tejto   súvislosti   vo   svojom vyjadrení   ďalej   uvádza,   že „Z   návrhu   jednoznačne   vyplýva,   že   škoda   vznikla   z   titulu čiastočného nezaplatenia faktúry č.... zo dňa 30. 11. 2007 a úplného neuhradenia faktúry č.... zo dňa 07. 07. 2008. Zo špecifikácie nároku na náhradu škody tak, ako je konkretizovaný vo vyššie uvedenom podaní je zrejmé, že táto je úplne zhodná s výrokom platobného rozkazu Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   32   Rob/258/2008-12,   ako   aj   platobného   rozkazu Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Rob/262/2008.

Poškodená strana A. s. r. o, K. teda duplicitne uplatnila v trestnom konaní proti obvinenému   Ing.   J.   B.   totožný   nárok   na náhradu   škody,   o   ktorom   už   bolo   právoplatne rozhodnuté vyššie uvedenými platobnými rozkazmi. S prihliadnutím na túto skutočnosť, na takto uplatnený nárok na náhradu škody potom nemožno aplikovať ani postup podľa § 50 ods. 1 Tr. por.

Poškodená strana v trestnom konaní neuplatnila nárok na náhradu škody súvisiaci s nepomerným a nerovnomerným uspokojením jej pohľadávok vo vzťahu k ďalším veriteľom uvedeným v skutkoch 1) a 2) obžaloby a tento ani v uvedenom rozsahu nevyčíslila, pričom iba   náhradu   uvedenej   škody   možno   uplatniť   v   trestnom   konaní   v   súvislosti   s   trestným stíhaním obvineného pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, 2 Tr. zák. Vzhľadom na uvedené máme za to, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 08. 2011 sp. zn. 5 Tos 37/2011, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol sťažnosť poškodenej strany A. s. r. o, K. bola vyvrátená argumentácia poškodenej strany týkajúca sa rozdielnosti právneho titulu a právneho dôvodu jej nároku uvedená v podanej sťažnosti.“.

Po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   sťažovateľka   v   reakcii   na   vyjadrenie predsedu krajského súdu doručila ústavnému súdu svoje stanovisko z 27. februára 2012, z ktorého   vyplýva,   že   trvá   na   tom,   že   nemožno   stotožňovať   jej   nárok   uplatnený v občianskom súdnom konaní z titulu nezaplatenej ceny diela proti dlžníkovi s jej nárokom na   náhradu   škody   uplatneným   voči   obžalovanému   v   trestnom   konaní.   Sťažovateľka vo svojom   stanovisku   zdôrazňuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   uznesení   nijakým spôsobom   nevysporiadal   s jej   námietkami   o   rozdielnosti   uplatnených   nárokov   a   taktiež v ňom   uznesení   absentuje argumentácia,   prečo   uplatnené nároky   sťažovateľky   považuje krajský súd za totožné. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom   predsedu   krajského súdu, že škodou v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona je hodnota   zmarenej   pohľadávky   v   tej   jej   časti,   ktorá   by   bola   inak   pomerne   uspokojená. Sťažovateľka zastáva názor, že škodou v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa   §   240   Trestného   zákona   je   hodnota   zmarenej   pohľadávky   v   celosti.   Vo   svojom stanovisku   sťažovateľka   poukazuje na   záver   znaleckého   posudku   Ing.   A.   B.,   ktorý   bol vypracovaný   v   trestnom   konaní   a   z   ktorého   vyplýva,   že   dlžník   mal   v   čase   splatnosti predmetných faktúr vystavených sťažovateľkou dostatok finančných prostriedkov na ich plnú úhradu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011, ktorým tento súd zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým súd prvého stupňa nevyhovel návrhu sťažovateľky na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tvorí   integrálnu   súčasť   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (III. ÚS 25/06).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnuté uznesenie nie je arbitrárne a či ho krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom zdôvodnil.

