znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 55/09-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   občianskeho   združenia   E.,   B.,   zastúpeného   advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 30. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 195/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia E.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2008 doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   E.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu z 30. júna 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/3 GPt 195/08.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30.   novembra   2007   Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Košice (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) trestné oznámenie pre trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť zamestnanci U. (ďalej len „zamestnanci U.“) v rámci procesu verejného obstarávania na predmet zákazky „Obsahové zabezpečenie a vzdelávacia činnosť pri realizácii školení pre RO, SORO, PO a CKO počas nábehu na ITMS II“.

Nadväzne na sťažovateľom podané trestné oznámenie začal vyšetrovateľ okresného riaditeľstva 10. januára 2008 uznesením sp. zn. ČVS: ORP-2709/5-OJP-KE-2007 trestné stíhanie vo veci. Dňa 11. februára 2008 však prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. 1 Pv 56/08-3 zrušil uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci ako nezákonné a zároveň trestné oznámenie sťažovateľa odmietol. Proti tomuto uzneseniu okresnej prokuratúry podal sťažovateľ 20. februára 2008 sťažnosť, ktorú   doplnil   podaním   z 10.   marca   2008   o ďalšie   zistenia   a neskôr   získané   dôkazy. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 Kn 90/08   z 18.   marca   2008 sťažnosť sťažovateľa zamietol   a   v súvislosti   s tým sťažovateľ uvádza, že sa tak stalo „bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom reagoval na jeho námietky“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že «Dňa 01. 04. 2008 sťažovateľ podnetom podľa ust. § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. požiadal Generálnu prokuratúru SR (ďalej len „GP SR“) o preskúmanie zákonnosti uznesenia KP KE zo dňa 18. 03. 2008, č. k. 1 Kn 90/08-3. GP SR listom zo dňa 23. 06. 2008, č. k. IV/3 GPt 162/08-3 oznámila sťažovateľovi, že   jeho   podnet   nie   je   dôvodný,   pričom   v podstate   vôbec   nereagovala   na   argumenty sťažovateľa.

Dňa   30. 06. 2008   sťažovateľ   opakovaným   podnetom   podľa   ust.   § 34   zákona č. 153/2001 Z. z. požiadal GP SR o opätovné posúdenie jeho podnetu.

GP SR listom zo dňa 08. 08. 2008, č. k. IV/3 GPt 195/08-8 oznámila sťažovateľovi, že jeho opakovaný podnet nie je dôvodný. Vo veľmi stručnom odôvodnení GP SR uviedla, že nebol naplnený akýsi „druhý úmysel“, t. j. úmysel získať prospech alebo spôsobiť škodu. Podľa názoru sťažovateľa však zodpovedné osoby jednoznačne a zjavne konali minimálne v nepriamom úmysle, keďže naozaj nemali ani najmenší dôvod domnievať sa, že zmarením úspechu sťažovateľa vo verejnom obstarávaní mu nevznikne škoda. Súčasne GP SR uviedla, že v dôsledku zrušenia verejného obstarávania zodpovedné osoby nemohli splniť príkaz Úradu   pre   verejné   obstarávanie   (ďalej   len   „ÚVO“)   a   zaradiť   sťažovateľa   do   procesu verejného obstarávania. Tu akoby GP SR nepochopila, že zrušenie verejného obstarávania a   protiprávne   vylúčenie   sťažovateľa   boli   súčasťou   jedného   protiprávneho   konania totožných osôb, pričom za obe v plnom rozsahu zodpovedá a aj ich vykonal (...) ako osoba splnomocnená U. Zrušenie verejného obstarávania teda nemohlo nastať v dôsledku zásahu deus ex machina. GP SR súčasne uvádza, že protiprávnosť zrušenia verejného obstarávania nebola konštatovaná oprávneným orgánom. GP SR si zrejme neuvedomila, že po zrušení verejného   obstarávania   už   niet   žiadneho   oprávneného   orgánu   na   posudzovanie protiprávnosti úkonov verejného obstarávania. Naopak jedinou úlohou orgánov činných v trestnom konaní je práve posudzovanie protiprávnosti konania fyzických osôb, pričom ust. § 7 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) taxatívne určuje, v ktorých prípadoch nemôžu orgány činné v trestnom konaní posudzovať právne a skutkové otázky samostatne.»

