znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 55/05-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing. Evy Kliskej,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. V. D.,   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 119/97   v   spojení s postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Evy Kliskej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2004 doručená sťažnosť Ing.   Evy   Kliskej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 136/99 v spojení s postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 31/04   a   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 119/97 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01).

1.2. Uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 312/04   z   13. októbra 2004   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky   po   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v časti, v ktorej namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 136/99 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 31/04, odmietol ako zjavne neopodstatnenú a zároveň odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v časti, v ktorej namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   15 C 119/97   v   spojení   s   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01).

1.3. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 119/97 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 258/03, ústavný súd vylúčil na samostatné konanie [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. Vzhľadom na citované uznesenie ústavného súdu z 13. októbra 2004 je predmetom predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť iba v časti, v ktorej bola označeným uznesením ústavného súdu vylúčená na samostatné konanie.

1.4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej sťažnosti nálezom vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 119/97 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01) porušili jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Súčasne   žiadala   prikázať   krajskému   súdu   konať   v   označenom   konaní   bez   zbytočných prieťahov.   Domáhala   sa   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 500 000 Sk a tiež úhrady trov konania.

II.

2.1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   každú   sťažnosť predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa   podľa   § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť.

2.2. Vo   vzťahu   k   napadnutému   konaniu   vedenému   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 15 C 119/97 sťažovateľka argumentovala tým, že 14. apríla 1997 podala okresnému súdu „... žalobu proti Sociálnej poisťovni o určenie neplatnosti jej prihlášky do poistenia od 1. 1. 1993 čo do mena a vymeriavacieho základu a o splnenie povinnosti rozhodnúť o prerušení konania s ňou. Vec spočívala na súde 2 roky, kým bol urobený 1. úkon (...). Tento prieťah treba považovať za úplne nedôvodný. V merite veci rozhodol súd v rozpore s urobeným   dôkazmi   tak,   že   návrh   o   neplatnosť   právneho   úkonu   zamietol   pod č. k. 15 C 119/97   a o splnenie   povinnosti   bez   akéhokoľvek   opodstatnenia   vylúčil na samostatné konanie pod sp. zn. 15 C 136/99. OS Ba I dovolanie vo veci 15 C 119/97, podané 22. 2. 2002, odstúpil NS SR až 16. 6. 2003, teda 1 a pol roka po jeho podaní (...)“.Sťažovateľka považuje takýto priebeh konania pred okresným súdom   za konanie so zbytočnými prieťahmi.

2.3. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis   okresného   súdu   sp. zn.   15 C 119/97,   z   ktorého   vyplýva,   že   okresný   súd   rozhodol v právnej veci sťažovateľky o neplatnosť právneho úkonu rozsudkom z 26. septembra 2000, ktorým jej návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka 2. novembra 2000 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 53/01 z 15. novembra 2001 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie vo veci zastavil. Sťažovateľka napadla   22. februára 2002   označené   uznesenie   krajského   súdu   dovolaním.   Okresný   súd predložil   spis   po vyžiadaní   stanoviska   odporcu   k dovolaniu sťažovateľky   13. júna 2003 Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 69/03 z 30. júla 2003 dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Nadväzne   na   uvedené   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 8 Co 258/03   z   12. októbra 2004   rozsudok   okresného   súdu   z   26. septembra 2000 v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

2.4. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   označené   základné   právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   (26. septembra 2000)   a   jeho   doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania proti nemu sťažovateľkou podľa § 209 a § 210 OSP v znení platnom v relevantnom čase) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu za predpokladu, že toto rozhodnutie je aj konečným rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek   podanému   odvolaniu   a   vykonaniu   riadneho opravného konania (IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05).

Rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 Co 258/03 z 12. októbra 2004, ktorým bol ako vecne správny (aj keď po začatí konania pred ústavným súdom) v celom rozsahu potvrdený rozsudok okresného súdu z 26. septembra 2000, došlo k právoplatnému skončeniu vo veci bez toho, aby sa vec akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na okresný súd.

Z   uvedeného   vyplýva, že okresný   súd   v čase podania   sťažnosti   (30. apríla 2004) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania vo veci samej, prípadne prieťahy v ňom.

Tento stav veci viedol   ústavný súd k záveru, že sťažnosť,   v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je vo vzťahu k okresnému súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.5. Okresný súd mal spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní, a tým porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj v súvislosti s vykonávaním úkonov súdu prvého stupňa po podaní dovolania (§ 242 ods. 4 OSP), keď, ako uvádza, „... dovolanie vo veci 15 C 119/97 podané 22. 2. 2002 odstúpil NS SR až 16. 6. 2003, teda 1 a pol roka po jeho podaní...“.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu   na   základe   sťažnosti   podanej   podľa   čl.   127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou námietok   o   porušení   základného   práva   zaručeného   v   ústave   alebo   v   príslušnej medzinárodnej   zmluve   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 232/04).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je preto v prípade tohto   práva   vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o   jeho porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

V tejto súvislosti   ústavný súd   poukazuje na svoju   doterajšiu   judikatúru, z ktorej vyplýva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnosťou (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde), a je preto viazaný aj tvrdením sťažovateľa   o   tom,   kedy   skončila   podľa   jeho   poznatkov   nečinnosť   všeobecných   súdov v konaní,   v   ktorom   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (mutatis   mutandis   I. ÚS 77/02, IV. ÚS 74/04).

