znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 549/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. J., t. č. vo väzbe, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. s. r. o., B,, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 14/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 21/2011 a jeho uznesením zo 6. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2011   doručená   sťažnosť   Š.   J.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 14/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011 (ďalej aj „uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu“), ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 21/2011 a jeho uznesením zo 6. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie o predĺžení lehoty trvania väzby“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný spolu s ďalšími osobami pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 156/2010 z 18. decembra 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 14. decembra 2010 od 12.30 h.

Sťažovateľ sa žiadosťou zo 7. apríla 2011 domáhal prepustenia z väzby na slobodu, resp.   nahradenia   väzby   peňažnou   zárukou   alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 bola žiadosť sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   zamietnutá   a   návrh   na   nahradenie   väzby   peňažnou zárukou   alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nebol   prijatý.   Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tpo   14/2011 z 31. mája 2011 tak, že zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, pričom konštatoval, že pokiaľ ide o dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tieto naďalej trvajú, avšak pokiaľ ide o dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, tieto dané nie sú. Zároveň krajský súd rovnako ako okresný súd neprijal peňažnú záruku a nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Dňa 3. júna 2011 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajský prokurátor“) návrh na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa do 14. novembra 2011, ktorý odôvodnil potrebou vykonania ďalších úkonov (konkrétne malo ísť o 1. výsluch D. M. v procesnom postavení obvineného, ktorý bol zadržaný na základe európskeho zatýkacieho rozkazu v Českej republike, pričom sa nachádzal v predbežnej väzbe a vydávacie konanie na územie Slovenskej republiky dosiaľ nebolo ukončené; 2. výsluch svedka L. na základe dožiadania príslušnými justičnými orgánmi v Českej republike; 3. vypracovanie znaleckého posudku   znalcom   z   odboru   elektrotechniky;   4. zabezpečenie   údajov   o   uskutočnenej telekomunikačnej   prevádzke;   5.   výsluch   svedka   B.;   6.   výsluch   svedka   M.;   7.   výsluch svedkyne Š., pozn.). Okresný súd o návrhu krajského prokurátora rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tp 52/2011 z 28. júna 2011, ktorým predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 14. novembra 2011. Proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby podal sťažovateľ   prostredníctvom   svojich   obhajcov   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 21/2011 zo 6. júla 2011 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho prípade neexistovali materiálne podmienky väzby, ktoré by odôvodňovali potrebu preventívnej väzby. Sťažovateľ poukazuje na to, že uznesením Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   sp.   zn.   Pv   138/2010   z   5.   mája   2011   bol   zaistený   nárok poškodených na náhradu škody spôsobenej im trestným činom a v tejto súvislosti mu bolo zakázané nakladať s obchodným podielom v spoločnosti U. s. r. o., pričom tejto spoločnosti, ktorej   je   sťažovateľ   jediným   spoločníkom   a   konateľom,   bolo   tiež   zakázané nakladať   s pohľadávkou vyplývajúcou so zmluvy o pôžičke zo 6. decembra 2010 s JUDr. M. Ch.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že skutok, za ktorý je stíhaný, sa mal uskutočniť v dňoch 5. až 6. decembra 2010, pričom po týchto dátumoch sťažovateľ už poškodeného – svojho dlžníka nevyhľadával, a to ani osobne, ani inak a neuskutočňoval žiadne právne kroky na uspokojenie svojich pohľadávok.