Pokiaľ ide o právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti, sťažovateľ cituje relevantné   ustanovenia   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   [(ďalej   len   „zákon o prokuratúre“)   § 31   ods. 1   a 2   a   § 34   ods. 1],   ako   aj   podľa   jeho   názoru   na   vec   sa vzťahujúcu   judikatúru   ústavného   súdu   dospejúc   k záveru,   že „Súčasťou   práva   na   inú právnu   ochranu   je,   rovnako   ako   v   prípade   práva   na   súdnu   ochranu,   nielen   právo na formálne vybavenie podnetu, ale aj právo, aby sa príslušný orgán zaoberal všetkými relevantnými   námietkami   sťažovateľa,   aby   relevantné   právne   normy   boli   aplikované ústavne konformným spôsobom a aby v oznámení o vybavení podnetu jasne vysvetlil, na základe   akých   skutkových   zistení   a právnych   úvah   podnetu   nevyhovel.   V   prípade sťažovateľa   však GP SR   takto   nepostupovala,   v   dôsledku   čoho   pri   vybavovaní   jeho opakovaného   podnetu   zo dňa   30. 06. 2008   porušila   právo   sťažovateľa   na   inú   právnu ochranu.“.

V časti sťažnosti označenej „Opis skutkového deja“ sťažovateľ uviedol:

«Dňa 23. júla 2007 boli sťažovateľovi na základe jeho žiadosti doručené súťažné podklady verejného obstarávania vyhláseného U. podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní   (ďalej   len   „ZVO“)   pre   predmet   zákazky   „Obsahové   zabezpečenie a vzdelávacia   činnosť   pri   realizácii   školení   pre   RO,   SORO,   PO   a   CKO   počas   nábehu ITMS II”.   V kritériách určujúcich   podmienky   účasti uchádzačov   uverejnených   vo výzve, rovnako aj v súťažných podkladoch bolo okrem iného uvedené, že uchádzač predloží čestné vyhlásenie o realizácii minimálne jedného projektu podobného rozsahu v oblasti verejného sektora za roky 2005 a 2006.

Súčasťou ponuky pre predmetné verejné obstarávanie, ktorú sťažovateľ predložil U. v lehote na predloženie ponúk, bolo aj čestné vyhlásenie, v ktorom boli uvedené všetky požadované   informácie,   pričom   rozsah   služby   bol   uvedený   v   objeme   finančných prostriedkov, nakoľko nebola jasná otázka rozsahu služieb zadaná U.

Dňa   02. 08. 2007   o 11:30   hod.   sťažovateľ   prijal   faxovú   správu   so   žiadosťou o vysvetlenie   ponuky,   v   ktorej   sa   U.   dožadovala   špecifikovania   počtu   vyškolených účastníkov v projektoch, ktoré boli predmetom čestného vyhlásenia. Termín na odpoveď U. určila na 03. 08. 2007 o 10:00 hod., teda menej ako 24 hodín od doručenia výzvy.

Dňa   3. 8. 2007   sťažovateľ   U.   odpovedal,   že   v   predmetných   projektoch   bolo vyškolených približne 100 ľudí. V rovnaký deň o 14:24 hod. bola sťažovateľovi doručená telefaxová   správa,   v ktorej mu   U.   oznámila   vylúčenie   z verejnej   súťaže pre nesplnenie podmienok účasti v zmysle ust. § 33 ods. 4 písm. a) ZVO.

Sťažovateľ   voči   vylúčeniu   podal   dňa   06. 08. 2007   žiadosť   o   nápravu   na   základe § 136   ods. 1   písm. e)   ZVO.   Rozhodnutím   zo   dňa   13. 08. 2007   U.   zamietla   žiadosť sťažovateľa o nápravu.