Pri   preskúmavaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 5 T 42/2011 zo 4. júla 2011, ktorým bol návrh sťažovateľky na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného zamietnutý; v jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:„Z   obsahu   spisu,   aj   zo   samotného   návrhu   však   vyplýva   aj   tá   skutočnosť,   že poškodená   spoločnosť   si   nárok   na   zaplatenie   sumy   279.999,90   Sk   (9.297,29   €) s príslušenstvom   -   z   faktúry   č.  ...   zo   dňa   30.   11.   2007,   uplatnila   v   rozkaznom   konaní na Okresnom   súde   Košice   II,   ktorý   platobným   rozkazom   zo   dňa   15.   12.   2008 sp. zn. 32 Rob/258/2008 uložil odporcovi W., s. r. o. K. túto sumu spolu s prísl. zaplatiť a tak isto si uplatnila aj nárok na zaplatenie sumy 492.874,20 Sk (16.360,43 € ) − z faktúry č...., ktorý jej bol priznaný platobným rozkazom toho istého súdu zo dňa 18. 12. 2008 sp. zn. 34 Rob/262/2008 voči odporcovi W., s. r. o. K. Obidva platobné rozkazy sú právoplatné, skôr citovaný dňom 03. 01. 2009 a druhý dňom 08. 01. 2009. Priznané nároky poškodená spoločnosť vymáhala v exekučnom konaní.

Návrh na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom, nemožno podať, ak bolo o tomto nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní, prípadne v inom konaní (§   46   ods.   4   Trestného   poriadku),   resp.   ak   takýto   návrh   bol   aj   napriek   tomu   podaný, nemožno mu v trestnom konaní vyhovieť.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že o nároku poškodeného na náhradu majetkovej škody vzniknutej neuhradením celej sumy vyfakturovanej poškodeným A. s. r. o. Spoločnosti W. s. r. o. K. faktúrou č.... (skutok 1/) a sumy vyfakturovanej faktúrou č.... (skutok 2/) bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, nemožno ho teda uplatniť v tomto konaní (resp. v prípade odsudzujúceho rozsudku nebude možné návrhu vyhovieť) a v dôsledku toho ani zaistiť,   preto   súd   v   súlade   s   citovanými   ustanoveniami   zákona   rozhodol   tak,   že   návrh poškodeného na zaistenie majetku a majetkových práv obžalovaného zamietol.“

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:„... Poškodená spol. A., s. r. o. podala prostredníctvom splnomocnenkyne JUDr. J. Z. na Okresnom súde Košice II. dňa 29. 6. 2011 návrh na zaistenie majetku a majetkových práv obžalovaného Ing. J. B. z dôvodu zaistenia svojho nároku. Žiadosť odôvodnila tým, že v trestnom konaní si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody, ktorá jej vznikla   z   titulu   čiastočného   nezaplatenia   faktúry   č.  ...   zo   dňa   30.   11.   2007   a   úplného nezaplatenia faktúry č.... zo dňa 7. 7. 2008. V návrhu poškodený presne vyšpecifikoval svoj nárok   na náhradu   majetkovej   škody.   Zaistiť   svoj   nárok   navrhol   z   dôvodu   obavy,   že uspokojenie   jeho   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom   bude   zo   strany obžalovaného   marené   a   sťažované.   Obavu   z   marenia   a   sťažovania   uspokojenia   svojho nároku   odôvodnil   poškodený   najmä   charakterom,   rozsahom   a   spôsobom   vykonania trestného činu, za ktorý je obžalovaný stíhaný ako aj tým, že obžalovaný začal prevádzať svoj majetok, pričom konkrétne označil pozemok.

Zaistenie   nároku   poškodeného   upravuje   §   50   Tr.   por.   Obžaloba   okresného prokurátora   kladie   za   vinu   obvinenému   Ing.   B.   v   bode   1/   obžaloby,   že   ako   konateľ spoločnosti W., s. r. o. K. poškodenej spoločnosti A., s. r. o. so sídlom K. spôsobil škodu 9.294,29   Eur   (279.999,90   Sk)   a   v   bode   2/   obžaloby   škodu   vo   výške   16.360,426   Eur (492.874,20 Sk).

Z obsahu spisu aj zo samotného návrhu poškodenej spoločnosti vyplýva, že Okresný súd Košice II. vydal dňa 15. 12. 2008 platobný rozkaz sp. zn. 32 Rob 258/08, ktorým uložil odporcovi W., s. r. o. K. zaplatiť navrhovateľovi A. s. r. o. 279.999,90 Sk s príslušenstvom a dňa 18. 12. 2008 vydal platobný rozkaz sp. zn. 34 Rob 262/08, ktorým uložil odporcovi W., s. r. o. K. uhradiť spol. A. s. r. o. 492.874,20 Sk s príslušenstvom. Obidva platobné rozkazy nadobudli právoplatnosť. Z uvedeného vyplýva, že sa už o nároku poškodeného na náhradu škody rozhodlo právoplatne v inom konaní.