Vo   vzťahu   k   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   o   predĺžení   lehoty   trvania väzby   sťažovateľ   uvádza,   že   argumentácia   krajského   prokurátora   o   potrebe   vykonania ďalších vyšetrovacích úkonov je nepravdivá. Spoluobvinený D. M. mal podľa sťažovateľa využiť svoje právo nevypovedať ku skutku kladenému za vinu v extradičnej väzbe v Českej republike   a rovnako   mal   urobiť   aj   pri   výsluchu   dňa   21.   júna   2011   v   konaní   vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   21   Tp   303/2011.   Svedka   L.   mala   podľa   sťažovateľa   už vypočuť   Polícia   Českej   republiky,   Krajské   riaditeľstvo   Polície   Zlínskeho   kraja,   služba kriminálnej polície a vyšetrovania, odbor všeobecnej kriminality, pod sp. zn. KRPZ-28241-11/ČJ-2011-150071 16. júna 2011. Rovnako svedok B. bol podľa sťažovateľa už vypočutý Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, odbor západ, pod sp. zn. ČVS: PPZ-306/BOK-ZA-2010 9. júna 2011. Aj svedok M. a poškodená Š. boli už podľa tvrdenia sťažovateľa vo veci vypočutí a z návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sa nedá zistiť, k akej novej skutkovej okolnosti ich treba vypočuť. Vo vzťahu k potrebe vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru elektrotechniky a oznámeniu údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke sťažovateľ uvádza, že „vyššie citované listinné dôkazy svojim obsahom majú len potvrdiť alebo vyvrátiť obsah iných nepriamych dôkazov, o ktoré sa zatiaľ celé obvinenie opiera“.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti podrobne analyzuje nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 38/01 poukazujúc na základné princípy, ktoré musia byť dodržané v prípade vzatia do väzby a držania v nej, a v jej záverečnej časti sumarizujúc svoju argumentáciu najmä uvádza: «1. Doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci nepreukázalo z konania sťažovateľa alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania označovanej ako dôvod preventívnej väzby, naplnenie materiálnych podmienok väzby.

2. Krajský súd vo vydaných Uzneseniach o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a o predĺžení lehoty trvania väzby, neosvedčil žiadne významné skutočnosti pre trvanie   väzobných   dôvodov,   pričom   možnosťami   nahradiť   ju   zárukou,   sľubom   alebo peňažnou zárukou sa vôbec nezaoberal a nevyslovil žiadne zákonné ani ústavne konformné závery odôvodňujúce ich zamietnutie. Vydané Uznesenia sú založené len na abstraktných úvahách, nie na konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich väzbu.

3. Vzatím sťažovateľa do väzby bez náležitého zhodnotenia primeranej a spravodlivej rovnováhy („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu, neberúc do úvahy skutočnosť, že nie sú v prejednávanej veci naplnené základné materiálne podmienky väzby, v procese rozhodovania o jeho vzatí do väzby sa nerešpektovali právne relevantné   princípy   a   zásady,   ktorými   sa   riadi   ESĽP   a   ústavný   súd   pri   posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania.

4. Neberúc do úvahy sťažovateľom namietané skutočnosti, ktorými sa krajský súd vôbec   nezaoberal   a   nezaujal   k   nim   právne   relevantné   závery,   ktoré   by   zákonným   a ústavným spôsobom vo svojich rozhodnutiach aj odôvodnil, hoci podľa platnej judikatúry ústavného súdu práve takéto posúdenia a závery sú zásadne úlohou všeobecných súdov, rozhodol   v oboch   prípadoch   v   danej   veci   o   dôvodoch   väzby   arbitrárne,   zjavne neodôvodnene, v rozpore s princípom spravodlivosti.»

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Nitre   právoplatným   Uznesením   sp.   zn.:   2   Tpo/14/2011-55 z 31. mája 2011, ktorým žiadosť Š. J. o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že u neho aj naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a podľa § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Tr. por. väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1, ods. 2 Tr. por. neprijal ponúknutú peňažnú záruku na nahradenie väzby, porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, ods.   5 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Nitre právoplatným Uznesením sp. zn.: 1 Tpo/21/2011-55 z 06. júla 2011, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. bola lehota trvania väzby Š. J. predĺžená do 14. novembra 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn.: 2 Tpo/14/2011-55 z 31. mája 2011 i Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 1 Tpo/21/2011-55 z 06. júla 2011v časti týkajúcej sa Š. J. a prikazuje Krajskému súdu v Nitre, aby menovaného neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   314,18   € (slovom: tristoštrnásť euro a osemnásť eurocentov), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie Č... do pätnástich dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 14/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 21/2011 a jeho uznesením zo 6. júla 2011.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tpo 14/2011 a jeho uzneseniu z 31. mája 2011

Krajský   súd   namietaným   uznesením   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Tp 41/2011   z 5.   mája 2011   a   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu zamietol   s tým, že u neho naďalej existujú   dôvody   väzby podľa   § 71 ods.   1 písm. c) Trestného   poriadku.   Zároveň   rozhodol   o   nenahradení   väzby   sťažovateľa   dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako aj o neprijatí peňažnej záruky ako náhrady za väzbu sťažovateľa.

