znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 55/08-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti K. M. a M. M., R., zastúpených advokátom JUDr. M. Z., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. Si-4 C 37/2003, za účasti Okresného súdu Senica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Senica   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Si-4 C 37/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Si-4 C 37/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000 Sk   (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Senica   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000 Sk   (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Senica   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Senica j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.   M.   a M. M.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   9 662 Sk   (slovom   deväťtisícšesťstošesťdesiatdva   slovenských   korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. M. Z., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 55/08   zo   14. februára 2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť K. M. a M. M. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu   Senica (ďalej   aj   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn.   Si-4 C 37/2003 (pôvodne vedenom Okresným súdom Skalica pod sp. zn. 4 C 37/2003.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľka K. M. spolu so svojim neb. manželom   (...)   26. 09. 2001   podali   na   Okresnom   súde   v Galante   návrh   na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 100.000,- Sk s príslušenstvom proti odporcovi JUDr. V. V., advokátovi (...)“. Z dôvodu, že Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Galanta z prerokúvania a rozhodovania veci, prikázal vec na rozhodnutie Okresnému súdu Skalica.

Podľa   ustanovenia   § 15   ods. 2   písm. c)   zákona   č. 371/2004   Z. z.   o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych   vzťahov   a práv   a povinností   z osobitných   vzťahov   sudcu   k štátu   prešli od 1. januára 2005 z Okresného súdu Skalica na Okresný súd Senica.

Sťažovateľky   uviedli,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   domáhali,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, a prikázal porušiteľovi ich základného práva konať v ich veci bez zbytočných prieťahov. Ďalej sa domáhali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každej v sume 40 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1613/08 doručeným ústavnému súdu 25. marca 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom   sporu   je   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   v   sume   100.000,- Sk. Po právnej stránke bolo potrebné v spore skúmať platnosť resp. neplatnosť časti zmluvy o právnej   pomoci   uzatvorenej   medzi   právnym   predchodcom   žalobkýň   a žalovaným a následne posúdiť, či došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného alebo nie. Nejedná sa o právne alebo skutkovo zložitý spor.“

Ďalej okresný súd uviedol, že „prieťahy v konaní vznikli na pôvodnom Okresnom súde Skalica, ktoré boli zdôvodnené odpoveďou na sťažnosť predsedníčkou Okresného súdu Skalica. Sťažnosť bola opodstatnená, objektívne príčiny vznikli tým, že vtedajší súd bol personálne poddimenzovaný. Vo veci začal súd konať po ďalšej podanej sťažnosti. Od 1. 1. 2005 kedy z dôvodu reorganizácie súdnictva bol príslušný vo veci konať Okresný súd Senica, k prieťahom v konaní na tunajšom súde nedošlo, procesné úkony boli vykonávané priebežne“.

Obsahom   vyjadrenia   okresného   súdu   bola   aj   táto   chronológia   úkonov   a opis doterajšieho priebehu konania:

„• 28. 9. 2001 - vec napadla na OS Galanta • 15. 10. 2001 zaslaný návrh odporcovi na vyjadrenie • 4. 12. 2001 podané vyjadrenie odporcu • 3. 1. 2002 vznesená námietka zaujatosti sudcom • 5. 2. 2002 spis predložený KS Trnava na rozhodnutie o vylúčení sudcov OS Galanta z prejednávania a rozhodovania veci a prikázanie veci inému súdu

• 5. 3. 2002 spis vrátený OS Galanta s uznesením o vylúčení sudcov OS Galanta. Krajský súd v Trnave prikazuje vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Skalica (...) • 3. 5. 2002 spis doručený OS Skalica • 29. 5. 2002 výzva právnemu zástupcovi navrhovateľov na upravenie petitu • 25. 7. 2002 doručený upravený petit • 12. 8. 2002 vydaný platobný rozkaz • 25. 11. 2002 podaný odpor proti platobnému rozkazu • 25. 11. 2002 vec prevedená do registra Cb... • 8. 4. 2003 bola vec prevedená do registra C... • 22. 7. 2004 určený termín pojednávania na 16. 9. 2004. Pojednávanie odročené na neurčito   za   účelom   doloženia   listinných   dôkazov,   návrh   právneho   zástupcu navrhovateľky na ustanovenie tlmočníka pre jazyk maďarský.

