znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 55/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. B., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.   2, čl. 12 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   2   To   60/2008 z 25. septembra   2008   a uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 a sp. zn. 2 Tdo 34/2009 zo 6. októbra 2009 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   18. januára 2010   doručená   sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorú   podal   prostredníctvom právneho zástupcu advokáta JUDr. Ľ. B., H. Namieta ňou porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 60/2008 z 25. septembra 2008 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z   3. februára 2009 a sp. zn. 2 Tdo 34/2009 zo 6. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 20/2007 z 3. júla 2008 odsúdený za zločin sexuálneho násilia v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 200 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo   výmere   osem   rokov,   na   výkon   ktorého   bol   zaradený   do   ústavu   na   výkon   trestu so stredným stupňom stráženia.

Sťažovateľ   uviedol,   že   rozsudok   bol   doručený   jeho   obhajcovi   7.   augusta   2008 a 13. augusta   2008   podal   proti   nemu   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   To 60/2008   z 25.   septembra   2008   odvolanie   zamietol   ako   podané   oneskorene,   počítajúc začiatok plynutia lehoty na podanie odvolania dňom vyhlásenia rozsudku podľa § 309 ods. 1   Trestného   poriadku.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   sám,   ako   aj prostredníctvom obhajcu podal dovolania, ktoré boli odmietnuté uzneseniami sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 a sp. zn. 2 Tdo 34/2009 zo 6. októbra 2009. Sťažovateľ tvrdí, že zakaždým bolo dôvodom odmietnutia ustanovenie § 382 písm. d) Trestného poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa bolo jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané včas,   počítajúc   plynutie   lehoty   na   jeho   podanie   od   doručenia   rozsudku   obhajcovi. Ustanovenie § 309 ods. 1 Trestného poriadku je podľa jeho názoru v rozpore s ústavou, dohovorom a Listinou základných práv a slobôd, pretože núti obžalovaného prítomného pri vyhlásení   rozsudku   podať   odvolanie   skôr,   ako   mu   je   doručené   písomné   vyhotovenie rozsudku,   teda   bez   toho,   aby   sa   mohol   podrobne   oboznámiť   s jeho   obsahom.   Podľa sťažovateľa sa môže stať, že podstatná časť odôvodnenia oznámená pri vyhlásení rozsudku nemusí byť totožná s jeho písomným vyhotovením, čo sa malo stať aj v jeho veci.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp.   zn.   III.   ÚS   133/02   z 23.   októbra   2002,   v ktorom   ústavný   súd   posudzoval   začiatok plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   vydanému v trestnom konaní od doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia sťažovateľovi.

Rozpor ustanovenia § 309 ods. 1 Trestného poriadku so zásadou rovnosti v konaní zaručenou v čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ústavy spočíva podľa sťažovateľa vo vytvorení nerovnakého   postavenia   medzi   rovnakými   subjektami,   keď   obžalovanému,   ktorý   nebol prítomný pri vyhlásení rozsudku, plynie lehota na podanie odvolania až jeho doručením, na rozdiel od obžalovaného, ktorý bol prítomný pri vyhlásení rozsudku a u ktorého lehota na podanie odvolania začína plynúť od vyhlásenia rozsudku.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami bolo porušené aj jeho právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie označených práv a zrušil by napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu.

II.

Ústavný súd z obsahu napadnutých rozhodnutí a podkladov, ktoré si vyžiadal v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti od okresného súdu, zistil tieto skutočnosti:

Na hlavnom pojednávaní 3. júla 2008 za prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu okresný   súd   vyhlásil   rozsudok.   V zápisnici   je   zaznamenané, že   po   vysvetlení   významu rozsudku a po poučení o opravnom prostriedku sťažovateľ neuviedol žiadne vyjadrenie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 60/08 z 25. septembra 2008 podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietol odvolanie sťažovateľa, ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu   19.   augusta   2008.   V odôvodnení   uznesenia   konštatoval,   že   sťažovateľ   a jeho obhajca   boli   prítomní   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   3.   júla   2008   a po   vyhlásení rozsudku,   jeho   odôvodnení   a poučení   o riadnom   opravnom   prostriedku   sa   sťažovateľ nevyjadril. Keďže sťažovateľ a jeho obhajca boli prítomní pri vyhlásení rozsudku, podľa § 309 ods. 1 Trestného poriadku im 15-dňová lehota na podanie odvolania začala plynúť od vyhlásenia rozsudku a skončila 18. júla 2008. Odvolanie podané 19. augusta 2008 nemožno považovať za podané včas, a preto ho krajský súd zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku bez ďalšieho preskúmavania napadnutého rozsudku.