Okresný súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 na rozdiel od krajského súdu rozhodol, že u sťažovateľa je daný aj väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba, pozn.).

Keďže   krajský   súd   v   namietanom   uznesení   vyhovel   sťažnostným   námietkam sťažovateľa v časti týkajúcej sa väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ústavný súd nepovažoval za potrebné venovať sa príslušnej časti odôvodnenia označených uznesení okresného súdu ani krajského súdu.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 41/2011 z 5. mája 2011 sa po popise   skutku   kladeného   sťažovateľovi   za   vinu   a   podrobnom   opise   násilného   konania, ktorého sa mal dopustiť, okrem iného uvádza:

„...   S poukazom na výpoveď poškodeného, ktorý popísal spôsob, akým mal byť skutok spáchaný, na skutočnosť, že obvinený ako člen organizovanej skupiny, mal prinútiť s ostatnými páchateľmi poškodeného, aby vydal osobné motorové vozidlo zn... a podpísal doklady, na základe ktorých bude oprávnený disponovať s majetkom poškodeného, a spôsob akým sa mal vyhrážať poškodenému smrťou, súd má zato, že po prepustení z väzby na slobodu, by pokračoval v páchaní trestnej činnosti majetkového a násilného charakteru. Tieto konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že obvinený po prepustení na slobodu... bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti násilného a majetkového charakteru.... Na predložený znalecký posudok obhajcom obvineného, ktorý je súčasťou jeho žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   súd   vôbec   neprihliadol,   pretože   znalecký posudok   podala   znalkyňa   z   odboru   zdravotníctva,   odvetvia   neurológie   a   pediatrie. Ochorenie obvineného nemá charakter neurologického ochorenia a obvinený už dávno nie je vo veku, v akom sú osoby, ktoré ošetruje lekár pediater.

...   Súd   neprijal   ponúknutý   návrh   obvineného   na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného a mediačného úradníka a ani návrh na ponuku obvineného na nahradenie väzby peňažnou zárukou vo výške 50.000,- eur, nakoľko tieto návrhy, vzhľadom na povahu prejednávaného skutku nepovažuje za dostatočné na nahradenie väzby a nezistil žiadne také výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by to odôvodňovali.“

Z namietaného uznesenia krajského súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vyplýva, že sťažovateľ sa v argumentácii uvedenej v sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sústredil najmä na ním tvrdenú neexistenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom nad jej rámec v sťažnosti uviedol:

„-   hľadí   sa   na   neho   ako   na   netrestaného,   neživil   sa   nikdy   trestnou   činnosťou majetkového ani násilného charakteru,

- dôvod preventívnej väzby u neho pominul, pretože všetky listiny a dokumenty, ktoré poškodený podpísal, sú vo vyšetrovacom spise, nehrozí obava, že by ich ďalej použil,

- jeho zdravotný stav je veľmi vážny, jeho prvý výsluch musel byť preto ukončený, bol hospitalizovaný   v   Nemocnici   pre   obvinených   a   odsúdených   v   Trenčíne,   dal   vyhotoviť znalecký posudok na preukázanie jeho ťažkého zdravotného postihnutia s vysokým rizikom mnohopočetných komplikácií, ktoré sú životohrozujúce,

-   súd   mal   skúmať   či   znalkyňa   MUDr.   S.   bola   alebo   nebola   odborne   spôsobilá vypracovať uvedený znalecký posudok.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu okrem iného uviedol:

«Nadriadený súd zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu – obzvlášť závažného zločinu,   sú   dôvody na podozrenie,   že tento skutok mal spáchať   obvinený   aj s ďalšími osobami a z jeho konania a okolností prípadu vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú sa proti nemu vedie trestné stíhanie. Súd prvého stupňa správne zistil, že dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. písm. c/ Tr. por. sú u obvineného   aj   naďalej   dané,   pričom   správne   poukázal   na   nezmenenú   existenciu konkrétnych skutočností.

...   Pokiaľ   ide   o   návrh   obvineného   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka a ponukou zloženia peňažnej záruky, je potrebné vychádzať z faktu, že je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin. U inštitútov nahradenia väzby zákon v § 81 ods. 1 Tr. por. vyžaduje v takom prípade existenciu výnimočných okolností prípadu. Takéto, poukazujúc na fakty zistené o osobe obvineného a charakter prejednávanej trestnej činnosti, ani nadriadený súd nezistil.