Táto skutočnosť bola odvolacím súdom preverená aj vyžiadaním spisov z Okresného súdu Košice II. sp. zn. 32 Rob 258/08 a 34 Rob 262/08.

V § 50 ods. 3 Tr. por. sa okrem iného uvádza, že zaistiť podľa ods. 1 nemožno nárok, ktorý nemožno v trestnom konaní uplatniť.

§   46   ods.   3   Tr.   por.   upravuje   oprávnenie   poškodeného   na   uplatnenie   nároku na náhradu škody, pričom v § 46 ods. 4 Tr. por. sa uvádza, že návrh podľa ods. 3 nemožno podať,   ak   bolo   o   nároku   už   rozhodnuté   v občiansko-súdnom   konaní   alebo   v   inom príslušnom konaní.

Okresný   súd   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal   z   vyššie   citovaných   ustanovení. O nároku   poškodeného   na náhradu škody   bolo právoplatne   rozhodnuté v inom   konaní, a preto krajský súd sťažnosť poškodenej spoločnosti A., s. r. o. zamietol.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   kľúčová   námietka   sťažovateľky   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu je založená na tvrdení, podľa ktorého nárok na náhradu škody, ktorý si uplatnila v trestnom konaní proti obvinenému, je iným nárokom, než jej nárok voči dlžníkovi,   ktorý   si   uplatnila   občianskom   súdnom   konaní   a   o   ktorom   bolo   právoplatne rozhodnuté platobnými rozkazmi, a preto všeobecné súdy mohli a mali rozhodnúť o jej návrhu na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného, ak by pre takýto postup (teda zaistenie majetku obvineného) boli splnené zákonné predpoklady.

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého totožnosť veci, resp. uplatňovaného nároku, je daná, ak je daná totožnosť účastníkov, predmetu konania a ide o rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Nejde o totožnosť veci, ak chýba čo len jeden znak totožnosti veci. Napríklad ak v konaní vystupujú tí istí účastníci, predmetom konania je rovnaká suma, ale skutkovým základom v prvom návrhu je vrátenie pôžičky a v druhom návrhu náhrada škody, nejde o totožnosť veci.

V   posudzovanej   veci   nie   je   sporné,   že   platobným   rozkazom   okresného   súdu sp. zn. 32   Rob   258/2008   z   15.   decembra   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 3. januára 2009,   bol   dlžník   –   právnická   osoba   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   sumu 279 999,90 Sk (9 294,29 €) z titulu neuhradenia ceny za dielo čiastočným nezaplatením faktúry č.... z 30. novembra 2007 s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Rovnako tak nie   je   sporné,   že   platobným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   34   Rob   262/2008 z 18. decembra   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   8.   januára   2009,   bol   dlžník   – právnická osoba zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 492 874,20 Sk (16 360,43 €) z titulu neuhradenia   ceny   za   dielo   úplným   neuhradením   faktúry   č.  ...   zo   7.   júla   2008 s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Takisto nie je sporné, že v trestnom konaní sa sťažovateľka ako poškodená domáha náhrady   škody   v   bode   1   obžaloby   v   celkovej   sume   9   294,29   €   (279   999,90   Sk) a v bode 2 obžaloby v celkovej sume 16 360,426 € (492 874,20 Sk) voči obvinenému – fyzickej osobe, konateľovi dlžníka.

Z   uvedeného   nepochybne   vyplýva,   že   nárok   uplatňovaný   sťažovateľkou v občianskom   súdnom   konaní   smeroval   proti   právnickej   osobe   a   nárok   uplatňovaný sťažovateľkou v trestnom konaní smeruje proti fyzickej osobe. Po preskúmaní napadnutého uznesenia   krajského   súdu   a   tiež   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   42/2011 zo 4. júla 2011   ústavný   súd   konštatoval,   že   krajský   súd   a   ani   okresný   súd   nijakým spôsobom nevysvetlili, prečo zastávajú názor, že v danom prípade je zachovaná totožnosť účastníkov, t. j. nevysporiadali sa s kľúčovou časťou argumentácie (kľúčovou námietkou) sťažovateľky.