Sťažovateľ   podal   10.   novembra   2008   prostredníctvom   svojho   obhajcu   dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že bolo zásadným spôsobom porušené   jeho   právo   na   obhajobu,   ktorého   odôvodnenie   sa   zhoduje   s odôvodnením sťažnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa   §   371   ods.   1   Trestného   poriadku).   V odôvodnení   rozhodnutia   konštatoval,   že dovolanie je prípustné, bolo podané oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, ale je zrejmé, že nie   sú   splnené   dôvody   dovolania.   K námietkam   sťažovateľa   uviedol,   že   okolnosť,   že obvinený,   ktorý   bol   prítomný   pri   vyhlásení   rozsudku,   musí   podať   odvolanie v pätnásťdňovej lehote od takého oznámenia, neznamená, že je z hľadiska času a možnosti na prípravu obhajoby v nevýhodnejšom postavení v porovnaní s obvineným, ktorému plynie lehota   na   podanie   odvolania   od   doručenia   rovnopisu   rozsudku.   Podľa   §   173   ods.   1 Trestného   poriadku   každému   obvinenému   musí   byť   doručený   rovnopis   rozsudku a zo žiadneho   ustanovenia   šiestej   hlavy   tretej   časti   Trestného   poriadku   upravujúcej odvolanie   a konanie   o ňom   nemožno   vyvodiť,   že   obvinený,   ktorý   bol   prítomný   pri vyhlásení rozsudku,   musí v rámci   pätnásťdňovej   lehoty   od   vyhlásenia   rozsudku   podané odvolanie aj odôvodniť. Taký postup by porušoval materiálny význam práva na obhajobu. Preto   nemôže   dôjsť   k predloženiu   veci   odvolaciemu   súdu   skôr,   ako   bude   oprávneným osobám doručený rovnopis rozsudku a zároveň uplynie primeraná doba na odôvodnenie podaného   odvolania.   Takto   bolo   postupované   aj   vo   veci   sťažovateľa.   Najvyšší   súd konštatoval,   že   v   dôsledku   nevyužitia   práva   na   obhajobu   včasným   podaním   odvolania nemožno tvrdiť, že došlo k porušeniu tohto práva nesprávnym zamietnutím odvolania ako oneskorene   podaného.   Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   neboli splnené sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody, a preto jeho dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.  

Sťažovateľ podal ďalšie dovolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 24. júna 2009, z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g), i) a j) Trestného poriadku (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu; rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom;   rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody).

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tdo   34/2009   zo   6.   októbra   2009   dovolanie odmietol podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku (nie sú splnené podmienky dovolania podľa   §   372   alebo   §   373   ani   po   postupe   podľa   §   379   ods.   1   Trestného   poriadku). V odôvodnení konštatoval, že súc viazaný dovolacími dôvodmi uvedenými sťažovateľom, odmietol jeho predošlé dovolanie uznesením sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, v odôvodnení ktorého podrobne uviedol, že odvolací súd správne zamietol odvolanie sťažovateľa ako oneskorene podané, a teda sťažovateľ nevyužil svoje   právo   podať   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   riadny   opravný   prostriedok, o ktorom   by   bolo   meritórne   rozhodnuté.   Z uvedeného   vyplýva,   že   neboli   splnené podmienky   dovolania   podľa   §   372   Trestného   poriadku,   pričom   tento   nedostatok   nie   je možné odstrániť.