Nadriadený súd zistil,   že u ponuky zloženia peňažnej záruky uvedenej v žiadosti obvineného o prepustenie z väzby mal byť súd I. stupňa dôslednejší a preveriť pravdivosť tvrdenia, že družka obvineného (ohľadom ktorej obvinený v žiadosti neuviedol žiadne bližšie údaje!?) ponúka zloženie peňažnej záruky a zisťovať, či sa tak deje na základe súhlasu obvineného.   Podľa   názoru   nadriadeného   súdu   vzhľadom   na   väzobnú   povahu   veci s poukazom na § 2 ods. 6 Tr. por. mali byť tieto údaje podané súčasne so žiadosťou. Okrem toho obvinený tam uviedol, že peňažná záruka by bola vyplatená aj z jeho „úspor“, z čoho by bolo možné rezultovať, že sa jedná o spoločnú ponuku jeho s družkou. Obvinený však v sťažnosti túto ponuku uvádza ako vlastnú a za takú ju považoval aj nadriadený súd. Za dôvody zániku väzby nemožno považovať ani sťažnostné námietky obvineného týkajúce   sa   jeho   zdravotného   stavu,   ktoré   ani   nadriadený   súd   neakceptoval,   pretože choroba   obvineného   nie   je   zákonným   dôvodom   na   vzatie   resp.   prepustenie   z   väzby. Nadriadený súd uvádza, že v prípravnom konaní nezabezpečuje a nevykonáva dôkazy súd, ale vyšetrovateľ a dozor nad prípravný konaním má prokurátor.»

Sťažovateľove   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o   zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sa sústreďujú do tvrdenia, že v jeho prípade neexistujú materiálne   podmienky   na   preventívnu   väzbu.   Ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybňovať argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   materiálnymi   podmienkami   väzby   sa   rozumejú hmotnoprávne predpoklady väzby, ktoré tvoria skutkové okolnosti vzatia do väzby, teda existencia dôvodného podozrenia, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, sa stal, má znaky trestného činu a existuje tu podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a ďalej existencia niektorého z väzobných dôvodov. Materiálne podmienky na rozhodnutie o väzbe musia byť splnené súčasne.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   o   zamietnutí   žiadosti o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   (v spojení   s   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 1 Tp 41/2011   z   5.   mája   2011)   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   dostatočným   a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil existenciu a potrebu preventívnej väzby.

Z popisu skutku, z ktorého je sťažovateľ obvinený, vyplýva, že sťažovateľ spolu s ďalšími   osobami   s   cieľom   únosu   a   vydierania   sa   mal   dopúšťať   fyzického   násilia, vyhrážania ujmou na živote, a to aj so zbraňou proti poškodenému JUDr. M. Ch., pričom poškodenému mali obmedzovať jeho osobnú slobodu tak, že ho prevážali autom po území Slovenskej   republiky   až   do   Maďarska,   následne   ho   proti   jeho   vôli   mali   držať v kancelárskych priestoroch a v apartmáne v hoteli, pričom ho mali prinútiť na notárskom úrade podpísať rôzne dokumenty týkajúce sa prevodu jeho majetku, resp. dispozičných práv s   týmto   majetkom.   Násilné   konanie   sťažovateľa   a   spoluobvinených   malo   trvať   od 5. decembra 2010 od 12.00 h do nasledujúceho dňa do popoludňajších hodín.

Je teda zrejmé, že skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, má tak majetkovú, ako aj násilnú povahu. Skutočnosť, že všetky dokumenty podpísané poškodeným sa nachádzajú v dispozícii orgánov činných v trestnom konaní, ako aj skutočnosť, že došlo k zaisteniu nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom, nemá nijaký vplyv na prítomnosť násilnej roviny skutku, zo spáchania ktorého je sťažovateľ podozrivý. Násilného a slobodu obmedzujúceho konania proti poškodenému sa sťažovateľ mal údajne dopúšťať viac ako 24 hodín. Podľa názoru ústavného súdu preto obstojí záver krajského súdu, ktorý sa stotožnil s odôvodnením existencie dôvodov preventívnej väzby ustálených okresným súdom, podľa ktorého vzhľadom na skutok a spôsob vyhrážania sa poškodenému existuje obava,   že   sťažovateľ   by   mohol   pokračovať   v   páchaní   násilnej   trestnej   činnosti   voči poškodenému – svojmu údajnému dlžníkovi.