Z podania sťažovateľky z 5. októbra 2010, ktorým si sťažovateľka v prípravnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody, vyplýva, že škoda, ktorá sťažovateľke vznikla, pozostáva   z   čiastočného   nezaplatenia   faktúry   č.  ...   z   30.   novembra   2007   (9   294,29   €) a úplného neuhradenia faktúry č.... zo 7. júla 2008 (16 360,43 €), pričom sťažovateľka tieto svoje nároky podrobne špecifikuje (istina, úrok z omeškania, trovy konania).

Podľa § 240 ods. 1 Trestného zákona kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Trestný čin zvýhodňovania veriteľa je tzv. úpadkovým deliktom, ktorého objektom je právo   veriteľa   na   uspokojenie   svojej   pohľadávky   (podľa   zásad   konkurzného a reštrukturalizačného konania).

Z   hľadiska   objektívnej   stránky   ide   o   konanie,   ktorým   páchateľ   zmarí,   čo   aj   len čiastočne,   uspokojenie svojho veriteľa   tým, že   zvýhodní   iného   svojho   veriteľa   na úkor ostatných. Uspokojením veriteľa je poskytnutie takého plnenia v jeho prospech, ktoré je obsahom záväzkového vzťahu medzi ním a dlžníkom. Zvýhodnenie veriteľa spočíva v tom, že dlžník, ktorý je platobne neschopný alebo nadmieru zadĺžený, plní jednému veriteľovi spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov.

Veriteľom   je   osoba,   ktorá   má   voči   páchateľovi   právo   na   plnenie   na   základe existujúceho záväzkového právneho vzťahu bez ohľadu na dôvod vzniku takého záväzku (§ 488 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 261 a nasl. Obchodného zákonníka). Ustanovenie § 240 Trestného zákona predpokladá mnohosť veriteľov, to znamená najmenej dvoch, bez ohľadu na to, či ide o osoby fyzické, právnické alebo štát. Páchateľom môže byť iba dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky. Splatnosť záväzku sa posudzuje podľa jeho   obsahu   a   podľa   príslušných   právnych   predpisov,   ktorými   sa   spravuje   (Občiansky zákonník a Obchodný zákonník).

Nevyžaduje   sa,   aby   už   bolo   začaté   konkurzné   alebo   reštrukturalizačné   konanie, naopak, trestné budú prípady marenia uspokojenia splatných pohľadávok veriteľov v čase bezprostredne predchádzajúcom začatiu takého konania, lebo práve v tomto čase hrozia zo strany   dlžníka   najväčšie   úniky   (pozri   TOMAN,   P.   −   STIFFEL,   H.   −   SAMAŠ, O.: Trestný zákon. Stručný komentár. Bratislava: IURA EDITION 2006, s. 514 − 515).Z už uvedeného zjavne vyplýva, že škodou v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona je hodnota zmarenej pohľadávky v tej jej časti, ktorá by   bola   inak   pomerne   uspokojená.   V   tejto   časti   nemôže   ústavný   súd   súhlasiť s argumentáciou sťažovateľky, a naopak, stotožňuje sa s argumentáciou predsedu krajského súdu obsiahnutou v jeho vyjadrení k sťažnosti.

Rovnako   treba   súhlasiť   s   predsedom   krajského   súdu   v   tom,   že   sťažovateľka   si v trestnom   konaní   uplatnila   nárok   na   náhradu   škody   nie   v   zmysle   zásad   pomerného uspokojenia,   ale   uplatnila   si   nárok   na   náhradu   škody   v   plnej   výške   zodpovedajúcej neuhradeným čiastkam vyplývajúcim z faktúry č.... z 30. novembra 2007 (9 294,29 €) a z faktúry   č.  ...   zo   7.   júla   2008   (16   360,43   €)   bez   prihliadnutia   na   pohľadávky   ďalších veriteľov dlžníka, teda spôsobom nepomerným a nerovnomerným. Ako už bolo uvedené, v posudzovanom prípade sa za trestné považuje práve také konanie, ktorým dlžník, ktorý je platobne   neschopný   alebo   nadmieru   zadĺžený,   plní   jednému   veriteľovi   spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov, teda mu plní   nepomerne   a nerovnomerne   vo   vzťahu   k   pohľadávkam   ďalších   veriteľov.   Z   toho vyplýva, že čiastka, ktorá vo všeobecnosti tvorí nárok na náhradu škody v prípade trestného činu   zvýhodňovania   veriteľa,   bude   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   nižšia   ako   suma zodpovedajúca celkovému dlhu, ktorý dlžník voči veriteľovi (poškodenému) má.