Následne ÚVO na základe námietky sťažovateľa rozhodnutím zo dňa 20. 09. 2007 nariadil   U.   zaradiť   sťažovateľa   do   procesu   verejného   obstarávania.   Pokiaľ   by   U. rozhodnutie   ÚVO   rešpektovala,   sťažovateľ   by   bol   na   základe   matematických   kritérií jednoznačne vyhodnotený ako víťaz verejnej súťaže.

U. však namiesto toho listom zo dňa 01. 10. 2007 oznámila sťažovateľovi zrušenie verejného   obstarávania.   Žiadosť   sťažovateľa   o   nápravu   zo   dňa   04. 10. 2007   U.   listom zo dňa 12. 10. 2007 zamietla.»

Čo sa týka právneho posúdenia veci, sťažovateľ najskôr cituje § 33 ods. 1, 2 a 4, § 46 ods. 2   a   § 139 ods. 1   písm. e)   a ods. 2   písm. c) zákona   č. 25/2006   Z. z.   o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) následne konštatujúc, že bol v rozpore so zákonom vylúčený z verejného obstarávania a zároveň spochybňujúc dôvod jeho zrušenia zo strany kompetentných zamestnancov U.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   venuje   ozrejmeniu   skutkovej   podstaty trestného   činu   podľa   § 266   ods. 1   a ods. 2   písm. c)   Trestného   zákona   (Machinácie   pri verejnom   obstarávaní   a verejnej   dražbe)   odmietajúc   argument   generálnej   prokuratúry o absencii   úmyslu   v konaní   zodpovedných   zamestnancov   U.   a   súčasne   tvrdiac,   že   títo pracovníci konali   minimálne   v nepriamom   úmysle.   K tomu   sťažovateľ   ďalej   dodáva: „Vyslovenie   záveru   o absencii   úmyslu   vždy   vyžaduje   minimálne   vypočutie   podozrivých osôb, aby tieto mohli vysvetliť, pokiaľ sa to vôbec v tomto prípade dá, s akým úmyslom konali   a na   základe   čoho   mali   dôvod   domnievať   sa,   že   škodu   nespôsobia.   Posudzovať naplnenie   subjektívnej   stánky   trestného   činu   v   štádiu   trestného   konania   pred   začatím stíhania, kedy nebol vykonaný žiaden dôkaz, vyžaduje skôr jasnovidecké schopnosti, než znalosť práva.“

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   sťažovateľ   k záveru,   že   generálna prokuratúra pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu „postupovala svojvoľne a príslušné právne   normy   aplikovala   takým   spôsobom,   že   úplne   poprela   ich   účel   a   význam.   Svoje závery   skôr   autoritatívne   konštatovala,   než   zrozumiteľne,   logicky   a   vyčerpávajúco vysvetlila. Sťažovateľ síce nemá právo, aby bolo jeho podnetu vyhovené, má však právo, aby relevantné právne normy boli aplikované v súlade s ich znením a účelom a aby na jeho relevantné námietky   bolo adekvátne   reagované   a aby spôsob a   dôvody vybavenia   jeho opakovaného podnetu boli dostatočne vysvetlené. GP SR však takto nepostupovala,   čím porušila právo sťažovateľa na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ nemá možnosť napadnúť spôsob vybavenia svojho opakovaného podnetu na inom štátnom orgáne, ani v súdnom konaní.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo občianskeho združenia E. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   SR   postupom   Generálnej   prokuratúry   SR   pri   vybavovaní   opakovaného podnetu zo dňa 30. 06. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 195/08 porušené bolo.

2. Oznámenie Generálnej prokuratúry SR zo dňa 08. 08. 2008, č. k. IV/3 GPt 195/08- 8 sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre SR na ďalšie konanie.

3. Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   opätovne   vybaviť   opakovaný   podnet sťažovateľa zo dňa 30. 06. 2008, sp. zn. IV/3 GPt 195/08.

4. Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyjadrila generálna prokuratúra podaním z 21. novembra 2008, v ktorom zotrvala na svojich doterajších postojoch v tejto veci.

K vyjadreniu generálnej prokuratúry zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľa v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   12.   decembra   2008,   v ktorom   vyslovil   názor,   že „Aj vyjadrenie   GP SR   je   založené   na   prístupe,   ktorý   namieta   sťažovateľ   ako   porušenie svojho   práva   na   inú   právnu   ochranu.   GP SR   vo   svojom   vyjadrení   namiesto   toho,   aby reagovala na argumenty uvádzané sťažovateľom v jeho ústavnej sťažnosti,   iba opakuje svoje doterajšie stanoviská.“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal opodstatnenosťou sťažnosti s cieľom zistiť, či sú v tejto   veci   dané   predpoklady   jej   meritórneho   prerokovania.   Sťažnosť   môže   byť opodstatnená len za predpokladu, že smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo   inému   zásahu,   ktoré   sú   spôsobilé   najmä   s ohľadom   na   svoju   povahu,   namietané nedostatky, prípadne nedostatky konania, ktoré im predchádzalo, porušiť základné práva a slobody sťažovateľa.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   treba   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. II. ÚS 237/05, IV. ÚS 247/05, III. ÚS 159/07).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   rozhodujúc   o obdobnej   sťažnosti   (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať   sa   práv uvedených   v čl. 46   ústavy   sa možno   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo postupom generálnej prokuratúry v súvislosti s vybavovaním jeho opakovaného podnetu z 30. júna 2008. O vybavení predmetného podnetu bol sťažovateľ vyrozumený prípisom   generálnej   prokuratúry   sp. zn.   IV/3 GPt 195/08   z 8.   augusta   2008 s tým, že jeho opakovaný podnet bol vybavený odložením   podľa   zákona o prokuratúre. Podstata   nespokojnosti   sťažovateľa   so   spôsobom   vybavenia   jeho   pôvodného   podnetu a ďalšieho   podnetu   spočívala   v tom,   že   generálna   prokuratúra   sa   nestotožnila   s jeho názorom o nezákonnom zrušení verejného obstarávania na predmet zákazky „Obsahové zabezpečenie a vzdelávacia činnosť pri realizácii školení pre RO, SORO, PO a CKO počas nábehu   na   ITMS   II“ zodpovednými   pracovníkmi   U.,   čím   malo   z ich   strany   dôjsť k spáchaniu trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1   a ods. 2 písm. c)   Trestného   zákona.   V súvislosti   s tým sťažovateľ tvrdí,   že „zodpovedné osoby jednoznačne a zjavne konali minimálne v nepriamom úmysle, keďže naozaj   nemali   ani   najmenší   dôvod   domnievať   sa,   že   zmarením   úspechu   sťažovateľa vo verejnom obstarávaní mu nevznikne škoda“. Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra nepochopila,   že   zrušenie   verejného   obstarávania   a jeho   protiprávne   vylúčenie   nemohli nastať v dôsledku zásahu „deus ex machina“, a zároveň si neuvedomila, „že po zrušení verejného   obstarávania   už   niet   žiadneho   oprávneného   orgánu   na posudzovanie protiprávnosti úkonov verejného obstarávania“.

Sťažovateľ si je vedomý, že nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho   trestného   oznámenia   bolo   vznesené   obvinenie   označenej   osoby   (v danom   prípade obstarávateľa), ako aj toho, že toto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv a slobôd. Tvrdí však, že má právo na to, aby relevantné právne normy boli v danej veci aplikované v súlade s ich znením a účelom, aby na jeho relevantné námietky bolo adekvátne reagované,   a taktiež,   aby   spôsob   a   dôvody   vybavenia   jeho   opakovaného   podnetu   boli dostatočne   vysvetlené.   Pretože   podľa   jeho   názoru   tak   v predmetnej   veci   generálna prokuratúra nepostupovala, porušila jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd už v obdobných prípadoch uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je účasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   (napr.   II. ÚS 42/00,   II. ÚS 238/02,   III. ÚS 198/03). Uvedený   článok ústavy garantuje ochranu pred protiústavným postupom orgánov verejnej moci v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o subjektívnych právach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Sťažovateľovi   základné   právo   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy garantuje iba to, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali (III. ÚS 261/05).