Podľa ústavného súdu zjavne neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že „Krajský súd vo vydaných   Uzneseniach   o zamietnutí   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu... možnosťami nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou sa vôbec nezaoberal a nevyslovil   žiadne   zákonné   ani   ústavne   konformné   závery   odôvodňujúce   ich zamietnutie...“.   Z citovanej   časti   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   o   zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu totiž vyplýva, že krajský súd sa presvedčivým a dostačujúcim spôsobom vysporiadal s návrhmi sťažovateľa na nahradenie väzby.

Pokiaľ   sťažovateľ   v záverečnej   časti   svojej   sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   sa nezaoberal jeho sťažnostnými námietkami, považuje ústavný súd za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným právnym   zástupcom, v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nešpecifikuje, ktorými jeho námietkami sa krajský súd   nezaoberal.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   navyše   v   súlade   so   svojou   ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou trestného konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov predmetnej právnej veci (m. m. I. ÚS 241/07).

Uvedené skutočnosti vylučujú možnosť existencie takej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a namietaným porušením základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   ktorá   by   zakladala   relevantný   dôvod   na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej sa tieto ustanovenia ústavy a dohovoru aplikujú pri rozhodovaní vo veci samej a   neaplikujú   na   rozhodovanie   všeobecného   súdu   o väzbe,   keďže   špeciálne   ustanovenia čl. 17   ústavy   a tiež   čl.   5   dohovoru   týkajúce   sa   osobnej   slobody   obsahujú   jej   základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (m. m. napr. III. ÚS 135/04, pozri tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tpo 21/2011 a jeho uzneseniu zo 6. júla 2011

V súvislosti   s touto   časťou   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   na   návrh   krajského prokurátora z 3. júna 2011 na predĺženie lehoty trvania väzby, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka konkrétnych vyšetrovacích úkonov, ktoré bude nevyhnutné vykonať do skončenia vyšetrovania poukazujem najmä na skutočnosť, že na obvineného D. M. bol vo vyšetrovanej trestnej veci sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu v Nitre vydaný európsky   zatýkací rozkaz pod   sp.   zn.   21 Tp 303/2012 zo dňa   17.   02.   2011,   na základe ktorého   bol   obvinený   D.   M.   dňa   17.   03.   2011   zadržaný   na   území   Českej   republiky   a uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn. 1 Nt 413/2011 zo dňa 18. 03. 2011 vzatý do predbežnej väzby (podľa správ Okresného súdu v Nitre sp. zn. 21 Tp 303/2011 zo dňa 24. 03. 2011 a 25. 03. 2011), pričom doposiaľ nedošlo k ukončeniu tohto konania a vydaniu obvineného D. M. na územie Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukazujem na to, že po vydaní   obvineného   M.   bude   potrebné   vykonať   jeho   výsluch   v   procesnom   postavení obvineného, ako aj prípadne vykonať ďalšie procesné úkony (napr. konfrontácie), ktorých potreba vyplynie z jeho výpovede. Taktiež poukazujem na to, že Krajskou prokuratúrou Nitra bolo pod sp. zn. 2 Kn 104/2011-3 zo dňa 27. 04. 2011 príslušnému justičnému orgánu Českej republiky zaslané dožiadanie o právnu pomoc (podľa doručenky prevzaté Krajským státním zastupitelstvím v Brne pobočka Zlín dňa 02. 05. 2011), ktorého predmetom bol výsluch svedka Ing. R. L., ktorý mal v súvislosti so spáchaným skutkom komunikovať s obvineným   Š.   J.   a ako kupujúci   mal   podpísať   kúpnu zmluvu na motorové vozidlo   zn... patriace obchodnej spoločnosti, ktorej konateľkou je poškodená, pričom doposiaľ neboli výsledky tejto právnej pomoci doručené tunajšej krajskej prokuratúre napriek tomu, že bolo zdôraznené,   že   sa   jedná   o   väzobnú   vec,   ktorú   je   potrebné   realizovať   prednostne   a urýchlene. Zároveň z výpovede svedka Ing. R. L. môže vyplynúť potreba vykonania ďalších procesných   úkonov.   V   danej   trestnej   veci   taktiež   doposiaľ   nedošlo   k   vypracovaniu znaleckého   posudku   znalcom   z   odboru   elektrotechnika   (ktorý   bol   do   konania   pribratý uznesením vyšetrovateľa PZ sp. zn. PPZ-306/BOK-ZA-2010 zo dňa 17. 02. 2011), pričom znalec podľa správy podanej vyšetrovateľovi PZ zo dňa 30. 05. 2011 aktuálne ukončuje znalecké skúmanie. Taktiež boli sudcom pre prípravné konanie vydané príkazy na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke sp. zn. 33 Nt 503/2011 zo dňa 09. 05. 2011, kde doposiaľ neboli príslušnými operátormi všetky vyžiadané údaje poskytnuté. Okrem už uvedených úkonov je potrebné stotožniť a vykonať výsluch svedka B., ktorého potreba výsluchu vyplynula z výsluchu svedka Ing. V. D. (vypočutého dňa 25. 05. 2011) a tiež dopočuť svedkov B. M. – ktorého sa nepodarilo predvolať na výsluch z dôvodu, že sa nezdržuje v mieste svojho bydliska a svedkyne poškodenej K. Š. – ktorá ospravedlnila svoju neúčasť na výsluchu naplánovanému na deň 11. 05. 2011, zo zdravotných dôvodov.“Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Tp 52/2011 z 28. júna 2011, ktorým predĺžil lehotu trvania väzby do 14. novembra 2011, najmä uviedol:

„Obvinený   Š.   J.   sa   výsluchu   nezúčastnil   a   predložil   svoje   písomné   vyjadrenie vyhotovené   jeho   obhajcom   JUDr. P.   Č.   Z   vyjadrenia   vyplýva,   že   konkrétne   skutočnosti neodôvodňujú dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, pretože doposiaľ vykonané   dokazovanie   vo   veci   nepreukázalo   z   konania   obvineného,   alebo   z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania, označenej ako dôvod preventívnej väzby, naplnenie materiálnych podmienok väzby. Navrhol nevyhovieť návrhu prokurátora a prepustiť ho na slobodu.

... Obhajcovia obvineného Š. J. k návrhu prokurátora uviedli, že podľa ich názoru dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nie sú dané a do 14. 07. 2011 budú   vykonané   všetky   úkony   uvedené   v   návrhu   prokurátora.   Tým   bude   ukončené vyšetrovanie. Nie je žiadna dôvodná obava, že by obvinený pokračoval v páchaní trestnej činnosti.

... Z vyšetrovacieho spisu mal súd preukázané, že vyšetrovateľ po vznesení obvinenia a po vzatí obvinených do väzby až do podania návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby plynule vo veci konal... Z vyjadrení obhajcov bolo preukázané, že bol vypočutý v Českej republike svedok L. dňa 16. 06. 2011. Obvinený D. M. bol podľa ich vyjadrenia vypočutý v Českej republike v rámci vydávacieho konania a tiež sudcom pre prípravné konanie na území Slovenskej republiky.

Z   vyšetrovacieho   spisu   mala   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   preukázané,   že dokazovanie v prípravnom konaní doposiaľ nebolo ukončené napriek skutočnosti, že orgány činné   v   trestnom   konaní   pracovali   plynule.   Prípravné   konanie   nebolo   možné   ukončiť vzhľadom na rozsiahlosť a obtiažnosť celej trestnej veci. Preukázané bolo, že do 14. 07. 2011,   kedy   končí   základná   lehota   väzby   obvineným,   nebude   možné   ukončiť   prípravné konanie tak, aby boli zadokumentované všetky dôkazy, ktoré je potrebné vykonať. Okrem vyšetrovacích úkonov súvisiacich so zabezpečením a vykonaním dôkazov je potrebné, aby si obvinení a obhajcovia preštudovali vyšetrovací spis tak, aby mohli navrhnúť vykonanie dôkazov,   ktoré   považujú   za   potrebné,   a   aby   orgány   činné   v   trestnom   konaní   mohli rozhodnúť vo veci samej, alebo, aby prokurátor podal v príslušnej lehote na obvinených obžalobu na príslušný súd.“

V odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   o   predĺžení   lehoty   trvania väzby sa najmä uvádza:

„Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho vyhlásení, podal sťažnosť obvinený Z. T. Obvinený Š. J. podal sťažnosť prostredníctvom obhajcov, po skončení procesného úkonu. Písomné   odôvodnenia   sťažností   oboch   obvinených   do   času   konania   neverejného zasadnutia nadriadenému súdu doručené neboli.

