znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 547/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K., R., zastúpeného S. s. r. o., B., v menej ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7 C/19/2012 z 20. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. K.   o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013 doručená sťažnosť Mgr.   J. K.,   R.   (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného S. s.   r.   o.,   B., v menej   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   P.   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C/19/2012 z 20. februára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Žalobou   doručenou   okresnému   súdu   7.   februára   2012   sa   RNDr.   T.   P.,   Česká republika (ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 293 419,50 € s   príslušenstvom.   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   so   sťažovateľom   uzatvoril   zmluvu   o pôžičke, na základe ktorej mu poskytol sumu 306 500 € so splatnosťou najneskôr do 31. decembra 2010.

Sťažovateľ sa následne podaním – vzájomným návrhom  doručeným okresnému súdu 22. januára 2013 domáhal proti žalobcovi zaplatenia sumy 2 120 785,30 € z titulu náhrady   škody,   ktorá   mu   mala   vzniknúť   v   dôsledku   porušenia   zákonných   povinností žalobcu   ako   záložného   veriteľa   pri   realizácii   záložného   práva   k   akciám   vo   vlastníctve sťažovateľa.

Okresný   súd   napadnutým   rozhodnutím   vylúčil   vzájomný   návrh   sťažovateľa   na samostatné konanie.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto: „Podľa § 97 ods. 2 OSP je súd oprávnený avšak   nie   povinný   vylúčiť   vzájomný   návrh   odporcu   uplatnený   v prebiehajúcom   súdnom konaní na samostatné konanie, ak v prípade takto uplatneného vzájomného nároku nie sú naplnené podmienky, ktoré predpokladá ustanovenie § 112 ods. 1 OSP na spojenie vecí. Podľa názoru Sťažovateľa neboli na vydanie Rozhodnutia podľa § 97 ods. 2 OSP splnené   zákonné   predpoklady,   pretože   v   prípade   vzájomného   nároku   Sťažovateľa   voči p. RNDr. T. P., ktorý je v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/19/2012 navrhovateľom, boli naplnené   všetky   predpoklady   na   spojenie   veci   podľa   §   112   ods.   1   OSP,   a   to   najmä podmienka   zhodnosti   účastníkov   konania   ako   aj   podmienka   tzv.   objektívnej   kumulácie nárokov uplatnených pred súdom. Nanajvýš, je nepochybné, že nárok p. RNDr. T. P. ako aj nárok Sťažovateľa spolu skutkovo a právne neoddeliteľne súvisia, nakoľko p. RNDr. T. P. si uplatňuje   voči   Sťažovateľovi   nárok   na   vrátenie   pôžičky   a   Sťažovateľ   si   uplatňuje   voči RNDr. T. P. nárok na náhradu škody v súvislosti s výkonom záložného práva na akcie Sťažovateľa v spoločnosti K. a. s., ktoré podľa tvrdenia p. RNDr. T. P. mali zabezpečovať nároky z predmetnej pôžičky.

Preto je nepochybné, že jednotlivé skutkové okolnosti vzťahu medzi Sťažovateľom a p. RNDr. P. nemožno od seba oddeľovať a ich existencia je na sebe závislá. Aj z toho dôvodu bol postup Odporcu zjavne v rozpore s ustanovením § 97 ods. 2 OSP a § 112 ods. 1 OSP, ako aj v rozpore s princípom účelnosti a hospodárnosti súdneho konania, ktorý je inkorporovaný v každom štádiu civilného procesu. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie Odporcu, že vzťah založený Zmluvou o pôžičke je občianskoprávnym vzťahom a nárok na náhradu   škody,   ktorý   Sťažovateľovi   vznikol   je   obchodnoprávnym   vzťahom,   pretože   pre posúdenie otázky existencie podmienok na spojenie veci je takáto skutočnosť irelevantná. Podstatou a zmyslom inštitútu vzájomného návrhu (vzájomnej žaloby) je, aby súd v súlade so zásadou hospodárnosti konania prejednal vzájomné návrhy účastníkov v jednom konaní v čo najkratšom možnom čase, aby bola v čo najkratšom možnom čase odstránená právna neistota vzťahu účastníkov konania. Preto podľa názoru Sťažovateľa by mal byť postup súdu podľa § 97 ods. 2 OSP len výnimočným a nie pravidlom. Ustanovenie § 97 ods. 2 OSP dáva súdu možnosť vylúčiť vzájomný návrh na samostatné konanie len pre také prípady,   kedy   nie   sú   naplnené   predpoklady   na   spojenie   veci,   resp.   v   prípade   keď   by o vzájomnom   návrhu   mal   rozhodovať   iný   vecne   alebo   miestne   príslušný   súd,   o   čom v prípade vzájomných nárokov medzi Sťažovateľom a p. RNDr. T. P. nemožno ani uvažovať. Tým, že vzájomný návrh Sťažovateľa bol vylúčený na samostatné konanie, vniesol Odporca do vzájomných vzťahov účastníkov konania väčšiu neistotu a možnosť rýchleho usporiadania vzájomných sporných vzťahov sa značne oddialila. Účelom súdneho konania je podľa názoru Sťažovateľa nastolenie stavu právnej istoty, ktorá vo vzťahu účastníkov konania   chýba,   a   Odporca   tým,   že   nárok   Sťažovateľa   vylúčil   na   samostatné   konania spôsobil, že nastolenie stavu právnej istoty sa značne oddialilo.