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Podľa   § 34   ods. 2   zákona   o prokuratúre   ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetu povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Prokurátor   generálnej   prokuratúry   oznámením   z 8. augusta 2008   sp. zn. IV/3 GPt 195/08   zotrval   na   svojom   stanovisku   oznámenom   sťažovateľovi   listom   sp. zn. IV/3 GPt 162/08   z   30.   júna   2008   s tým,   že   ani   po   opätovnom   preskúmaní   spisových materiálov,   a to   menovite   vyšetrovacieho   spisu   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice sp. zn. ORP 2709/07, dozorového spisu okresnej   prokuratúry   sp. zn.   1 Pv 56/08,   dozorového   spisu   krajskej   prokuratúry   sp. zn. 1/1 KPt 205/08   a dohľadového   spisu   generálnej   prokuratúry   sp. zn.   IV/3 GPt 162/08 nezistil v postupe   podriadených   prokuratúr   rozpor   so zákonom.   Generálna   prokuratúra v označenom   oznámení   zároveň   vyslovila   názor,   že   nariadenie   Úradu   pre   verejné obstarávanie «zo   dňa   20. 9. 2007   zaradiť   Vás   ako   vylúčeného   uchádzača   do   procesu verejného obstarávanie do 30 dní od doručenia rozhodnutia, nebolo možné zo strany U. realizovať   vzhľadom   k tomu,   že   dňa   1. 10. 2007   bolo   zrušené   verejné   obstarávanie na obstaranie   predmetu   zákazky   „Obsahové zabezpečenie   a vzdelávacia   činnosť   pri realizácii školení pre RO, SORO, PO a CKO počas nábehu na ITMS II CPV 7225 4100-1“. Vami   uvádzané   protiprávne   zrušenie   verejného   obstarávania   nebolo   doposiaľ oprávneným orgánom konštatované. Z produkovaných dôkazov nevyplýva ani skutočnosť, že konaním obstarávateľa by boli naplnené pojmové znaky inej skutkovej podstaty trestného činu   uvedeného   v osobitnej   časti   Trestného   zákona.   Rozhodnutiami   orgánov   činných v trestnom   konaní však nebolo dotknuté   Vaše právo   uplatňovať   si Vaše   domnelé alebo oprávnené   nároky   finančného   charakteru   na   príslušnom   súde   v občiansko-právnom konaní.».

Sťažovateľ bol teda oboznámený so stanoviskom, že generálna prokuratúra nezistila také konanie, ktoré by zakladalo podanie obžaloby, resp. aby konanie osôb označených sťažovateľom   považovala za trestný   čin   machinácií pri   verejnom   obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Generálna prokuratúra tak konštatovala   zákonnosť   predchádzajúceho   postupu   okresnej   prokuratúry,   krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   generálnej   prokuratúry   vo   veci   trestného oznámenia   sťažovateľa   a obsahu   prípisu   generálnej   prokuratúry   sp. zn.   IV/3 GPt 195/08 z 8. augusta 2008,   ktorým   vybavila   jeho   opakovaný   podnet   v tejto   veci,   nezistil   také skutočnosti, ktoré by umožňovali vysloviť záver o nedostatočnom preskúmaní opakovaného podnetu sťažovateľa alebo označiť napadnutý postup za neodôvodnený, prípadne arbitrárny (IV. ÚS 150/03, IV. ÚS 252/08).