... V prvom rade považuje nadriadený súd za potrebné uviesť, že sudca pre prípravné konanie, ako aj advokát – obhajca, sú osoby znalé práva a ich profesnou povinnosťou je poznať zákon a správne ho aplikovať. V danom prípade však tak tomu nebolo.

Zo zápisnice o výsluchu je zrejmé, že sudkyňa pre prípravné konanie napriek tomu, že   obvinený   Š.   J.   nebol   prítomný   pri   vyhlásení   uznesenia,   neumožnila   jeho   obhajcom vyjadriť   sa   k   uzneseniu,   proti   ktorému   majú   právo,   ako   obhajcovia   obvineného,   podať v mene obvineného sťažnosť, a to v danom prípade iba hneď po vyhlásení uznesenia (§ 83 ods. 2 Tr. por.), pretože rozhodovala podľa § 76 ods. 3 Tr. por.. Právo obhajcu podať v mene   obvineného   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu,   ktoré   bolo   vyhlásené   v   jeho neprítomnosti, vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Tr. por..

Z týchto dôvodov sťažnosť obhajcov proti uzneseniu, podanú do úradného záznamu po   skončení   procesného   úkonu   je   potrebné   považovať   za   podanú   oneskorene,   pretože nebola podaná ihneď, po vyhlásení uznesenia.

Za danej situácie však nadriadený súd považoval za potrebné pochybenie sudkyne pre prípravné konanie konvalidovať tak, že hoci sťažnosť podaná obhajcami obvineného Š. J. v jeho mene, nebola podaná ihneď po vyhlásení uznesenia, túto meritórne prejednal, pretože   nebolo   umožnené   obhajcom   sa   k   opravnému   prostriedku   vyjadriť   ihneď   po vyhlásení uznesenia, čo vyplýva zo zápisnice o výsluchu zo dňa 28. 6. 2011 (č. l. 34 – 35).... Na základe uvedeného súd I. stupňa dospel k správnemu záveru o tom, že dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. u obvinených Š. J. a Z. T. sú aj naďalej dané a aj v danom štádiu konania odôvodňujú obavu, že v prípade ich prepustenia na   slobodu   budú   pokračovať   v páchaní   obzvlášť   závažnej   úmyselnej   a násilnej   trestnej činnosti, pre ktorú im bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie a súčasne sa nachádzajú vo väzbe,   pretože   touto   trestnou   činnosťou   si   mali   zabezpečiť   násilím   od   poškodeného podpísanie rôznych dokumentov, a to najmä zmluvy o pôžičke a uznanie dlhu vo výške 240.000,- eur, generálnej plnej moci poškodeného ako splnomocniteľa na obvineného Š. J. ako splnomocnenca, kúpnopredajnej zmluvy na vozidlo zn..., plnej moci na užívanie tohto motorového vozidla.

... Vzhľadom na spôsob, akým mala byť trestná činnosť spáchaná, je potrebné na jej objasnenie zabezpečiť dôkazy aj prostredníctvom dožiadaní a ďalších procesných úkonov v Českej   republike,   čo   tiež   vyžaduje   poskytnutie   orgánom   činným   v   trestnom   konaní primeraný čas.

Závažnosť a rozsah posudzovanej veci, ktorú je potrebné objasniť ju robí obťažnou, najmä vzhľadom na rozsah dokazovania, ktoré je potrebné vykonať. Z týchto dôvodov ani podľa názoru nadriadeného súdu nie je možné trestné stíhanie skončiť v zákonom uvedenej lehote, pričom prepustením oboch obvinených na slobodu zároveň hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Na základe preskúmania predloženého spisového materiálu, najmä jeho rozsahu ako aj obsahu zabezpečených dôkazov, nadriadený súd zároveň dospel k záveru, že vyšetrovateľ v predmetnej väzobnej veci doposiaľ postupoval plynule, bez prieťahov, teda s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ   ani   jeho   obhajcovia   sťažnosť   smerujúcu   proti   uzneseniu   okresného   súdu o predĺžení lehoty trvania väzby písomne neodôvodnili.