Nemožno spochybňovať, že sťažovateľka si v zmysle podania z 5. októbra 2010 uplatnila   v   trestnom   konaní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   z   hľadiska   vyčíslenia (špecifikácie) identickým spôsobom ako v občianskom súdnom konaní, teda nie v zmysle zásad pomerného uspokojenia. Na túto skutočnosť nemá zásadný vplyv to, že podľa záverov znaleckého posudku Ing. A. B., ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní, mal dlžník v čase splatnosti predmetných faktúr vystavených sťažovateľkou dostatok finančných prostriedkov na ich plnú úhradu.

S prihliadnutím na podanie sťažovateľky z 5. októbra 2010, ktorým si v prípravnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody, v zásade teda možno ustáliť, že ide o rovnaké skutkové   okolnosti   ako   v   prípade   nárokov   sťažovateľky,   o   ktorých   bolo   rozhodnuté v občianskom súdnom konaní. Tento záver ale nič nemení na skutočnosti, že okresný súd a ani krajský   súd   sa   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   nevysporiadali s otázkou   totožnosti   sťažovateľkou   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   z pohľadu predmetu   konania.   Je   totiž   nepochybné,   že   predmetom   konania   v   občianskom   súdnom konaní bolo rozhodovanie o jej nároku voči dlžníkovi zo zmluvy o dielo na zaplatenie ceny diela,   zatiaľ   čo   predmetom   konania   v   trestnom   konaní   je   nárok   sťažovateľky   voči obvinenému (konateľovi dlžníka) za porušenie povinností konateľa ustanovených zákonom. Keďže   v   danom   prípade   išlo   o   zásadnú   argumentáciu   (námietku)   sťažovateľky,   bolo v súlade s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosťou krajského súdu dať na ňu primeranú odpoveď. Ak sa krajský súd so zásadnou   argumentáciou   sťažovateľky   nevysporiadal,   nemožno   považovať   napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 37/2011 a jeho uznesením z 31. augusta 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva uvedeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že   argumentácia   týkajúca   sa   pomerného   uspokojovania   nárokov   veriteľov   sa   prvýkrát objavila až vo vyjadrení predsedu krajského súdu, t. j. po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v obžalobe prokurátora je škoda   vyčíslená   rovnako   nepomerne   a   nerovnomerne.   Podľa   bodu   1   obžaloby   sa obvinenému kladie za vinu, že ako konateľ dlžníka poškodenej spoločnosti (sťažovateľke) spôsobil škodu   vo výške 9 294,29 € (279 999,90 Sk) a podľa bodu 2 obžaloby škodu vo výške 16 360,426 € (492 874,20 Sk).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 37/2011 z 31. augusta 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň bolo potrebné v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o sťažnosti   sťažovateľky,   pričom   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyjadrenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Vychádzajúc   zo   skutočností   a   záverov   uvedených   v   časti   II   tohto   nálezu   bude v súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde povinnosťou krajského súdu pri opätovnom rozhodovaní o veci sťažovateľky vysporiadať sa primeraným spôsobom s otázkou totožnosti sťažovateľkou   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   a   na   tom   základe   rozhodnúť o (ne) dôvodnosti jej návrhu na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   tiež   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 3 300 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu   jeho   porušenia (m. m. IV. ÚS   210/04).   Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie, prípadne uvedením veci do pôvodného stavu (m. m. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).

Vo veci sťažovateľky porušenie jej základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   kompenzované   zrušením   namietaného uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie, v rámci ktorého môže dôjsť k náprave protiústavného stavu. Ústavný súd preto požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. Z., K. Ústavný súd pri rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže jeden z úkonov právnej služby bol vykonaný v roku 2012. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie z 27. februára 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon vykonaný v roku 2011 po 120,23 € a v roku 2012 v sume 127,16 €, t. j. spolu 367,62 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát 7,41 € a jedenkrát 7,63 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 390,07 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (78,01 €), pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je platkyňou DPH. Celkom tak priznaná úhrada trov konania predstavuje sumu 468,08 €. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku); bod 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012