V spojitosti s tým treba pripomenúť, že ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   neprislúcha   autoritatívne   zasahovať do právomoci   iných   orgánov   verejnej   moci   (ich   rozhodovania   a procesných   postupov) v prípade,   keď   dochádza   k   porušeniu   zákonnosti   alebo iným nesprávnostiam,   a súčasne za predpokladu, že tým nedošlo k porušeniu ústavou zaručeného práva či slobody. Ústavný súd   však   v   posudzovanej   veci   dôvod   na   zásah   do   sťažovateľom   napadnutého   postupu generálnej prokuratúry nezistil.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   generálna   prokuratúra   sa   pri   vybavovaní   jeho opakovaného podnetu nevysporiadala s niektorými jeho argumentmi, ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej orgány verejnej moci ani v prípade, že rozhodujú   autoritatívne   o právach   a povinnostiach   právnických   osôb   a fyzických   osôb, nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, III. ÚS 403/08, II. ÚS 1/09, I. ÚS 34/09).

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   znovu   odkazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru, podľa ktorej kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo   slobôd   (IV. ÚS 238/07,   IV. ÚS 70/08).   K takémuto   zisteniu   však   ústavný   súd v okolnostiach danej veci nedospel.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   z právneho   poriadku   Slovenskej republiky, ako aj z právnych poriadkov väčšiny členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania (ktoré má súkromnoprávny základ) ako trestného činu treba preto považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý   má,   ako   už   bolo   uvedené,   význam   v prvom   rade   z hľadiska   ochrany   základných spoločenských hodnôt. Spravidla ním však nemožno suplovať ochranu práv a právnych záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde je kladený dôraz najmä na ich individuálnu aktivitu v tom zmysle, aby sa starali o svoje práva, ktorým má poskytovať ochranu súdna moc.

O vykonaní úkonov smerujúcich k začatiu trestného stíhania rozhodujú na základe uvedeného výlučne príslušné orgány činné v trestnom konaní. Ústavný súd im v týchto prípadoch   nemôže určovať, ako majú postupovať, ani nariaďovať,   aby boli realizované úkony, ktoré vedú k začatiu trestného stíhania. Ak by preto za týchto okolností návrhu sťažovateľa   vyhovel,   mohlo   by   to   zakladať   neprípustnú   ingerenciu   do   ústavou garantovaného princípu deľby moci.

Napokon je potrebné poznamenať, že práva sťažovateľa na kompenzáciu eventuálnej ujmy,   ktorá   mu   mala   podľa   jeho   argumentácie   vzniknúť   v rámci   procesu   verejného obstarávania, dostatočne zabezpečujú príslušné občianskoprávne inštitúty a sťažovateľ sa môže domáhať svojich nárokov prostredníctvom príslušného súdu. V takomto konaní by potom sťažovateľ samozrejme požíval ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   generálna prokuratúra vybavila opakovaný podnet sťažovateľa v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona   o prokuratúre,   a preto   jeho   odloženie   nemôže   byť v   žiadnej   príčinnej   súvislosti s možným porušením jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento príčinný vzťah nezakladá sám osebe skutočnosť, že generálna prokuratúra podanému   podnetu   podľa   zákona   o prokuratúre   nevyhovela   podľa   predstáv   sťažovateľa (I. ÚS 38/02), čoho sa vlastne sťažovateľ svojou sťažnosťou domáhal.

Pre   úplnosť   možno   ešte   doplniť,   že   odloženie   opakovaného podnetu   sťažovateľa nie je   rozhodnutím   v rámci   trestného   stíhania   a nevytvára   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej,   teda   ani   nezakladá   uplatnenie   princípu   ne bis in idem.   Pokiaľ   by   sa v budúcnosti   zistili   nové   skutočnosti,   môže   byť   bez   ďalšieho   trestné   stíhanie   vo   veci týkajúcej sa trestného oznámenia sťažovateľa opätovne začaté.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. priznaním náhrady trov právneho zastúpenia alebo zrušením označeného oznámenia generálnej prokuratúry).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009