Z uznesenia okresného súdu, ktorým bola lehota trvania väzby predĺžená, vyplýva, že obhajcovia sťažovateľa informovali sudkyňu pre prípravné konanie o tom, že obvinený D. M. bol vypočutý v rámci vydávacieho konania, ako aj 21. júna 2011 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Tp 303/2011, a tiež ju informovali o vykonaní výsluchu svedka L.

Z   návrhu   prokurátora   krajskej   prokuratúry   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby vyplýva, že jej kľúčovým dôvodom bola potreba vypočutia D. M. v postavení obvineného. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že menovaný bol vypočutý na účely vydávacieho konania v Českej republike, kde využil svoje právo nevypovedať, ako aj skutočnosť, že bol vypočutý v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 Tp 303/2011 (ktorého predmet sťažovateľ   v   sťažnosti   nijako   nešpecifikuje,   pozn.),   kde   rovnako   využil   svoje   právo nevypovedať,   nič   nemení   na   skutočnosti,   že   ku   dňu   rozhodovania   krajského   súdu o predĺžení lehoty trvania väzby nebol vypočutý ako obvinený vyšetrovateľom v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi, Z. T. a D. M. pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na §   138   písm.   a)   a   písm.   i)   Trestného   zákona.   Nikto,   ani   sťažovateľ,   nemôže   vopred spoľahlivo vedieť, či D. M. pri výsluchu v postavení obvineného v jeho trestnej veci bude vypovedať alebo využije svoje zákonné právo a vypovedať nebude.

Ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   ani   s tvrdením   sťažovateľa,   podľa   ktorého argumentácia krajského prokurátora o potrebe vykonania ďalších vyšetrovacích úkonov je nepravdivá (sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že spoluobvinený D. M. využil svoje právo nevypovedať   ku   skutku   kladenému   za   vinu   v   extradičnej   väzbe   v   Českej   republike   a rovnako učinil aj pri výsluchu 21. júna 2011 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21   Tp   303/2011,   že   svedok   L.   bol   vypočutý   Políciou   Českej   republiky,   Krajským riaditeľstvom Polície Zlínskeho kraja, službou kriminálnej polície a vyšetrovania, odborom všeobecnej   kriminality,   pod   sp.   zn.   KRPZ-28241-11/ČJ-2011-150071   16.   júna   2011   a svedok B. bol vypočutý Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, odbor západ, pod sp. zn. ČVS: PPZ-306/BOK-ZA-2010 9. júna 2011, pozn.). Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že návrh krajskej prokuratúry z 2. júna 2011 na predĺženie lehoty trvania väzby bol okresnému súdu doručený 3. júna 2011, pričom v tom čase   ešte   neboli   obvinený   D.   M.   ani   svedkovia   L.   a B.   vypočutí;   tvrdenia   krajského prokurátora uvedené v jeho návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby teda boli v čase jeho podania   pravdivé.   Rovnako   nemožno   mať   výhrady   voči   argumentácii   krajského prokurátora, podľa ktorej treba v predmetnej trestnej veci vykonať znalecké dokazovanie znalcom   z   odboru   elektrotechniky   a zabezpečiť   údaje   o   uskutočnenej   telekomunikačnej prevádzke, keďže ide o dôkazy, ktoré môžu prispieť k objasneniu trestnej činnosti.   Na druhej   strane   ústavný   súd   akceptuje   argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   z   návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby nemožno zistiť, z akých dôvodov majú byť opätovne vypočutí svedok M. a poškodená Š., ktorí už boli v predmetnej trestnej veci v čase podania návrhu krajskej prokuratúry vypočutí.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v posudzovanej veci potreba doplnenia   dokazovania   vykonaním   výsluchu   obvineného   D.   M.,   vykonaním   znaleckého dokazovania znalcom z odboru elektrotechniky, ako aj zabezpečením údajov o uskutočnenej telekomunikačnej   prevádzke   tvoria   postačujúce   argumenty   na   rozhodnutie   o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že sťažovateľ   nespochybňuje   v   sťažnosti   fakt,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   v jeho trestnej   veci   postupovali   do   rozhodnutia   všeobecných   súdov   o   predĺžení   lehoty   trvania väzby plynule a bez prieťahov.

Vzhľadom na uvedené neobstojí podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby arbitrárne, keďže jeho uznesenie v spojení s odôvodnením vyplývajúcim z uznesenia okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby je dostatočne a logicky, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012