Sťažovateľka uviedla, že okresný súd predložil jej dovolanie podané 22. februára 2002 najvyššiemu súdu až 16. júna 2003, teda 1 a pol roka po jeho podaní. Z uvedeného vyplýva,   že ak   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   okresný   súd   konal   pri   vykonávaní úkonov súvisiacich   so   získavaním   podkladov   pre   dovolacie   konanie   a   s   predložením   spisu dovolaciemu súdu so zbytočnými prieťahmi, bolo tomu tak do 16. júna 2003 a po tomto dátume už k ďalším zbytočným prieťahom nedochádzalo. Uvedeného dňa prestal teda podľa tvrdenia sťažovateľky v okolnostiach prípadu iný zásah (zbytočné prieťahy).

Vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky   nemá   ústavný   súd dôvod   pochybovať   o   takto   vymedzenom   období   trvania   zbytočných   prieťahov v napadnutom konaní.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. apríla 2004, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil z obsahu sťažnosti sťažovateľky žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch   mesiacov   počítal   v   danej   veci   od   neskoršieho   času,   než   je   dátum   uvedený sťažovateľkou.

Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažovateľkinu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2.6. Čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 258/03 (predtým pod sp. zn. 17 Co 53/01), ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisu   okresného súdu zistil, že krajský súd sa zúčastnil na rozhodovaní v právnej veci sťažovateľky v dvoch prípadoch, a to:

- keď rozhodoval o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 C 119/97 z 26. septembra 2000.   Spis   bol   predložený   krajskému   súdu   s   opravným   prostriedkom 2. februára 2001. Krajský súd 14. apríla 2001 nariadil termín pojednávania na 28. máj 2001. Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   sa   uložilo   právnej   zástupkyni odporcu, aby sa v lehote 15 dní vyjadrila k návrhu prednesenému právnou zástupkyňou sťažovateľky   na   odvolacom   pojednávaní.   Dňa   10. augusta 2001   krajský   súd   nariadil pojednávanie vo veci na 25. november 2001. Na tomto pojednávaní krajský súd rozhodol uznesením,   ktorým   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   konanie   vo   veci zastavil. Spis bol spolu s označeným uznesením krajského súdu vrátený okresnému súdu 7. januára 2002;

- keď najvyšší súd zrušil rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 69/03 z 30. júla 2003 na základe dovolania sťažovateľky uznesenie krajského súdu   z 15. novembra 2001 a vrátil   mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd s odvolaním sa na označený rozsudok najvyššieho súdu predložil spis sp. zn. 15 C 119/97 krajskému súdu na ďalší procesný postup a rozhodnutie. Uvedený   spis   bol   doručený   krajskému   súdu   16. októbra 2003   a   vec   bola   vedená   pod sp. zn. 8 Co 258/03. Dňa 2. apríla 2004 krajský súd nariadil pojednávanie na 18. máj 2004. Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní a požiadala o jeho odročenie z dôvodu kolízie s pojednávaním v trestnej veci iného klienta konanom   v tom   istom   termíne   na   Okresnom   súde   Bratislava   III.   Podaním   doručeným krajskému   súdu   4. júna 2004   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   upravila   odvolací   petit a zároveň   predložila   (na   výzvu   krajského   súdu)   splnomocnenie   na   zastupovanie sťažovateľky   v   odvolacom   konaní.   Ďalší   termín   pojednávania   bol   krajským   súdom nariadený 3. septembra 2004 na 12. október 2004, avšak právna zástupkyňa sťažovateľky opäť požiadala o jeho odročenie z dôvodu nemoci sťažovateľky. Zároveň navrhla, aby bol ďalší   termín   pojednávania   nariadený   až   na   začiatok   roka   2005.   Krajský   súd 24. septembra 2004 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby predložila doklad o jej práceneschopnosti a o tom, že nebude schopná účasti na pojednávaní do začiatku roka 2005. Na túto výzvu odpovedala právna zástupkyňa sťažovateľky podaním zo 6. októbra 2004 s tým,   že   požadovaný   doklad   predložiť   nemôže,   pretože   sa   nevie   so   sťažovateľkou skontaktovať. Ďalším podaním z 8. októbra 2004 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila krajskému súdu, že jej klientka sa lieči súkromne na bližšie neoznačenom mieste a doklad o práceneschopnosti nemá k dispozícii, keďže tento sa starobným dôchodcom nevydáva. Zároveň znovu požiadala o odročenie pojednávania. Krajský súd napriek tomu rozhodol, že bude   pojednávať   v neprítomnosti   sťažovateľky   a   na   pojednávaní   uskutočnenom 12. októbra 2004   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu z 20. septembra 2000   ako   vecne   správne.   Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu 27. januára 2005.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základných   práv   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 195/03).

Krajský súd v napadnutom konaní nebol nečinný neprimerane k okolnostiam danej veci. Navyše, pokiaľ ide o konanie vedené pod sp. zn. 8 Co 258/03, treba vziať do úvahy, že právna zástupkyňa sťažovateľky opakovane žiadala (aj keď z akceptovateľného dôvodu) o odročenie pojednávania, a hoci krajský súd vyhovel jej žiadosti iba v jednom prípade, nie je   možné   predĺženie   konania   spôsobené   z   dôvodov   na   strane   sťažovateľky   pričítať na ťarchu   krajského   súdu.   Takéto   správanie   sťažovateľky   zároveň   do   značnej   miery spochybňuje   jej   naozajstný   záujem   na   odstránení   stavu   právnej   neistoty   v   napadnutom konaní, čoho sa podaním sťažnosti domáhala.

Ústavný   súd   preto   zohľadniac   ako   povahu   veci,   tak   aj   správanie   sťažovateľky skonštatoval, že   vzhľadom   na uvedené skutočnosti   postup   krajského súdu   nesignalizuje možnosť zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Uvedený záver bol dôvodom pre odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   aj   v   časti   smerujúcej   proti   krajskému   súdu   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na toto rozhodnutie ústavný súd už nerozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005