Ostatné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   2.   decembra 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Ústavný súd najskôr skúmal, či sťažnosť má všetky zákonom predpísané náležitosti a či sú splnené aj ostatné podmienky konania vrátane vyčerpania dostupných a účinných právnych   prostriedkov   na   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd   (§   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde) a zachovania lehoty na podanie sťažnosti (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

1. Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. Z uvedeného princípu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   mohol   domôcť   využitím   jemu dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštatoval,   že   podľa   platnej právnej   úpravy   trestného   procesu   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia dôvodom na podanie dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd považuje dovolanie najmä so zreteľom na okruh oprávnených osôb na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty regulujúce podanie dovolania a rozhodovanie o ňom za účinný opravný prostriedok v trestnom konaní (obdobne napr. IV. ÚS 269/07, IV. ÚS 134/07).

Vzhľadom   na dôvod   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   j)   Trestného   poriadku (odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody) ústavný súd považuje dovolanie vo veci sťažovateľa za účinný právny prostriedok, ktorého vyčerpanie vyžaduje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Prípustnosť   dovolania   proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   60/2008 z 25. septembra   2008   konštatoval   aj   najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   2   Tdo   45/2008 z 3. februára   2009.   Vzhľadom   na   to,   že   právomoci   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným právam sťažovateľa predchádzala právomoc najvyššieho súdu, je vylúčené, aby o namietanom porušení práv v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu rozhodoval ústavný súd.   Preto   v tejto   časti   odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 nebol prípustný žiadny opravný prostriedok.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o poslednom prípustnom opravnom prostriedku, ktorý   zákon   poskytoval   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv.   Posúdenie   dodržania dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti prislúcha ústavnému súdu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi   v odpise   doručuje   a ktorým   mali   byť   porušené   jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   rozhodujúce   doručenie   odpisu   tohto   rozhodnutia sťažovateľovi,   avšak nie jeho právnemu zástupcovi   (napr.   III. ÚS 90/03,   III. ÚS 188/03, III. ÚS 332/04, II. ÚS 246/06, II. ÚS 288/06).

Podľa zistenia ústavného súdu bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 doručené sťažovateľovi 17. marca 2009. Sťažnosť ústavnému súdu podal na poštovú prepravu 15. januára 2010, teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.  

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   nedovoľuje   (napr.   I. ÚS 235/03,   I.   ÚS   156/04, II. ÚS 267/04,   IV.   ÚS   35/04).   Oneskorené   podanie   sťažnosti   je   neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky v konaní pred ústavným súdom (IV. ÚS 36/03). Preto ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 ako oneskorene podanú.

3.   Vo   zvyšnej   časti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2009 zo 6. októbra 2009.

Všetky námietky sťažovateľa smerujú proti aplikácii § 309 ods. 1 Trestného poriadku krajským   súdom,   sťažovateľ   v podstate   namieta,   že   najvyšší   súd   odmietnutím   jeho dovolania   odobril   procesný   postup   krajského   súdu   aplikujúci   ustanovenie   Trestného poriadku, ktoré je v rozpore s ústavou.

Najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   bez   preskúmania   napadnutého   rozhodnutia odvolacieho   súdu   a bez   preskúmania,   či   sú   splnené   dôvody   dovolania   uvedené sťažovateľom, pretože v súvislosti s odmietnutím predošlého dovolania sťažovateľa v tejto istej veci uznesením sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 dospel k záveru, že nie sú splnené   podmienky   na   podanie   dovolania   podľa   §   372   Trestného   poriadku,   pretože sťažovateľ   nepodal   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   riadny   opravný   prostriedok, o ktorom by bolo meritórne rozhodnuté.

Podľa   §   372   Trestného   poriadku   oprávnené osoby   okrem   ministra   spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného.

V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tdo   45/2008   najvyšší   súd   skúmal   v súvislosti so sťažovateľom uplatneným dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj de facto naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. j) Trestného poriadku (odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody). S podrobným odôvodnením uznesenia sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 bol sťažovateľ oboznámený pred podaním ďalšieho dovolania. Nepochybne z neho vyplýva,   že   podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   odvolací   súd   správne   zamietol odvolanie sťažovateľa ako oneskorene podané. Vychádzajúc z týchto záverov uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 45/2008 z 3. februára 2009 ústavný súd nezistil arbitrárnosť v postupe   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s odmietnutím   druhého   dovolania   podľa   §   382 písm. d) Trestného poriadku pre nesplnenie podmienok konania.