• 24. 9. 2004 spis predložený VSÚ na vydanie uznesenia o ustanovení tlmočníka • 15. 10. 2004 doložené doklady

• 9. 3. 2005 vydané uznesenie o ustanovení tlmočníka • 21. 4. 2005 výzva na oznámenie opatrovníka pre mal. M. M. • 18. 5. 2005 podaný návrh na vymenovanie opatrovníka • 26. 5. 2005 výzva navrhnutému opatrovníka, či s opatrovníctvom súhlasí • 21. 6. 2005 doručený súhlas navrhnutého opatrovníka • 8. 8. 2005   vydané   uznesenie   o   ustanovení   opatrovníka,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 3. 9. 2005

• 16. 9. 2005 určený termín pojednávania na 28. 9. 2005. Pojednávame odročené na neurčito s tým, že bude žiadaná správa od Pošty G. o výsledku doručovania predvolania odporcovi, ktorý sa na pojednávanie nedostavil, doručenie nemal vykázané. Bude volaný svedok...

• 17. 10. 2005 určený termín pojednávania na 26. 10. 2005. Pojednávanie odročené na 14. 12. 2005

•   9. 11. 2005   termín   pojednávania   zrušený,   určený   nový   termín   pojednávania na 13. 12. 2005

• 13. 12. 2005   odročené   pojednávanie   na   14. 12. 2005   za   účelom   vyhlásenia rozsudku

• 14. 12. 2005 vyhlásený rozsudok • 25. 1. 2006   odvolanie   žalobcov,   žiadosť   o   oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov

• 31. 1. 2006 žiadané doklady na rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov

• 17. 2. 2006 doručený posledný doklad • 9. 3. 2006 vydané uznesenie o priznaní tlmočného... • 13. 4. 2006 žiadané ďalšie doklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov • 16. 5. 2006 urgovanie doloženia dokladu • 2. 6. 2006 doklad doložený • 19. 6. 2006   bolo   uznesením   priznané   žalobkyniam   čiastočné   oslobodenie od platenia súdnych poplatkov vo výške 50%

• 20. 7. 2006 spis predložený KS Trnava na rozhodnutie o odvolaní žalobkýň • 5. 6. 2007 spis vrátený tunajšiemu súdu s rozsudkom KS Trnava.   Odvolací   súd napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej   týkajúcej   sa   sumy   100.000,- Sk zmenil   tak,   že   žalovaný   je   povinný   zaplatiť   žalobkyniam   100.000.- Sk   do   troch   dní a vo zvyšku   v   tejto   časti   žalobu   zamietol.   Vo   veci   samej   týkajúcej   sa   príslušenstva pohľadávky a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

• 13. 6. 2007 doručený upravený petit návrhu na priznanie trov konania • 12. 7. 2007 podal odporca dovolanie • 18. 8. 2007 bol vyzvaný odporca na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie • 30. 8. 2007 súdny poplatok uhradený • 13. 9. 2007 zaslané dovolanie navrhovateľom na vyjadrenie • 14. 9. 2007 spis predložený NS SR na rozhodnutie o dovolaní.“

Rovnaké   procesné   úkony,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   zistil aj ústavný súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu.

Právny   zástupca   sťažovateliek   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2008, v ktorom uviedol:

„Sťažovateľky vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 21. 11. 2007 sa podrobne vyjadrili k jednotlivým prieťahom v súdnom konaní, ktoré bolo realizované čiastočne pred Okresným súdom v Skalici a čiastočne pred Okresným súdom v Senici.

Z   podania   Okresného   súdu   v   Senici   vyplýva,   že   samotný   dotknutý   súd prostredníctvom svojej predsedníčky uznáva, že v súdnom konaní vznikli prieťahy. Je jednoznačne preukázané, že súdne konanie je v behu od 28. 09. 2001, kedy vec bola podaná na OS Galanta.