V   tejto   súvislosti   je   ďalej   nevyhnutné   zdôrazniť,   že   Sťažovateľ   nesúhlasí   ani s právnym názorom Odporcu vyjadreným v Rozhodnutí, podľa ktorého nárok na náhradu škody,   ktorá   Sťažovateľovi   vznikla   realizáciou   výkonu   záložného   páva   na   jeho   akcie v spoločnosti K. je obchodnoprávny vzťah, ktorý spadá pod režim Obchodného zákonníka bez ohľadu na právny režim zabezpečovaného záväzku (občianskoprávny vzťah) ako aj bez ohľadu na povahu účastníkov konania (fyzické osoby)....

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto časti Sťažnosti, má Sťažovateľ za to, že Rozhodnutie   Odporcu   vykazuje   znaky   nezákonného   rozhodnutia,   pretože   (i)   vykazuje procesnú   vadu,   (ii)   bolo   vydané   hrubo   v   rozpore   so   zásadou   hospodárnosti,   účelnosti a rýchlosti   civilného   konania   a   (iii)   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci. Z tohto   dôvodu   s   prihliadnutím   na   nemožnosť   podať   voči   Rozhodnutiu   riadny   opravný prostriedok,   bolo   priamo porušené   právo   Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy Slovenskej   republiky)   bolo   porušené   rozhodnutím   Okresného   súdu   Ružomberok   č.   k.: 7C/19/2012-266 o vylúčení vzájomného návrhu Sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/19/2012 na samostatné konanie;

2.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Ružomberok   č.   k.:   7C/19/2012-266   o   vylúčení vzájomného návrhu Sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/19/2012 na samostatné konanie sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie;

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Ružomberok zastaviť konanie vedené pod sp. zn.: 1 Cb 8/2013.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Ružomberok povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dočasne odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej   veci   sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 7 C/19/2012   z 20.   februára   2013   vylúčil   vzájomný   návrh   sťažovateľa   na   samostatné konanie, čím podľa neho porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Napadnuté uznesenie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie   právoplatným   rozhodnutím,   konanie   medzi   sťažovateľom   ako   odporcom a navrhovateľom vedené pod sp. zn. 7 C/19/2012 nie je právoplatne skončené.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia okresného súdu ako prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci sťažovateľa nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Okresný   súd   v danom   prípade   neodmietol   sťažovateľovi   poskytnutie   súdnej ochrany, jeho vzájomným návrhom na spojenie vecí sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jeho predstavami. Sťažovateľ mal a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní a následne prípadne aj pred Najvyšším súdom   Slovenskej   republiky   možnosť   uplatniť   ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo   svojej   sťažnosti.   V   právnej   veci   sťažovateľa   sa   súdne   konanie   nachádza   v   štádiu prvostupňového konania a okresný súd v ňom bude vykonávať ďalšie dokazovanie na účel objasnenia   skutkového   stavu   veci.   K vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľ   bude   môcť v konaní   pred   okresným   súdom   vyjadriť   za tých   istých   podmienok   ako   druhý   účastník konania na strane navrhovateľa. Sťažovateľ má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade   neúspechu   pred   okresným   súdom   a   tiež   právo   využiť   mimoriadne   opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jeho neprospech.

Sťažovateľovi   napokon   nič   nebráni,   aby   v budúcnosti   napadol   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné (právoplatné) rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho   práv   účinne   poskytuje,   a to   v prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že   v   dôsledku   tohto rozhodnutia   boli   porušené   jeho   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantované práva alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľovi naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   také   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m.   I. ÚS 148/03,   III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne   preskúmava   len   právoplatné rozhodnutia,   a   to   v   tom   zmysle,   že   musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Samotné   uznesenie   o vylúčení   návrhu   na   samostatné   konanie,   keď   prístup sťažovateľa   k súdu   zostáva   zachovaný,   nemožno   hodnotiť   ako   postup   protiústavný   len preto, že sťažovateľovi nevyhovuje vedenie samostatného konania o jeho žalobách.

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým vylúčil   návrh   sťažovateľa   na   samostatné   konanie.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť do rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiarity   sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   za   danej procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľ totiž bude mať, resp. má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   podanou sťažnosťou   meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Skutočnosť, že sťažovateľ s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí, nemôže sama osebe založiť dôvodnosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   (z dôvodu   uvedeného   v enunciáte   svojho rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013