Ústavný   súd   s poukazom   na   dôvody   odmietnutia   prvého   dovolania   nepovažuje podanie   ďalšieho   dovolania   sťažovateľom   za   spôsob,   ktorým   by   sťažovateľ   mohol dosiahnuť preskúmanie uznesenia krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. Jeho druhé dovolanie preto nepovažuje za účinný právny prostriedok, ktorý by bol povinný uplatniť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a ktorého vyčerpaním by bola splnená podmienka   prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde. Na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2009 zo 6. októbra 2009 preto nemožno prihliadať ako na končené právoplatné rozhodnutie vo veci sťažovateľa a ani s ním spájať účinky z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona ústavnom súde.   Sťažnosť   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   34/2009   môže   byť predmetom preskúmania len vo vzťahu k procesnému postupu najvyššieho súdu v tomto konaní, nie v súvislosti so závermi najvyššieho súdu v rozhodnutí o predošlom dovolaní vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní.

V tomto   prípade   je   relevantnou   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom konať a rozhodnúť a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 46/03).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne a logickým   výkladom   dospel   k záveru   o nesplnení   podmienok   dovolania.   Konštatovaniu o odmietnutí   dovolania   predchádzal   ústavne   súladný   výklad   právnej   úpravy   podmienok dovolacieho konania, ktorý nepopiera zmysel a účel právnej úpravy tohto mimoriadneho opravného prostriedku.

Pokiaľ sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich práv tým, že zákonná úprava, ktorú všeobecné   súdy   aplikovali   pri   posudzovaní   jeho   opravných   prostriedkov,   je   v rozpore s ústavou,   túto   námietku   nebol   oprávnený   riešiť   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní. Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   potrebné,   aby   sa   ústavný   súd   vyjadril   k   tomu,   či   je oprávnený v konaní o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť, aj keď len prejudiaciálne, ale pritom právne zaväzujúcim spôsobom (pozri § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), svoj právny názor k otázke súladu zákona, príp. iného právneho   predpisu   nižšieho   stupňa   právnej   sily   (jeho   časti,   prípadne   jeho   jednotlivého ustanovenia) s ústavou, resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou a na tomto základe rozhodnúť o sťažnosti v merite veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd odkazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorého   „každé   konanie   možno   začať   len   ako   samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a   na   základe   jeho   vlastného   rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom“   (II.   ÚS   66/01,   tiež   II.   ÚS   184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemôže   ústavný   súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala) na posudzovaný prípad   aplikovať   (porovnaj   I.   ÚS   39/96,   I.   ÚS   259/07,   III.   ÚS   225/04,   IV.   ÚS   2/08). Rovnako, resp. o to viac, je prezumpciou ústavnosti viazaný aj všeobecný súd (vo veciach sťažovateľa najvyšší súd).

Ústavný   súd   limitovaný   zásadou   prezumpcie   ústavnosti   aplikovaných   právnych noriem v predmetných veciach preskúmal opodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Pri   preskúmavaní   opodstatnenosti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   riadil   svojou stabilizovanou judikatúrou,   v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovaná   platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

Najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   musel   vychádzať   z princípu   prezumpcie ústavnosti ustanovenia právneho predpisu, ktorý aplikoval vo veci sťažovateľa. Postup súdu v súlade s procesnými predpismi nemôže byť porušením ústavných práv (napr. I. ÚS 17/98).Namietaný   nesúlad §   309   ods.   1   Trestného   poriadku   nie je oprávnený   posudzovať ani ústavný súd v konaní o sťažnosti.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom namietaným porušením jeho základných práv a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 34/2009 zo 6. októbra 2009.   Nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   rozhodnutím a základným právom, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Zjavnú neopodstatnenosť tejto časti sťažnosti ústavný súd vyslovil tak vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) dohovoru, ako aj vo vzťahu k ostatným sťažovateľom označeným   článkom   ústavy   (čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   12   a čl.   144)   vyjadrujúcim ústavnoprávne   princípy.   Ich   obsahom   nie   sú   základné   práva,   a preto   nemôžu   byť samostatným   predmetom   posudzovania   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy,   ale   vždy   len v spojení s konkrétnym základným právom, ktorého porušenie sa namieta.

Ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu,   a preto   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v petite   jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010