Dňa   28. 02. 2003   bola   podaná   odôvodnená   sťažnosť   na   prieťahy   postupu   súdu u Okresného súdu v Skalici. Túto skutočnosť aj potvrdila predsedkyňa súdu.

Dňa 10. 05. 2004 opätovne bola podaná dôvodná sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní, ktorá bola predsedkyňou súdu uznaná ako dôvodná. Napriek týmto sťažnostiam až na 16. 09. 2005 bol určený termín pojednávania, teda v podstate po vyše 1 roku po druhej sťažnosti.

Sťažovateľky majú za to, že vec pre skončenie a právne posúdenie nebola natoľko komplikovaná a zložitá, aby súdne konanie prebiehalo v podstate po dobu vyše 6 rokov. Listinnými dôkazmi a spisovým materiálom je preukázané, že boli v konaní prieťahy. V   zmysle   týchto   skutočností   sťažovateľky   žiadajú,   aby   si   Ústavný   súd   SR   ich   ústavnú sťažnosť v celom rozsahu osvojil a vydal nález podľa petitu uvedeného v sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľky   zároveň   namietali   aj   porušenie   čl. 38   ods. 1   listiny,   podľa   ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.

Keďže   obsah   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny (uvedenej ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   č. 23/1991   Zb.)   je   totožný   so   základným   právom podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy znamená súčasne aj porušenie základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd [obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)] pritom prihliada   aj   na predmet   sporu   (povaha   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02,   IV. ÚS 56/08).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Si-4 C 37/2003 došlo   vo   vzťahu   k sťažovateľkám k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

1. Ústavný súd predovšetkým zistil, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je rozhodovanie o vydaní bezdôvodného obohatenia (v súčasnosti už iba v časti príslušenstva pohľadávky a trov konania).

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   spory   o takéto nároky nie sú právne zložité, existuje k nim stabilizovaná judikatúra a metodika postupu všeobecných   súdov. Preto ústavný   súd   v zhode   s názorom   uvedeným   vo   vyjadrení okresného súdu k sťažnosti konštatuje, že „nejedná sa o právne a skutkovo zložitý spor“.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.   11 Co/255/2006   zo   14.   decembra   2005,   ktorým   o odvolaní   sťažovateliek   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. SI-4 C 37/2003 zo 14. decembra 2005 rozhodol tak, že napadnutý   prvostupňový   rozsudok   vo   veci   samej   týkajúcej   sa   sumy 100 000 Sk zmenil a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyniam 100 000 Sk do troch dní a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol. Pokiaľ ide príslušenstvo pohľadávky a v časti trov konania krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie dôvodiac, že „v dôsledku neodstránenia vád žaloby a ďalších na ňu nadväzujúcich podaní nebolo   zrejmé,   čo   je   predmetom   konania   (najprv   sa   požadoval   úrok,   neskôr   úrok z omeškania a následne zas aj v odvolacom konaní úrok, hoci nešlo o pôžičku, ale zrejme o omeškanie s plnením peňažného dlhu“. Preto vzhľadom na to („pre zmätočnosť konania v časti príslušenstva“) krajský súd napadnutý prvostupňový rozsudok v časti vzťahujúcej sa na   príslušenstvo   pohľadávky   a v časti   trov   konania   zrušil   a vrátil   súdu   prvého   stupňa na ďalšie   konanie   s tým,   že   treba   objasniť   úmysel   sťažovateliek „v časti   požiadavky na konkrétny   druh   príslušenstva   a podľa   ďalšej   aktivity“,   prípadne   rozhodnúť   o zmene žaloby.

V sporovom konaní, akým je posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne   uvedenie   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   postup   vo veci   samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP) (napr. IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 123/05). Vychádzajúc   z uvedenej   základnej   charakteristiky   sporového   konania   preto   možno nedostatočnú   špecifikáciu   v návrhu   sťažovateľkami   uplatňovaných   nárokov   pripísať   na ťarchu sťažovateliek. Inak bolo správanie sťažovateliek aktívne a súčinnostné (nariadených pojednávaní sa zúčastňovali osobne alebo v zastúpení advokátom, taktiež podali predsedovi okresného súdu viaceré sťažnosti na prieťahy v konaní).

3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje, že konanie začalo ešte 28. septembra 2001, keď „vec napadla na OS Galanta“. Z dôvodu, že žalovaný bol advokát pôsobiaci v obvode tohto súdu, krajský súd 22. februára 2002 rozhodol o vylúčení z prerokúvania a rozhodovania tejto veci sudcov Okresného súdu Galanta a vec prikázal Okresnému súdu Skalica, ktorému bol predložený 3. mája 2002. Už 12. augusta 2002 (po úprave petitu návrhu sťažovateliek v časti výšky úrokov z omeškania na výzvu súdu) Okresný súd Skalica vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal 25. novembra 2002 odpor. Spis bol z tohto   dôvodu   prevedený   do   registra Cb   a neskôr   do   registra C.   Až   22. júla 2004 (t. j. po 20 mesiacoch)   Okresný   súd   Skalica   okrem   iného   nariadil   termín   pojednávania na 16.   september   2004.   Medzitým   došlo   k úmrtiu   jedného   z pôvodných   navrhovateľov. Pojednávanie uskutočnené 16. septembra 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že strany predložia   listinné   dôkazy,   ako   aj   z dôvodu   rozhodnutia   o návrhu   právneho   zástupcu sťažovateliek o pribratí tlmočníka pre maďarský jazyk. O tomto návrhu rozhodol okresný súd   9. marca   2005   (t. j.   po   takmer   siedmich   mesiacoch).   Po   ďalších   uskutočnených pojednávaniach (28. septembra 2005 a 13. decembra 2005) okresný súd 14. decembra 2005 vyhlásil v predmetnej veci rozsudok (žalobu sťažovateliek zamietol a žalovanému nepriznal náhradu   trov   konania),   proti   ktorému   sťažovateľky   podali   25. januára   2006   odvolanie. Odvolací súd, ako už bolo uvedené, napadnutý rozsudok 25. apríla 2007„vo veci samej týkajúcej sa sumy 100.000 Sk“ zmenil tak, že „žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyniam 100.000 Sk“, a „vo veci samej týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa“ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný 12. júla 2007 dovolanie, preto bol spis po   vykonaní   súvisiacich   úkonov   14.   septembra   2007   predložený   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), kde sa nachádza doteraz.

Existenciu zbytočných prieťahov v konaní uznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení, pričom poukázal na to, že k prieťahom došlo na „pôvodnom Okresnom súde Skalica, ktoré boli zdôvodnené odpoveďou na sťažnosť predsedníčkou (...) sťažnosť bola opodstatnená, objektívne   príčiny   vznikli   tým,   že   vtedajší   súd   bol   personálne   poddimenzovaný“. Argumenty,   ktorými   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   zdôvodňoval   vznik   prieťahov v konaní   (poddimenzovaný   stav   sudcov   a administratívnych   pracovníkov   na   okresnom súde), však nemohol ústavný súd akceptovať, pretože podľa jeho konštantnej judikatúry nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   I. ÚS 127/04, IV. ÚS 43/06).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (po vrátení spisu   z najvyššieho   súdu),   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 40 000 Sk pre každú z nich z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedli, že „považujú   lehotu   trvania   súdneho   sporu   po   dobu   6   rokov   za   neprimerane   dlhú, vzhľadom k tomu, že nešlo o tak komplikovanú vec“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. Si-4 C 37/2003,   ktorá   predstavuje   6   rokov,   berúc   do   úvahy   okolnosti   daného   prípadu, t. j. skutočný dátum začatia súdneho konania (september 2001), skutočnosť, že konanie na okresnom   súde   prebieha   už   iba   v časti   príslušenstva   pohľadávky   a trov   konania,   ako aj skutočnosť,   že   sťažovateľkami   navrhovaný   petit   v časti   príslušenstva   bol   zmätočný, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk pre každú sťažovateľku za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   advokátom   JUDr. M.   Z.,   ktoré   si   vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 7. apríla 2008 v celkovej sume 9 662 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia v sume 9 662 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008